znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Edity Horvatovičovej, bytom B., a MUDr. K. Š., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp.   zn. EX 764/02 a Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 160/04 a uznesením Okresného súdu Bratislava I z 21. mája 2004 sp. zn. 1 Er 2542/02, EX 764/02 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2004 sp. zn. 9 CoE 160/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Edity Horvatovičovej a MUDr. Kataríny Šebekovej   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   Edity   Horvatovičovej,   bytom   B.,   a MUDr. Kataríny   Šebekovej, bytom B. (ďalej len „sťažovateľky“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“) Okresným   súdom Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. EX 764/02 a Krajským súdom v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   CoE   160/04   a   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I z 21. mája 2004 sp. zn. 1 Er 2542/02, EX 764/02 a uznesením Krajského súdu v Bratislave z 29. septembra 2004 sp. zn. 9 CoE 160/04 (ďalej len „okresný súd“ a „krajský súd“).

Zo sťažnosti sťažovateliek okrem iného vyplýva:

«Dňa   25.   09.   2002   resp.   01.   10.   2002   podali   sťažovateľky   návrh   na   vykonanie exekúcie vyprataním bytu podľa Exekučného poriadku. Súdny exekútor na základe výzvy Okresného   súdu   Bratislava   I.   vyzval   sťažovateľky   (výzva   bola   doručená   právnemu zástupcovi   sťažovateliek   dňa   09.   01.   2003),   aby   predložili   (písomný)   doklad   o tom,   že povinným bol ponúknutý náhradný byt v súlade s exekučným titulom. Sťažovateľky doplnili požadované doklady dňa 15. 01. 2003. Vzhľadom na pretrvávajúce prieťahy v konaní podali sťažovateľky sťažnosť na postup súdu podľa § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov   v znení   neskorších   predpisov.   Predseda   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v rámci vybavenia   sťažnosti   konštatoval,   že   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní.   Uznesením, č. k. EX 764/02   zo   dňa   21.   05.   2004   Okresný   súd   Bratislava   I.   v exekučnej   veci oprávneného:   1.   Ing.   Edita   Horvatovičová,   B.,   2.   MUDr. Katarína   Šebeková,   B.,   zast. JUDr.   J.   G.,   advokátom   proti   povinnému:   1.   E.   P.,   B.,   2.   H.   P.,   B.   zamietol   žiadosť o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Proti   tomuto   uzneseniu   Okresného   súdu Bratislava I. (doručenému právnemu zástupcovi sťažovateliek dňa 28. 05. 2004) podali sťažovateľky   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   dňa   08. 06.   2004   odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd uznesením, č. k. 9 CoE 160/04 zo dňa 29. 09. 2004 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. (...)

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (II.   ÚS   26/95,   II.   ÚS   48/96).   Pri   posudzovaní   primeranosti   trvania   konania   ustálená judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ako   i Ústavného   súdu   SR   zohľadňuje predovšetkým   tri   okolnosti   –   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania,   správanie   – činnosť štátneho orgánu konajúceho o veci.

Pri hodnotení či je vec zložitá sú určujúcimi kritériami skutkový stav a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci.

Čo sa týka skutkového stavu v danom prípade, ten vyplynul zo skutočností uvedených v návrhu sťažovateliek na vykonanie exekúcie a bol doplnený v súlade s výzvou konajúceho súdu   (Okresného   súdu   Bratislava   I.)   predložením   požadovaných   dokladov   zo   strany sťažovateliek. Žiadny ďalší úkon vo veci zistenia a ustálenia skutkového stavu konajúci súd neurobil. Z uvedeného je zrejmé, že skutkový stav v prejednávanej veci nevykazoval znaky zložitosti,   ak   by   tomu   tak   bolo   konajúci   súd   mal   priebežne   robiť   úkony   prispievajúce k odstráneniu   príčin   zložitosti   veci.   Naopak   konajúci   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného v konaní č. E 247/94 vedenom na Okresnom súde Bratislava I., t. j. v konaní o súdny výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku začatom na návrh sťažovateliek ešte v roku 1994.

Z hľadiska platnej právnej úpravy je v tejto veci relevantné ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok): „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so zákonom,   do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie“.   Zámerom   15–dňovej   lehoty   je   zefektívnenie   exekučného   konania   a snaha dosiahnuť, aby exekučné konanie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. I keď táto lehota má len poriadkový charakter jej nedodržanie, pokiaľ nie je ničím opodstatnené alebo spočíva v nečinnosti súdu môže byť označené za zbytočný prieťah. V danom prípade ide o podstatné prekročenie tejto lehoty (medzi podaním návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím   exekučného   súdu   uplynulo   cca   20   mesiacov),   ktoré   nie   je   odôvodnené skutkovou a právnou zložitosťou veci. (...)

Uznesením Okresného súdu Bratislava I.   zo dňa 21.   05.   2004,   č.   k.   EX   764/02, ktorým   konajúci   súd   zamietol   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2004, č. k. 9 CoE 160/04, ktorým odvolací   súd   potvrdil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   bolo   podľa   názoru sťažovateliek   porušené   ich   právo   vlastniť   majetok   resp.   právo   pokojne   užívať   majetok garantované vyššie uvedenou vnútroštátnou i medzinárodnou právnou úpravou.

