znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 737/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou JUDr. Zuzanou Stavrovskou, Advokátska kancelária,Lamačská cesta 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľačl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právpodľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,ako aj porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím rozsudkom Krajského súduv Trenčíne č. k. 11 S 64/2011-46 z 19. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso 3/2012 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), právpodľa čl. 9 a čl. 12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnychprávach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenia čl. 14 dohovoru a čl. 19 Dohovoru o právachosôb so zdravotným postihnutím (ďalej len „dohovor o POZP“) rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 64/2011-46 z 19. októbra 2011 (ďalej aj„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 3/2012 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 31. marca 2010 požiadalao príspevok na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažnýchpríspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 447/2008 Z. z.“).

2.1 Tejto žiadosti nebolo vyhovené rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecía rodiny v Považskej Bystrici (ďalej len „UPSVaR“) č. B/2010/02541/002-OdPPKz 18. mája 2010. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie doručenéÚstrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina (ďalej aj „odvolacíorgán“) 15. júna 2010, ktoré rozhodnutím č. AZ/2010/01512 zo 6. septembra 2010 tomutoodvolaniu nevyhovelo.

2.2 Dňa 2. novembra 2010 podala sťažovateľka žalobu proti rozhodnutiu odvolaciehoorgánu na Krajskom súde v Žiline. Dňa 1. júla 2011 bolo sťažovateľke doručenérozhodnutie o miestnej nepríslušnosti Krajského súdu v Žiline a postúpení veci krajskémusúdu. Dňa 19. októbra 2011 prebehlo pojednávanie pred krajským súdom, ktorý rozhodolo zamietnutí žaloby.

2.3Protinapadnutémurozsudkukrajskéhosúdupodalasťažovateľkaodvolanie najvyššiemu súdu. Dňa 30. januára 2013 najvyšší súd potvrdil napadnutýrozsudok krajského súdu. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený27. februára 2013. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:„Účelom osobnej asistencie je aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.

Predmetom súdneho preskúmania na súde prvého stupňa bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici nebol žalobkyni priznaný príspevok na osobnú asistenciu, o ktorý požiadala 31. marca 2010. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil obsahom posudku posudkového lekára z 20. júla 2010, podľa ktorého posudkový lekár v záveroch k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím uviedol, že nie sú splnené zákonné[predpoklady, pozn.]pre jeho indikáciu. Žalobkyňa je v súčasnosti odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov. Osobnou asistenciou vzhľadom na ťažký charakter postihnutia účastníčky konania by sa nedosiahol účel stanovený v § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z.

Hoci žalobkyňa už v správnom konaní v odvolaní namietala, že podľa potvrdenia psychiatričky je vzhľadom na charakter a priebeh ochorenia schopná rozhodovať o svojich potrebách a komunikovať s rodinnými príslušníkmi a osobnými asistentmi, a teda ťažkosti žalobkyne súvisiace so psychikou absolútne nie sú prekážkou na priznanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, nezodpovedá jej námietka záverom odborných lekárskych posudkov.

Zo zákona č. 447/2008 Z. z. vyplýva, že podkladom na rozhodnutie o peňažnom príspevku na kompenzáciu je komplexný posudok (§ 55 zákona č. 447/2008 Z. z.), a preto v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia súd musel skúmať, či sa správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s námietkami účastníčky, vychádzajúc z komplexného posudku, ale musel skúmať aj skutočnosť, či v uvedenom posudku, ktorý je podkladom rozhodnutia, boli posudzované všetky relevantné námietky účastníka konania, a teda či taký posudok je úplný, logický a presvedčivý a či dokazovanie v správnom konaní bolo vykonané v dostatočnom rozsahu.

Vzhľadom na odborné lekárske stanoviská... nemožno očakávať, že osobná asistencia bude mať za následok aktivizáciu a podporu sociálneho začlenenia žalobkyne ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podporu jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít, lebo potreba celodenného dohľadu pri organickej afektívnej poruche osobnosti, ktorou žalobkyňa trpí, nie je totožná s údelom, ktorý má dosiahnuť osobná asistencia. Aj podľa záverov lekárskeho posudku ⬛⬛⬛⬛, lekárky oddelenia posudkových činnosti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Považskej Bystrici z 5. augusta 2009, (ktoré neboli v konaní spochybnené ani potvrdením ⬛⬛⬛⬛ z 29. marca 2010, obsahujúcim len odporúčania na možnosti pôsobenia sociálnych kontaktov žalobkyne na jej zdravotný stav) nie je žalobkyňa sociabilná podľa vyjadrenia psychiatra pri opakovaných hospitalizáciách na psychiatrickom oddelení.

Z komplexného posudku Úradu práce, sociálnych veci a rodiny v Považskej Bystrici z 22. apríla 2010, Ev. č.: B/2010/011908. Sp.č.: B/2010/02915/4-OPČ vyplýva, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu sa nenavrhuje z dôvodu, že aktuálny psychický a somatický stav vyžaduje celodennú starostlivosť druhých osôb. V rámci odvolacieho konania bol vypracovaný komplexný posudok Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, pracovisko Žilina z 12. augusta 2010, číslo AZ/2010/01530/003HOR v ktorom je uvedené, že na základe lekárskeho posudku z 20. júla 2010 žalobkyni nebol odporučený peňažný príspevok na osobnú asistenciu z dôvodu nesplnenia kritéria jej odkázanosti, žalobkyňa je odkázaná na celodenné opatrovanie inou fyzickou osobou podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. a osobnou asistenciou (vzhľadom na ťažký charakter jej postihnutia) sa nedosiahne účel stanovený v § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. Z uvedeného dôvodu nebol odporučený požadovaný príspevok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že správne orgány rozhodli na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, lebo z podkladov rozhodnutia vyplýva, prečo vzhľadom na ťažký charakter postihnutia žalobkyne sa nesplní účel asistencie, lebo jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie. Z dôvodu, že žalobkyňa požiadala o peňažný príspevok na osobnú asistenciu, správne orgány posudzovali individuálne predpoklady na nárok na osobnú asistenciu a zamerali sa dostatočne aj v rámci sociálnej posudkovej činnosti na ich zisťovanie.

