znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Obvodného pozemkového úradu B.,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sp   40/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 13/2006 o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiu správneho orgánu č. 2005/00651-009 z 2. augusta 2005 a vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 13/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   (ďalej   len   „obvodný pozemkový úrad“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sp 40/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 SžoKS   13/2006   o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiu správneho orgánu č. 2005/00651-009 z 2. augusta 2005 a vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 13/2006.

Sťažovateľ namieta nepriznanie mu reštitučného nároku vlastníctva k pozemku podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o niektorých   opatreniach   na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Príslušný správny orgán (obvodný pozemkový úrad) a neskôr v rámci preskúmania rozhodnutia tohto správneho orgánu krajský súd a v odvolacom konaní najvyšší súd dospeli k záveru, že sťažovateľ nespĺňa podmienky ustanovené reštitučným zákonom. Sťažovateľ sa s týmto záverom nestotožnil a v postupe týchto orgánov namieta chyby a nedostatky a aj hrubé nezákonnosti, ktoré majú za následok porušenie jeho základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods.1 Dohovoru.

Sťažovateľ namieta dĺžku konania v postupe označených orgánov argumentujúc aj tým, že všetko sa skončilo iba v procesnej rovine, čím sa pre neho nič nevyriešilo. Ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu z dôvodu, že nemohol využiť svoje základné právo byť osobne prítomný na poslednom súdnom pojednávaní v Bratislave, čím   mu   najvyšší   súd   zabránil   viesť   s odporcom   priamy   kontradiktorický   súdny   proces. V tejto súvislosti sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa   14.   12.   2006   som   z b.   pošty   osobne   prevzal   do   vlastných   rúk   písomné predvolanie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 SžoKS 13/06, zo dňa 14. 12. 2006, ktorým vytýčil vo veci samej, ako odvolací súd, ústne pojednávanie na deň 19. 12. 2006 o 9,30 hod.. Prvé, čo vo mne vzbudilo pozornosť na tomto predvolaní bolo to, že najvyšší súd si už vlastne dopredu vyhradil akože právo odpojednať túto našu vec pred ním aj bez našej osobnej prítomnosti, ako by to mala byť pre neho iba jeho okrajová záležitosť, čo sa mi zdalo byť z jeho strany dosť povážlivé a i podozrivé, ako by si nás tam neželal ani vidieť. A keďže sa mi to celkom nepozdávalo lebo v tom som videl z jeho strany doslova pohŕdaním nášho ústavného práva podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR, rozmýšľali sme spolu s manželkou o tom,   ako   tomu   predísť.   Keďže   bol   už   vianočný   čas   a my   sme   na   to   peniaze   nemali, s manželkou sme sa dohodli na tom,   že bolo by dobre do tej Bratislavy ísť, ale keďže prekážkou bola iba naša insolventnosť, tak som sa rozhodol písomne osloviť Najvyšší súd SR, aby toto konanie odročil na vhodnejší čas. Hneď na druhý deň, t. j. 15. 12. 06 som vo večerných hodinách napísal ospravedlnenie z tohto pojednávania, v ktorom som uviedol, že sa na ňom z nedostatku finančných prostriedkov nemôžeme zúčastniť a z tohto závažného dôvodu som žiadal o odročenie pojednávania na iný vhodnejší termín. List som po pošte vyexpedoval   hneď   ráno   v pondelok   dňa   18.   12.   06,   ako   recomando   a expres!   Bol   som následne   preto   veľmi   nepríjemne   prekvapený,   že   Najvyšší   súd   SR   nás   aj   tentokrát odignoroval a toto pojednávanie dňa 19. 12. 06 uskutočnil bez nás a pritom nám spôsobil ešte aj finančnú škodu, keď namiesto uspokojenia nášho nároku za zabratú časť pozemku sa nám nakoniec ušla povinnosť nahradiť ešte aj trovy konania, čo zo strany najvyššieho súdu už považujeme za vrchol cynizmu.“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol,   že   konečný   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 SžoKS 13/2006   z 19.   decembra   2006   mu   bol   doručený   22.   februára   2007,   sťažnosť doručil ústavnému súdu 13. apríla 2007, čím dokumentoval podľa jeho názoru dodržanie dvojmesačnej   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa a) ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru nepružným postupom Obvodného úradu v B. v správnom konaní o reštitúčnom nároku sťažovateľa na základe jeho písomnej žiadosti, zo dňa 31. 12. 2004 a liknavým postupom Krajského súdu v Prešove i Najvyššieho súdu v Bratislave v súdnom konaní o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiu správneho orgánu čís. 2005/00651- 009, zo dňa 2. 8. 2005, u kauzy vedenej na prvostupňovom prešovskom súde sp. zn. 3 Sp 40/05 porušené boli;

b) ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom Najvyššieho súdu SR v odvolacom konaní prejednaním veci bez osobnej účasti sťažovateľa a spol. porušené boli.

2) Zrušuje konečný rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 SžoKS 13/06 zo dňa 19. 12. 06 a

3) Prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby vo veci nanovo konal a o nej aj zákonne a spravodlivo   i v intencii   Ústavy   SR   a Dohovoru   rozhodol   pri   plnom   rešpektovaní základných a ľudských práv.

4) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie v úhrnej výške 150 tis. Sk (slovom stopäťdesiattisíckorúnslovenských), ktoré sú mu povinné označené právne subjekty, ako   porušovatelia   základných   a ľudských   práv,   uhradiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia takto:

-Obvodný pozemkový úrad B. 25 tis. Sk;

-Krajský súd v Prešove 25 tis. Sk a

-Najvyšší súd v Bratislave 100 tis. Sk.

5)   Ukladá   všetkým   označeným   porušovateľom   sťažovateľových   základných a ľudských práv spoločne a nerozdielne (prípadne pomerom aký určí samotný Ústavný súd SR)   uhradiť   mu   vzniklé   trovy   tohto   súdneho   konania   na   označený   účet   jeho   právneho zástupcu, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

1.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   predovšetkým   porušenie   svojho základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   obvodného   pozemkového   úradu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu v označených konaniach v čase, keď vec bola 22. februára 2007 právoplatne skončená.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 6/03, I. ÚS 194/04).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je teda v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho porušení.   Posúdenie   tejto   „možnosti“   je   vždy   individuálne   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom obvodného pozemkového úradu, možno túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci, pretože sťažovateľ má možnosť v rámci správneho súdnictva v systéme všeobecných súdov domáhať sa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy ochrany svojho základného práva v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru krajským súdom   a najvyšším   súdom   mohlo   dôjsť   iba   postupom,   ktorý   predchádzal   dátumu právoplatného   skončenia   napadnutého   konania   krajského   súdu,   a pretože   sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ústavy bola ústavnému súdu doručená 13. apríla 2007, stalo sa tak v čase, keď konanie bolo právoplatne skončené a k porušeniu označených práv sťažovateľa preto   nemohlo   dochádzať.   To   isté   sa   týka   namietania   porušenia   týchto   práv   najvyšším súdom.   V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti sťažovateľa   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť.   Takýto   postup   je   v súlade   s doterajšou rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   (IV. ÚS 16/04,   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

2. Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   najvyšším   súdom,   pretože   mu   neskoro   oznámil   termín   pojednávania, ktoré   bolo nariadené na 19. december 2006.

Je pravdou, že predvolanie na pojednávanie na najvyššom súde, ktoré sa malo konať 19. decembra 2006, sťažovateľ prevzal 14. decembra 2006, t. j. štyri dni pred dátumom pojednávania. Na druhej strane je tiež pravdou, že bolo viac ako pravdepodobné, že zásielka podaná sťažovateľom hoci aj expresne 18. decembra 2006 (ústavný súd nespochybňuje pravdivosť   tohto   sťažovateľovho   tvrdenia),   nemohla   byť   najvyššiemu   súdu   doručená do druhého dňa - 19. decembra 2006, t. j. v deň nariadeného pojednávania.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti zohľadnil tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľ expedoval svoje ospravedlnenie na pojednávanie veci nie hneď po obdržaní zásielky 14. decembra 2006, ale až 18. decembra 2006, čím vylúčil, resp. znížil možnosť doručenia svojej zásielky najvyššiemu súdu pred dátumom (dňom) nariadeného pojednávania na minimum.

