znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 48/2011 zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 48/2011 zo 16. novembra 2011. Sťažnosť bola odovzdaná na   poštovú   prepravu   v   nezistenom   čase,   keďže   dátum   odovzdania   zásielky   na   poštovú prepravu na obálke je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu škody proti Slovenskej republike, v mene ktorej konalo   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k. 16 C 246/2005-61   z   29.   marca   2007   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 258/2007-92 z 10. februára 2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Sťažovateľ 19. júna 2009 podal okresnému súdu   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Cdo 48/2011 zo 16. novembra 2011 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 9. januára 2012.

Sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať vo veci tým, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby zopakoval, resp. doplnil dokazovanie.   Z   obsahu   dovolania   vyplýva   aj   námietka   procesných   vád   konania spočívajúcich v neprerokovaní veci v zmysle žaloby a v nepripustení rozšírenia žaloby. Podľa   zhodného   záveru   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   na   prerokovanie   odvolania vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie [§ 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008], avšak je vecou úvahy odvolacieho súdu, a nie účastníkov konania, či je nevyhnutné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie. Sťažovateľ nespochybňuje   zásadu,   podľa   ktorej   súd   je   „pánom   sporu“,   a   rozhodne,   ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Zároveň však tvrdí, že úvahy súdu v tomto smere musia podliehať naplneniu základných práv, a to najmä na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľ ďalej podrobne rozoberá, prečo boli jeho návrhy na doplnenie, resp. zopakovanie dokazovania relevantné.

Ďalej   nepripustenie   zmeny   žalobného   petitu   treba   považovať   za   procesnú   vadu konania majúcu za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Cdo 48/2011 s tým, aby bolo uznesenie zo 16. novembra 2011 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. V súvislosti s požiadavkou, aby mu ústavný súd ustanovil advokáta ako zástupcu v konaní, tiež požaduje priznať ustanovenému advokátovi náhradu trov konania a najvyšší súd zaviazať uhradiť tieto trovy štátu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 48/2011 zo 16. novembra 2011 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 258/2007 z 10. februára 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu v danej veci prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania iba v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku, keďže neboli   splnené   podmienky   na   podanie   dovolania   podľa   §   238   Občianskeho   súdneho poriadku. K tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku tým, že krajský súd prerokoval vec bez nariadenia pojednávania a nezopakoval, resp.   nedoplnil   dokazovanie   vykonaním   ďalších   navrhnutých   dôkazov,   treba   uviesť,   že podľa § 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008 na prerokovanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V   ostatných   prípadoch   možno   o   odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia   pojednávania. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie, je vecou úvahy odvolacieho súdu, a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie   zopakovať   alebo   doplniť,   nič   mu   nebráni   rozhodnúť   bez   nariadenia pojednávania. V posudzovanej veci bol krajský súd toho názoru, že okresný súd zistil úplne skutkový   stav   veci   a   dospel   k   správnym   skutkovým   zisteniam.   Nepovažoval   preto za potrebné   okresným   súdom   vykonané   dokazovanie   zopakovať   alebo   doplniť,   o   čom rozhodnúť bolo v jeho plnej kompetencii. Preto mu nemožno vyčítať, že by prerokovanie odvolania bez nariadenia pojednávania bolo v rozpore so zákonom. Pokiaľ sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom aj v tom, že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania   a   nemá   povinnosť   všetky   navrhnuté   dôkazy   vykonať.   Nevykonanie   všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom,   pretože   v   zmysle   ustanovenia   §   120   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho poriadku je vecou súdu rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Z   pohľadu   ústavného   súdu   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté dovolanie sťažovateľa ako neprípustné nemožno vytknúť nič. Sťažovateľ brojil najmä proti tomu, že krajský súd v odvolacom konaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, prečo bol tento postup krajského súdu v súlade so zákonom. Závery najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Na uvedenej skutočnosti nič nemení okolnosť, že sťažovateľ s uvedenými závermi nesúhlasí.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012