Zákon č. 447/2008 Z. z. nevylučuje, aby pre osobu, ktorá je odkázaná na celodennú starostlivosť inej osoby, bola vzhľadom na posúdené rodinné prostredie a prostredie, ktoré ovplyvňuje začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti, navrhnutá vzhľadom na individuálne okolnosti, pri splnení zákonných podmienok, aj kompenzácia formou peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Naopak, zákon č. 447/2008 Z. z. takú situáciu predpokladá, a preto v § 40 ods. 23 upravuje situáciu, kedy nemožno poskytnúť peňažný príspevok na opatrovanie, a to v prípade, ak sa fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu, alebo ak sa tejto fyzickej osobe poskytuje opatrovateľská služba viac ako osem hodín mesačne, týždenná poskytovaná sociálna služba alebo celoročná pobytová sociálna služba.

Správny orgán je však oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy, pričom nemôže svojím úsudkom nahradzovať odborné posúdenie otázok, na ktoré nemá odborné znalosti. Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal z odborných záverov lekárov. Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí vo svojich vyjadreniach žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej schopnosti sebaobsluhy žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím a byť zaradená do spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až následne hodnotil žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude dosiahnutý účel, na ktorý má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na osobnú asistenciu. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené posudky nezodpovedali obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy správneho orgánu, o splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu je preto vo výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy zasahovať nemôže, lebo uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa zásadám logického myslenia.

Odvolací súd preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 v spojení s § 246c OSP potvrdil, lebo napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu považoval za vecne správne a zodpovedajúce zákonu.“

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti uviedla, že v súčasnosti žije v prirodzenomprostredí svojho domova, kde nutnú podporu zabezpečuje manžel a osoby z jej blízkehookolia. Keďže z dôvodu svojho zdravotného postihnutia potrebuje väčší rozsah asistencie,než jej je dosiaľ neformálne poskytovaný, využila štátom garantovaný systém podpory preľudí so zdravotným postihnutím a požiadala o predmetný príspevok. Rozhodnutie UPSVaRa odvolacieho orgánu o nepriznaní tohto príspevku ju podľa jej slov stavia do situácie, žerozsah asistencie nie je zabezpečený, dochádza k jej izolácii a reálne hrozí, že bude musieťpožiadať o ústavnú starostlivosť. Sťažovateľka sa domnieva, že táto situácia zakladáporušenie jej základných práv a slobôd, a svoju argumentáciu rozdelila do nasledujúcichčastí:

3.1 Po prvé  orgány verejnej moci podľa sťažovateľky porušili jej právo na prístupk podporným službám v zmysle dohovoru POZP. Sťažovateľka uvádza, že štát má pozitívnyzáväzok zaistiť osobám so zdravotným postihnutím prístup k podporným službám vrátaneosobnej asistencie podľa čl. 19 dohovoru POZP. Podľa jej mienky toto ustanoveniepredpokladá, že štát urobí kroky k tomu, aby osoby so zdravotným postihnutím mohliosobnú asistenciu využívať tak, aby mohli viesť nezávislý život v spoločnosti a abynedochádzalo k izolácii alebo segregácii. Sťažovateľka sa obrátila na správny orgán právez toho dôvodu, že pre jej ťažké zdravotné postihnutie dochádza k jej izolovaniu odprirodzeného prostredia komunity a hrozí ústavná starostlivosť. Podľa názoru sťažovateľkyzákon č. 447/2008 Z. z. jej umožňuje požiadať o osobnú asistenciu aj napriek tomu, že jeťažko zdravotne postihnutá, a problém spočíva v reštriktívnej interpretácii konceptu osobnejasistencie zo strany správnych orgánov, resp. všeobecných súdov. Preto došlo podľa jejnázoru k porušeniu jej práva na prístup k podporným službám.

3.2 Po druhé  orgány verejnej moci podľa sťažovateľky nesprávne posúdili zistenýskutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlok zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekritickyprevzali závery posudkových lekárov. Na prvom mieste sťažovateľka namieta, že orgányverejnej moci vychádzali z tvrdení posudkového lekára, ktorý urobil právne závery a tietonásledne správny orgán v plnom rozsahu prebral.

3.3 Po tretie – podľa sťažovateľky došlo k jej diskriminácii ako osoby s ťažkýmzdravotným postihnutím. Sťažovateľka namieta, že došlo nepriznaním príspevku na osobnúasistenciu k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré nie je ani rozumné, ani ospravedlniteľné.Jediným dôvodom, pre ktorý jej nebol priznaný príspevok na osobnú asistenciu, je podľa jejpresvedčenia skutočnosť, že má 90 % zdravotné postihnutie a podľa orgánov verejnej mocipre ťažký charakter postihnutia by sa nedosiahol účel asistencie. Sťažovateľka uviedla, žena podporné služby vrátane asistencie má mať s ohľadom na cieľ dohovoru o POZP a čl. 19dohovoru o POZP právo každý, bez ohľadu na jeho zdravotné postihnutie. Iný výklad bypodľa sťažovateľky viedol k tomu, že by sociálny systém rezignoval na podporu prizačleňovaní ľudí s ťažším zdravotným postihnutím do spoločnosti a na ich aktivizáciu. To jepodľa vyjadrenia sťažovateľky jednoznačne v rozpore s medzinárodným záväzkamiSlovenskej republiky v oblasti ľudských práv.