2. Sťažovateľ spája ospravedlnenie svojej absencie na pojednávaní pre nedostatok finančných   prostriedkov   na   cestovné   s požiadavkou   odročenia   pojednávania   na   iný vhodnejší termín, bez pomenovania logickej spojitosti týchto dvoch skutočností (dôvodov), pričom vôbec neargumentuje nedostatočným časom na prípravu na pojednávanie upravené v § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Konanie o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu sa uskutočnilo na základe odvolania   podaného samotným sťažovateľom, t.   j. išlo   o konanie ním vyvolané, z čoho možno vyvodiť, že išlo o konanie vo veci sťažovateľovi známej, ktoré si nevyžadovalo osobitnú prípravu sťažovateľa.

4.   Ak   sťažovateľ   spochybňuje   uplatnenie   princípu   kontradiktórnosti   konania vedeného najvyšším súdom ústavný súd uvádza, že preskúmavanie správnych rozhodnutí všeobecným   súdom   sa   uskutočňuje   v konaní,   v ktorom   sa   preskúmava   zákonnosť rozhodnutí a súd môže vykonať dôkazy navrhnuté na preskúmanie napadnutého rozhodnutia z hľadiska   posúdenia   jeho   zákonnosti,   t.   j.   princíp   kontradiktórnosti   sa   v tomto   konaní neuplatňuje tak ako v prípade štandardných občianskoprávnych sporov.

V danom   prípade   bez   ohľadu   na   uvedené   k porušeniu   princípu   kontradiktórnosti nemohlo   dôjsť,   pretože   rozhodnutie,   ktoré   bolo   predmetom   posudzovania   v správnom súdnictve,   bolo   v štádiu   skúmania   splnenia   procesných   podmienok   konania,   ktoré   je „v rukách súdu“, a nie účastníkov konania, o čom svedčí aj samotné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 13/2006 z 19. decembra 2006, v ktorom sa uvádza:„Predpokladom na navrátenie   vlastníctva   k pozemkom alebo   práva na priznanie náhrady,   bolo   preukázanie   splnenia zákonných   podmienok reštitučného   zákona.   Jednou zo základných podmienok pre navrátenie vlastníctva k pozemkom alebo práva na priznanie náhrady, bolo preukázanie vlastníctva k žiadanému pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú   právnickú   osobu   (§   3   ods.   1,   2,   3   reštitučného   zákona).   Zo   skutkových   okolností v prejednávanej   veci   však   vyplýva,   že   navrhovatelia   1),   2)   mali   k   žiadanému   pozemku zriadené právo osobného užívania na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 3. 6. 1975, registrovanej býv. Štátnym notárstvom v B. dňa 18. 6. 1975 pod č. RII 105/75 zapísané do listu vlastníctva č. 2740, ktorú uzatvorila navrhovateľka M. K. a keďže bola uzatvorená počas manželstva s navrhovateľom 1) v zmysle § 214 OZ účinného do 1. 1. 1992 vzniklo právo osobného užívania obom manželom, ktorá skutočnosť vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Bardejove č. k. 7 C 107/1991 zo dňa 31. 10. 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 413/1997 zo dňa 4. 3. 1998. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že právo osobného užívania manželov sa zmenilo na bezpodielové spoluvlastníctvo manželov na základe novely Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinného od 1. 1. 1992. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že navrhovatelia v čase odňatia žiadanej časti pozemku neboli vlastníkmi pozemku a preto nesplnili   jednu   zo   základných   podmienok   na   navrátenie   vlastníctva   alebo   práva   na priznanie náhrady, ustanovenej v § 3 ods. 1 reštitučného zákona, pretože navrhovatelia 1), 2) a Československý štát zastúpený MsNV v B. dňa 12. 10. 1990 uzatvorili dohodu o zániku práva osobného užívania k pozemku podľa § 207 Občianskeho zákonníka k tejto časti. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že správny orgán   si   pre   svoje   rozhodnutie   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov,   vo   veci   zistil skutočný   stav   vecne   správne   a   zo   skutkových   okolností   vyvodil   správny   právny   záver, a preto   pokiaľ   Krajský   súd   v   Prešove   napadnutým   rozsudkom   rozhodnutie   správneho orgánu   potvrdil   rozhodol   vo   veci   skutkovo   správne   a   v   súlade   so   zákonom,   z   ktorých dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa § 246c O. s. p v spojení s § 219, potvrdil.“.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2007