znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   zaručených   v čl.   1   Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v spojení   s   čl.   13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky dodatočným platobným výmerom na daň z pridanej hodnoty Daňového úradu K. sp. zn. 709/340/15124/2004 z 19. marca 2004 a rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky pracovisko K. sp. zn. VI/256/1703/3466/2004 zo   6.   júla   2004   a porušenia   základných   práv   zaručených   v čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v spojení   s   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   79/2005   zo 4.   augusta   2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 25. januára 2007 faxom a 26. januára 2007 osobne doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy dodatočným platobným výmerom na daň z pridanej hodnoty Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn. 709/340/15124/2004   z 19.   marca   2004   a rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky pracovisko K. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. VI/256/1703/3466/2004 zo 6. júla 2004 a porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení   s   čl.   13   ods.   1   ústavy rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že daňový úrad 23. septembra 2003 vydal dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty č. k. 709/340/39239/2003/Bol, ktorým vyrubil   sťažovateľovi   ako   daňovému   subjektu   daň   z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie január – december 1999 spolu v sume 802 225 Sk, a to na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole č. k. 709/340/35510/2003/Bol z 5. augusta 2003, ktorému prechádzalo vykonanie daňovej kontroly. Sťažovateľ dodatočný platobný výmer daňového úradu napadol odvolaním zo 17. októbra 2003 doplnenom 12. novembra 2003. Daňové raiaditeľstvo v odvolacom konaní vedenom pod č. VI/256/3/29/2004 rozhodnutím z 9. januára 2004 zrušilo dodatočný platobný výmer daňového úradu a vec mu vrátilo na ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Následne   daňový   úrad   19.   marca   2004   vydal   pod č. k. 709/340/15124/2004 dodatočný   platobný výmer   na daň   z pridanej   hodnoty, ktorým sťažovateľovi vyrubil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august – december 1999   v sume   279 727   Sk.   Proti   tomuto   dodatočnému   platobnému   výmeru   podal sťažovateľ odvolanie   z   26.   apríla   2004,   ktoré   daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím č. VI/256/1703/3466/2004 zo 6. júla 2004 zamietlo pre jeho neodôvodnenosť (§ 48 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov).   Sťažovateľ   sa následne žalobou z 23. augusta 2004 domáhal na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového riaditeľstva zo 6. júla 2004. Krajský súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 1 S 32/04-30 z 18. marca 2005 zamietol. Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažnovateľ   odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006 rozhodol tak, že rozhodnutie krajského súdu z 18. marca 2005 potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ je presvedčený o tom, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo dňa 4. 8. 2006 a postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý mu predchádzal, bolo porušené jeho právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej dohovoru v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvené v článku 13 odsek 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   dodatočným   platobným   výmerom   na   daň z pridanej   hodnoty   Daňového   úradu   K.   sp.   zn.   709/340/15124/2004   zo   dňa   19. 3. 2004 a postupom, ktorý mu predchádzal, bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR s právo na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo nebyť zbavený majetku zakotvené v článku 1 dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvené v článku 13 odsek 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   SR pracoviska   K.   sp.   zn.   VI/256/1703/3466/2004   zo   dňa   6. 7. 2004   a   postupom,   ktorý   mu predchádzal, bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   vlastniť   majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR s právo na pokojné užívanie majetku zakotvené v článku   1   dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   a   právo   nebyť   zbavený   majetku   zakotvené   v   článku   1   dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvené v článku 13 odsek 1 Ústavy SR. (...)

Najvyšší súd SR ako súd, ktorého rozhodnutím bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu,   porušil   vyššie   namietané   práva sťažovateľa tým, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných predpisov - Zákona č. 289/1995 Z. z. spôsobom, ktorý je v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa. (...)

Podstatou   argumentov   sťažovateľa   tak   v konaní pred daňovými   orgánmi,   ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi bola skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie dodatočný platobný   výmer vydaný správcom   dane je   nezákonným rozhodnutím,   pretože   sťažovateľ nebol   osobou   vykonávajúcou   zdaniteľné   plnenia   a   preto   kontrola   týkajúca   sa   dane z pridanej hodnoty, ako aj dodatočný platobný výmer, ktorý bol na základe jej výsledkov vydaný,   boli   vykonané   a   vydané   v   rozpore   s   ustanoveniami   právnych   predpisov, predovšetkým   Zákona   č.   289/1995   v   znení   platnom   v   čase,   ku   ktorému   sa   dodatočný platobný výmer vzťahuje v rozpore s ustanovením Zákona č. 511/1992. Napriek tomu, že na túto skutočnosť poukazoval sťažovateľ na všetkých stupňoch správneho aj súdneho konania, tak daňové orgány, ako aj všeobecné súdy sa touto námietkou sťažovateľa nezaoberali. Podľa   názoru   sťažovateľa   však   vyriešenie tejto otázky je   nevyhnutné   pre   posúdenie,   či správca dane bol oprávnený vykonať daňovú kontrolu, či správca dane bol oprávnený vydať napadnutý dodatočný platobný výmer. (...)