4 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým (i) skonštatuje, ženapadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlok porušeniu jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, ako ajk porušeniu čl. 14 dohovoru a čl. 19 dohovoru o POZP, ďalej (ii) zruší napadnutý rozsudokkrajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vráti na ďalšie konanie, (iii)prizná sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur a (iv) prizná jej úhradutrov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutýmrozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jejústavných práv, porušeniu dohovoru o POZP, ako aj k jej diskriminácii z dôvodov, že (i) sajej nedostalo priznania podporných služieb tak, ako to predpokladá dohovor POZP a natento účel prijatý zákon č. 447/2008 Z. z., (ii) orgány verejnej moci nesprávne posúdilizistený skutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery lekárskych a odbornýchposudkov a (iii) došlo k nepriznaniu príspevku na osobnú asistenciu z dôvodu miery jejzdravotného postihnutia vo výške 90 %, čo je podľa jej slov v rozpore s medzinárodnýmizáväzkami Slovenskej republiky v oblasti ľudských práv a slobôd. Podľa námietkysťažovateľky ju rozhodnutia orgánov verejnej moci stavajú do situácie, v ktorej dochádzak jej izolácii, segregácii a reálne hrozí, že bude musieť požiadať o ústavnú starostlivosť.

1. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu

8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základnýchpráv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

8.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právama slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecnésúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochranazákladných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavoua zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandisII. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemudostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

8.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, aksťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon naochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

8.3 Sťažovateľka sťažnosťou napáda o. i. aj rozsudok krajského súdu. Zo sťažnostivyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutému rozsudku krajskéhosúdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomocnajvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosťústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského súdu, keďže odvolaniepredstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahuk napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2. K namietanému porušeniu čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

9. Podľa čl. 19 dohovoru o POZP (pre Slovenskú republiku nadobudol dohovoro POZP platnosť 25. júna 2010 a bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republikypod č. 317/2010 Z. z., pozn.) zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôbso zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby narovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožniaplné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začleneniea zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby

a) osoby so zdravotným postihnutím mali možnosť zvoliť si miesto pobytu, ako aj to,kde a s kým budú žiť na rovnakom základe s ostatnými a aby neboli nútené žiť v určitomkonkrétnom prostredí;

b) osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podpornýchslužieb, či už domácich, alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služiebvrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a prezačlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti;

c) komunitné služby a zariadenia pre širokú verejnosť boli za rovnakých podmienokprístupné osobám so zdravotným postihnutím a aby zohľadňovali ich potreby.

9.1 Skúmajúc medzinárodné dohovory (špeciálne dohovory prijaté na pôdeOrganizácie Spojených národov), možno dospieť k záveru, že mnohé z nich upravujúvo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria právne normy priamovykonateľné (directly applicable/self-executing) a druhú skupinu tvoria právne normy, ktorénie sú priamo aplikovateľné a majú charakter všeobecných zásad. S licenciou prezjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamovykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšejtranspozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalšímnormatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamovykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšejprávnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšieuvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajúa zabezpečia..“ a pod.).

9.2 Otázkou je, ako vnímať dohovor o POZP na účely jeho priamejaplikovateľnosti/neaplikovateľnosti v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky.Dôležitým je v tomto ohľade samotný text dohovoru o POZP, konkrétne čl. 4.

9.3 Podľa čl. 4 ods. 1 dohovoru o POZP zmluvné strany sa zaväzujú zabezpečiťa podporovať plné uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd pre všetkyosoby so zdravotným postihnutím bez akéhokoľvek diskriminovania na základezdravotného postihnutia. Na tento účel sa zmluvné strany zaväzujú

a) prijať všetky príslušné legislatívne, správne a iné opatrenia na uplatňovanie právuznávaných v tomto dohovore;

b) prijať všetky príslušné opatrenia vrátane zákonodarstva na úpravu alebo zrušenieexistujúcich zákonov, predpisov, zvykov a praktík, ktoré predstavujú diskrimináciu osôbso zdravotným postihnutím;

c) zohľadniť ochranu a podporu ľudských práv osôb so zdravotným postihnutímv každej politike a v každom programe;

d) zdržať sa akéhokoľvek konania alebo praktík, ktoré sú v rozpore s týmtodohovorom, a zabezpečiť, aby verejné orgány a inštitúcie konali v súlade s týmtodohovorom;

e) prijať všetky primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie na základezdravotného postihnutia zo strany akejkoľvek osoby, organizácie alebo súkromnéhopodniku;

f) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj univerzálne navrhovanýchtovarov, služieb, zariadení a vybavenia v zmysle definície uvedenej v článku 2 tohtodohovoru, ktoré by vyžadovali minimálne prispôsobenie a najnižšie náklady na uspokojeniešpecifických potrieb osôb so zdravotným postihnutím, podporovať ich dostupnosťa využívanie a presadzovať univerzálny dizajn pri vytváraní noriem a usmernení;

g) uskutočňovať alebo podporovať výskum a vývoj a podporovať dostupnosťa využívanie nových technológií vrátane informačných a komunikačných technológií,pomôcok na mobilitu, zariadení a podporných technológií vhodných pre osobyso zdravotným postihnutím a zároveň uprednostňovať cenovo dostupné technológie;

h) poskytovať osobám so zdravotným postihnutím prístupné informácie opomôckach na mobilitu, o zariadeniach a podporných technológiách vrátane novýchtechnológií, ako aj o iných formách pomoci, o podporných službách a zariadeniach;

i) podporovať vzdelávanie odborníkov a pracovníkov, ktorí pracujú s osobamiso zdravotným postihnutím, v oblasti práv uznaných v tomto dohovore s cieľom zlepšiťposkytovanie pomoci a služieb zaručených týmito právami.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrnepráva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatreniav maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnejspolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malovplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právombezprostredne uplatniteľné.

Podľa čl. 4 ods. 3 dohovoru o POZP pri vytváraní a uplatňovaní zákonodarstvaa politiky zameraných na vykonávanie tohto dohovoru a pri rozhodovaní o otázkachtýkajúcich sa osôb so zdravotným postihnutím štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohtodohovoru, budú dôkladne konzultovať s osobami so zdravotným postihnutím vrátane detíso zdravotným postihnutím a budú s nimi aktívne spolupracovať prostredníctvom ichreprezentatívnych organizácií.

