znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 734/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   novembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   L.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   garantovaného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Nt 39/2014   a   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tos 135/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra   2014   doručená   sťažnosť   F.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   garantovaného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nt 39/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 135/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 18. februára 2014 podal na okresnom súde   návrh   na   zmenu   spôsobu   výkonu   trestu,   kde   sa   domáhal   preradenia   z vtedajšieho stredného stupňa stráženia do minimálneho stupňa stráženia. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 39/2014 z 11. apríla 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej trojdňovej lehote sťažnosť. Podľa sťažovateľa krajský súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu o jeho sťažnosti nerozhodol. Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd porušili jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže § 411 ods. 1 Trestného poriadku upravuje 60-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody. Okresnému súdu sťažovateľ vytýka, že síce rozhodol v stanovenej lehote,   avšak   doručovanie   uznesenia   okresného   súdu   trvalo   viac   ako   dva   mesiace. Krajskému súdu   sťažovateľ vytkol,   že o jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného súdu v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nerozhodol,   čím   porušil   zákonný   príkaz rozhodnúť v zákonom stanovenej lehote.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, podľa ktorého napadnutým konaním okresného súdu, ako aj napadnutým konaním krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovaných čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €.

4.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 23. septembra 2014, v ktorom požiadal o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že sťažnosť neobsahuje zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde, keďže sťažovateľ   neoznačil   konanie   pred   krajským   súdom,   proti   ktorému   má   jeho   sťažnosť smerovať. Ústavný súd na základe vlastnej činnosti zistil, že konanie pred krajským súdom súvisiace so sťažnosťou podanou proti uzneseniu okresného súdu je vedené pod sp. zn. 6 Tos 135/2014.

8.   Uvedený   nedostatok   sťažnosti   by   už   sám   osebe   bol   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

9.   Aj   napriek   uvedenému   však   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a slobôd pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k jej preskúmaniu ako celku, a to   z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok jej odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

10. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom(...)

11. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“   (II.   ÚS   26/95).   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také   konanie,   ktoré   vytvára   právnu   istotu   pre   subjekty   práva.   Základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

12. Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd o sťažovateľovej sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tos 135/2014 z 28. augusta 2014, ktorým jeho sťažnosť zamietol. Sťažovateľ   podal   ústavnému súdu   sťažnosť   proti   napadnutému   konaniu krajského   súdu

16. septembra 2014 (podaná na poštovú prepravu). Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   odstránená   právna   neistota   sťažovateľa.   Okresný   súd i krajský súd v sťažovateľovej veci konali spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, keďže okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa v 60-dňovej lehote ustanovenej Trestným poriadkom. Krajský súd síce nedodržal 60-dňovú lehotu na rozhodnutie, ktorú prekročil o 2 týždne (uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. júna 2014, sťažnosť podal   krajskému   súdu   v 3-dňovej   zákonnej   lehote   a krajský   súd   rozhodol   o podanej sťažnosti 28. augusta 2014), avšak nie každé nedodržanie zákonných lehôt je porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (porov. I. ÚS 16/02). Aj z tohto pohľadu by nebolo možné konštatovať porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním krajského súdu, keďže nemožno v predmetnej veci – v tomto prípade 2-týždňový prieťah v konaní pred druhostupňovým súdom – hodnotiť ako zásah takej intenzity, ktorý by zakladal porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

13. Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2014