znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 74/01-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2001 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Ing. V. M, bytom M., zastúpeného advokátom Mgr. K.   H.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   29   ods.   2   a 3   Ústavy Slovenskej republiky, jeho slobody združovať sa s inými podľa čl. 11 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 22 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Ústrednej rady Slovenskej národnej strany z 28. júla 2001 a uznesením Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie Slovenskej národnej strany zo 16. septembra 2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť Ing. V. M.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.   Návrh   Ing.   V.   M.   v časti   týkajúcej   sa   uhradenia   primeraného   finančného zadosťučinenia   o d m i e t a   z dôvodu nepríslušnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. septembra 2001   doručené   podanie   Ing.   V.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   bytom   M.,   zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., označené ako „Návrh na začatie konania vo veci porušenia základných práv a slobôd občanov“. Z obsahu podania vyplynulo, že navrhovateľovi ako členovi Slovenskej národnej strany bolo na základe uznesenia Ústrednej rady Slovenskej národnej strany prijatého na jej zasadnutí 28. júla 2001 vo Zvolene podľa čl. 11 písm. c) Stanov   Slovenskej   národnej   strany   pozastavené   členstvo   v Slovenskej   národnej   strane. S uvedeným   rozhodnutím   bol   navrhovateľ   oboznámený   listom   z 1.   augusta   2001.   Proti uvedenému rozhodnutiu navrhovateľ podal odvolanie. V stanovisku k jeho odvolaniu mu Ústredná kontrolná a revízna komisia Slovenskej národnej strany oznámila, že „ÚK a RK potvrdzuje rozhodnutie Ústrednej rady SNS zo dňa 28. 07. 2001 o pozastavení členstva v zmysle stanov SNS, keďže bol použitý článok 11, písm. c“.

Navrhovateľ   tvrdí,   že   „uvedenými   rozhodnutiami   a celým   postupom“   voči   nemu „došlo   k porušeniu   nielen   Stanov   SNS   a vnútorných   predpisov   SNS,   ale   aj   Ústavy Slovenskej   republiky   a medzinárodných   zmlúv,   ktoré   deklarujú   základné   ľudské   práva a slobody“. Podľa jeho názoru sa obe rozhodnutia opierajú o článok 11 písm. c) Stanov Slovenskej   národnej   strany,   ktorý   však   neexistuje.   Preto   sú   obe   „rozhodnutia nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, čo   však potvrdzuje tú skutočnosť,   že boli vyrobené účelovo“.

V ďalšej časti svojho podania sa navrhovateľ odvoláva na skutočnosť, že vykonáva funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za Slovenskú národnú stranu a je členom poslaneckého klubu tejto politickej strany. Poukazujúc na znenie čl. 19 ods. 3 a 5 a čl. 41 ods. 4 Stanov Slovenskej národnej strany uvádza, že „poslanecký klub SNS nikto nepožiadal o súhlas s disciplinárnym konaním, preto poslanecký klub nerokoval o takom súhlase a ani žiaden súhlas nevydal“.

Podľa navrhovateľa keďže v jeho veci „nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, došlo k porušeniu Stanov SNS aj Disciplinárneho poriadku, ktorý v zmysle čl. 20 Stanov SNS upravuje podrobnosti disciplinárneho konania a ukladanie trestov“.

Navrhovateľ konštatuje, že „vyčerpal všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré mu Stanovy SNS resp. právny poriadok Slovenskej republiky poskytli“ a „lehota na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. je zachovaná“. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho návrhu na začatie konania vydal toto uznesenie: „Ústavný súd Slovenskej republiky začína konanie o porušení ústavných práv navrhovateľa, zakotvených v čl. 29 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky   a v čl.   11   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a v čl. 22 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.“

V konaní vo veci samej navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto uznesenie: „Uznesením Ústrednej rady SNS zo dňa 28. 07. 2001 a uznesením Ústrednej revíznej a kontrolnej komisie SNS zo dňa 16. 09. 2001 došlo k porušeniu základných práv a slobôd navrhovateľa   upravených   v čl.   29   ods.   2   a 3   Ústavy   SR   a v čl.   11   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a v čl.   22   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Ústrednej rady SNS zo dňa 28. 07.   2001,   ktorým   bolo   pozastavené   jeho   členstvo   v Slovenskej   národnej   strane a uznesenie Ústrednej revíznej a kontrolnej komisie SNS zo dňa 16. 09. 2001. Odporca je povinný uhradiť navrhovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a trovy tohto konania.“

II.

1. Ústavný súd posúdil návrh navrhovateľa ako ústavnú sťažnosť. Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je ústavný súd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o ústavných sťažnostiach, ktorými fyzické alebo právnické   osoby   namietajú   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   právoplatnými rozhodnutiami ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy alebo orgánov územnej samosprávy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Zákonné náležitosti ústavnej   sťažnosti   upravuje   §   20   a   §   50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Navrhovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietal neústavnosť rozhodnutia takého orgánu, ktorý je vymenovaný v čl. 127 ústavy. Ako orgány, proti rozhodnutiam ktorých smerovala   jeho   ústavná   sťažnosť,   označil   ústredné   orgány   Slovenskej   národnej   strany (Ústrednú   radu   Slovenskej   národnej   strany   a Ústrednú   kontrolnú   a   revíznu   komisiu Slovenskej národnej strany), t. j. politickej   strany, ktorá je v zmysle § 2 a § 3 zákona č. 424/1991   Zb.   o združovaní   v politických   stranách   a politických   hnutiach   v znení neskorších   predpisov   dobrovoľným   združením   a právnickou   osobou.   V spojitosti   s tým žiadal tiež zrušiť rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali (uznesenie o pozastavení členstva v Slovenskej národnej strane a uznesenie o potvrdení tohto rozhodnutia).

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu politické strany (a ich orgány) nie je možné považovať ani za   jeden   z orgánov   uvedených   v čl. 127 ústavy   a v § 49 zákona o ústavnom   súde   (podobne   ako   iné   orgány   označené   napríklad   v rozhodnutiach   sp.   zn. I. ÚS 46/98, I. ÚS 11/99, I. ÚS 50/99, II. ÚS 45/01).

Tým,   že   sťažovateľ   neoznačil   taký   orgán,   o právoplatnom   rozhodnutí   ktorého   je ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti oprávnený konať, nesplnil jednu zo zákonom predpísaných   náležitostí   ústavnej   sťažnosti   a tento   nedostatok   nemožno   odstrániť   ani následnou výzvou ústavného súdu na jej doplnenie (I. ÚS 4/99).

Na základe uvedeného a v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol   o odmietnutí   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

2.   Absencia   príslušnosti   ústavného   súdu   na   rozhodnutie   o   uhradení   primeraného finančného zadosťučinenia bola dôvodom na odmietnutie tohto návrhu navrhovateľa.