Podľa čl. 4 ods. 4 dohovoru o POZP nič v tomto dohovore nemá vplyv na nijakéustanovenia, ktoré väčšmi prispievajú k uplatňovaniu práv osôb so zdravotným postihnutíma ktoré môžu byť obsiahnuté v práve štátu, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, alebov medzinárodnom práve platnom pre daný štát. V nijakom štáte, ktorý je zmluvnou stranoutohto dohovoru, nemožno obmedzovať alebo porušovať nijaké z ľudských práva základných slobôd uznaných alebo existujúcich v tomto štáte na základe zákona,dohovorov, predpisov alebo zvykov pod zámienkou, že tento dohovor neuznáva takétopráva alebo slobody, alebo ich uznáva v menšom rozsahu.

9.4 Citované právne normy čl. 4 dohovoru o POZP evokujú záver o priamejneaplikovateľnosti ani jedného z článkov dohovoru o POZP. Ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 3dohovoru o POZP jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na účely vykonaniatohto dohovoru. Ďalej samotný čl. 4 ods. 2 dohovoru o POZP výslovne upravuje, že priamouplatniteľné sú podľa dohovoru o POZP záväzky štátu vyplývajúce z tohto dohovoru, a niesubjektívne práva jednotlivcov (porov. aj originálne znenie v ang. jazyku:„obligations contained in the present Convention that are immediately applicable“). Tento náhľad nadohovor o POZP potvrdzuje aj právna doktrína, podľa ktorej„ako aj iné dohovory Organizácie Spojených národov, aj dohovor o POZP je určený pre vytvorenie záväzkov vlád zmluvných štátov na podporu a presadzovanie individuálnych práv. Taktiež, ako iné dohovory, dohovor o POZP nie je priamo aplikovateľný; stáva sa zdrojom individuálnych práv iba ak, a keď, je inkorporovaný do vlastného právneho poriadku zmluvného štátu“(pozri Kanter, Arlene S. The Development of Disability Rights under International Law.From Charity to Human Rights. Abingdon, New York: Routledge, 2015, s. 45).

9.5 Na druhej strane ústavný súd si je vedomý nálezu prvého senátu ústavného súdusp. zn. I. ÚS 313/2012 z 28. novembra 2012, ktorým rozhodol o porušení čl. 12 dohovoruo POZP vo veci sťažnosti fyzickej osoby. Ústavný súd však k dôvodu priamej aplikáciečl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom a k jeho interpretácii neuviedolžiaden právny názor a porušenie čl. 12 dohovoru o POZP v prerokúvanej veci odôvodniltakto: «Pokiaľ teda krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ zbavený spôsobilosti na právne úkony bez náležitého odôvodnenia, prečo nepristúpil k vykonaniu aj ďalších dôkazov (pozri najmä body 35 a 36), z akých dôvodov nezobral na zreteľ tvrdenia strany sťažovateľa, že (minimálne) čiastočnou spôsobilosťou na právne úkony disponuje, ako aj okolnosti, či rozhodujúci dôkaz (znalecký posudok) bol aktuálny v čase jeho rozhodovania, postupoval nedôsledne a svojvoľne, a tým porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru). V dôsledku tohto porušenia porušil tiež ostatné súvisiace - sťažovateľom označené - práva (čl. 14, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 a čl. 14 dohovoru a čl. 12 dohovoru OSN), ktorých „hmotnoprávny“ význam je potrebné v okolnostiach danej veci vnímať aj cez prizmu uvedeného v bodoch 32 až 36.»Z uvedeného vyplýva, že prvý senát neuviedolprávny názor ani jeho odôvodnenie týkajúce sa priamej aplikovateľnosti či už dohovoruo POZP ako celku, alebo jeho jednotlivých článkov. Otázka priamej aplikovateľnosti čineaplikovateľnosti dohovoru o POZP ako celku nie je teda v judikatúre ústavného súduvymedzená, prvý senát ústavného súdu však priamo aplikoval čl. 12 dohovoru o POZP, ajkeď bez odôvodnenia tohto kroku alebo prezentovania určitého právneho názoruodôvodňujúceho tento prístup (tzn. dogmatiku k priamej aplikovateľnosti) k čl. 12 dohovoruo POZP.

9.6 Ústavný súd v prerokúvanej veci sťažovateľky síce naznačil možný prístupk dohovoru o POZP ako celku, avšak nateraz nie je potrebné sa zaoberať dohovoromo POZP ako celkom alebo sa vymedzovať voči prvému senátu v otázke priamejaplikovateľnosti čl. 12 dohovoru o POZP v konaní pred ústavným súdom (keďže čl. 12dohovoru o POZP nie je sťažovateľkou v prerokúvanej veci namietaný), ale je potrebné sazamerať na čl. 19 dohovoru o POZP, porušenie ktorého sťažovateľka namietala, a jehopriamu aplikovateľnosť v konaní pred ústavným súdom. Pri podrobnejšom pohľade nasamotný čl. 19 dohovoru o POZP a obsah jeho právnych noriem („zmluvné stranyuznávajú...“, „prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia...“, „zabezpečia aby...“)je zrejmé, že čl. 19 dohovoru o POZP neobsahuje priamo vykonateľné subjektívne právojednotlivca, ktorého ochrany by sa mohol jednotlivec bez ďalšieho domáhať v konaní predvnútroštátnymi orgánmi verejnej moci.

9.7 Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v častinamietajúcej porušenie čl. 19 dohovoru o POZP napadnutým rozsudkom najvyššieho súdupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, pretože tietonamietané referenčné právne normy dohovoru o POZP neobsahujú priamo aplikovateľnésubjektívne práva sťažovateľky, ale sú pozitívnymi záväzkami štátu, resp. zásadami, ktoréje zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikáciepráva sú povinné tieto zásady zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnychnormatívnych právnych aktov.

3. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

10. Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého nasociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

Podľa čl. 12 ods. 1 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého nadosiahnutie najvyššej dosažiteľnej úrovne fyzického a duševného zdravia.

