znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 74/02-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   12.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a   zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. J. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B., (pôvodne zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. S., B., ), vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.50 Cb 16/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu   v Bratislave v   konaní vedenom pod sp. zn. 50 Cb 16/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu v   Bratislave v konaní vedenom   pod   sp. zn. 50 Cb 16/97 p r i k a z u j e vo veci konať.

3. Ing. J. Š.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. J. Š.   p r i z n á v a   náhradu trov konania 16 800 Sk (slovom šestnásťtisíc slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet

a) komerčného právnika JUDr. J. S., B., sumu 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún),

b) advokáta JUDr. J. Š., B., sumu 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. marca 2002 doručené podanie Ing. J. Š., bytom B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčným právnikom JUDr. J. S., B., označeného ako „Návrh na začatie konania o porušení Ústavou SR zaručených práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré spôsobili: Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   Okresný   súd   Bratislava   I,   Krajský   súd   v Bratislave, Najvyšší súd SR“, ktoré sťažovateľ podal „na základe listov P. V., agenta pre zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva“.

Sťažovateľ odvodzuje svoju sťažnosť od nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 18/98-28 zo 16. júna 1998, ktorým ústavný súd v konaní o podnete vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa priznaného mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 50 Cb 16/97 (predtým na Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. MSB 25 Cb 2/94).

Po doručení tohto nálezu sťažovateľ podal Ministerstvu financií Slovenskej republiky žiadosť o náhradu škody v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 50 Cb 16/97 na krajskom   súde.   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   kam   bola   žiadosť sťažovateľa postúpená, ju posúdilo ako žiadosť o náhradu škody uplatnenú podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa s názorom uznania práva sťažovateľovi na uplatnenie náhrady   škody   stotožnilo,   ale   žiadosti   nevyhovelo.   Podľa   odporúčania   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky sa sťažovateľ obrátil so žalobou na všeobecné súdy, kde rozhodoval v prvom stupni Okresný súd   Bratislava (sp. zn. 23 C 7/99), ktorý návrh zamietol (26. mája 1999); sťažovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal a krajský súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil 16. novembra 1999 (sp. zn. 15 Co 383/99).

Čo sa týka konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 50 Cb 16/97, ústavný súd zo spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a z podania sťažovateľa zistil, že po rozhodnutí ústavného súdu od 16. júna 1998 sa uskutočnili štyri pojednávania (22. februára 1999, 19. apríla 1999 - ktoré bolo odročené, 28. mája 1999, 24. augusta 1999). Na pojednávaní 15. marca 2001 prvostupňový súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   (rozsudok   č.   k.   50   Cb   16/97-128)   tak,   že   sčasti sťažovateľovi   vyhovel   tým,   že   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   v konaní   pred ústavným súdom sťažovateľovi 3 400 Sk s 5 % úrokom z omeškania od 16. októbra 1993 do   zaplatenia   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku,   vo   zvyšnej   časti   žalobu zamietol. Taktiež rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania. Proti rozsudku sa sťažovateľ odvolal. Zároveň sťažovateľ požiadal o oslobodenie   od   súdnych poplatkov.   Po   negatívnom   rozhodnutí   krajského   súdu   z 2. júla   2001   (uznesenie   č.   k. 50 Cb 16/97-138)   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   po   rozhodnutí najvyššieho   súdu   z 31.   augusta   2001   (uznesenie   č.   k.   6 Obo 201/2001-143)   o odvolaní sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ktorým   najvyšší   súd   potvrdil   namietané rozhodnutie   sťažovateľa,   podal   sťažovateľ   9. októbra   2001   dovolanie.   Krajský   súd 15. januára 2002 vyzval sťažovateľa na predloženie   plnej moci   na právne zastupovanie (predložené 28. januára 2002) a 11. júna 2002 vyzval krajský súd žalovaného na vyjadrenie sa   k dovolaniu.   Spis   bol   predložený   najvyššiemu   súdu   1.   augusta   2002.   Najvyšší   súd

27. augusta   2003   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   a   10.   októbra   2003   toto   rozhodnutie doručil krajskému súdu s následným doručením mu spisu 15. októbra 2003, ktorý krajský súd predložil ústavnému súdu, avšak bez vyjadrenia k sťažnosti.

Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   spravodlivosti   SR,   v konaní vedenom od 24. 8. 1998 o náhradu škody, ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva navrhovateľa Ing. J. Š. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   v konaní   o náhradu   škody   vedenom   od   5.   januára   1994   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 50 Cb 16/97 (predtým na Mestskom súde v Bratislave pod sp. zn. 25 Cb 2/94) právo na náhradu škody priznané čl. 46 ods. 3 ústavy SR porušila

2. navrhovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3 330 000,- Sk

3. vláda SR je povinná verejne sa ospravedlniť a vysloviť ľútosť nad tým, že Krajský súd v Bratislave v konaní, ktoré začalo 4. januára 1994 a dodnes nie je skočené porušil právo občana Jozefa Švolíka priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

4.   konanie   o náhradu   škody   vedené   od   5.   januára   1994   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 50 Cb 16/97 zastavuje

Navrhovateľ   navrhuje,   aby   so   zreteľom   na   výsledok   konania   mu   bola   priznaná náhrada trov konania.“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa prijal túto na ďalšie konanie   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 Cb 16/97. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval sťažovateľa a krajský súd, aby sa vyjadrili ku konaniu ústneho pojednávania, a krajský súd vyzval aj na vyjadrenie sa k sťažnosti a jej prijatiu.

Sťažovateľ a krajský súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci   konalo ústne   pojednávanie.   Sťažovateľ   však   tento   názor   zmenil   a svojím   podaním doručeným ústavnému súdu 30. apríla 2003 oznámil, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súčasne oznámil odvolanie plnomocenstva na zastupovanie v konaní pred   ústavným   súdom   komerčnému   právnikovi   JUDr.   J.   S.   a splnomocnil   na   svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. J. Š., B., čo dokumentoval pripojeným splnomocnením z 25. apríla 2003.

Z časového hľadiska pre posúdenie postupu krajského súdu považoval ústavný súd za relevantné,   v   akom   štádiu   konania   sa   namietané   konanie   nachádzalo   v čase   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu,   a zistil,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu,   t.   j. 13. marca   2002,   bolo   vo   veci   už   meritórne   rozhodnuté,   proti   rozhodnutiu   bolo   podané odvolanie a riešila sa procesná otázka oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov na základe dovolania podaného sťažovateľom.

Na   opakované   výzvy   ústavného   súdu   (14.   júla   2002,   29.   novembra   2002, 3. decembra 2002; 25. apríla 2003) týkajúce sa vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľa a k jej prijatiu   na   ďalšie   konanie   predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu   opakovane oznamovala, že spis sp. zn. 50 Cb 16/97 je od 31. júla 2002 na najvyššom súde a ihneď po jeho vrátení zašle ústavnému súdu vyjadrenie. Po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa a vrátení spisu krajskému súdu zaslal krajský súd ústavnému sudu spis sp. zn. 50 Cb 16/97, avšak bez svojho vyjadrenia.

Na ústnom pojednávaní 12. novembra 2003 sa zúčastnil len sťažovateľ a jeho právny zástupca.   Predsedníčka   krajského   súdu   svoju   neúčasť   ospravedlnila   pre   pracovnú zaneprázdnenosť. Právny zástupca sťažovateľa na ústnom pojednávaní uviedol, že prieťahy krajského súdu v napadnutom konaní boli tak pred rokom 2001, ako aj po rozhodnutí vo veci   samej   v marci   2001.   Nazdáva   sa   totiž,   že   spájať   rozhodovanie   vo   veci   samej s rozhodovaním o oslobodení od súdnych poplatkov nemožno a že krajský súd podľa jeho názoru „za oslobodenie od súdneho poplatku skrýva svoju nečinnosť“.   Inak sa pridržiaval písomnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 13. maca 2002.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 50 Cb 16/97, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd už vo svojom náleze sp. zn.   II. ÚS   18/98   zo 16.   júna 1998   konštatoval, že konanie o náhradu   škody   vedené na bývalom Mestskom súde v Bratislave sp. zn. 25 Cb 2/94 a na krajskom súde pod sp. zn. 50 Cb 16/97 nie je „právne zložitý prípad“. Ústavný súd zotrváva na tomto stanovisku.   Pri posudzovaní   zložitosti   veci   vo   vzťahu   k dovolaciemu   konaniu   dospel   k záveru,   že   toto konanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a neprezentuje osobitnú   právnu   a faktickú   zložitosť   najmä   v prípade,   ak   je   predmetom   tohto   konania rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd hodnotil postup sťažovateľa ako aktívny. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti však vyslovil, že využitie možností, ktoré Občiansky súdny poriadok priznáva na uplatňovanie a presadzovanie práva sťažovateľa v občianskom súdnom konaní, je jeho právom,   ktoré   však   môže   mať dopad   na   celkový   priebeh   doterajšieho   súdneho konania (II. ÚS 46/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   v danom   prípade   uzavrel,   že   správanie sťažovateľa neovplyvnilo celkovú dĺžku konania, a tým aj zbytočné prieťahy v konaní.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval,   či   od   rozhodnutia ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   18/98   zo   16.   júna   1998   došlo   k zbytočným   prieťahom v označenom   súdnom   konaní,   bol   postup   samotného   krajského   súdu   vo   veci   sp.   zn. 50 Cb 16/97.

