SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 735/2014-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Národnádiaľničná   spoločnosť,   a.   s.,   Mlynské   Nivy   45,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkouJUDr. Renátou Barbušovou, Advokátska kancelária, Štúrova 13, Bratislava, pre namietanéporušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajskýmsúdom v Bratislave pod sp. zn. 2 Co 401/2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014p o r u š i l   základné práva obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., nasúdnu ochranu a na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014z r u š u j e   v časti, v ktorej bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k.9 C   47/2013-168   zo   7.   októbra   2013   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   obchodnejspoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., a vec v rozsahu zrušenia   v r a c i a   naďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., p r i z n á v a   úhradutrov   právneho   zastúpenia   v   sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a   osemcentov), ktorú   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátkyJUDr. Renáty   Barbušovej,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   13,   Bratislava,   do   jednéhomesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a. s., vo zvyšnejčasti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 735/2014-27 zo 6. novembra 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnostiNárodná diaľničná spoločnosť, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl.46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vkonaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co401/2014.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka v podaní z 5. januára2015 a krajský súd vo vyjadrení zo 16. decembra 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresnýsúd“)   č.   k.   9   C   47/2013-168   zo   7.   októbra   2013   bolo   v   právnej   veci   žalobcu (ďalej   len   „žalobca“)   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   o   náhradu   zaobmedzenie   vlastníckeho   práva   konanie   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatkužalobcom, pričom zároveň sťažovateľke nebola priznaná náhrada trov konania. Uznesenímkrajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 bolo uznesenie okresného súdupotvrdené,   pričom   žiadnemu   z   účastníkov   nebolo   priznané   právo   na   náhradu   trovodvolacieho konania.

Podľa názoru okresného súdu trovy konania sťažovateľky neboli vynaložené účelne.Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu, lebo aj podľaneho   trovy   konania,   ktoré   sťažovateľke   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastúpenímv konaní, neboli vynaložené účelne.

Sťažovateľka   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   svoj   procesný   postoj   vo   veci   samejv konaní   nevyjadrila,   pretože   považovala   za   potrebné   najprv   dosiahnuť,   aby   žalobcovinebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa sťažovateľky všeobecné súdy priposudzovaní   účelnosti   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   nepristupovali   k   týmtoindividuálne (t. j. vo vzťahu ku každému úkonu), ale práve naopak, ako k celku. Trovypovažovali ako celok za neúčelné len preto, že vznikli v štádiu konania, keď okresný súdešte žalobu sťažovateľke nedoručoval. Hoci sťažovateľka sa v odvolaní podrobne vyjadrila kpotrebe individuálneho posúdenia jednotlivých úkonov právnej služby (najmä vo vzťahuk úkonu „prevzatie   a príprava   zastúpenia“),   krajský   súd   sa   touto   otázkou   nezaoberala povedal iba toľko, že by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania doručovaťsťažovateľke žalobu na vyjadrenie bez vyriešenia otázky súdneho poplatku, a preto trovyprávneho   zastúpenia   vrátane   prevzatia   a   prípravy   zastúpenia   neboli   účelne   vynaložené.V súvislosti   s   úkonom „vyjadrenie   k   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov“sťažovateľka v odvolaní výslovne poukázala na to, že tento úkon nikdy neoznačila za úkonpodľa   §   14   ods.   1   písm. b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“), teda za   úkon, za ktorý patrí   odmenav plnej výške, ale za úkon podľa § 14 ods. 3 tarify s polovičnou odmenou. Napriek tomuvšeobecné súdy trvali na argumente, že toto vyjadrenie nie je úkonom právnej služby podľa§ 14 ods. 1 písm. b) tarify. Sťažovateľka ďalej namieta, že hoci v podanom odvolaní výškutrov opätovne vyčíslila a rozšírila ich aj o ďalší úkon „štúdium spisu zo dňa 15. 04. 2013“,otázkou nepriznania odmeny za tento úkon sa krajský súd vôbec nezaoberal.