Podľa čl. 12 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, urobia opatrenia na dosiahnutieplného uskutočnenia tohto práva, ktoré budú zahŕňať:

a) opatrenia na zníženie počtu potratov a dojčenskej úmrtnosti a opatrenia pre zdravývývoj dieťaťa;

b) zlepšenie všetkých stránok vonkajších životných podmienok a priemyselnejhygieny;

c) prevenciu, liečenie a kontrolu epidemických, miestnych chorôb, chorôbz povolania a iných chorôb;

d) vytvorenie podmienok, ktoré by každému zabezpečili lekársku pomoca starostlivosť v prípade choroby.

10.1 Ústavný súd na úvod k tejto časti rovnako ako vo veci sp. zn. II. ÚS 242/2015pripomína, že, poukazujúc na formuláciu a textáciu jednotlivých ustanovení paktu, neušlijeho pozornosti odborné výstupy právnej doktríny, ako aj judikatúry týkajúcej sa otázkypriamej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti jednotlivých ustanovení paktu.

10.2 Podľa právnej doktríny„pakt nepopiera možnosť, že práva, ktoré obsahuje, môžu byť považované za priamo vykonateľné v rámci systémov, kde je takáto možnosť poskytovaná. Skutočne, v rámci prípravy paktu, pokusy o zahrnutie špecifického ustanovenia do paktu, podľa ktorého účinky paktu sa budú považovať za priamo nevykonateľné, boli striktne odmietnuté. Vo väčšine štátov, určenie, či konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je alebo nie je priamo vykonateľné, bude záležať na posúdení súdov, nie exekutívy alebo legislatívny.... Je obzvlášť dôležité vyhnúť sa akémukoľvek apriórnemu predpokladaniu, že právne normy paktu majú byť považované za priamo nevykonateľné. V skutočnosti, mnohé z nich sú formulované v termínoch, ktoré sú prinajmenšom tak jasné a špecifikované, ako iné medzinárodné zmluvy o ľudských právach, ustanovenia ktorých sú pravidelne považované súdmi za priamo vykonateľné“[pozri UNCommittee on Economic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 9:The domestic application of the Covenant, 3 December 1998, E/C.12/1998/24, bod 11; preakcentovanie týchto záverov porov. napr. Sepúlveda Carmona, M. The Nature of theObligations under the International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights.Intersentia, 2003. p. 344]. Jedným dychom právna doktrína dopĺňa, že aj keď textáciaprávnych noriem paktu navodzuje zdanie o priamej neaplikovateľnosti paktu, je potrebnéustáliť, že minimálne v čl. 3, čl. 7 písm. a) bode I, čl. 8, čl. 10 ods. 3, čl. 13 ods. 2 písm. a),ods. 3 a 4 a čl. 15 ods. 3 paktu je bez ďalšieho potrebné indikovať priamo aplikovateľnépráva adresátov týchto noriem, a aj obhajovanie záverov o priamej neaplikovateľnostitýchto a ostatných článkov paktu sa javí ako ťažko udržateľné [porov. UN Committee onEconomic, Social and Cultural Rights (CESCR), General Comment No. 3: The Nature ofStates Parties´ Obligations (Art. 2, Para. 1, of the Covenant), 14. 12. 1990, E/1991/23, bod5; pre akcentovanie týchto záverov porov. napr. Kűnzli, J. – Kälin, W. The Law ofInternational Human Rights Protection. New York: Oxford University Press, 2009. p. 117].

10.3 Pre korektnosť je však nutné poukázať aj na judikatúru, podľa ktorejustanovenia paktu nie sú priamo aplikovateľné, keďže majú len programový charakter a súpokynom pre zákonodarcu, aby prijal vhodné legislatívne opatrenia na plnú realizáciuustanovení paktu v aplikačnej praxi [porov. rozhodnutie Spolkového najvyššieho súduŠvajčiarska (Bundesgericht) vo veci A. und B. v. Regierungsrat des Kantons Zürichz 22. 9. 2000 publikované pod BGE 126 I 240, bod 2c; obdobne v rozhodnutí Spolkovéhonajvyššieho súduŠvajčiarskavo veciS. H. v.EidgenössischesJustiz-undPolizeidepartement z 9. 7. 1997 publikovanom pod BGE 123 II 472, bod 4d, ale ajrozhodnutí Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska vo veci S. E. M. v. KantonaleSteuerverwaltung St. Gallen und Verwaltungsgericht St. Gallen z 24. 5. 1996 publikovanompod BGE 122 I 101, bod 2a; všetky dostupné na http://www.bger.ch].

10.4 Ústavný súd počas svojej existencie zatiaľ nerozhodol ani v jednom prípadeo porušení niektorého z práv vyplývajúcich z právnych noriem (článkov) paktu v konanío sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy.

10.5 Ústavný súd nevidí priestor na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti dogmatickyrozvíjať myšlienky k akceptovaniu jednej alebo druhej alternatívy prístupu k priamejaplikovateľnosti či neaplikovateľnosti paktu (na rozdiel od čl. 19 dohovoru o POZP, keďžev jeho prípade niet sporu o jeho priamej neaplikovateľnosti, kde potom už nebolo ani možnéskúmať, či skutkový stav sťažovateľkinej veci spadá do rozsahu čl. 19 dohovoru o POZP),keďže skutkový stav popísaný sťažovateľkou v sťažnosti beztak nespadá do rozsahu čl. 9alebo čl. 12 paktu. Vec sťažovateľky sa týka poskytovania sociálnej pomoci zo strany štátuosobám s ťažkým zdravotným postihnutím. Ustanovenie čl. 9 paktu však reglementujeproblematiku sociálneho zabezpečenia (napr. zabezpečenie v starobe, pri chorobe, stratezamestnania a pod.) a s tým spojeného sociálneho poistenia. Ustanovenie čl. 12 (ktoréhoods. 1 a 2 sú previazané) smerujú do problematiky ochrany zdravia jednotlivcov. Na tom ničnemení ani znenie čl. 12 ods. 2 písm. d) paktu, keďže ten upravuje lekársku pomoca starostlivosť, a nie sociálnu pomoc (ktorej súčasťou je podľa zákona č. 447/2008 Z. z.príspevok na osobnú asistenciu).

