znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 737/2014-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Bc.   D.   K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 11, čl. 17, čl.   20,   čl.   21,   čl.   47   a   čl.   54   Charty   základných   práv   Európskej   únie,   ako   aj   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 43/2009, Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 4 Co 406/2012, 4 NcC 670/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 250/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Bc. D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014 doručená sťažnosť Mgr. Bc. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 11, čl. 17, čl. 20, čl. 21, čl. 47 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“),   ako   aj   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaniach vedených Okresným súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   4   C   43/2009, Krajským   súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   4 Co   406/2012, 4 NcC 670/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 3 Cdo 250/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že po čiastočnom skončení súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   43/2009   sťažovateľ   ako žalobca 4. septembra 2012, resp. 16. októbra 2012, požiadal o vrátenie súdnych poplatkov, ktoré predtým uhradil. Nárok odôvodnil tým, že výber súdnych poplatkov bol uskutočnený v   rozpore   so   zákonom,   na   základe   nezákonných   rozhodnutí   a   bez   právneho   dôvodu. Poukázal najmä na to, že o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie a dovolanie proti   rozsudku,   ktorým   sa   rozhodlo   len   o   základe   predmetu   konania,   bolo   rozhodnuté v rozpore so zákonom, pretože súdny poplatok sa podľa položky 1 bodu 4 prílohy zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a o poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) v takýchto prípadoch neplatí.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 C 43/2009-731 z 2. novembra 2012 bol návrh na vrátenie súdnych poplatkov v celkovej výške 2 288 € zamietnutý. Podľa názoru okresného súdu boli poplatky v súlade so zákonom, pričom sťažovateľ nevyužil možnosť obrany proti súdom vyrubeným poplatkovým povinnostiam. Rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009 nebol   rozsudkom   medzitýmnym   (ako   sa   mylne   domnieva   sťažovateľ),   ale   čiastočným, pretože ním boli zamietnuté všetky uplatnené nároky voči žalovaným 3), 4) a 5) a návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 24. mája 2000, avšak nešlo o konečný rozsudok, keďže sa nerozhodlo o celom predmete konania s tým, že o nerozhodnutých nárokoch sa rozhodne po právoplatnosti čiastočného rozsudku. Medzitýmny rozsudok by bol rozsudkom iba o základe nároku, pričom podľa názoru sťažovateľa základom všetkých uplatňovaných nárokov   malo   byť   určenie   neplatnosti   zmluvy.   V   skutočnosti   však   rozhodovanie o neplatnosti zmluvy nemalo prejudiciálny vzťah k ostatným uplatňovaným nárokom.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom trval na tom, že rozsudok okresného súdu z 21. júla 2009 bol medzitýmny. Namietal, že okresný súd nariaďoval poplatkovú povinnosť v odvolacom a dovolacom konaní v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch. Išlo podľa neho o úmyselné protiprávne konanie s cieľom mariť a sťažovať uplatňovanie jeho práv. Na okresnom súde nerozhodoval o nárokoch na vrátenie súdneho poplatku zákonný sudca, pretože rozhodovala sudkyňa, ktorá konala vo veci samej, teda nie sudca na základe náhodného výberu. Hoci sudkyňa vedela o tom, že sťažovateľ uplatnil   námietku   zaujatosti   voči   nej,   ukladala   mu   v   rozpore   so   zákonom   poplatkové povinnosti   za   odvolacie   a   dovolacie   konanie,   pričom   námietku   zaujatosti   nepredložila nadriadenému súdu. Hoci právnu vec bolo treba považovať za res iudicata, napriek tomu sa opätovne konalo, čím došlo k zneužívaniu právomoci verejného činiteľa. Zároveň sa tým preukázali pochybnosti o nezaujatosti sudkyne.

Uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 406/2012-887 z 28. marca 2013 bolo jednak rozhodnuté, že sudkyňa dr. P. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 C 43/2009, ďalej bolo potvrdené uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa na vrátenie súdnych poplatkov za odvolanie vo výške 796 € a napokon bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie tak, že sa sťažovateľovi vracia súdny poplatok za dovolanie vo výške 1 576,08 €. Podľa názoru krajského súdu bolo potrebné rozhodnúť najprv o námietke zaujatosti voči sudkyni dr. P. Sťažovateľ vyvodzuje pochybnosti o jej nezaujatosti   z   postupu   okresného   súdu   spočívajúceho   okrem   iného   v   tom,   že   napriek podaniu námietky zaujatosti 20. júla 2009 to sudkyňa nerešpektovala, ďalej pojednávala a 21. júla 2012 vydala čiastočný rozsudok namiesto toho, aby podľa § 16 Občianskeho súdneho   poriadku   námietku   predložila   na   rozhodnutie   nariadenému   krajskému   súdu. Podanie námietky zaujatosti nerešpektovala ani v konaní o návrhu sťažovateľa na vrátenie súdnych poplatkov, keď si tento návrh svojvoľne pridelila. Sudkyňa v písomnom vyjadrení konštatovala,   že   sťažovateľ   namieta   len   okolnosti   spočívajúce   v   jej   postupe   v   konaní a v takomto prípade sa na námietku zaujatosti v zmysle § 15 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku neprihliada. Necíti sa zaujatá, a to ani napriek tomu, že sťažovateľ podal proti nej trestné oznámenie. Krajský súd dospel k záveru, že nie je dôvod na vylúčenie sudkyne z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci. Keďže sťažovateľ namietal postup súdu (nepredloženie námietky zaujatosti krajskému súdu), nebolo možné tento postup v zmysle § 14   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   považovať   za   nesprávny.   Neobstojí   ani námietka, že si sudkyňa rozhodovanie o návrhu na vrátenie súdnych poplatkov svojvoľne pridelila, pretože konanie vo veci samej začalo podaním žaloby 16. marca 2009. Vtedy bola vec náhodným výberom pridelená sudkyni, ktorú bolo preto potrebné považovať za zákonnú sudkyňu   aj   v   konaní o   návrhu   sťažovateľa   na   vrátenie   súdnych   poplatkov.   Nešlo   totiž o nový   návrh   na   začatie   konania.   Následne   krajský   súd   skúmal   tie   výroky   uznesenia okresného   súdu,   ktorými   nebolo   vyhovené   žiadosti   sťažovateľa   o   vrátenie   súdnych poplatkov za odvolanie a dovolanie. Aj podľa názoru krajského súdu sa sťažovateľ domáhal vo   veci   samej   viacerých   samostatných   nárokov,   a   preto   neboli   splnené   predpoklady na vydanie   medzitýmneho   rozsudku.   Okresný   súd   rozhodol   čiastočným   rozsudkom v zmysle   §   152   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Rozhodovanie   o neplatnosti právneho úkonu nebolo vo vzťahu prejudiciality k ostatným uplatneným nárokom. Nejde preto ani o prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľovi podaním odvolania a dovolania proti čiastočnému rozsudku okresného súdu vznikla poplatková povinnosť, a preto okresný súd správne postupoval, keď sťažovateľa vyzval   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov   za   odvolanie   a dovolanie.   Preto   bolo   potrebné potvrdiť uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na vrátenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 796 €. Hoci aj súdny poplatok za dovolanie sa vybral v súlade so zákonom, napriek tomu bolo treba rozhodnúť o vrátení tohto poplatku vo výške 1 576,08 €, pretože dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté, čo je v zmysle § 11 ods. 3 a 4 zákona o súdnych poplatkoch dôvodom na jeho vrátenie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, a to jednak proti výroku o   nevylúčení   sudkyne   dr.   P.,   ale   tiež   proti   výroku   o   potvrdení   zamietnutia   návrhu na vrátenie súdneho poplatku za odvolanie vo výške 796 €. Tvrdil, že návrh na vrátenie súdnych   poplatkov   bol   samostatným   návrhom   podaným   po   právoplatnosti   rozhodnutia vo veci samej, teda potom, ako sa vec stala res iudicata. Preto nemala rozhodovať tá istá sudkyňa,   ktorá   konala   vo   veci   samej.   Návrh   na   vrátenie   súdnych   poplatkov   mal   byť pridelený zákonnému sudcovi určenému náhodným výberom. Nedodržaním tohto postupu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Vec nebola verejne prerokovaná na pojednávaní. Došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keďže rozsudok z 21. júla 2009 nemožno považovať len za čiastočný, pretože ním bol zamietnutý primárny a prejudiciálny právny nárok na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, čím zanikol dôvod   na   rozhodovanie   o   ďalších   čiastkových   návrhoch   v   žalobe   a   celá   vec   sa   stala rozsúdenou.   