znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 739/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie   legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Advokátska kancelária, Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základných   práv   garantovaných   čl.   11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a základného   práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 5/2013 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv garantovaných čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 5/2013 z 19. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Napadnuté uznesenie bolo podľa zistení ústavného súdu sťažovateľovi doručené 15. augusta 2014.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v úvode popísal skutkový stav takto: „V právnej veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14C/232/2011 sme dňa 13. 02. 2012 vstúpili do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka podľa ust. § 93 ods. 2 O. s. p. Pre vstup vedľajšieho účastníka do konania podľa § 93 ods. 2 O. s. p. je rozhodujúca skutočnosť, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zák. č. 250/2007 Z. z.), a že vedľajší účastník vstúpil do konania na ochranu práv a oprávnených záujmov spotrebiteľa.

Po tom, ako nám bol v konaní doručený návrh na začatie konania a jeho prílohy sme vo veci podali dňa 23. 02. 2012 vyjadrenie, v ktorom sme okrem iného vzniesli námietku premlčania žalobcom uplatňovaného nároku.

Okresný súd Žilina následne rozsudkom zo dňa 22. 03. 2012 č. k. 14C/232/2011-47 žalobu   vzhľadom   na   dôvodne   vznesenú   námietku   premlčania   zamietol.   Citovaným rozsudkom   zároveň   vedľajšiemu   účastníkovi   náhradu   trov   konania   nepriznal   z   dôvodu neúčelnosti.   Neúčelnosť   videl   v   tom,   že   spotrebiteľské   združenie   ako   odborník   v   danej oblasti   má   byť   schopné   poskytnúť   spotrebiteľovi   pomoc   samo   bez   potreby   zastúpenia advokátom.   Vedľajší   účastník   podľa   názoru   prvostupňového   súdu   vstupuje   do   tisícky obdobných sporov, pričom sa nejedná o zložité spory a vyjadrenia právneho zástupcu sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach.

Proti   citovanému   rozsudku   Okresného   súdu   Žilina   podal   vedľajší   účastník   dňa 25. 04.   2012   odvolanie   v   časti,   v   ktorej   mu   nebola   priznaná   náhrada   trov   konania. V odvolaní podrobne argumentoval, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne.   Je   to   predsa   žalobca,   ktorý   zaplavuje   slovenské   súdy   tisíckami   žalôb o premlčané   pohľadávky,   pričom   vznesenie   námietky   premlčania   je   najúčelnejšou a najhospodárnejšou obranou akú mohol vedľajší účastník zvoliť. Z uvedených dôvodov žiadal   rozhodnutie   v   jeho   napadnutej   časti   zmeniť   a   vedľajšiemu   účastníkovi   priznať náhradu trov konania.

Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   zo   dňa   31.   07.   2012   č.   k.   6Co/228/2012-90 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pre paušálny vstup   združenia   do   konania   nebol   žiadny   dôvod,   združenie   ako   vedľajší   účastník   iba zbytočne navýšilo trovy konania, najmä, keď sa dalo zastúpiť advokátom. Takéto konanie podľa názoru súdu navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa,   ale   získanie   finančných   prostriedkov   v   podobe   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Vedľajší   účastník   následne   podal   dňa   21.   09.   2012   podnet   generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania, ktorému generálny prokurátor vyhovel a proti citovanému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podal mimoriadne dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   19.   03.   2014   sp.   zn. 6 MCdo/5/2013   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky zamietol.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   trovy   konania   vzniknuté   zastupovaním advokátom   v   tzv.   hromadných   veciach,   kde   sa   obsah   jednotlivých   podaní   mení   len o aktualizáciu   tej   -   ktorej   veci   a   jej   individualizáciu   na   súdoch   v   Slovenskej   republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde.“

3.   Samotné   námietky   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ zhrnul takto: «... vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník hlavný a má platiť aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov súdneho konania,   potom   neexistuje   rozumný   dôvod   nepriznať   vedľajšiemu   účastníkovi   trovy právneho zastupovania za situácie, ak nárok na náhradu trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval.

Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   uvádza,   že   trovy   konania   vedľajšieho účastníka   je   potrebné   považovať   za   neúčelne   vynaložené,   nakoľko   advokát   zastupoval vedľajšieho účastníka v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní podľa názoru súdu mení len o aktualizáciu tej - ktorej veci a jej individualizáciu.

Zo skutkového stavu v predmetnej právnej veci jednoznačne vyplýva, že súd žalobu zamietol v dôsledku vznesenej námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka. Ak sa preto súd zaoberá neúčelnosťou našich trov, pričom práve vďaka pôsobeniu vedľajšieho účastníka v konaní došlo k úspechu žalovaného, jeho argumentácia sa stáva skutkovo aj právne nepresvedčivou. Rovnako protirečivo vyznieva konštatovanie o všeobecnosti podaní vedľajšieho účastníka. Nevieme akou inou právnou argumentáciou by sme mali reagovať na obsahovo   totožné   žaloby   žalobcu, keď   tento   si   po   celom   Slovensku   dlhodobo   a   bez akýchkoľvek rozpakov uplatňuje premlčané pohľadávky resp. pohľadávky z neprijateľných zmluvných podmienok. V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť právnu podstatu veci a náležite právne reagovať. Naše vyjadrenie, v ktorom sme uplatnili námietku premlčania bolo náležité, vecné a účelné.

Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   nie   my,   ale   žalobca   doslova   zahlcuje   súdy desaťtisíckami   žalôb   o   premlčané   pohľadávky,   pohľadávky   z   neprijateľných   zmluvných podmienok a po použití nekalých obchodných praktík. My sme tento súdny spor nevyvolali, len   sme   reagovali   na   nedôvodnú   žalobu   žalobcu.   Ak   teda   žalobca   podal   opakovane nenáročnú typovú, formulárovú žalobu, my sme museli na túto žalobu opakovane ako aj v iných veciach obdobnou právnou argumentáciou reagovať a následne súd vo veci vydal opakovane ako aj v iných veciach obdobné rozhodnutie s právne rovnakou argumentáciou. Náš   postup,   ale   aj   postup   súdu   bol   predsa   vyvolaný   činnosťou   žalobcu,   ktorý   žaloval nedôvodnú   pohľadávku.   Príčinou   veľkého   počtu   našich   vstupov   do   konania,   prípadne veľkého   počtu   nami   vznášaných   námietok   premlčania   nie   je   samoúčelnosť   namietaná Najvyšším súdom SR, ale nevyhnutnosť reagovať na obrovské množstvo týchto žalôb. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS je založené predovšetkým z obetí nekalých   praktík   dodávateľov   na   finančnom   trhu   a   snaží   sa   presadzovať   očistu   týchto právnych   vzťahov.   Poukazuje   na   neprimerané   zmluvné   podmienky,   nekalé   obchodné praktiky, ale aj na celospoločenský fenomén civilnoprávnej úžery. Združenie je bezmajetné, nemá potrebné materiálne ani personálne zázemie preto je odkázané na pomoc advokátov, keďže   dodávatelia   (inkasné   spoločnosti,   banky,   nebankovky,   operátori...)   zaplavili   súdy desaťtisíckami žalôb o nedôvodné pohľadávky.

Súdy vo svojich rozhodnutiach zároveň poukazujú na skutočnosť, že spotrebiteľské združenie by malo byť odborníkom vo svojej oblasti, preto by nemalo potrebovať ďalšiu pomoc zo strany advokátov. Zo žiadneho zákonného ustanovenia však nevyplýva, aby sa účastník odborne spôsobilý nemohol dať v súdnom konaní zastúpiť advokátom. Prečo by združenie muselo byť odborníkom v danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov. Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca   na   právo   procesné,   pričom   na   druhej   strane   stojí   špecializovaná   advokátska kancelária žalobcu....»

4.   Následne   sťažovateľ   uvádza   viaceré   rozhodnutia   krajských   súdov   Slovenskej republiky,   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutia   súdov   Českej   republiky týkajúce sa rozhodovania o trovách konania. Záverom k týmto úvahám sťažovateľ doplnil, že „práve zo skutkového a právneho stavu v prejednávanej právnej veci vyplýva flagrantné porušenie   základných   práv   sťažovateľa   ústavne   nekonformnými   a   arbitrárnymi rozhodnutiami všeobecných súdov“.