10.6 Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu a čl. 9 a čl. 12 paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktoráby zakladala možnosť vysloviť (v prípade uznania priamej aplikovateľnosti paktu, ku ktorejsa ústavný súd nateraz nevyjadril) porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšiekonanie, v dôsledku čoho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľkyaj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

11. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečeniev starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 39 ods. 2 ústavy každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc,ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

11.1 Ako prvé k tejto časti odôvodnenia ústavný súd artikuluje, že vníma ťaživúživotnú situáciu sťažovateľky. Problematika zdravotného postihnutia a prístup k osobámtrpiacim zdravotným postihnutím sa v ére moderných štátov (predovšetkým v 20. storočí)posunuli z roviny medicínskej a charitatívnej do ríše práva, najmä prostredníctvom prijatiaviacerých medzinárodných dohovorov reglementujúcich problematiku pozitívnychzáväzkov štátu voči osobám so zdravotným postihnutím a práv osôb so zdravotnýmpostihnutím.

11.2 Pokiaľ ide o vzťah osoby so zdravotným postihnutím so štátom, resp. prístupštátu k osobám so zdravotným postihnutím s ohľadom na ich zdravotné postihnutie, ústavaosobám so zdravotným postihnutím garantuje v rámci hospodárskych, sociálnycha kultúrnych práv právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné zdravotné pracovnépodmienky (čl. 38 ods. 1 ústavy), ako aj právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahocha na pomoc pri príprave na povolanie (čl. 38 ods. 2 ústavy). Ostatné sociálne práva súosobám so zdravotným postihnutím garantované ústavou v rovnakej miere ako ostatnýmosobám bez zdravotného postihnutia (napr. právo na ochranu zdravia, právo na primeranéhmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu, právo na nevyhnutnú pomoc v hmotnejnúdzi a pod.), teda bez ohľadu na ich zdravotné postihnutie. Dôležitým aspektom primožnosti domáhať sa sociálnych práv je však čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého domáhaťsa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy samožno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

11.3 Čo sa týka príspevku na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z.poskytovaného osobám na kompenzáciu ich ťažkého zdravotného postihnutia, jehoposkytovanie (resp. potreba jeho úpravy) nie je kryté žiadnym ústavou garantovanýmzákladným právom alebo právom v zmysle dohovoru.

11.4 Prijatie zákona č. 447/2008 Z. z. a poskytovanie príspevku na osobnú asistenciuv zmysle tohto zákona je prejavom solidarity štátu s osobami s ťažkým zdravotnýmpostihnutím, ako aj naplnením pozitívneho záväzku štátu v zmysle dohovoru o POZPtýkajúceho sa zlepšenia kvality života osôb so zdravotným postihnutím, avšak nejdeo zákon, ktorý by priamo alebo konkludentne (napr. z dôvodu povahy či účelu tohtopríspevku) vykonával niektoré sociálne právo garantované ústavou. Charakter príspevkua účel jeho poskytovania vychádza z princípu solidarity a zo záujmu na zachovaní štandardualebo zlepšení kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie osoby s ťažkým zdravotnýmpostihnutím. Príspevok na osobnú asistenciu preto nemožno stotožniť s dávkou sociálnehopoistenia (na ktoré pamätá čl. 39 ods. 1 ústavy), s dávkou pomoci v hmotnej núdzi (na ktorúpamätá čl. 39 ods. 2 ústavy), rovnako nie je poskytovaný v rámci zdravotnej starostlivostialebo na účel ochrany zdravia (porov. čl. 40 ústavy). Nemožno taktiež pri príspevku naosobnú asistenciu bez ďalšieho hovoriť o práve na pomoc pri príprave na povolanie(v zmysle čl. 38 ods. 2 ústavy), keďže esencia ústavného práva na pomoc pri príprave napovolanie zahŕňa pomoc (a to v rôznych formách) výlučne v samotnom vzdelávacomprocese a obdobnej príprave na povolanie. Svojím charakterom by však príspevok naosobnú asistenciu (tým, že slúži aj na prepravu a premiestňovanie pri vzdelávacíchaktivitách – porov. bod 20 prílohy č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z.) mohol spadať pod ústavnýrozsah (teda nad rámec samotnej esencie práva, avšak stále v ústavou predpokladanomrozsahu práva) práva na pomoc pri príprave na povolanie (ktorého sa však možno v zmyslečl. 51 ods. 1 ústavy domáhať len v medziach zákona), a teda by sa mohla a tento účelakcentovať právna úprava príspevku na osobnú asistenciu v zmysle zákona č. 447/2008Z. z. ako právna norma zákonného charakteru vykonávajúca ústavné právo na pomoc pripríprave na povolanie podľa čl. 38 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka však porušenie čl. 38 ods. 2ústavy nenamietala.

11.5 Nemožno hovoriť v tomto smere ani o práve na súkromie alebo práve naochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Charakterpríspevku na osobnú asistenciu a účel jeho poskytovania sa primárne netýkastricto sensusúkromného a rodinného života, resp. skutočnosť, že nepriznanie príspevku na osobnúasistenciu sa môže sekundárne a nepriamo dotýkať kvality súkromného alebo rodinnéhoživota, neznamená, že prípadné dopady nepriznania príspevku na osobnú asistenciu nakvalitu súkromného alebo rodinného života znamenajú porušenie ústavného práva nasúkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru alebo práva na ochranu predneoprávneným zásahom do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy.Pod tieto ústavné práva v zásade nespadá garancia určitých zákonných finančných benefitovvychádzajúcich z princípu solidarity poskytovaných zo strany štátu na zachovanie štandardualebo zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizácie jednotlivca (k čomu slúžipríspevok na osobnú asistenciu). Inak povedané, z ústavnej garancie práva na súkromie(čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 dohovoru) a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy) nemožno vyvodiť príkazzákonodarcovi (štátu) byť solidárny a obligatórne poskytovať jednotlivcom finančnépríspevky, ktorých účelom je zlepšenie kvality socializácie alebo osobnej aktivizáciejednotlivca z dôvodu, že nepodporovanie socializácie a osobnej aktivizácie jednotlivcaštátom v podobe finančných príspevkov by mohlo mať sekundárne vplyv na kvalitusúkromného a rodinného života.