Sťažovateľka   súhrne   konštatuje,   že   odôvodnenie   uznesení   všeobecných   súdovnespĺňa ústavné požiadavky, keďže ich nedostatky sú takej intenzity, že tým dochádzak porušeniu označených práv. V súvislosti s nepriznaním odmeny za prevzatie a prípravuzastúpenia   zdôrazňuje,   že   žalobca   sám   doručil   sťažovateľke   kópiu   žaloby   s podacoupečiatkou súdu, a preto nemala dôvod čakať na jej oficiálne doručenie. V záujme ochranysvojich práv sa dala bezodkladne zastúpiť advokátom. Odstraňovanie prekážok konaniasúdom, ktoré sa netýkali sťažovateľky a o existencii ktorých pred nahliadnutím do spisu aninemala   ako   vedieť,   nemôže   byť   dôvodom   na   nepriznanie   trov   za   prevzatie   a   prípravuzastúpenia z dôvodu neúčelnosti.  

V súvislosti s vyjadrením k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktorej sasťažovateľka dozvedela nahliadnutím do spisu potom, ako jej žalobca kópiu žaloby doručil)sťažovateľka zdôrazňuje, že tento úkon sledoval záujem hospodárnosti konania, pretožepodľa jej vedomostí minimálne raz došlo k tomu, že žalobca bol v obdobnej veci vedenejproti   sťažovateľke   od   súdnych   poplatkov   oslobodený,   a   to   vďaka   neúplnému   uvedeniumajetkových pomerov (žalobca je vlastníkom rozsiahlych pozemkov, za odpredaj ktorýchmu sťažovateľka vypláca nemalé finančné prostriedky). Žalobca podáva proti sťažovateľkemnožstvo   žalôb   s   cieľom   vyvíjať   neprimeraný   tlak,   pričom   v   prípade   nepriznaniaoslobodenia od súdneho poplatku dochádza k zastaveniu týchto konaní.

Sťažovateľka   preto   považovala   za   omnoho   hospodárnejšie   vyjadriť   sa   k   žiadostio oslobodenie od súdnych poplatkov, než sa vystaviť riziku, že žalobca bude od súdnehopoplatku oslobodený. Úkon sťažovateľky smeroval k tomu, aby pomohol objektívne posúdiťpomery žalobcu.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:„1. Základné práva Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.(...) na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy(...), na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 9C/47/2013-168 zo dňa 07. októbra 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového   súdu   vo   výroku   o   trovách   konania   (ktoré   odporcovi   priznané   neboli) a nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co 401/2014-190 z 26. mája 2014, ktorým tento súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, a teda nepriznal odporcovi náhradu trov prvostupňového konania v časti potvrdenia výroku o trovách konania a v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., trovy právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Renáty Barbušovej(...)“

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 3626/14 zo 16. decembra 2014doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 22. decembra 2014 vyplýva, žepovažuje sťažnosť za nedôvodnú v súlade so stanoviskom predsedníčky senátu krajskéhosúdu, ktoré si od nej vyžiadal, a so závermi ktorého sa stotožnil. Predsedníčka senátukrajského   súdu   poukazuje   na   to,   že   trovy   vzniknuté   právnym   zastúpením   sťažovateľkyadvokátkou nie je možné považovať za účelne vynaložené. Uznesenie krajského súdu bolosenátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 5. januára 2015 doručenej ústavnémusúdu 12. januára 2015, ktorá je reakciou na vyjadrenie predsedu krajského súdu, vyplýva, žesťažovateľka na podanej sťažnosti naďalej trvá.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 735/2014-27 zo 6. novembra2014, vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalobcovi, aby sa aj onmohol vo veci samej vyjadriť, keďže by rozhodnutím ústavného súdu mohol byť dotknutý nasvojich právach.