5.   Nakoniec   sťažovateľ   svoje   námietky   uzavrel   takto: „Najvyšší   súd   SR   nás napadnutým   rozhodnutím   diskvalifikoval   vo   vzťahu   k   nášmu   právu   na   náhradu   trov právneho zastupovania. Právo na právnu pomoc nemôže bez rozmeru práva na náhradu trov konania nájsť zmysluplné uplatnenie v občianskom súdnom procese. Ústavný rozmer práva účastníka na náhradu trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezov Ústavného   súdu   SR,   napr.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   II.   ÚS   56/05,   IV.   ÚS   147/08, II. ÚS 122/09.

Občianske   súdne   konanie   má   byť   jednou   zo   záruk   zákonnosti,   pod   ktorou   treba rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je Slovenská republika viazaná.

S   poukazom   na   uvedené   sa   Najvyšším   súdom   SR   tvrdená   neúčelnosť   právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka prieči princípu spravodlivého súdneho procesu a princípu rovnosti účastníkov.“

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva garantované čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, základné práva garantované čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2   a 3   listiny,   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu a základné právo podľa čl. 47 charty. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   proti   uzneseniu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 228/2012 z 31. júla 2012 a rozsudku Okresného súdu Žilina   sp.   zn.   14   C   232/2011   z 22.   marca   2012   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov dovolacieho konania.

8.   Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   odôvodnil   takto: „Niet   pochýb   o   tom,   že trovami   konania   v   zmysle   ustanovenia   § 137 O.   s.   p.   je   (okrem   iného)   aj   odmena   za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Ide pritom o trovy, ktoré vznikli účastníkovi konania od momentu začatia konania do jeho skončenia. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku. Z hľadiska kritérií spravodlivého procesu môže   nadobudnúť   relevantnú   dimenziu   vtedy,   ak   by   ustanovenia,   ktoré   opravujú rozhodovanie o náhrade   trov   konania boli interpretované   a aplikované   ľubovoľne, svojvoľne alebo v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

Povinnosť hradiť trovy konania spočíva v tom, že súd uloží jednému z účastníkov povinnosť   nahradiť   trovy   konania,   ktoré   (v   priebehu   konania)   tento   druhý   účastník   už zaplatil. Táto povinnosť nezahŕňa všetky trovy konania, ale iba tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, teda súd nemôže uložiť účastníkovi konania povinnosť nahradiť také trovy, ktoré druhý účastník vynaložil zbytočne. Z uvedeného je zrejmé, že predpokladom priznania náhrady trov konania (v zmysle citovaného zákonného ustanovenia)   v   konaní   úspešnému   účastníkovi   je   účelnosť   trov   vynaložených   na uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť. Naopak, je to povinnosť súdu, v rámci ktorej musí prihliadnuť na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť. Dôraz na účelnosť náhrady trov, ktoré sa majú   nahradiť   je   opodstatnený   a   pre   procesné   právo   typický.   Pokiaľ   súd   neprizná úspešnému účastníkovi náhradu trov konania z dôvodu, že trovy neboli vynaložené účelne, odôvodnenie musí zamerať práve na nadbytočnosť a neúčelnosť vynaložených trov. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním z 13.2.2012 (oznámenie o vstupe) a súčasne s ním predložil aj plnomocenstvo JUDr. Ambróza Motyku z 2.1.2012 a požiadal o doručenie návrhu na začatie konania, jeho príloh a navrhol aj priznať mu náhradu trov konania. Z druhého odseku udeleného splnomocnenia je zrejmé, že vedľajší   účastník   splnomocnil   menovaného   advokáta   najmä   „na   právne   zastupovanie spočívajúce   vo   vstupe   Združenia   do   súdnych   konaní   vedených   na   súdoch   v   Slovenskej republike ako vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach na strane spotrebiteľov a na zastupovanie združenia v konaniach, do ktorých Združenie vstúpi ako vedľajší účastník na strane spotrebiteľov“. Podaním z 23.2.2012 (došlo na súd 28.2.2012) vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, z obsahu ktorej vyplývajú skutočnosti, ktoré vyplývajú aj z doručeného   návrhu   na   začatie   konania   (že   bol   podaný   22.9.2011,   že   ide   o   nárok vyplývajúci   zo   zmluvy   o   úvere,   ktorý   odporca   nesplácal,   že   nesplácanie   úveru   bolo dôvodom   pre   odstúpenie   od   zmluvy   a   že   celý   dlh   sa   stal   splatným   14.1.2008)   a   vo všeobecnom konštatovaní, že vedľajší účastník je oprávnený na všetky úkony, na ktoré je oprávnený účastník konania, že ide o úkon urobený v prospech odporcu, že navrhuje, aby sa k vznesenej námietke premlčania aj odporca vyjadril. Vo vyššie uvedenom podaní ďalej uvádza, čo všetko nedokážu priemerní spotrebitelia, ako sa v súdnom konaní nedokážu brániť, vrátane vznesenia námietky premlčania, a aký je význam tejto námietky. V ďalšom texte   vedľajší   účastník   už   len   ospravedlňuje   svoju   neúčasť   na   nariadenom   súdnom pojednávaní (na 22.3.2012), prípadne aj na ďalšom súdnom pojednávaní s tým, že keď bude potrebný   jeho   výsluch,   navrhuje,   aby   bol   vypočutý   dožiadaným   súdom   a   pripojil špecifikáciu doteraz vzniknutých trov konania.