Rozhodnutia   súdov   majú   i   formálne   nedostatky,   lebo   neboli   podpísané vlastnoručne sudkyňou, jednotlivé listy neboli pevne spojené tak, ako to je v praxi pri verejných listinách zaužívané, napr. u notárov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 250/2013 z 3. júla 2014 bolo konanie o dovolaní proti výroku krajského súdu o nevylúčení dr. P. zastavené a dovolanie proti výroku o potvrdení uznesenia okresného súdu o nevrátení súdneho poplatku za odvolanie vo výške 796 € bolo odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu treba vychádzať z toho, že dovolaním možno napadnúť iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu. Výrok, ktorým krajský súd rozhodol o nevylúčení sudkyne dr. P., nebol odvolacím rozhodnutím, pretože tu krajský súd nekonal ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ale ako nadriadený súd a tiež aj súd prvého stupňa (§ 16 ods. 1 a § 9 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Rozhodnutie o nevylúčení sudcu okresného súdu je rozhodnutím vydaným mimo inštančného postupu. Krajský súd tu nerozhoduje ako súd odvolací, ale ako súd nadriadený. Proti takémuto rozhodnutiu nie sú prípustné opravné prostriedky. Neexistuje ani funkčne príslušný   súd,   ktorý   by   mohol   o   takomto   opravnom   prostriedku   rozhodnúť.   Chýbajúca funkčná   príslušnosť   ktoréhokoľvek   súdu   na   prerokovanie   určitej   veci,   ktorá   inak   do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Preto muselo byť konanie o dovolaní sťažovateľa   proti   výroku   o nevylúčení dr.   P.   zastavené (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c Občianskeho súdneho poriadku). Naproti tomu výrok o potvrdení   nevrátenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie   treba   považovať   za   odvolacie rozhodnutie krajského súdu, a to za potvrdzujúce rozhodnutie, vzhľadom na čo podľa § 239 Občianskeho súdneho poriadku nie je v tomto prípade (nesplňujúcom žiadnu z taxatívne vymedzených   alternatív)   dovolanie   prípustné.   Dovolanie   by   mohlo   byť   prípustné   iba v prípade existencie niektorej z vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Iné vady prípustnosť dovolania nezakladajú. Sťažovateľ procesné vady konania vyplývajúce z ustanovenia   §   237   písm.   a)   a   až   c)   a e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   dovolaní nenamietal a ani najvyšší súd ich nezistil. Podľa obsahu dovolacích námietok je konanie postihnuté vadami v zmysle § 237 písm. d), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku. Vada podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku zakladá zmätočnosť rozhodnutia na prekážke právoplatne rozsúdenej veci (res iudicata). V danej veci táto námietka neobstojí. Predmetom   žaloby   bolo   celkom   11   samostatných   petitov,   o   8   z   nich   bolo   právoplatne rozhodnuté čiastočným rozsudkom okresného súdu z 21. júla 2009, pričom ostatné 3 sú naďalej   predmetom   konania   vo   veci   samej.   Predmetom   návrhu   sťažovateľa   je   vrátenie súdnych   poplatkov.   Súdne   konanie   vo   veci   samej   treba   odlišovať   od   činnosti   súdu vo veciach poplatkov. V poplatkových veciach súd totiž rozhoduje podľa osobitného zákona (zákona o súdnych poplatkoch) a Občiansky súdny poriadok použije iba primerane. Je teda zrejmé, že pre uplatnenie námietky rozsúdenej veci nie je splnená podmienka totožnosti predmetu konania. Je však tiež nesporné,   že konanie vo veci   samej (konanie o žalobe) a konanie o vrátenie súdnych poplatkov spolu priamo súvisia, čo je dôvodom na to, aby sa neviedli oddelene. Vada konania podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku je preto   namietaná   nedôvodne.   O   procesnú   vadu   v   zmysle   § 237   písm.   f)   Občianskeho súdneho   poriadku   spočívajúcu   v   odňatí   možnosti   konať pred   súdom   ide   vtedy,   ak   súd neumožnil   účastníkovi   vykonať   práva   priznané   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom. Sťažovateľ vyvodil existenciu tejto vady z tej skutočnosti, že súdy neprerokovali jeho návrh verejne   na   pojednávaní.   S   poukazom   na   charakter   konania   o súdnych   poplatkoch   treba zdôrazniť, že ide o konanie, v ktorom sa pojednávanie nenariaďuje (§ 115 ods. 1 a § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preto ani na rozhodnutia v tomto konaní (majúce zásadne formu uznesenia) nie je dôvod   „primerane“ aplikovať povinnosť ich   verejného vyhlásenia (§ 167 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, resp. s čl. 142 ods. 3 ústavy). So zreteľom na námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu sa najvyšší súd zaoberal aj otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) v spojení s vadou podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku.   