znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 738/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   Ing.   Martin   Chlapík,   s.   r.   o.,   Sládkovičova   13,   Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 5 Co 347/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2014 doručená sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 5 Co 347/2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. októbra 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby M. V. a S. V. (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľovi ako žalovanému a H. Š. (ďalej len „žalovaná“), ktorá bola v minulosti manželkou sťažovateľa, o zaplatenie sumy 200 000 Sk rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 580/2000 z 10. júna 2003 bola žaloba zamietnutá. Rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu z 3. decembra 2003 a vec bola vrátená na ďalšie   konanie.   Novým   rozsudkom   okresného   súdu   z   20.   apríla   2004   boli   sťažovateľ a žalovaná   zaviazaní   zaplatiť   žalobcom   175   000   Sk.   Uznesením   krajského   súdu z 31. januára 2007 bol aj tento v poradí už druhý rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Následným rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 580/2000-183 zo 14. júna 2007 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcom 175 000 Sk, pričom žaloba proti sťažovateľovi bola zamietnutá. Na základe odvolania žalobcov a žalovanej rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008 bol v poradí tretí rozsudok okresného súdu   potvrdený.   Na základe   podnetu   žalovanej   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MCdo 13/2009 z 30. júna 2011 bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu vo vzťahu   k   žalovanej   a vo vzťahu   k trovám   konania   zrušený.   Rovnako   bol   zrušený   aj rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 580/2000-183 zo 14. júna 2007 vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 175 000 Sk. V rozsahu zrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

V   následnom   konaní   vedenom   okresným   súdom,   a   to   na   pojednávaní   konanom 28. mája   2013,   sťažovateľ   uviedol,   že   vo   vzťahu   voči   nemu   už   existuje   právoplatný rozsudok, ktorý nebol napadnutý mimoriadnym opravným prostriedkom a nebol ani zrušený rozhodnutím   nadriadeného   súdu.   Potom   bolo   pojednávanie   odročené   na   11.   jún   2013 na účely vyhlásenia rozsudku. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 204/2011 z 11. júna 2013 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcom 5 808,93 € (175 000 Sk) istiny, pričom žaloba proti žalovanej bola zamietnutá. Sťažovateľ bol zaviazaný nahradiť trovy konania žalobcom a žalobcovia, ako aj sťažovateľ boli zaviazaní nahradiť trovy konania žalovanej.

Podľa sťažovateľa okresný súd takto rozhodol aj napriek tomu, že vo vzťahu voči sťažovateľovi už skorším právoplatným rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 580/2000-183 zo 14. júna 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008 bola žaloba proti sťažovateľovi zamietnutá, pričom právoplatný rozsudok nikdy nebol v časti týkajúcej sa sťažovateľa napadnutý a zrušený.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 374/2013-556 z 29. novembra 2013 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Posledným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 204/2011 z 11. marca 2014 bola žaloba   žalobcov   proti   žalovanej v   celom   rozsahu   zamietnutá,   pričom   sťažovateľovi   ani žalovanej náhrada trov konania priznaná nebola.

Na základe odvolania žalobcov (vo veci samej), sťažovateľa a žalovanej (čo do trov konania) rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený 11. augusta 2014.

Sťažovateľ nie je spokojný s tým, že napriek jeho úspechu v konaní mu náhrada trov konania   nebola   priznaná.   Všeobecné   súdy   sa   opreli   o   ustanovenie   §   150   Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého možno z dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočne nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi. Podľa názoru súdov žalobcovia v konaní neboli úspešní práve preto, lebo medzi sťažovateľom a žalovanou nebola doriešená otázka   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Žalobcovia   sa   preto rozhodli   uzavrieť   so   žalovanou   dohodu   o   urovnaní,   ktorá   založila   nový   právny   vzťah. Žalovaná sa uspokojila s tým, že jej žalobcovia na základe dohody o urovnaní vyplatili spoluvlastnícky podiel, v dôsledku čoho nepokračovala v uplatňovaní práva na určenie, že je   bezpodielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti.   Tým   vlastne   sťažovateľ   a   žalovaná situáciu skomplikovali, lebo z jednoduchého právneho úkonu kúpy a predaja sa stal zložitý právny vzťah, na základe ktorého bolo potrebné posúdiť viaceré právne inštitúty na to, aby vo   veci   bolo   možné   rozhodnúť.   Všeobecné   súdy   všetky   tieto   skutočnosti   považovali za dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa názoru sťažovateľa je stanovisko všeobecných súdov zavádzajúce a zmätočné, pričom ani nezodpovedá ustanoveniu § 150 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012,   ktorým bolo v tejto   veci   rozhodnuté o sťažnosti   žalobcov na prieťahy v konaní, pričom podľa názoru ústavného súdu nešlo o právne alebo skutkovo zložité konanie.

Krajský   súd   sa   s   poukazom   na   ustanovenie   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu, a preto sa obmedzil len na konštatovanie jeho správnosti. Uviedol ešte, že neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu vo vzťahu voči nemu za arbitrárny a nepreskúmateľný. Zo spisov vyplýva, že nešlo o právne, ale ani skutkovo zložité konanie, pričom sťažovateľ nedal žiadny podnet na vznik sporu. V celom konaní len bránil svoje právo a trovy konania si uplatnil iba za tú časť konania, v ktorej ho žalobcovia označili za odporcu a požadovali od neho zaplatenie žalovanej sumy, hoci už existoval právoplatný rozsudok o zamietnutí žaloby proti sťažovateľovi.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa trov konania je podľa sťažovateľa   neakceptovateľné.   Aj   keď   sa   krajský   súd   odvolal   na   dôvody   rozsudku okresného súdu, bolo jeho povinnosťou vysvetliť, z akých dôvodov neuznal opodstatnenosť odvolacej argumentácie.