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa a tiež aj z odôvodnenia uznesenia   odvolacieho   súdu   (v   napadnutých   častiach)   súdy   neupierajú   vedľajšiemu účastníkovi konania právo dať sa zastupovať v súdnom konaní advokátom (§ 245, § 25 ods. 1 O. s. p.). Uzatvárajú ale, že (z hľadiska aplikácie ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.) nejde   o   trovy   účelne   vynaložené   na   bránenie   práva,   odporcu.   Spôsobom   rozhodnutia o trovách konania súdy reagovali na stav vzniknutý množstvom podávaných hromadných žalôb v porovnateľných, skutkovo a právne (v pomerne jednoduchých) veciach, do ktorých vedľajší účastník (taktiež hromadne) vstupoval.

Z obsahu plnomocenstva udeleného vedľajším účastníkom vyplýva, že zástupca je oprávnený najmä na vstup Združenia do súdnych konaní vedených na súdoch v Slovenskej republike ako vedľajší účastník v spotrebiteľských veciach na strane spotrebiteľov a na zastupovanie   združenia   v   týchto   konaniach.   Jeho   podanie,   ktorým   vzniesol   námietku premlčania je tak všeobecné a rámcové, že pod tento (jeden) obsah možno iba dosadiť základné údaje týkajúce za zmluvy o pôžičke, o odstúpení od zmluvy, o splatnosti celého dlhu a následne dosadiť údaje spôsobilé iba identifikovať vec, ktorá je predmetom konania na tom - ktorom súde v Slovenskej republike. Sám vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že ide o stovky vecí, v ktorých navrhovateľ uplatňuje na súdoch proti spotrebiteľom premlčané nároky, čiže v týchto veciach aj sám (vedľajší účastník) vstupuje do konania a vznáša (aktuálne upravenú) námietku premlčania. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy správne poukazovali na skutočnosť,   že   v   preskúmavanej   veci   ide   o   rutinnú   záležitosť,   ktorá   je   zvládnuteľná prostredníctvom administratívy vedľajšieho účastníka, a na ktorú nebola potrebná odborná pomoc zvoleného advokáta. Je preto nenáležité aj konštatovanie generálneho prokurátora, že pôsobenie vedľajšieho účastníka v konaní nespočívalo len v rutinnom automatickom namietaní premlčania uplatneného práva. Mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov neobsahujú žiadne prvky ľubovôle. Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkov konania je riadne odôvodnené ich nadbytočnosťou a teda aj ich neúčelnosťou. Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej   republike   nemožno   považovať   za   trovy   nevyhnutne   vynaložené   na   riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať.   Ak   teda   súd   neprizná   náhradu   trov   konania   úspešnému   účastníkovi,   keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.