Je   nesporné,   že   sťažovateľ   ako   exekútor   si   uplatnil   vrátenie   zaplatenie   dane z pridanej hodnoty za rok 1999 z dôvodu, že nespĺňal podmienku § 2 ods. 2 písm. a) Zákona č.   289/1995   Z.   z.,   pretože   neuskutočňoval   zdaniteľné   plnenia,   ani   nevykonával podnikateľskú činnosť, ani činnosť súvisiacu s podnikaním. Rovnako súdnemu exekútorovi nevznikla daňová povinnosť podľa   § 14 ods.   1 Zákona č.   289/1995 Z.   z., pretože táto povinnosť   by   mu   vznikla   iba   vtedy,   ak   by   spĺňal   podmienky   vzniku   daňovej   povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 1 Zákona č. 289/1995 Z. z.. Zákonom č. 524/2001 Z. z. bola činnosť súdneho exekútora zaradená do zdaniteľných plnení a to doplnením poznámky pod čiarou 2a k § 2 ods. 2 písm. b) Zákona č. 289/1995 Z. z.. Je teda nepochybné, že až od 1. 1. 2002 mohol   exekútor   uskutočňovať   zdaniteľné   plnenia.   Správca   dane   však   napriek   žiadosti exekútora o vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty (nesprávne označenej v žiadosti ako vrátenie   nadmerného odpočtu DPH)   začal vykonávať   daňovú   kontrolu   ako   by išlo naozaj o daňovú kontrolu podľa ustanovenia § 23 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 42 ods. 2 zákona č. 289/1992 Zb.

Sťažovateľ je teda presvedčený o tom, že tak pre vykonanie daňovej kontroly, ako aj pre vydanie dodatočného platobného výmeru neboli splnené podmienky, za ktorých sa tieto môžu uskutočniť, keďže sťažovateľ nemal spôsobilosť byť účastníkom konania - daňovým subjektom (platiteľom dane).

Sťažovateľ vidí pochybenie orgánov zodpovedných za porušenie práva aj vtom, že tak   rozhodnutia   daňových   orgánov,   ako   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   vychádzalo   z postupu,   ktorý   nútil   sťažovateľa   konať   niečo,   čo   mu   zákon   neukladá.   Je   nesporné,   že správca dane vyzval splnomocnenca sťažovateľa v daňovom konaní o možnosť nahliadnuť do exekučných spisov, aj keď o túto možnosť môže požiadať len exekútora a splnomocnenec pre daňové konanie nezastupoval exekútora v exekučnom konaní. Sťažovateľ osobne ako súdny exekútor alebo ním poverený zamestnanec mohol dať nahliadnuť do spisov (§ 205 ods. 2 Exek. poriadku), ale nešlo o jeho povinnosť. Takáto povinnosť nevyplýva ani zo žiadnych ustanovení Zákona č. 511/1992 Zb., pretože exekučné spisy nie sú dôkaznými prostriedkami podľa ustanovení § 6 a § 29 Zákona č. 511/1992 Zb., pretože nakladanie s nimi   má   špeciálny   režim,   zákon   (exekučný   poriadok)   ustanovuje   osobitný   postup   pri nazeraní do spisov). Ako vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku, správca dane mohol nahliadnuť len do spisov, ktoré nie sú uložené v exekútorskom archíve. Sťažovateľ znovu opakuje, že on ako súdny exekútor neodmietol správcovi dane nahliadnuť do exekučných spisov,   pretože   na   sťažovateľa   ako   na   súdneho   exekútora   sa   správca   dane   s   takouto žiadosťou nikdy neobrátil.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v žiadnom ustanovení Exekučného poriadku nie je uvedené, že by mal správca dane oprávnenie nazerať do spisov aj v prípade vykonávania daňovej kontroly u exekútora.