Sťažovateľ podaním z 20. februára 2014 uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 1 787,25 €. Nárok pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastupovania sťažovateľa.

Ďalej   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   je   onkologickým   pacientom   s   mierou   poklesu schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   o   80   %   a   je   v   plnom   invalidnom   dôchodku (mesačne 305,90 €).

Sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení: „1. Základné práva Š. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), právo na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6 Dohovoru(...)   a   právo   na   ochranu majetku   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru(...)   rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   sp.   zn. 5Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014 v časti, ktorej o trovách konania porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co 347/2014-635 zo dňa 30. júna 2014 zrušuje v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C 204/2011 zo dňa 11. 3. 2014 vo výroku o náhrade trov konania týkajúcich sa Š. Š. ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich sa Š. Š. a v rozsahu zrušenia vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Š. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 204/2011 z 11. marca 2014 vyplýva, že ním bola žaloba žalobcov proti žalovanej v celom rozsahu zamietnutá, pričom sťažovateľovi a žalovanej nebola náhrada trov konania priznaná. Čo sa týka nepriznania náhrady trov konania, podľa názoru okresného súdu žalovaná na základe dohody o urovnaní dostala od žalobcov vyplatený takmer celý svoj podiel, a preto nepokračovala v snahe domôcť sa určenia,   že   je   bezpodielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľnosti.   Práve   týmto   sťažovateľ a žalovaná   situáciu   natoľko   skomplikovali,   že   z   jednoduchého   právneho   úkonu   kúpy a predaja sa stal zložitý právny vzťah, na základe ktorého bolo potrebné posudzovať viaceré právne inštitúty na to, aby vo veci samej bolo možné rozhodnúť. Všetky tieto skutočnosti bolo treba považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 347/2014-635 z 30. júna 2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 204/2011 z 11. marca 2014 s tým, že sa účastníkom náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje, a preto sa len obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu. Ďalej je podstatné, že konanie voči sťažovateľovi bolo ukončené skorším právoplatným rozsudkom, a preto bol sťažovateľ teraz účastníkom konania, len pokiaľ ide o náhradu trov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu treba považovať výrok o trovách za vecne správny. Rozhodujúcou   skutočnosťou   je,   že   sťažovateľ   uplatnil   podaním   svojho   právneho zástupcu z 20. februára 2014 náhradu trov konania v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľa   iba   za   to   obdobie   konania,   ktoré   nasledovalo   po   zrušujúcom   uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 13/2009 z 30. júna 2011.

Uvedená skutočnosť je podstatná preto, lebo, ako na to sťažovateľ správne poukázal (a aj krajský súd tak judikoval), uvedeným uznesením najvyššieho súdu nebola v rámci mimoriadneho   dovolania   zrušená   tá   časť   právoplatného   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 6 C 580/2000-183   zo   14.   júna   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008, ktorou bola žaloba žalobcov proti sťažovateľovi v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Skutočnosť, že v rozpore s uznesením najvyššieho súdu považoval okresný súd v konaní nasledujúcom po zrušujúcom výroku najvyššieho súdu sťažovateľa i naďalej za účastníka konania vo veci samej a následným rozsudkom sp. zn. 4 C   204/2011   z   11.   júna   2013   znova   rozhodoval   vo   veci   samej   vo   vzťahu   voči sťažovateľovi   a   zaviazal   ho   zaplatiť   žalobcom   sumu   5   808,93   €   (tento   rozsudok   bol následne zrušený uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 374/2013-556 z 29. novembra 2013 práve   preto,   že   o   nároku   žalobcov   voči   sťažovateľovi   bolo   už   predtým   právoplatne rozhodnuté),   znamenala   vo   svojich   dôsledkoch,   že   sťažovateľovi   vznikli   výdavky v súvislosti s jeho právnym zastúpením advokátom. Tieto výdavky v skutočnosti vzniknúť nemali. Došlo k nim iba v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu, ktorý v rozpore s procesnou prekážkou rei iudicatae v podstate nútil sťažovateľa (napriek jeho protestu) k účastníctvu v konaní o veci samej.

Z dosiaľ uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľom uplatnené výdavky súvisiace s jeho   právnym   zastupovaním   (vyčíslené   v   podaní   z   20.   februára   2014)   treba   správne považovať   za   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   sťažovateľovi   nesprávnym   úradným postupom okresného súdu. Rozhodne neprichádza do úvahy, aby boli na náhradu týchto výdavkov zaviazaní žalobcovia.

Napokon považuje ústavný súd za podstatné, že žaloba žalobcov proti sťažovateľovi bola právoplatne zamietnutá preto, že žalobcovia sa zrejme nepokúsili zvrátiť právoplatné zamietnutie žaloby napríklad podnetom na podanie mimoriadneho dovolania či sťažnosťou ústavnému súdu. Na rozdiel od nich žalovaná úspešne odvrátila právoplatne jej uloženú povinnosť   zaplatiť   žalobcom   podaním   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie.   Pritom z dovolacieho   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že   žaloba   bola   dôvodná   proti sťažovateľovi, avšak podané mimoriadne dovolanie časť právoplatného rozsudku týkajúcu sa zamietnutia žaloby proti sťažovateľovi nenapádalo.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014