Podľa   sťažovateľa   bol   návrh   na   vrátenie   súdnych   poplatkov   samostatným návrhom na začatie konania, a preto mal byť pridelený novému zákonnému sudcovi, resp. mal byť prerokovaný v inom konaní. V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na neexistenciu vady podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku a na charakter konania   o   súdnych   poplatkoch   nemožno   postup,   keď   o   návrhu   na vrátenie   súdnych poplatkov rozhodovala tá istá sudkyňa ako v súvisiacom konaní vo veci samej, považovať za nezákonný. Pokiaľ je dovolanie odôvodnené aj nesprávnosťou právnych záverov nižších súdov,   teda   nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   treba   uviesť,   že   nesprávne   právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho   poriadku],   samo   osebe   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (nemá   základ vo vadách konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).   Keďže   vo   veci   nemožno   prípustnosť   podaného   dovolania   vyvodiť zo žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   bolo   potrebné   uvedenú   časť dovolania odmietnuť ako neprípustnú.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi doručené 7. augusta 2014 prostredníctvom okresného súdu.

Sťažovateľ považuje uznesenia všeobecných súdov za porušenie označených článkov ústavy, dohovoru, charty a dodatkového protokolu.

Konkrétne namieta, že okresný súd mal jeho návrh na vrátenie súdnych poplatkov považovať za novú vec a prideliť ju zákonnému sudcovi náhodným výberom s tým, že následne mu mal oznámiť meno zákonného sudcu. Rozhodnúť o veci mal pri rešpektovaní jeho práva na verejné a ústne súdne konanie s možnosťou osobne sa vyjadriť ku všetkým vykonaným   dôkazom.   Išlo   o   návrh   sui   generis,   ktorý   bol   podaný   po   právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, teda keď už vec sama sa stala res iudicata. Krajský súd mal tiež povinnosť zaslať sťažovateľovi potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v odvolacom konaní a mal rešpektovať právo na verejné a ústne súdne konanie, ako aj právo osobne sa vyjadriť ku   všetkým   vykonaným   dôkazom.   Ani   najvyšší   súd   nevydal   sťažovateľovi   potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v dovolacom konaní a neoznámil mu mená zákonných sudcov vo veci.   Samotné   protizákonné   a   protiústavné   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručil sťažovateľovi   nelegitímny   okresný   súd,   a   preto   toto   doručenie   je   nezákonné   a   právne neúčinné vo vzťahu k nadobudnutiu právoplatnosti tohto uznesenia. Odmietnutie dovolania pre údajnú neprípustnosť je v rozpore so zákonom, ústavou a medzinárodnými zmluvami o ľudských   právach.   Došlo tým de   facto   k odmietnutiu   nároku   sťažovateľa   na vrátenie nezákonne vyrubeného a pod nátlakom uhradeného súdneho poplatku z odvolania.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dohovoru, charty a dodatkového protokolu v konaniach vedených okresným súdom   pod   sp.   zn.   4   C   43/2009,   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   4   Co   406/2012, 4 NcC 670/2012 a najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Cdo 250/2013 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   250/2013   z   3.   júla   2014   zrušené   a   vec   bola   vrátená najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Požaduje   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 4 C 43/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy, dohovoru, charty a dodatkového protokolu   mal krajský   súd   v   rámci   odvolacieho   konania. Tým   je   zároveň   v   uvedenom rozsahu   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Treba   tiež   v   tejto   súvislosti   uviesť,   že sťažovateľ možnosť podania odvolania proti uzneseniu okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia týkajúca sa   zvyšnej časti sťažnosti,   ktorú   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ celkom nesprávne považuje konanie o jeho žiadosti o vrátenie súdnych poplatkov vlastne za obdobu konania vo veci samej. Sám označuje toto konanie za konanie sui generis. Vychádza pritom z tézy, že predchádzajúce konanie o jeho žalobe bolo už právoplatne   skončené   čo   do   základu   uplatňovaných   nárokov,   čo   zrejme   podľa   neho znamená,   že   konanie   o   vrátenie   súdnych   poplatkov   musí   byť   novým   konaním,   keďže v konaní už právoplatne skončenom ďalej (znova) konať nemožno.

