SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 735/2014-48
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Národnádiaľničná spoločnosť, a. s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, zastúpenej advokátkouJUDr. Renátou Barbušovou, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, pre namietanéporušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajskýmsúdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Co 401/2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014p o r u š i l základné práva obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., nasúdnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014z r u š u j e v časti, v ktorej bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013 o nepriznaní náhrady trov konania obchodnejspoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a naďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., p r i z n á v a úhradutrov právneho zastúpenia v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osemcentov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátkyJUDr. Renáty Barbušovej, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, do jednéhomesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., vo zvyšnejčasti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 735/2014-27 zo 6. novembra 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiNárodná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl.46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vkonaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co401/2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 5. januára2015 a krajský súd vo vyjadrení zo 16. decembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013 bolo v právnej veci žalobcu (ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke ako žalovanej o náhradu zaobmedzenie vlastníckeho práva konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatkužalobcom, pričom zároveň sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesenímkrajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 bolo uznesenie okresného súdupotvrdené, pričom žiadnemu z účastníkov nebolo priznané právo na náhradu trovodvolacieho konania.
Podľa názoru okresného súdu trovy konania sťažovateľky neboli vynaložené účelne.Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu, lebo aj podľaneho trovy konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpenímv konaní, neboli vynaložené účelne.
Sťažovateľka predovšetkým zdôrazňuje, že svoj procesný postoj vo veci samejv konaní nevyjadrila, pretože považovala za potrebné najprv dosiahnuť, aby žalobcovinebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa sťažovateľky všeobecné súdy priposudzovaní účelnosti trov právneho zastúpenia sťažovateľky nepristupovali k týmtoindividuálne (t. j. vo vzťahu ku každému úkonu), ale práve naopak, ako k celku. Trovypovažovali ako celok za neúčelné len preto, že vznikli v štádiu konania, keď okresný súdešte žalobu sťažovateľke nedoručoval. Hoci sťažovateľka sa v odvolaní podrobne vyjadrila kpotrebe individuálneho posúdenia jednotlivých úkonov právnej služby (najmä vo vzťahuk úkonu „prevzatie a príprava zastúpenia“), krajský súd sa touto otázkou nezaoberala povedal iba toľko, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania doručovaťsťažovateľke žalobu na vyjadrenie bez vyriešenia otázky súdneho poplatku, a preto trovyprávneho zastúpenia vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia neboli účelne vynaložené.V súvislosti s úkonom „vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov“sťažovateľka v odvolaní výslovne poukázala na to, že tento úkon nikdy neoznačila za úkonpodľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda za úkon, za ktorý patrí odmenav plnej výške, ale za úkon podľa § 14 ods. 3 tarify s polovičnou odmenou. Napriek tomuvšeobecné súdy trvali na argumente, že toto vyjadrenie nie je úkonom právnej služby podľa§ 14 ods. 1 písm. b) tarify. Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci v podanom odvolaní výškutrov opätovne vyčíslila a rozšírila ich aj o ďalší úkon „štúdium spisu zo dňa 15. 04. 2013“,otázkou nepriznania odmeny za tento úkon sa krajský súd vôbec nezaoberal.
Sťažovateľka súhrne konštatuje, že odôvodnenie uznesení všeobecných súdovnespĺňa ústavné požiadavky, keďže ich nedostatky sú takej intenzity, že tým dochádzak porušeniu označených práv. V súvislosti s nepriznaním odmeny za prevzatie a prípravuzastúpenia zdôrazňuje, že žalobca sám doručil sťažovateľke kópiu žaloby s podacoupečiatkou súdu, a preto nemala dôvod čakať na jej oficiálne doručenie. V záujme ochranysvojich práv sa dala bezodkladne zastúpiť advokátom. Odstraňovanie prekážok konaniasúdom, ktoré sa netýkali sťažovateľky a o existencii ktorých pred nahliadnutím do spisu aninemala ako vedieť, nemôže byť dôvodom na nepriznanie trov za prevzatie a prípravuzastúpenia z dôvodu neúčelnosti.