Vo vzťahu k exekútorovi ako k imaginárnemu daňovému subjektu nemohol správca dane   zasahovať   do   práv   iných   osôb   a   to   účastníkov   daňového   konania   tým,   že   by   sa oznamoval so skutočnosťami, ktoré chráni povinnosť mlčanlivosti exekútora.

Správca dane napriek tomu postupoval pri vydaní dodatočného platobného výmeru spôsobom ako by exekútor neumožnil zistiť podklady pre vyrubenie dane a preto správca dane vyrubil daň podľa pomôcok. Pre takýto postup, tak ako to vyplýva z vyššie uvedených skutočností, neexistoval žiaden zákonný základ. (...)

Z   rovnakých dôvodov považuje sťažovateľ svoje práva v tejto sťažnosti uvedené, porušené aj rozhodnutiami daňových orgánov. (...)

Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetom napadnutého rozhodnutia je povinnosť zaplatiť   daň,   teda   povinnosť   majetkovej   povahy.   Zaväzuje   ho   teda   vynaložiť   zo   svojho majetku sumu určenú rozhodnutím, bez toho, aby na takýto postup a rozhodnutie, existovali zákonné možnosti.

Rozhodnutia daňových orgánov nútia sťažovateľa urobiť vo svojej majetkovej sfére také dispozície, v dôsledku ktorých sa majetok sťažovateľa zmenší.

Takýto príkaz, ktorý v skutočnosti znamená nútené zbavenie majetku však možno uskutočniť len pri súčasnom dodržaní viacerých podmienok, z ktorých prvým základom je, že   sa   tak   musí   udiať   na   základe   zákona.   V   kontexte   vyššie   uvedených   námietok   však o zákonnosti takého postupu nemožno ani len uvažovať.“

Sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom   zakotvené   v   článku   46   ods.   2   Ústavy   SR,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotvené v článku 13 odsek 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo dňa 4. 8. 2006, bolo porušené.

Právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy   SR   s   právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v   článku   1   dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebyť zbavený majetku zakotveného   v   článku   1   dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR dodatočným platobným výmerom na daň z pridanej hodnoty Daňového úradu K. sp. zn. 709/340/15124/2004 zo dňa 19. 3. 2004, bolo porušené. Právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy   SR   s   právom   na   pokojné   užívanie   majetku   zakotvené   v   článku   1   dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebyť zbavený majetku zakotveného   v   článku   1   dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s jeho právom na to, aby mu povinnosti boli ukladané na základe zákona v jeho medziach a pri zachovávaní základných práv a slobôd zakotveného v článku 13 odsek 1 Ústavy SR rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR pracoviska K. sp. zn. VI/256/1703/3466/2004 zo dňa 6. 7. 2004, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje napadnuté rozhodnutia a vec vracia Daňovému riaditeľstvu SR na nové konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o správnosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladaťa) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy dodatočným platobným výmerom daňového úradu na daň z pridanej hodnoty sp.   zn.   709/340/15124/2004   z 19.   marca   2004   a rozhodnutím   daňového   riaditeľstva sp. zn. VI/256/1703/3466/2004 zo 6. júla 2004

Z textu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ak   je v konkrétnom prípade oprávnený o ochrane základných práv a slobôd rozhodnúť všeobecný súd, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   označených   základných   práv   napadnutým platobným   výmerom   daňového   úradu   sp.   zn.   709/340/15124/2004   z 19.   marca   2004, napadnutým rozhodnutím daňového riaditeľstva sp. zn. VI/256/1703/3466/2004 zo 6. júla 2004 a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006.   Právomoc   všeobecného   súdu   rozhodnúť   o žalobe   sťažovateľa   o preskúmanie zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   vydaného   v spojení s napadnutým platobným výmerom daňového úradu v tomto prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity)   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd   časť   sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   napadnutým výmerom   daňového   úradu   a napadnutým   rozhodnutím   daňového   riaditeľstva   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006

Porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 a jeho rozhodnutím zo 4. augusta 2006 sťažovateľ vidí   v tom, „že   pri   posudzovaní   zákonnosti   rozhodnutí   daňových   orgánov   aplikoval ustanovenia všeobecne záväzných predpisov – zákona č. 289/1995 Z. z. spôsobom, ktorý je v rozpore s uvedenými základnými právami sťažovateľa“.   Podľa tvrdenia sťažovateľa sa príslušné orgány na všetkých stupňoch rozhodovania, a teda ani najvyšší súd nezaoberali jeho námietkou, že dodatočný platobný výmer vydaný daňovým úradom 6. júla 2004 pod sp.   zn.   VI/256/1703/3466/2004   a   jemu   predchádzajúce   vykonanie   kontroly   na   daň z pridanej   hodnoty   u sťažovateľa,   neboli   v súlade   s ustanoveniami   právnych   predpisov, pretože sťažovateľ v relevantnom čase nebol osobou vykonávajúcou zdaniteľné plnenia, a teda   nevznikla   mu   ani   daňová   povinnosť,   ktorá   bola   v konečnom   dôsledku   daňovým úradom   vyrubená.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   povinnosťou   vo   veci   rozhodujúcich orgánov bolo predovšetkým vyriešiť ním nastolenú otázku, k čomu však nedošlo.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Uvedený článok je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy,   podľa   ktorého   podmienky   a   podrobnosti   o   súdnej   ochrane   ustanoví   zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého je možné domáhať sa práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006.

Ústavný súd preto skúmal, či namietaný rozsudok najvyššieho súdu má atribúty takej protizákonnosti,   ktoré   znamenali   vo   svojom   dôsledku   porušenie   základných   práv sťažovateľa.

V prvom   rade je potrebné konštatovať, že najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi prístup k súdnej ochrane, pretože odvolaním sťažovateľa proti   rozsudku   krajského súdu č. k. 1 S 32/2004-30 z 18. marca 2005 sa meritórne zaoberal a rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Ďalej ústavný súd zisťoval, či namietaný rozsudok nie je svojvoľný alebo arbitrárny, čo by mohlo viesť k vysloveniu porušenia základného práva na súdnu ochranu.

Najvyšší súd výrok svojho rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 79/2005 zo 4. augusta 2006 potvrdzujúceho rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 32/2004-30 z 18. marca 2005, ktorým tento   súd   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   daňového riaditeľstva   a požadoval   jeho   zrušenie   z dôvodu,   že   daňové   riaditeľstvo   vec   po   právnej stránke posúdilo nesprávne, zamietol ako nedôvodnú, založil na týchto dôvodoch:

„(...) žalobca poukázal na to, že rozsudkom krajského súdu bola vec po právnej a skutkovej stránke posúdená nesprávne. Predovšetkým žalobca poukazoval na to, že bolo povinnosťou správcu dane, aby si právne relevantným spôsobom podľa ust. § 204 ods. 2 v spojení   s   §   208   ods.   1   Exekučného   poriadku   zabezpečil   dostupnosť   požadovaných dôkazných prostriedkov, čo v konečnom dôsledku bolo potvrdené aj listom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. j. 10871/2004-52 zo 17. 8. 2004 (...).

Žalobca   tiež   poukázal   na   to,   že   správca   dane   nenaplnil   dôsledne   ustanovenie o určovaní   dane   prostredníctvom   pomôcok,   lebo   akceptoval   materiály   predložené žalobcom, a na ich základe určil daň. Rovnako, ako vo svojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach   žalobca   zotrval   na   svojom   argumente,   že   u súdneho   exekútora   absentujú základné hmotno-právne podmienky pre uplatnenie dane z pridanej hodnoty. (...)

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 25. 5. 2005 (...) vyplýva, že podstatou konania je právne   relevantný   výklad   otázky,   či   správca   dane   bol   oprávnený   za   kontrolované zdaňovacie   obdobie   určiť   daň   na   základe   pomôcok.   Pre   vyriešenie   tejto   otázky   treba objasniť správnosť tvrdenia žalobcu, či je nevyhnutné zbaviť exekútora v daňovom konaní mlčanlivosti tak, ako to bolo tvrdené v liste Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 17. 8. 2004.

(...) Po pojednávaní odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom. Vzhľadom na to podľa § 219 O. s. p. odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca sa ako daňový subjekt dobrovoľne zaregistroval za platiteľa dane z pridanej hodnoty s účinnosťou od 1. 2. 1996,   kedy   pôvodné   štvrťročné   zdaňovacie   obdobie   bolo   s účinnosťou   od   1.   1.   1997 zmenené na mesačné.

