SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 736/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., Advokátska kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 19 C 48/2011 z 15. januára 2014, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 287/2014 z 28. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 48/2011 z 15. januára 2014, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 287/2014 z 28. júla 2015. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. októbra 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C 48/2011-100 z 15. januára 2014 bola sťažovateľka ako žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 18 257 € s úrokmi z omeškania, a to z dôvodu nezaplatenej kúpnej ceny za byt.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 287/2014-134 z 28. júla 2015 doručeným sťažovateľke 23. septembra 2015 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   nevykonal   dokazovanie   v   dostatočnom rozsahu,   a   to   v   súvislosti   s   existenciou   pohľadávky   voči   žalobcovi.   Vôbec   neboli zohľadnené   plnenia,   ktoré   sťažovateľka   žalobcovi   poskytla   (cigarety,   strava,   vyplatenie dlhu), nebola zohľadnená ani skutočnosť, že žalobca do ceny bytu započítal aj záhradu, ktorú nemal vo vlastníctve.

Pochybenie krajského súdu vidí sťažovateľka v tom, že vzhľadom na obsah podaného odvolania sťažovateľky a v ňom uvedených podstatných skutočností malo byť v danom prípade   nariadené   pojednávanie,   aby tak   bola sťažovateľke poskytnutá   možnosť   účinnej obrany.

Sťažovateľka je toho názoru, že neboli splnené procesné podmienky na to, aby sa postupovalo spôsobom, ako to uskutočnil krajský súd. Bola tu potreba doplniť dokazovanie, a preto bol aj dôvod, aby sa nariadilo pojednávanie.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutím   Krajského   súdu   Trnava   zo   dňa 28.07.2015, sp. zn.: 9Co/287/2014-134 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011-100 porušené bolo.

2.   Postupom   Krajského   súdu   Trnava,   Okresného   súdu   Trnava   základné   práva sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 28.07.2015, sp. zn.: 9Co/287/2014-134 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011-100 boli porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 28.07.2015, sp. zn: 9Co/287/2014-134 a rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 15.01.2014, sp. zn.: 19C/48/2011-100 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Trnava na nové rozhodnutie.

4.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd Trnava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľa: JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22, 821 01 Bratislava. (...)

Celkom trovy právneho zastúpenia spolu = 296,44 eur.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 287/2014-134 z 28. júla 2015 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny smeruje proti konaniu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 C 48/2011 z 15. januára 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, a   preto právomoc   poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v tejto časti vylúčená právomoc ústavného   súdu.   Treba   tiež   poznamenať,   že   sťažovateľka   právo   podať   odvolanie   proti rozsudku okresného súdu aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá pre porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 287/2014 a jeho rozsudku z 28. júla 2015. Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   namieta,   že   jej   bola   postupom   krajského   súdu odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže   tento   konal   a   rozhodol   bez   nariadenia odvolacieho pojednávania, hoci pre rozhodovanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania neboli splnené podmienky.

Za uvedeného stavu bolo možné podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého   prípustnosť   by   vyplývala   z   ustanovenia   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka dovolanie nepodala. Tým je dané, že nevyužila účinný zákonný opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Treba tiež uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že v danom prípade neprichádzala do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, pretože dovolanie z niektorého z dôvodov uvedených v ustanovení § 237 Občianskeho súdneho poriadku je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, teda i v tých prípadoch, v ktorých dovolanie podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015