Z   vyjadrenia   právneho   zástupcu   žalobcu   JUDr.   Michala   Feciľaka,   Advokátskakancelária, Jesenná 8, Prešov, z 28. januára 2015 doručeného ústavnému súdu 30. januára2015   vyplýva,   že   žiada   sťažnosť   odmietnuť   pre   neprípustnosť,   resp.   pre   nedostatokprávomoci ústavného súdu. Poukazuje na to, že sťažovateľka namieta absolútny nedostatokodôvodnenia   neúčelnosti   trov   konania   vo   vzťahu   ku   všetkým   úkonom   právnej   služby,nedostatok   dôslednej   argumentácie   a   nesplnenie   ústavných   požiadaviek   kladených   naodôvodnenie rozhodnutia. Takáto argumentácia sťažovateľky zakladá prípustnosť dovolaniav zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ďalej uvádza, že protiuzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Co 401/2014 z 26. mája 2014 podal žalobca dovolanie,ktoré sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedie podsp. zn. 7 Cdo 591/2014, pričom nebolo o ňom ešte rozhodnuté. Z uvedených skutočnostítreba vyvodiť nedostatok právomoci ústavného súdu rozhodnúť o sťažnosti.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 vyplýva, žením bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-146 zo 17. mája 2013,ktorým   žalobcovi   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Podľa   ustáleniakrajského   súdu   k   žiadosti   žalobcu   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vyjadrilai sťažovateľka   podaním   doručeným   19.   apríla   2013.   Uviedla,   že   pomery   žalobcuneodôvodňujú   priznanie   oslobodenia,   keďže   len   samotná   sťažovateľka   z   titulu   nájmu,prípadne   z   titulu   vecného   bremena   platí   žalobcovi   nemalé   finančné   prostriedkyz nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Z týchto napríklad uvádza pozemky v kat.území zapísané na liste vlastníctva č., č. 1, č., č. a č..Žalobcovi   bola   sťažovateľkou   len   v   rokoch   2012   a   2013   uhradená   suma   vo výške93 772,31 € za prevod pozemkov na sťažovateľku, pričom k takýmto úhradám za prevodydochádzalo aj v predchádzajúcich rokoch. Ďalej podľa názoru sťažovateľky pri posudzovaníplatobnej   schopnosti   žalobcu   treba   vziať   do   úvahy   jeho   celkové   majetkové   pomery,podnikateľskú činnosť, ako aj stav a štruktúru majetku. Žalobca, resp. jeho manželka súspoločníkmi alebo konateľmi v spoločnostiach,,, a, ktoré takisto vlastnia viaceré nehnuteľnosti. I týmto spoločnostiamuhradila sťažovateľka v roku 2012 za prevody nehnuteľností celkom 262 124,79 €. Podľanázoru krajského súdu pokiaľ žalobca predložil vyplnené tlačivo pre dokladovanie jehopomerov spolu s daňovým priznaním k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2012, z ktoréhovyplýva strata vo výške 15 761 €, nepoukazuje to na jeho nemajetnosť alebo platobnúneschopnosť výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle odjeho podnikateľskej činnosti. I keď sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná na doručenieuznesenia o oslobodení, resp. neoslobodení žalobcu od súdnych poplatkov, jej informáciao finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a tonajmä   s   poukazom   na   dôkazy   priložené   k   vyjadreniu   sťažovateľky.   I   s   ohľadom   nazisťovanie súdu vykonané nad rámec doložených dôkazov možno jednoznačne uzavrieť, žežalobca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, čo znamená, že osobné,majetkové a zárobkové pomery žalobcu neodôvodňujú splnenie podmienok na oslobodenieod súdnych poplatkov.