V súvislosti s vyjadrením k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktorej sasťažovateľka dozvedela nahliadnutím do spisu potom, ako jej žalobca kópiu žaloby doručil)sťažovateľka zdôrazňuje, že tento úkon sledoval záujem hospodárnosti konania, pretožepodľa jej vedomostí minimálne raz došlo k tomu, že žalobca bol v obdobnej veci vedenejproti sťažovateľke od súdnych poplatkov oslobodený, a to vďaka neúplnému uvedeniumajetkových pomerov (žalobca je vlastníkom rozsiahlych pozemkov, za odpredaj ktorýchmu sťažovateľka vypláca nemalé finančné prostriedky). Žalobca podáva proti sťažovateľkemnožstvo žalôb s cieľom vyvíjať neprimeraný tlak, pričom v prípade nepriznaniaoslobodenia od súdneho poplatku dochádza k zastaveniu týchto konaní.
Sťažovateľka preto považovala za omnoho hospodárnejšie vyjadriť sa k žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov, než sa vystaviť riziku, že žalobca bude od súdnehopoplatku oslobodený. Úkon sťažovateľky smeroval k tomu, aby pomohol objektívne posúdiťpomery žalobcu.
Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:„1. Základné práva Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.(...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy(...), na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 9C/47/2013-168 zo dňa 07. októbra 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania (ktoré odporcovi priznané neboli) a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014-190 z 26. mája 2014, ktorým tento súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, a teda nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v časti potvrdenia výroku o trovách konania a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Renáty Barbušovej(...)“
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3626/14 zo 16. decembra 2014doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 22. decembra 2014 vyplýva, žepovažuje sťažnosť za nedôvodnú v súlade so stanoviskom predsedníčky senátu krajskéhosúdu, ktoré si od nej vyžiadal, a so závermi ktorého sa stotožnil. Predsedníčka senátukrajského súdu poukazuje na to, že trovy vzniknuté právnym zastúpením sťažovateľkyadvokátkou nie je možné považovať za účelne vynaložené. Uznesenie krajského súdu bolosenátom prijaté pomerom hlasov 3:0.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 5. januára 2015 doručenej ústavnémusúdu 12. januára 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, žesťažovateľka na podanej sťažnosti naďalej trvá.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 735/2014-27 zo 6. novembra2014, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalobcovi, aby sa aj onmohol vo veci samej vyjadriť, keďže by rozhodnutím ústavného súdu mohol byť dotknutý nasvojich právach.
Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu JUDr. Michala Feciľaka, Advokátskakancelária, Jesenná 8, Prešov, z 28. januára 2015 doručeného ústavnému súdu 30. januára2015 vyplýva, že žiada sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť, resp. pre nedostatokprávomoci ústavného súdu. Poukazuje na to, že sťažovateľka namieta absolútny nedostatokodôvodnenia neúčelnosti trov konania vo vzťahu ku všetkým úkonom právnej služby,nedostatok dôslednej argumentácie a nesplnenie ústavných požiadaviek kladených naodôvodnenie rozhodnutia. Takáto argumentácia sťažovateľky zakladá prípustnosť dovolaniav zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uvádza, že protiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2014 z 26. mája 2014 podal žalobca dovolanie,ktoré sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedie podsp. zn. 7 Cdo 591/2014, pričom nebolo o ňom ešte rozhodnuté. Z uvedených skutočnostítreba vyvodiť nedostatok právomoci ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti.
