znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   obaja   bytom   W.,   Rakúsko,   zastúpených advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2008 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a I. M. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), obaja bytom W., Rakúsko, ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom zo 7. septembra 1996 podaným okresnému   súdu   osobne   9.   septembra   1996   domáhali   zaplatenia   nájomného   v sume 27 599 Sk   s prísl.   proti   odporkyni   A.   P.,   Š.   (ďalej   len   „odporkyňa“).   Sťažovatelia   sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domovej nehnuteľnosti v k. ú. Š., na K. ulici. Prvý úkon vo veci bol vykonaný 25. septembra 1996, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý ho zaplatil 4. októbra 1996. Výzvou z 15. októbra 1996 požiadal okresný súd sťažovateľov o predloženie nájomnej zmluvy, výzvou z 11. novembra 1996 o predloženie plnej moci na zastupovanie neprítomného zo sťažovateľov a o špecifikovanie výpočtu nájomného za sporný byt. Dňa 14. novembra 1996 okresný súd nariadil termín pojednávania na 28. november 1996, na ktorom bolo konanie uznesením okresného súdu podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prerušené až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že 11. apríla 1997 vyzval okresný súd sťažovateľa na predloženie dôkazov vo veci jeho urážlivého podania a upozornil ho na neslušné správanie urážajúce vážnosť okresného súdu. Na túto výzvu sťažovateľ odpovedal listom zo 7. mája 1997,   v ktorom   uviedol,   že   v uvedenej   veci   z jeho   strany   nedošlo   k žiadnemu   podaniu. Sťažovatelia listom zo 7. mája 1997 podali námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 5 Nc 14/97 z 21. mája 1997 tak, že   zákonnú   sudkyňu   nevylúčil   z prerokúvania   a rozhodovania   veci. Dňa   26.   mája   2003 podali sťažovatelia okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú okresný súd listom zo 16. júla 2003 odpovedal tak, že sťažnosť považuje za neopodstatnenú.

Podľa sťažovateľov okresný súd svojou nečinnosťou v označenom konaní porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

V zmysle   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú   ústavný   súd,   aby   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie v sume po 120 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu, a priznal im trovy právneho zastúpenia v sume 15 599 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť do   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   na   účet   ich   právneho zástupcu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96.

1. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (napr. I. ÚS 255/05). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   (III.   ÚS   62/01, II. ÚS 20/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96 po prerušení tohto konania, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že posudzované súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. e) OSP do právoplatného ukončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 204/96, v ktorom má okresný súd určiť neplatnosť prevodu sťažovateľkou užívanej nehnuteľnosti.

Z dôvodu prerušenia dosiaľ neukončeného konania vedeného pod sp. zn. 9 C 158/96 pred   okresným   súdom   nemohlo   po   tomto   období   z dôvodu   existencie   tejto   zákonnej prekážky dochádzať k porušovaniu sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu označeného základného práva a práva tak, ako to už bolo uvedené. Sťažovatelia netvrdili a ani neuviedli žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo,   že   v danej   veci   neexistoval   zákonný   dôvod   na   prerušenie   konania,   resp.   že prekážka   prerušenia   konania   už   odpadla.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je   v danom   prípade,   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03), a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/96 v období pred uvedeným prerušením tohto konania, ústavný súd tieto námietky   na   základe   predmetnej   sťažnosti   preskúmavať   nemohol,   pretože   sťažovatelia svoju sťažnosť nepodali v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   o   inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS   161/02,   I. ÚS   6/03).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   sa   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu v čase pred prerušením napadnutého konania   dozvedeli   najneskôr   na   pojednávaní   28.   novembra   1996.   Predmetnú   sťažnosť podali sťažovatelia ústavnému súdu   až 5. decembra   2008, t. j. v čase,   keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009