Z odvolania sťažovateľky z 2. decembra 2012 podaného proti uzneseniu okresnéhosúdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013 čo do výroku o náhrade trov konania interalia vyplýva, že sťažovateľka sa dozvedela o prebiehajúcom súdnom konaní priamo odžalobcu, ktorý jej 22. februára 2013 oznámil, že podal žalobu na okresnom súde, a zároveňjej ju aj doručil. Vzhľadom na znalosť správania sa žalobcu z iných konaní považovalasťažovateľka za absolútne nutné nahliadnuť do súdneho spisu. Zistila z neho, že žalobcapožiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, tak ako to robí aj v iných súdnych sporoch.Z dôvodu   znalosti   majetkových   pomerov   žalobcu,   ktoré   tento   v   prílohách   žiadostio oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   zámerne   zamlčal,   považovala   sťažovateľka   (majúcvedomosť   minimálne   o   jednom   súdnom   konaní,   v   ktorom   bol   žalobca   bez   splneniazákonných podmienok od súdneho poplatku oslobodený) za nevyhnutné uviesť zavádzajúceskutočnosti   na   pravú   mieru   a   takto   zabrániť   konaniu   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku.Za takéhoto stavu nepovažovala sťažovateľka za akceptovateľné nevyjadriť sa k žiadostižalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Je totiž akciovou spoločnosťou so 100 %majetkovou účasťou štátu a nemôže nereagovať na prístup žalobcu, ktorý sa pravidelne snažívytvárať na ňu tlak tak, že jej najskôr oznámi podanie žaloby na súde a následne žiadarokovať o uspokojení svojich nárokov mimosúdne.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 vyplýva, žením bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra 2013.Podľa   zistenia   krajského   súdu   sa   žalobca   domáhal   od   sťažovateľky   zaplatenia   sumy335 274,90   €   s   úrokom   z   omeškania.   Žalobcovi   uznesením   okresného   súdu   č.   k.9 C 47/2013-146   zo   17.   mája   2013   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov,pričom   napriek   riadne   doručenej   výzve   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   obsahujúcejpoučenie   o   následkoch   nezaplatenia   žalobca   súdny   poplatok   vo   výške   16   596,50   €nezaplatil, čo viedlo k zastaveniu konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trovkonania   z   dôvodu,   že   ich   nepovažoval za   účelne   vynaložené.   Krajský   súd   sa   s   týmtozáverom v celom rozsahu stotožnil. Je síce nesporné, že konanie je začaté dňom, keď boldoručený súdu návrh na jeho začatie, avšak vo vzťahu ku každému účastníkovi konania jesúd   vždy   povinný   skúmať,   či   trovy   konania   boli   účelne   vynaložené   a   či   je   dôvod   napriznanie   náhrady   trov   proti   neúspešnému   účastníkovi.   Trovy   vynaložené   účastníkomkonania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetukonania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku,avšak v danej veci nie je možné považovať trovy vynaložené sťažovateľkou za účelné,pretože   neboli   v   príčinnej   súvislosti   s   procesným   postojom   sťažovateľky   k   predmetukonania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z čl. 47 ústavya v podstate   to   znamená,   že   trovy   právneho   zastúpenia   treba   považovať   za   účelnevynaložené, pričom každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné naúčelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď účastníkmá právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každéplatenie   trov   treba   posudzovať   samostatne.   Žalobca   po   doručení   výzvy   na   zaplateniesúdneho poplatku (18. marca 2013) podaním z 2. apríla 2013 požiadal o oslobodenie odsúdnych poplatkov. Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 3. apríla 2013 oznámilaokresnému súdu, že prevzala právne zastupovanie sťažovateľky, jej koncipient 15. apríla2013   nahliadol   do   spisu   a   19.   apríla   2013   podala   vyjadrenie   k   žiadosti   žalobcuo oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že trovy konania vzniknutésťažovateľke   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastúpením   v   žiadnom   prípade   nie   je   možnépovažovať   za   účelne   vynaložené.   Ako   zbytočné   podanie   je   nutné   posúdiť   vyjadreniek žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého dôvodnosť posudzuje výlučne súd,pričom ani v prípade priznania oslobodenia by sťažovateľke žiadna ujma nevznikla a nebolaby ani oprávnená podať proti takémuto rozhodnutiu odvolanie. Ako to správne uviedolokresný súd, toto vyjadrenie nie je ani úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b)tarify, keďže odmena patrí iba za písomné podanie vo veci samej, ktoré však sťažovateľkanepodala. Zároveň nie je zrejmé, na základe akých okolností dospela sťažovateľka k záveru,že práve jej vyjadrenie k žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov viedlo okresný súdk nepriznaniu   oslobodenia   a následne   k   zastaveniu   konania   pre   nezaplatenie   súdnehopoplatku. Výlučne súd posudzuje a skúma splnenie všetkých zákonných podmienok, ako ajindividuálne okolnosti daného prípadu, pričom názory účastníka vyjadrujúceho sa k žiadostio   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nemajú   pre   rozhodnutie   súdu   žiadnu   právnurelevanciu,   keďže   žiadosť   o oslobodenie od   súdnych   poplatkov sa druhému   účastníkovikonania ani nedoručuje na vyjadrenie. Za situácie, keď žalobca nesplnil svoju poplatkovúpovinnosť, bolo by v rozpore   so zásadou hospodárnosti konania a umelého navyšovaniatrov doručovať odporcovi návrh na začatie konania na vyjadrenie, keďže pred splnením tejtoprvoradej podmienky (bez ktorej nemožno pokračovať v konaní) trovy právneho zastúpeniavrátane prevzatia a prípravy zastúpenia účelne vynaložené neboli.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   zapodmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľka je presvedčená, že trovy právneho zastúpenia advokátkou boli účelnevynaložené. Poukazuje najmä na to, že sám žalobca jej žalobu doručil.