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 vyplýva, žením bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-146 zo 17. mája 2013,ktorým žalobcovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa ustáleniakrajského súdu k žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov sa vyjadrilai sťažovateľka podaním doručeným 19. apríla 2013. Uviedla, že pomery žalobcuneodôvodňujú priznanie oslobodenia, keďže len samotná sťažovateľka z titulu nájmu,prípadne z titulu vecného bremena platí žalobcovi nemalé finančné prostriedkyz nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Z týchto napríklad uvádza pozemky v kat.území zapísané na liste vlastníctva č., č. 1, č., č. a č..Žalobcovi bola sťažovateľkou len v rokoch 2012 a 2013 uhradená suma vo výške93 772,31 € za prevod pozemkov na sťažovateľku, pričom k takýmto úhradám za prevodydochádzalo aj v predchádzajúcich rokoch. Ďalej podľa názoru sťažovateľky pri posudzovaníplatobnej schopnosti žalobcu treba vziať do úvahy jeho celkové majetkové pomery,podnikateľskú činnosť, ako aj stav a štruktúru majetku. Žalobca, resp. jeho manželka súspoločníkmi alebo konateľmi v spoločnostiach,,, a, ktoré takisto vlastnia viaceré nehnuteľnosti. I týmto spoločnostiamuhradila sťažovateľka v roku 2012 za prevody nehnuteľností celkom 262 124,79 €. Podľanázoru krajského súdu pokiaľ žalobca predložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie jehopomerov spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, z ktoréhovyplýva strata vo výške 15 761 €, nepoukazuje to na jeho nemajetnosť alebo platobnúneschopnosť výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle odjeho podnikateľskej činnosti. I keď sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenieuznesenia o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informáciao finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a tonajmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky. I s ohľadom nazisťovanie súdu vykonané nad rámec doložených dôkazov možno jednoznačne uzavrieť, žežalobca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, čo znamená, že osobné,majetkové a zárobkové pomery žalobcu neodôvodňujú splnenie podmienok na oslobodenieod súdnych poplatkov.
Z odvolania sťažovateľky z 2. decembra 2012 podaného proti uzneseniu okresnéhosúdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013 čo do výroku o náhrade trov konania interalia vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o prebiehajúcom súdnom konaní priamo odžalobcu, ktorý jej 22. februára 2013 oznámil, že podal žalobu na okresnom súde, a zároveňjej ju aj doručil. Vzhľadom na znalosť správania sa žalobcu z iných konaní považovalasťažovateľka za absolútne nutné nahliadnuť do súdneho spisu. Zistila z neho, že žalobcapožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako to robí aj v iných súdnych sporoch.Z dôvodu znalosti majetkových pomerov žalobcu, ktoré tento v prílohách žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov zámerne zamlčal, považovala sťažovateľka (majúcvedomosť minimálne o jednom súdnom konaní, v ktorom bol žalobca bez splneniazákonných podmienok od súdneho poplatku oslobodený) za nevyhnutné uviesť zavádzajúceskutočnosti na pravú mieru a takto zabrániť konaniu bez zaplatenia súdneho poplatku.Za takéhoto stavu nepovažovala sťažovateľka za akceptovateľné nevyjadriť sa k žiadostižalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Je totiž akciovou spoločnosťou so 100 %majetkovou účasťou štátu a nemôže nereagovať na prístup žalobcu, ktorý sa pravidelne snažívytvárať na ňu tlak tak, že jej najskôr oznámi podanie žaloby na súde a následne žiadarokovať o uspokojení svojich nárokov mimosúdne.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 vyplýva, žením bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013.Podľa zistenia krajského súdu sa žalobca domáhal od sťažovateľky zaplatenia sumy335 274,90 € s úrokom z omeškania. Žalobcovi uznesením okresného súdu č. k.9 C 47/2013-146 zo 17. mája 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,pričom napriek riadne doručenej výzve na zaplatenie súdneho poplatku obsahujúcejpoučenie o následkoch nezaplatenia žalobca súdny poplatok vo výške 16 596,50 €nezaplatil, čo viedlo k zastaveniu konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trovkonania z dôvodu, že ich nepovažoval za účelne vynaložené. Krajský súd sa s týmtozáverom v celom rozsahu stotožnil. Je síce nesporné, že konanie je začaté dňom, keď boldoručený súdu návrh na jeho začatie, avšak vo vzťahu ku každému účastníkovi konania jesúd vždy povinný skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod napriznanie náhrady trov proti neúspešnému účastníkovi. Trovy vynaložené účastníkomkonania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetukonania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku,avšak v danej veci nie je možné považovať trovy vynaložené sťažovateľkou za účelné,pretože neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom sťažovateľky k predmetukonania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z čl. 47 ústavya v podstate to znamená, že trovy právneho zastúpenia treba považovať za účelnevynaložené, pričom každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné naúčelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď účastníkmá právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každéplatenie trov treba posudzovať samostatne. Žalobca po doručení výzvy na zaplateniesúdneho poplatku (18. marca 2013) podaním z 2. apríla 2013 požiadal o oslobodenie odsúdnych poplatkov. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 3. apríla 2013 oznámilaokresnému súdu, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľky, jej koncipient 15. apríla2013 nahliadol do spisu a 19. apríla 2013 podala vyjadrenie k žiadosti žalobcuo oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že trovy konania vzniknutésťažovateľke v súvislosti s jej právnym zastúpením v žiadnom prípade nie je možnépovažovať za účelne vynaložené. Ako zbytočné podanie je nutné posúdiť vyjadreniek žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého dôvodnosť posudzuje výlučne súd,pričom ani v prípade priznania oslobodenia by sťažovateľke žiadna ujma nevznikla a nebolaby ani oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. Ako to správne uviedolokresný súd, toto vyjadrenie nie je ani úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b)tarify, keďže odmena patrí iba za písomné podanie vo veci samej, ktoré však sťažovateľkanepodala. Zároveň nie je zrejmé, na základe akých okolností dospela sťažovateľka k záveru,že práve jej vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov viedlo okresný súdk nepriznaniu oslobodenia a následne k zastaveniu konania pre nezaplatenie súdnehopoplatku. Výlučne súd posudzuje a skúma splnenie všetkých zákonných podmienok, ako ajindividuálne okolnosti daného prípadu, pričom názory účastníka vyjadrujúceho sa k žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov nemajú pre rozhodnutie súdu žiadnu právnurelevanciu, keďže žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov sa druhému účastníkovikonania ani nedoručuje na vyjadrenie. Za situácie, keď žalobca nesplnil svoju poplatkovúpovinnosť, bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a umelého navyšovaniatrov doručovať odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, keďže pred splnením tejtoprvoradej podmienky (bez ktorej nemožno pokračovať v konaní) trovy právneho zastúpeniavrátane prevzatia a prípravy zastúpenia účelne vynaložené neboli.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to zapodmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Sťažovateľka je presvedčená, že trovy právneho zastúpenia advokátkou boli účelnevynaložené. Poukazuje najmä na to, že sám žalobca jej žalobu doručil.
Krajský súd trvá na tom, že trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelnevynaložené.
Žalobca je tej mienky, že nie je daná právomoc ústavného súdu vo veci konaťa rozhodnúť, a to jednak preto, že sťažovateľka sama mohla podať dovolanie, ale tiež preto,že dovolanie podal on a nebolo o ňom ešte rozhodnuté.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania jeintegrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahujeústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, čicelkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (II. ÚS 478/2014).
Z pohľadu ústavného súdu treba tiež vyzdvihnúť, že trovy vzniknuté právnymzastúpením účastníka konania advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom súspravidla trovami účelne vynaloženými. Opačný záver predstavuje výnimku, ktorá by malabyť veľmi presvedčivo zdôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami.
Voľba koncepcie, ktorou sa hodlá žalovaný účastník konania v súdnom spore brániť,je vecou jeho suverénneho rozhodnutia, ktoré spravidla robí v súčinnosti so svojímadvokátom. Trovy vynaložené žalovaným účastníkom konania v súvislosti s právnymislužbami advokáta, ktoré smerujú k obrane práv žalovaného v konaní, treba považovať zaúčelne vynaložené aj vtedy, keď smerujú k tomu, aby žalujúci účastník konania dôslednesplnil všetky podmienky konania, teda napr. aby nedosiahol oslobodenie od súdnehopoplatku, ak nespĺňa podmienky.
