znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   Sžf   11/2010   a   jeho   rozsudkom z 9. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 11/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžf   11/2010   a   jeho rozsudkom   z   9.   novembra   2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 82/2009-55 z 20. januára 2010. Krajský súd predmetným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   B.   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   č. I/226/10192-76080/2009/990596-r zo 17. augusta 2009, ktorým tento potvrdil rozhodnutie Daňového úradu T. (ďalej len „daňový úrad“) č. 645/231/20181/09/Syko z 8. apríla 2009.

Daňový úrad na základe vykonanej daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických osôb   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2005   vyhotovil   protokol   č.   645/321/9481/2008/Nov z 12. februára 2008. Vzhľadom na vznesené námietky správca dane vypracoval 12. februára 2008 dodatok k predmetnému protokolu. Výsledky daňovej kontroly obsiahnuté v protokole a jeho dodatku boli podkladom na vydanie dodatočného platobného výmeru za príslušné zdaňovacie obdobie, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov za rok 2005 v sume 8 782 846 Sk. Na základe podaného odvolania daňovým subjektom odvolací orgán napadnutý dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Správca dane po doplnení   dokazovania   vydal   dodatočný   platobný   výmer   č.   845/231/20181/09/Syko z 8. apríla 2009, v ktorom vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume 292 640,78 €. Dôvodom malo byť neuznanie výdavkov za nákup vajec od spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“).

Na   základe   podaného   odvolania   daňové   riaditeľstvo   potvrdilo   prvostupňové rozhodnutie   správcu   dane   s   odôvodnením,   že   daňový   subjekt   porušil   §   17   ods.   2 v nadväznosti na § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov,   keď   si   uplatnil   daňové   výdavky   na   nákup   vajec,   pričom   daňový   subjekt nepreukázal, že vajcia kúpil od spoločnosti. Z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov však podľa sťažovateľa vyplýva skutočnosť, že v rámci daňového konania nespochybnili skutočnosť, že sťažovateľ predmetný tovar získal a použil v rámci svojej podnikateľskej činnosti na zabezpečenie zisku, ktorý následne mal zdaniť. Neuznanie výdavku bolo opreté o vyhodnotenie dôkazu, že tovar nebol nakúpený od spoločnosti.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu na preskúmanie postupu   pri rozhodovaní a proti   zákonnosti jeho rozhodnutia. Krajský   súd žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   č.   k.   11   S   82/2009-55   z   20.   januára   2010. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho vznesenými námietkami, vyslovil len   konštatovanie skutkového   zistenia,   a to,   že   sťažovateľ   nepreukázal nákup vajec od spoločnosti.

Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu odvolal, o odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 11/2010 z 9. novembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil s konštatovaním, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu.Podľa   sťažovateľa   rozsudky   krajského   súdu   i   najvyššieho   súdu   sú   arbitrárne a svojvoľné, pretože právne závery v nich vyslovené sú neodôvodnené.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   M.   M.  ...   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 11/2010 zo dňa 9. 11. 2010 porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozsudok NS SR spis. zn. 3 Sžf 11/2010 zo dňa 9. 11. 2010 a vec vracia NS SR aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ďalej   navrhujem,   aby   ÚS   SR   uznesením   priznal   náhradu   trov   konania pozostávajúcich   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   310,45   €...   na   účet   právnej zástupkyne... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 11/2009 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 11/2009 z 9. novembra 2010, ktorým potvrdil   rozsudok krajského súdu   č. k. 11 S 82/2009-55 z 20. januára 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   právo   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 dohovoru by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup   k   tomuto   súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany najvyššieho   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo   arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s jeho výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 11/2009 z 9. novembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p., § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S/82/2009-55 zo dňa

20.01.2010 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p.

Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2005 na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a   udržanie   príjmov   preukázateľne   vynaložený   daňovníkom,   zaúčtovaný   v   účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   21   ods.   1   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   v   znení   účinnom   do   31.   12.   2005 daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré   majú   vplyv   na   správne   určenie   dane   a   skutočnosti,   ktoré   je   povinný   uvádzať   v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu   daňového   konania,   ako   aj   vierohodnosť,   správnosť   alebo   úplnosť   povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Z   citovaných   ustanovení   zákona   vyplýva,   že   daňovým   výdavkom   je   výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, avšak tento náklad musí byť daňovníkom preukázateľne vynaložený. Preukázateľnosť znamená, že pre uznanie daňového výdavku nepostačuje len predloženie daňového dokladu, ale je potrebné, aby skutočnosti deklarované v daňovom doklade boli aj preukázané. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý je povinný si zabezpečiť dôkazy tak, aby skutočnosti uvádzané v daňovom doklade mohol daňovým orgánom preukázať.

Správca   dane   na   základe   vykonaného   dokazovania   spochybnil   dodanie   tovaru spoločnosťou S. s. r. o. žalobcovi, preto žalobca ak tvrdil, že tovar nakúpil od uvedenej spoločnosti, mal povinnosť to preukázať. Žalobca nepredložil relevantný dôkaz o tom, že tovar nadobudol od spoločnosti S., s. r. o. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru,   ale   daňový   subjekt   musí   vedieť   preukázať   dodanie   tovaru   osobou   uvedenou   v predkladaných daňových dokladoch.

Ak   nie   je   preukázané,   že   osoba,   ktorá   je   uvedená   ako   dodávateľ   v   daňových dokladoch,   reálne   dodala   tovar   žalobcovi,   potom   nejde   o   výdavok   preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. I zákona č. 595/2003 Z. z.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011