Po začatí daňovej kontroly bol žalobca postupne vyzvaný, aby zabezpečil vhodné miesto pre výkon daňovej kontroly a na predloženie dokladov, ktorých druh bol konkrétne upresnený vo výzve z 1. 7. 2002. Žalobca za účelom vykonania daňovej kontroly predložil peňažný denník, evidenciu dane z pridanej hodnoty, došlé a odoslané faktúry vrátane knihy odoslaných faktúr, pokladničné doklady a výpisy z jednotlivých účtov žalobcu. V druhom polroku 2002 po vzájomnej komunikácii žalobcu a žalovaného boli dohodnuté termíny, kedy sa malo zrealizovať nahliadnutie do spisov žalobcu. K uvedenej činnosti nakoniec nedošlo, lebo   žalobca   prostredníctvom   svojho   splnomocnenca   v daňovom   konaní   oznámil žalovanému, že až po obdržaní rozhodnutia o zbavení povinnosti mlčanlivosti je pripravený na predloženie požadovaných spisov.

Najvyšší súd konštatuje, že žalobca počas daňovej kontroly je predovšetkým ako kontrolovaný daňový subjekt,   pričom správca dane musí prihliadnuť na osobitosti   jeho profesie   (...).   Exekučný   poriadok   zaviedol   určité   obmedzenia   pri   manipulácii   so   spismi súdneho exekútora, avšak žiadne ustanovenie Exekučného poriadku nezakazuje správcovi dane v daňovom konaní nazerať do spisov súdneho exekútora.

Požiadavka nazerania do spisu súdneho exekútora je v súlade so zákonom aj vtedy, ak oprávnený orgán, a tým je aj v zmysle § 206 ods. 1 Exekučného poriadku správca dane, chce   nahliadnuť   do   spisu   v kancelárii   súdneho   exekútora   (...),   alebo   si   ich   na   základe písomnej žiadosti nechať za týmto účelom zaslať v zmysle § 207 Exekučného poriadku. Najvyšší súd sa nestotožňuje so stanoviskom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo 17. 8. 2004. Za správnu považuje argumentáciu krajského súdu, že povinnosť mlčanlivosti súdneho exekútora v rozsahu vymedzenom v § 32 ods. 1 Exekučného poriadku sa nevzťahuje na údaje a informácie, ktoré sú obsiahnuté v spise súdneho exekútora. Pre účely daňového konania je táto povinnosť subjektívne užšie vymedzená, lebo sa nevzťahuje na   samotný   daňový   subjekt   ako   účastníka   konania   znášajúceho   daňové   bremeno   pri dokazovaní ale konkrétne iba na svedkov. Úniku informácií zistených v daňovom konaní zo spisov súdneho exekútora bráni daňové tajomstvo, ktoré má v zmysle § 23 zák. č. 511/1992 Zb. obdobný charakter ako aj rozsah a úroveň ochrany. Preto požiadavku žalobcu, aby si správca   dane   pred   nahliadnutím   do   spisov   zaobstaral   od   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky zbavenie mlčanlivosti exekútora, treba označiť za irelevantnú. Vzhľadom   na   hore   uvedené   závery   o bezdôvodnosti   odmietnutia   nahliadnuť správcovi dane do spisov súdneho exekútora, tzn. že na strane kontrolovaného daňového subjektu nedošlo k súčinnosti v znášaní dôkazného bremena [viď § 15 ods. 5 písm. c) a d) a od. 6 písm. c), d), e) a g) v spoj. s § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb.], potom správca dane v zmysle § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. pristúpil k určeniu dane na základe pomôcok. Neobstojí   preto   žalobcom   uvádzané   tvrdenie,   že   listiny   predložené   žalobcom správcovi   dane   počas   daňovej   kontroly   nie   je   možné   označiť   za   pomôcky   v zmysle citovaného ustanovenia, lebo aj tieto listiny možno zahrnúť pod demonštratívne vymedzený pojem pomôcka.

Na   základe   uvedeného   bola   argumentácia   žalovaného   vrátane   jeho   postupu a osobitný rozsah prieskumu v odvolacom konaní pri aplikácii § 48 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. Najvyšším súdom vyhodnotená ako správna a zákonná.

Takisto námietka žalobcu, že žalovaný namiesto toho, aby pozitívne alebo negatívne rozhodol o žalobcovej žiadosti o vrátenie preplatku dane v zmysle § 63 zák. č. 511/1992 Zb., začal daňovú kontrolu, zisťoval skutkový stav prostredníctvom daňovej kontroly a na jeho základe ako aj s odvolaním sa na ust. § 44 ods. 6 písm. b) bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. vydal dodatočný   platobný   výmer,   bola   Najvyšším   súdom   s odkazom   na   ust.   §   15   ods.   1 zák. č. 511/1992 Zb. vyhodnotená ako nedôvodná.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný   na   dosiahnutie   účelu   podľa   tohto   zákona   alebo   zákona   č.   431/2002   Z.   z. o účtovníctve.   Za   daňovú   kontrolu   sa   považuje   aj   kontrola   oprávnenosti   vrátenia   dane alebo   nadmerného   odpočtu   podľa   zákona   č.   289/1995   Z.   z.   o dani   z pridanej   hodnoty a kontrola osobitného spôsobu zdaňovania príjmov daňovníkov prevádzkujúcich niektoré živnosti.