11.6 Samozrejme, zdravotné postihnutie je taktiež záležitosťou telesnej a duševnejintegrity človeka, osobnosti človeka. Vo sfére poskytovania finančných príspevkov od štátuosobám so zdravotným postihnutím by bolo možné uvažovať o porušení osobnostných právosoby so zdravotným postihnutím v prípade, ak by finančné príspevky, na ktoré má tátoosoba nárok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. sociálne právo zakotvené v ústave(napr. čl. 38 alebo čl. 39 ústavy), neboli tejto osobe arbitrárne priznané alebo by boli nazáklade zákonom poskytnutej možnosti voľnej úvahy orgánu verejnej moci rozhodujúcejo výške priznaného finančného príspevku priznané v takej výške, ktorá by v podstatepopierala zmyslel a účel jeho poskytovania, a zároveň by v dôsledku jeho arbitrárnehoneposkytnutia alebo poskytnutia v nepatrnej výške bola táto osoba so zdravotnýmpostihnutím vzhľadom na jej telesný a duševný stav a jej odkázanosť na pomoc tretích osôbvystavená takým ťažkostiam, ktoré by znižovali dôstojnosť tejto osoby alebo by ju vystaviliponižujúcemu stavu. Mohli by sme preto uvažovať o porušení čl. 19 ods. 1 ústavy (t. j.dôstojnosti človeka), príp. čl. 3 dohovoru (t. j. zákazu ponižujúceho zaobchádzania).

11.7 V sťažovateľkinom prípade však nejde o príklad spomínaný v predchádzajúcombode, keďže (i) prijatie zákona č. 447/2008 Z. z. a poskytovanie príspevku na osobnúasistenciu v zmysle tohto zákona nevykonáva sťažovateľkou označené práva garantovanéústavou, (ii) sťažovateľka nenamietala a ani nepreukázala, že by nepoberala žiaden finančnýpríspevok v zmysle zákonov vykonávajúcich napr. čl. 38 alebo čl. 39 ústavy [napr. dávkysociálneho poistenia (napr. invalidný dôchodok alebo starobný dôchodok), dávky v rámcisystému pomoci v hmotnej núdzi a pod.], a (iii) ani nenamietala porušenie čl. 19 ods. 1ústavy (namietala čl. 19 ods. 2 ústavy) alebo čl. 3 dohovoru (namietala iba čl. 8 dohovoru).

11.8 Na základe prezentovaných dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto častipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže ani poprijatí sťažnosti v tejto časti by nebolo možné dospieť k záveru o porušení označenýchústavných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a ods. 2 ústavy a čl. 8dohovoru.

5. K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

12.1 Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru z dôvodu, že orgány verejnej moci podľa nej nesprávne posúdili zistenýskutkový stav a nekriticky prevzali odborné závery. Podľa názoru sťažovateľky došlok zásahu do jej práva na spravodlivé konanie tým, že orgány verejnej moci nekritickyprevzali závery posudkových lekárov.

12.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiťkaždému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konaťa rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnenéprocesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľnýmspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysleIV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodneniarozsudku.

12.3 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

12.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na čl. 46 ods. 2 ústavy. K porušeniučl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje primárne právotoho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnených podmienok nasúd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad ustanovení Občianskehosúdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok na podanie žalobyo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy musí rešpektovať ústavnégarancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutia orgánu verejnejsprávy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov.napr. IV. ÚS 102/08). Z tohto dôvodu aj keď v sťažovateľkinej veci išlo o preskúmaniezákonnosti rozhodnutia správnych orgánov správnym súdom a sťažovateľka nenamietaporušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd nevyžadoval na účely predbežného prerokovaniasťažnosti od sťažovateľky, aby súčasne s čl. 46 ods. 1 ústavy namietala porušenie aj čl. 46ods. 2 ústavy, ale prerokoval jej sťažnosť vo svetle princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1ústavy, ktorý sa na sťažovateľkinu vec bezpochyby vzťahuje a ktorého porušenie jasnenamietala.

12.5 Čo sa týka čl. 6 dohovoru, ústavný súd dopĺňa, že aplikácia čl. 6 ods. 1dohovoru na konanie pred najvyšším súdom v rámci správneho súdnictva v zmyslejudikatúry ESĽP je daná splnením podmienky, v zmysle ktorej sa čl. 6 ods. 1 dohovoruvzťahuje aj na konania pred odvolacím alebo kasačným súdom, resp. aj na veci patriacepodľa vnútorného právneho poriadku zmluvného štátu do oblasti správneho práva, pokiaľvýsledok tohto súdneho konania mal vplyv na práva a povinnosti súkromnej povahy, a tobez ohľadu na to, či sú tieto práva zároveň chránené dohovorom alebo idú nad rámecdohovoru (porov. Uzukauskas v. Litva, č. 16965/04, rozsudok ESĽP zo 6. 7. 2010, body 3239; Ringeisen v. Rakúsko, č. 2614/65, rozsudok ESĽP zo 16. 7. 1971, bod 94).

12.6 Ústavný súd pripomína, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolopreskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu týkajúce sa nepriznania finančnéhopríspevku na osobnú asistenciu, teda otázka majetkovej povahy v oblasti sociálnej pomoci.Je potrebné preto pre účely aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na vec sťažovateľkyustáliť, či ide o rozhodovanie o právach súkromnej povahy (bez ohľadu na to, že vecskutkovo nespadá, ako už ústavný súd preukázal, pod rozsah sťažovateľkou označenýchústavných práv, ktorých porušenie namieta).