Krajský súd trvá na tom, že trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelnevynaložené.

Žalobca   je   tej   mienky,   že   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   vo   veci   konaťa rozhodnúť, a to jednak preto, že sťažovateľka sama mohla podať dovolanie, ale tiež preto,že dovolanie podal on a nebolo o ňom ešte rozhodnuté.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje vo všeobecnosti, že rozhodovanie o trovách konania jeintegrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahujeústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus, čicelkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (II. ÚS 478/2014).

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   tiež   vyzdvihnúť,   že trovy   vzniknuté   právnymzastúpením   účastníka   konania   advokátom   ako   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   súspravidla trovami účelne vynaloženými. Opačný záver predstavuje výnimku, ktorá by malabyť veľmi presvedčivo zdôvodnená konkrétnymi skutkovými okolnosťami.

Voľba koncepcie, ktorou sa hodlá žalovaný účastník konania v súdnom spore brániť,je   vecou   jeho   suverénneho   rozhodnutia,   ktoré   spravidla   robí   v   súčinnosti   so svojímadvokátom.   Trovy   vynaložené   žalovaným   účastníkom   konania   v   súvislosti   s právnymislužbami advokáta, ktoré smerujú k obrane práv žalovaného v konaní, treba považovať zaúčelne vynaložené aj vtedy, keď smerujú k tomu, aby žalujúci účastník konania dôslednesplnil   všetky   podmienky   konania,   teda   napr.   aby   nedosiahol   oslobodenie   od   súdnehopoplatku, ak nespĺňa podmienky.

Vo svetle uvedených zásad v posudzovanom prípade nie je možné s argumentácioukrajského súdu súhlasiť.

Za rozhodujúcu okolnosť považuje ústavný súd v danej konkrétnej veci tú skutočnosť,že   samotný   žalobca   z vlastnej   iniciatívy   doručil   sťažovateľke   rovnopis   žaloby,   ktorúokresnému súdu podal, pričom tento rovnopis bol opatrený dátumovou pečiatkou podateľnepreukazujúcou doručenie žaloby, a tým aj začatie konania. Sťažovateľka preto mala reálnedôvody na to, aby svojím právnym zastupovaním poverila advokáta a aby v rámci prípravyna zaujatie stanoviska nahliadla do súdneho spisu. Keď zo súdneho spisu zistila, že žalobca(podľa   nej   obdobne   ako   v   ďalších   svojich   žalobách   proti   sťažovateľke)   požiadal   ooslobodenie od súdnych poplatkov, pričom neuviedol úplné údaje o svojich majetkovýchpomeroch, považovala z hľadiska obrany vlastných práv za účelné okresný súd upozorniť naskutočný stav majetku žalobcu, ktorý podľa názoru sťažovateľky oslobodenie od súdnychpoplatkov neodôvodňoval. Od takéhoto postupu sťažovateľka očakávala, že pokiaľ nedôjdek priznaniu oslobodenia od súdnych poplatkov, žalobca (tak ako už predtým v minulosti)súdny poplatok neuhradí a konanie bude zastavené.