Zo sťažnosti, dátumu jej podania, ale aj z vystúpenia právneho zástupcu na ústnom pojednávaní   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s nečinnosťou krajského súdu vo veci odvolania proti rozsudku z 15. marca 2001 po podaní dovolania proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorým   krajský   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a rozhodnutie krajského súdu potvrdil.

Čo   sa   týka   podania   dovolania   (proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   o potvrdení rozhodnutia   krajského   súdu),   podľa   právneho názoru   ústavného   súdu   tento mimoriadny opravný prostriedok v danom prípade už nepredstavuje účinný právny prostriedok ochrany, a preto ani prekážku ďalšieho postupu krajského súdu v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej. Zo zadováženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že krajský súd od rozhodnutia najvyššieho súdu o odvolaní proti rozhodnutiu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, t. j. od 31. augusta 2001, už ďalej nekonal bez toho, že by mu v tom bola bránila nejaká zákonná prekážka. V kontexte charakteru odvolacieho konania preto ústavný súd rozhodol, že dvojročná doba nečinnosti krajského súdu v súvislosti s podaním odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu vo veci samej (september 2001 - november 2003) zakladá zbytočné prieťahy v konaní, a tým aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd tiež zobral do úvahy, že v tej istej veci už raz rozhodol a ani   po   jeho   rozhodnutí   nenasledoval   postup   súdu   pozbavený   zbytočných   prieťahov v konaní, a preto bol sťažovateľ nútený opätovne sa obrátiť na ústavný súd.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Ústavný súd v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby v konaní sp. zn. 50 Cb 16/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“ Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné   zadosťučinenie má povahu náhrady   nemajetkovej   ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 3 330 000 Sk.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom ústavný súd riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   síce   zmiernenie nemajetkovej   ujmy,   avšak   nie   aj   prípadná   náhrada   škody.   Hoci   ústavný   súd   prikázal krajskému   súdu,   aby   v označenom   súdnom   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania krajského súdu v konaní sp. zn. 50 Cb 16/97 a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o žiadosti sťažovateľa o úhradu trov konania, ktoré vznikli ustanovenému právnemu zástupcovi komerčnému právnikovi JUDr. J. S., ktoré síce nevyčíslil, ale zo spisu vyplynulo, že išlo o dva úkony vykonané v roku 2002 po 3 900 Sk + 100 Sk režijný paušál podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002   Z.   z.   o odmenách   komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci (§ 1ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25), spolu 8 000 Sk, pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963 Sk, pretože išlo o úkony urobené v roku 2002.

Úhrada trov bola priznaná za dva úkony právnej pomoci (prevzatie zastupovania a zastupovanie na ústnom pojednávaní) po 4 270 Sk a 130 Sk režijný paušál spolu vo výške 8   800   Sk   aj   JUDr. J.   Š.   (ktorý   prevzal   právne   zastupovanie   po   ustanovenom   právnom zástupcovi JUDr. J. S.) podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb(§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25), pričom ústavný súd vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003.

Trovy konania je krajský súd   povinný zaplatiť na účty právnych zástupcov podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003