12.7 V sporoch týkajúcich sa finančných príspevkov v oblasti sociálnej oblastiv širšom ponímaní (t. j. týkajúcich sa sociálneho poistenia, zdravotného poistenia, dávokpomoci v hmotnej núdzi, príspevkov v rámci systému sociálnej pomoci alebo kompenzáciizdravotného postihnutia a pod.) ESĽP vyvinul test rozlíšenia súkromnoprávneja verejnoprávnej povahy takéhoto sporu, na základe výstupov z ktorého možno vzhľadomna konkrétne okolnosti prípadu konštatovať, že sa spor týka práv a povinností súkromnejpovahy, a konštatovať tak aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. Feldbrugge v.Holandsko, č. 8562/79, plenárny rozsudok ESĽP z 29. 5. 1986, body 2840; Schouten andMeldrum v. Holandsko, č. 19005/91, 19006/91, rozsudok ESĽP z 9. 12. 1994, body 4960).

12.8 Ústavný súd bez ohľadu na potenciálne závery, ktoré by mohli vyplynúťv prípade aplikácie testu rozlíšenia súkromnoprávnej a verejnoprávnej povahy sporuv sťažovateľkinej veci, rozhodol, že v prerokovávanej veci sťažovateľky bude vykladaťa aplikovať čl. 6 ods. 1 dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie než ESĽP), a z tohodôvodu uzatvára, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný na konanie pred najvyššímsúdom v sťažovateľkinej veci. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti posudzoval túto prizmou možného porušenia nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale ajčl. 6 ods. 1 dohovoru.

12.9 K formálnej stránke postupu a vydaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súduústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisovvzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku), aplikoval na vec sa vzťahujúce právne normy, napadnutýrozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom a obsahuje zákonom predpísanénáležitosti.

12.10 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súdkonštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnychzáveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo bynasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd sa priodôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal odbornými lekárskymi stanoviskami,lekárskymi posudkami, ako aj posudkami UPSVaR, vyvodil zo skutkového a právnehostavu a poskytnutých premís odôvodňujúce závery, prečo vzhľadom na ťažký charakterpostihnutia sťažovateľky by príspevok na asistenciu nesplnil účel asistencie (t. j. z dôvodu,že jej ťažké zdravotné postihnutie bráni v naplnení účelu osobnej asistencie), pričom tietozávery nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať za zjavne nelogické, arbitrárne čineodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivésúdne konanie ústavne neudržateľné.

12.11 Nemožno súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd prebral nekriticky záverysprávnych orgánov alebo posudkových lekárov. Najvyšší súd sa zaoberal otázkouvýpovednej hodnoty odborných posudkov aj prístupom správnych orgánov k obsahu týchtoposudkov, pričom uviedol:„Nemožno mu preto vytýkať, ak pri rozhodovaní vychádzal z odborných záverov lekárov. Tieto závery neobsahovali právne hodnotenie, ako to tvrdí vo svojich vyjadreniach žalobkyňa. Porovnanie a vysvetlenie rozsahu zachovanej schopnosti sebaobsluhy žalobkyne, či posúdenie ako žalobkyňa môže komunikovať s okolím a byť zaradená do spoločnosti a rozsah jej socializácie sú otázkami skutkovými, ktoré až následne hodnotil žalovaný pri posudzovaní, či poskytnutím tohto príspevku bude dosiahnutý účel, na ktorý má príspevok slúžiť a pri rozhodovaní o poskytnutí príspevku na osobnú asistenciu. Žalobkyňa v konaní nepredložila dôkazy, podľa ktorých by uvedené posudky nezodpovedali obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia. Posúdenie úvahy správneho orgánu, o splnení účelu na ktorý sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu je preto vo výlučnej pôsobnosti správneho orgánu a súd do tejto voľnej úvahy zasahovať nemôže, lebo uvedená správna úvaha zodpovedá obsahu spisov a neprieči sa zásadám logického myslenia.“Tieto závery sú podľa ústavného súdu postačujúce na to, abybolo možné konštatovať ich ústavnú súladnosť s princípmi práva na súdnu ochranu a právana spravodlivé súdne konanie.

12.12 Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína povahu a špecifiká správnehosúdnictva podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie jenahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutía postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešeníkonkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právnea procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdomskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutía postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.IV. ÚS 127/2012).

12.13 A preto závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie nie je možné hodnotiť akoarbitrárne a je nutné ich považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodovústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

6. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

13. Sťažovateľka namietala taktiež porušenie zákazu diskriminácie upravenéhov čl. 14 dohovoru.

13.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravyľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavnéhoprincípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výkladea uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovaniaústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (porov.mutatis mutandis napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).

13.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatnedomáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže naporušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a pretopožiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemuústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatismutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012,III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).

13.3 Pretože ústavný súd neprijal na ďalšie konanie sťažnosť v častiachnamietajúcich porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 16 ods. 1,čl. 19 ods. 2, čl. 39 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovorua práv podľa čl. 9 a čl. 12 paktu, neprichádzalo by do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14dohovoru ani po prijatí sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietolsťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

13.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založenýna komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97,PL. ÚS 4/00, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovanéhokritéria – zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosťk národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistikesa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, činedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo činedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy takvlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu by však prešiel aj takýmto intenzívnym testomrovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľka ani nenamietala), že by správne orgányrozhodujúce o priznaní príspevku na osobnú asistenciu a následne všeobecné súdyrozhodovali vo veci sťažovateľky vzhľadom na sťažovateľkino pohlavie, rasu, farbu pleti,jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom nainé kritérium) odlišne, ako rozhodovali o žiadostiach iných žiadateľoch o príspevok naasistenciu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j.že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotnéhopostihnutia, rovnaké ekonomické zázemie, poberali rovnaké dávky, mali obdobné sociálnezázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky a pod., a na rozdiel odsťažovateľky im bol priznaný príspevok na osobnú asistenciu).

14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015