V   priebehu   konania   skutočne   došlo   k   tomu,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.5 Co 387/2013-165 z 28. augusta 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.9 C 47/2013-146   zo 17.   mája   2013   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkovžalobcovi.   Krajský   súd   pritom   výslovne   poukázal   na   písomné   vyjadrenie   sťažovateľkyz 19. apríla 2013, v ktorom uviedla skutočné majetkové pomery žalobcu. Krajský súd tiežkonštatoval,   že   hoci   sťažovateľka   nie   je   aktívne   legitimovaná   na   doručenie   uzneseniao oslobodení,   resp.   neoslobodení   žalobcu   od   súdnych   poplatkov,   jej   informáciao finančných pomeroch žalobcu je skutočnosťou, ktorú súd nemôže v konaní prehliadať, a tonajmä s poukazom na dôkazy priložené k vyjadreniu sťažovateľky.

Napokon   je   z   pohľadu   ústavného   súdu   podstatné,   že   žalobca   súdny   poplatokneuhradil, v dôsledku čoho uznesením okresného súdu č. k. 9 C 47/2013-168 zo 7. októbra2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 401/2014-190 z 26. mája 2014 bolokonanie zastavené. Sťažovateľka teda bola v konaní úspešná, keďže toto bolo zastavené prenezaplatenie   súdneho   poplatku   potom,   ako   žalobca   nebol   od   povinnosti   zaplatiť   súdnypoplatok oslobodený, a to aj vďaka údajom uvedeným sťažovateľkou a dôkazom, ktorépredložila súdu.

Za uvedeného stavu nemožno v zásade pochybovať o účelnosti trov vzniknutýchsťažovateľke   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   advokátkou.   Náhrada   trov   právnehozastúpenia   preto   prichádzala   do   úvahy   a   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   zaoberať   saopodstatnenosťou   jednotlivých   uplatnených   úkonov   právnych   služieb   poskytnutýchadvokátkou. Preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a naprávnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Naproti   tomu   nebolo   možné   vyhovieť   námietke   porušenia   základného   práva   narovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Sťažovateľka vo svojej argumentáciineuviedla žiadne také konkrétne skutočnosti, z ktorých by porušenie tohto základného právamalo vyplývať (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   aleboopatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súduč. k.   2   Co   401/2014-190   z   26.   mája   2014   v   rozsahu   vymedzenom   vo   výroku   a   vecvo vymedzenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajský súd bude viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu v ďalšomkonaní.

Sťažovateľka požadovala priznať úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnych služieb v roku 2014 (prevzatiea príprava zastúpenia a sťažnosť) po 134 €, ako aj za režijný paušál dvakrát po 8,04 €, tedacelkom čiastku 284,08 € (bod 3 výroku nálezu).  

Napokon   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   nemožno   súhlasiťso stanoviskom žalobcu, podľa ktorého treba sťažnosť považovať za neprípustnú, resp. trebavychádzať z nedostatku právomoci ústavného súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Neprípustnosť   sťažnosti   vyvodzuje   žalobca   z   tej   časti   argumentácie   sťažovateľky,v ktorej táto namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Táto argumentácia totiž podľažalobcu   zakladala   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdnehoporiadku.

Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu priposudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa   § 237   písm.   f) Občianskeho   súdnehoporiadku   je   nejednotná,   keď   niektoré   senáty   najvyššieho   súdu   považujú   nedostatočnéodôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senátysú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolacídôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinnýprostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde.

Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal protiuzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté.Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomocposkytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

Argumentácia žalobcu je neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolaniapodaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky,keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súderozhodovať nebude. Preto je ústavný súd i naďalej tej mienky (prvýkrát tento názor vyjadrilv uznesení, ktorým bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že má právomoc vo veci konať.Napokon   je   v   tejto   súvislosti podstatné   aj   to,   že   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdunajvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015