So sťažovateľom možno súhlasiť potiaľ, že konanie o vrátenie súdnych poplatkov je naozaj konaním sui generis, ktoré však nie je konaním vo veci samej, pretože je súčasťou konania   vo   veci   samej   začatého   žalobou   sťažovateľa.   Právoplatné   skončenie   konania o žalobe nebráni tomu, aby sa rozhodlo napr. o vrátení súdneho poplatku, o znalečnom či o ďalších dielčich otázkach vyplývajúcich z konania vo veci samej. Tým je zároveň dané, že takéto konanie nie je novým konaním, ktorého zákonný sudca by mal byť nanovo určovaný náhodným výberom.

Keďže sťažovateľ tvrdí, že okresný súd ho nútil súdny poplatok z odvolania zaplatiť, treba poukázať (ako to urobil už okresný súd) na to, že sťažovateľ sa zaplateniu poplatku zákonným spôsobom nebránil, a to ani v tom zmysle, že by poplatkovú povinnosť celkom popieral, ale ani v tom zmysle, že by namietal nesprávne ustálenie výšky poplatku. Navyše nič nenaznačuje, že by poplatok bol vyrubený v rozpore so zákonom.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   k   pochybeniu   aj   pri   doručovaní   dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, keďže toto doručoval okresný súd, hoci podľa sťažovateľa mal tak urobiť najvyšší súd. Sťažovateľ vyslovuje názor, podľa ktorého uznesenie najvyššieho súdu v dôsledku neplatného doručenia nenadobudlo dosiaľ právoplatnosť.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bol   postup   pri   doručovaní   dovolacieho   uznesenia najvyššieho   súdu   plne   v   súlade   so   zákonom.   Z   ustanovenia   §   243b   ods.   5   v   spojení s ustanovením § 225 Občianskeho súdneho poriadku nepochybne a jednoznačne vyplýva, že dovolacie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   doručuje   prvostupňový   súd   (v   danom   prípade okresný   súd),   a   to   obdobne   ako   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktoré   takisto   doručuje prvostupňový súd.

K uvedenej námietke sťažovateľa možno ešte dodať, že sa javí ako nedomyslená a kontraproduktívna z hľadiska záujmov sledovaných sťažovateľom v tomto konaní. Ak by bolo doručenie dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu naozaj neplatné a toto uznesenie by dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, potom by ústavný súd musel sťažnosť odmietnuť ako predčasnú z hľadiska nedostatku právomoci ústavného súdu, keďže právomoc poskytnúť ochranu sťažovateľovi by mal do právoplatného skončenia dovolacieho konania v rukách najvyšší súd. Použitá argumentácia sťažovateľa je teda zjavne v jeho vlastný neprospech.

Podľa názoru ústavného súdu treba argumentáciu krajského súdu a najvyššieho súdu považovať   za   dostatočnú   a   presvedčivú.   Nejaví   známky   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenie označených práv.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014