Vo svetle uvedených zásad v posudzovanom prípade nie je možné s argumentácioukrajského súdu súhlasiť.
Za rozhodujúcu okolnosť považuje ústavný súd v danej konkrétnej veci tú skutočnosť,že samotný žalobca z vlastnej iniciatívy doručil sťažovateľke rovnopis žaloby, ktorúokresnému súdu podal, pričom tento rovnopis bol opatrený dátumovou pečiatkou podateľnepreukazujúcou doručenie žaloby, a tým aj začatie konania. Sťažovateľka preto mala reálnedôvody na to, aby svojím právnym zastupovaním poverila advokáta a aby v rámci prípravyna zaujatie stanoviska nahliadla do súdneho spisu. Keď zo súdneho spisu zistila, že žalobca(podľa nej obdobne ako v ďalších svojich žalobách proti sťažovateľke) požiadal ooslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neuviedol úplné údaje o svojich majetkovýchpomeroch, považovala z hľadiska obrany vlastných práv za účelné okresný súd upozorniť naskutočný stav majetku žalobcu, ktorý podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnychpoplatkov neodôvodňoval. Od takéhoto postupu sťažovateľka očakávala, že pokiaľ nedôjdek priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov, žalobca (tak ako už predtým v minulosti)súdny poplatok neuhradí a konanie bude zastavené.
V priebehu konania skutočne došlo k tomu, že uznesením krajského súdu č. k.5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.9 C 47/2013-146 zo 17. mája 2013 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkovžalobcovi. Krajský súd pritom výslovne poukázal na písomné vyjadrenie sťažovateľkyz 19. apríla 2013, v ktorom uviedla skutočné majetkové pomery žalobcu. Krajský súd tiežkonštatoval, že hoci sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenie uzneseniao oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informáciao finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a tonajmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky.
Napokon je z pohľadu ústavného súdu podstatné, že žalobca súdny poplatokneuhradil, v dôsledku čoho uznesením okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 bolokonanie zastavené. Sťažovateľka teda bola v konaní úspešná, keďže toto bolo zastavené prenezaplatenie súdneho poplatku potom, ako žalobca nebol od povinnosti zaplatiť súdnypoplatok oslobodený, a to aj vďaka údajom uvedeným sťažovateľkou a dôkazom, ktorépredložila súdu.
Za uvedeného stavu nemožno v zásade pochybovať o účelnosti trov vzniknutýchsťažovateľke v dôsledku jej právneho zastúpenia advokátkou. Náhrada trov právnehozastúpenia preto prichádzala do úvahy a bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať saopodstatnenosťou jednotlivých uplatnených úkonov právnych služieb poskytnutýchadvokátkou. Preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a naprávnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Naproti tomu nebolo možné vyhovieť námietke porušenia základného práva narovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľka vo svojej argumentáciineuviedla žiadne také konkrétne skutočnosti, z ktorých by porušenie tohto základného právamalo vyplývať (bod 4 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súduč. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 v rozsahu vymedzenom vo výroku a vecvo vymedzenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšomkonaní.
Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.
Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatiea príprava zastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj za režijný paušál dvakrát po 8,04 €, tedacelkom čiastku 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).
Napokon považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nemožno súhlasiťso stanoviskom žalobcu, podľa ktorého treba sťažnosť považovať za neprípustnú, resp. trebavychádzať z nedostatku právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Neprípustnosť sťažnosti vyvodzuje žalobca z tej časti argumentácie sťažovateľky,v ktorej táto namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Táto argumentácia totiž podľažalobcu zakladala prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku.
Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu priposudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senátysú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolacídôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinnýprostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde.
Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal protiuzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté.Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomocposkytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.
Argumentácia žalobcu je neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolaniapodaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky,keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súderozhodovať nebude. Preto je ústavný súd i naďalej tej mienky (prvýkrát tento názor vyjadrilv uznesení, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že má právomoc vo veci konať.Napokon je v tejto súvislosti podstatné aj to, že v čase rozhodovania ústavného súdunajvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015