Keďže   generálny   prokurátor   v   prejednávanej   veci   neopodstatnene   namietal,   že rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   (v   napadnutých   častiach)   spočívajú   na   nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) a v konaní neboli zistené ani vady v zmysle   §   243f   ods.   1   písm.   a/   a   b/   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   jeho mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p.).“

III.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

11. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd ústavne nekonformným a arbitrárnym spôsobom rozhodol v otázke účelnosti vynaložených trov konania.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 odseku 2 rovní.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa   zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré   nemajú dostatočné   prostriedky   v   prípade,   ak je   táto   pomoc   potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces), a v neposlednom rade i v čl. 36 a nasl. listiny a čl. 47 charty.

14. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru   a čl. 47 charty) zaručiť každému prístup k súdu,   čomu zodpovedá   povinnosť všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť   (porov.   I.   ÚS   290/08, II.   ÚS   88/01, II. ÚS 145/08,   III.   ÚS   259/2010,   IV.   ÚS   159/07).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom predpokladané   a   umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä   s   ustanovením §   157   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

15. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré skutočnosti   považuje súd za   preukázané a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a   ako   vec   právne   posúdil;   detailnosť   a obsažnosť   odôvodnenia   rozhodnutia   môže   byť v špecifických   prípadoch   zákonom   výslovne   zúžená,   napríklad   vzhľadom   na   vyhovenie všetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmi konania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)] sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

16. Podľa názoru ústavného súdu zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny ústavný súd vo svojej judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL.   ÚS   43/95,   č.   7/1996   ZNaU).   Všeobecné   súdy   sú   podľa   uvedenej   zásady   povinné v súlade   so   zákonom   dať   všetkým   účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   rovnakú príležitosť   predniesť   svoje   stanovisko,   predniesť   rozhodujúce   tvrdenia   alebo   poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

17. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

18. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu   o trovách   konania za integrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to   v   prípadoch,   ak   samotné   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   takým   excesom z požiadaviek   kladených   na   spravodlivý   proces   alebo   ide   o   také   extrémne   vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).

19.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v   skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by   nasvedčovalo   jeho   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti. V   rámci rozhodovania o otázke účelnosti trov konania najvyšší súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor   na   uváženie   účelnosti   trov   konania,   do   ktorého   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery najvyššieho súdu. Ústavný súd konštatuje,   že   výrok   najvyššieho   súdu   v napadnutom   uznesení   má   dostatočnú   oporu v odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretože   najvyšší   súd   náležite   vysvetlil,   ktoré   právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú na skutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalo náležitú argumentáciu,   prostredníctvom   ktorej   najvyšší   súd   dospel   k   záveru   o neúčelnosti vynaložených trov konania zo strany sťažovateľa.

20.   Najvyšší   súd   zároveň   poskytol   sťažovateľovi   príležitosť   predniesť   svoje stanovisko,   predniesť   rozhodujúce   tvrdenia   alebo   poprieť   tvrdenia   iného   účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Sťažovateľ svoje právo využil a k podanému mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho   prokurátora   sa   vyjadril.   Sťažovateľovi   zároveň nebolo zo strany najvyššieho súdu odopreté aktívne uplatňovanie práva na právnu pomoc a sťažovateľ mohol v konaní pred najvyšším uplatniť svoje právo na zastúpenie advokátom (sťažovateľ bol v konaní pred najvyšším súdom zastúpený advokátom JUDr. Ambrózom Motykom).

21. Postup a závery najvyššieho súdu tak obstoja pre účely skúmania dodržania garancií spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

23.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru,   že   z neho   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by   signalizovalo,   že   by   mohlo   dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   najvyšší   súd   v posudzovanom   prípade   nezasiahol   do   právneho   postavenia sťažovateľa a do jeho ústavných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   arbitrárnym   a neodôvodneným   spôsobom, a sťažovateľovo   právo   na   ochranu   vlastníckeho   práva   teda   nebolo   týmto   napadnutým uznesením najvyššieho súdu dotknuté ústavne neprípustným spôsobom.

24. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v   tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto rozhodnutiu   nemožno podať opravný prostriedok;   to neplatí,   ak   rozhodnutím   orgánu   medzinárodnej   organizácie   zriadeného   na   uplatňovanie medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne   Slovenskej republike   povinnosť   v   konaní   pred   ústavným   súdom   znovu   preskúmať   už   prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 6. novembra 2014