Podľa výkladu Ústavného súdu SR (PL. ÚS 7/96): „Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.“

Vychádzajúc   z princípu   subsidiarity   Ústavný   súd   zásadne   nemá   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery z neho všeobecný súd vyvodil. Úloha Ústavného súdu SR   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských právach a základných slobodách. Z týchto postulátov Ústavný súd SR konštantne vychádza pri svojej rozhodovacej činnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa   názoru   sťažovateliek   Okresný   súd   Bratislava   I.   úplne   svojvoľne   posúdil relevantné skutkové okolnosti prípadu resp. ich neposúdil vôbec. Pri zisťovaní a hodnotení skutkového stavu veci Okresný súd Bratislava I. vychádzal zo skutkového stavu zisteného v konaní o výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku vedeného na tamojšom súde pod číslom E 247/94 začatom na návrh sťažovateliek ešte v roku 1994 a zastaveného na návrh sťažovateliek v roku 2002. Z uvedeného vyplýva zjavný nesúlad medzi vykonanými dôkazmi   t.   j.   skutočnosťami   tvrdenými   a preukázanými   sťažovateľkami   v návrhu   na vykonanie   exekúcie   a predložených   listinných   dôkazoch   a ich   vyhodnotením resp. skutkovými a právnymi závermi Okresného súdu Bratislava I. v uznesení o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Konajúci súd tak frapantne porušil ustanovenie § 153 ods. 1 a § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tak z uznesenia Okresného súdu Bratislava I. ako aj uznesenia Krajského súdu v Bratislave nie je zrejmé na základe akých kritérií súdy posudzovali primeranosť poskytnutej bytovej náhrady resp. ak aj zohľadnili   určité   kritérium   neposudzovali   ho   vo   vzájomnej   súvislosti   s ďalšími. V rozhodnutiach prvostupňového i odvolacieho súdu absentuje pritom vecné a konkrétne zdôvodnenie záveru o neprimeranosti sťažovateľkami poskytnutej bytovej náhrady.»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

Právo sťažovateliek podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo sťažovateliek podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. EX 764/02 a Krajským súdom v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoE 160/04 porušené bolo.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   zo   dňa   21.   05.   2004,   č.   k.   EX   764/02 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 09. 2004, č. k. 9 CoE 160/04 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

Sťažovateľkám sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk (slovom   päťstotisíc   slovenských   korún)   každej   osobitne,   ktoré   sú   porušovatelia   povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľkám do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľky namietajú zbytočné prieťahy v konaní, ktoré skončilo právoplatným rozhodnutím   krajského   súdu   doručeným   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek 3. januára 2005.   Z uvedeného   vyplýva,   že   ich   právna   neistota,   ktorej   odstránenie   je zmyslom a účelom základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bola odstránená pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (to platí aj pre čl. 6 ods.   1   dohovoru).   V takej   situácii   už   nemožno   hovoriť   o právnej   neistote   a   tu   treba zdôrazniť,   že   uznesenie   krajského   súdu   bolo   vynesené   29.   septembra   2004.   Preto   je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľky namietli, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Základným   ústavným   predpokladom   podľa   citovaného   článku   ústavy   na   vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento článok ústavy ustanovuje o súde,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Odmietnutie vydať poverenie na vykonanie exekúcie, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu   o potvrdení   takého uznesenia   prvostupňového súdu   znamená, že oba   súdy   dospeli k záveru, že nie sú splnené predpoklady požadované zákonom na postup exekučných súdov v nútenom výkone súdneho rozhodnutia ukladajúceho vypratanie bytu (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods.   1   ústavy).   Takéto   rozhodnutie   sa   rovná   uzneseniu   všeobecného   súdu   o zastavení konania   alebo   odmietnutí   riadneho   opravného   prostriedku   a vo   svojich   dôsledkoch znamená, tak ako to tvrdia sťažovateľky, aj odňatie možnosti konať pred súdom. Preto také rozhodnutie   je   spôsobilým   predmetom   v dovolacom   konaní   podľa   §   237   písm.   f) Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   umožňuje   podať   dovolanie   proti   každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu, ktorým podľa názoru účastníka bola odňatá možnosť konať pred súdom (vrátane konať pred súdnym exekútorom, ktorý koná len na základe poverenia súdu).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľky   mohli   použiť   ako   mimoriadny   opravný prostriedok aj dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Ak tak neurobili, nemôžu to   nahrádzať podaním   sťažnosti   ústavnému súdu.   Právomoc ústavného   súdu   je v tomto ohľade subsidiárna (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Okrem   toho   napadnutými   rozhodnutiami   oba   súdy,   okresný   súd   aj   krajský   súd, v podstate   len   pre   nesplnenie   predpokladov   ustanovených   Exekučným   poriadkom a Občianskym zákonníkom (časť upravujúca náhradné byty), ktoré sa vyžadujú na vydanie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (čl.   46   ods.   4   ústavy),   rozhodli,   že   do   doby,   kým sťažovateľky nesplnia tieto predpoklady, nebude sa nútene vykonávať exekúcia vyprataním bytu. Takýmito rozhodnutiami sa nerozhodlo s účinkami veci rozsúdenej, že exekučné súdy nebudú – po splnení zákonom ustanovených predpokladov – nútene vymáhať povinnosť na vypratanie bytu (sťažovateľky nenamietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy),   a   ani   sa   nerozhodlo   tak,   že   by   ich   napadnuté   uznesenia pozbavovali vlastníckeho práva k bytu, ktorý sa má vypratať.

Preto napadnuté uznesenia sú také, ktoré nebránia ďalšiemu návrhu na vykonanie exekúcie, a tým poskytnutiu súdnej ochrany a ochrany iných základných práv sťažovateliek. Tieto uznesenia najmä nebránia tomu, aby sťažovateľky podali ďalší návrh na vykonanie exekúcie alebo návrh na výkon rozhodnutia podľa VI. časti Občianskeho súdneho poriadku.

Z tohto   dôvodu   považuje   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   za   takú,   ktorú   treba odmietnuť pre nedostatok právomoci a pre neprípustnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok   už   po   jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2005