Podľa   §   204   ods.   2   Exekučného   poriadku   platného   v čase   vykonávania   daňovej kontroly, odpisy a potvrdenia zo spisov uložených v kancelárii exekútora vydáva na žiadosť oprávnených orgánov a osôb (§ 206) exekútor alebo ním poverený zamestnanec.

Podľa § 206 ods. 1 v spojení s § 207 Exekučného poriadku oprávnenými orgánmi, ktorým exekútor požičia svoje spisy na odôvodnenú písomnú žiadosť, sú v rozsahu svojej pôsobnosti Exekútorská komora, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, orgány činné   v trestnom   konaní,   súdy,   prokuratúra,   daňové   úrady,   správy   finančnej   kontroly a katastrálne úrady.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   skutkové   zistenia   dospel   Najvyšší   súd   k záveru,   že rozsudok krajského súdu je vecne správny a preto ho podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vyvodzujúcimi postup v občianskoprávnom konaní.

Ústavný súd uvádza, že nespokojnosť s rozhodnutím súdu sama osebe nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa.

V súvislosti   s namietaným   nedostatkom   dôvodov   uznesenia   najvyššieho   súdu zo 4. augusta 2006 ústavný súd dodáva, že zistený nedostatok nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita si vyžaduje zo strany ústavného súdu potrebu v tejto otázke autoritatívne rozhodnúť. Napriek tomu, že namietané uznesenie najvyššieho súdu zo 4. augusta 2006 neobsahovalo explicitne odpoveď na sťažovateľom nastolenú otázku, či je   alebo   nie   je   odmena   exekútora   zdaniteľným   plnením   podliehajúcim   dani   z pridanej hodnoty, bolo z vecného hľadiska preskúmateľné, pretože s poukazom na obsah odvolania sťažovateľa z 18. mája 2005 podaného proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 32/2004-30 z 18. marca 2005 bol predmet prieskumu vymedzený prevažne so zameraním na správnosť použitia   pomôcok   pri   určení   daňovej   povinnosti.   Z obsahu   odvolania   sťažovateľa   iba okrajovo vyplýva námietka, ktorá mala byť predmetom konania o sťažnosti pred ústavným súdom,   a to   konkrétne   v texte   odôvodnenia   odvolania: „(...)   Z   uvedeného   jednoznačne vyplýva, že zákonné podmienky na použitie pomôcok pre určenie dane neboli dodržané a žalovaný konal v rozpore s ustanovením § 48 ods. 6 zákona   č. 511/1992 Zb., keď sa v rozhodnutí   o odvolaní   nevysporiadal   so   zásadnou   a určujúcou   námietkou   odvolania a právneho sporu. Použitím pomôcok sa daňové orgány účelovo vyhli vysporiadaniu sa so zásadnou otázkou, či zákonná odmena exekútora nepodlieha alebo podlieha dani z pridanej hodnoty.“ Najvyšší   súd   posudzoval   dôvody   odvolania   a v súvislosti   s nimi   vydal rozhodnutie, ktoré v konečnom dôsledku v spojitosti s celým konaním (tak pred správnymi orgánmi, ako aj súdmi správneho súdnictva) dáva sťažovateľovi nepriamo odpoveď aj na ním namietanú otázku. Inými slovami povedané, nedostatok dôvodov rozhodnutia v danej veci   nebol   príčinou   nepreskúmateľnosti   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu zo 4. augusta 2006 v okolnostiach danej veci.

Z uvedených skutočností, z postupu najvyššieho súdu a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že sťažovateľovi nebol odopretý prístup k súdu a že rozhodnutie najvyššieho   súdu   nie   je   ani svojvoľné   a ani   arbitrárne.   Preto   ústavný   súd   rozhodol,   že základné práva sťažovateľa upravené v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy porušené neboli.

Vzhľadom na toto rozhodnutie ústavný súd o ďalších požiadavkách sťažovateľa už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008