znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 73/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. V., v čase podania vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave z 15. mája 2002 vedeného pod sp. zn. 2 To 85/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. augusta 2002 doručené podanie Ľ. V. (ďalej len „sťažovateľ“), v čase podania vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., označené ako „Ústavná sťažnosť proti   uzneseniu   Krajského   súdu   SR č.   k.   2   To   85/02   zo   dňa   15.   5.   2002   o zamietnutí sťažnosti odsúdeného na obnovu konania“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 85/02.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 3. 2002 pod sp. zn. Nt 204/01 bol zamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania proti výroku právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. 4. 1999, sp. zn. 4 T 10/97 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 96/00 zo dňa 12. 12. 2000, ktorým bolo vyslovené, že sa uznáva vinným z trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 9/2 Tr. zák. k § 249a ods. 1 alinea 1 ods. 3 Tr. zák., a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní tri a pol roka pre jeho výkon bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny, bol zamietnutý návrh na povolenie obnovy podľa ust. § 283 písm. d Tr. por. s poukazom na § 278 Tr. por.

Dňa 4. 2. 2002 odsúdený prostredníctvom svojho obhajcu požiadal o obnovu konania v zmysle § 278 ods. 1 Tr. por., ktoré bolo uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 3. 2002 zamietnuté.

Proti tomuto uzneseniu bola na verejnom zasadnutí ústne zahlásená do zápisnice sťažnosť,   ktorá   bola   bližšie   písomne   odôvodnená   dňa   29.   4.   2002.   Krajský   súd   svojím uznesením zo dňa 15. 5. 2002 túto sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

V uznesení   o zamietnutí   obnovy   konania   Krajský   súd   v Bratislave   uvádza,   že odsúdený   podal   v zákonnej   lehote   sťažnosť,   ktorú   však   bližšie   neodôvodnil.   Uvedené tvrdenie odvolacieho súdu je však v rozpore so skutočným stavom veci, pretože odsúdený Ľ. V.   prostredníctvom   svojho   obhajcu   sťažnosť   podanú   na   verejnom   zasadnutí   písomne odôvodnil dňa 30. 4. 2002. Podľa podacieho lístku bolo odôvodnenie sťažnosti doručené Okresnému súdu Bratislava III dňa 30. 4. 2002, teda 15 dní pred vydaním zamietajúceho rozhodnutia Krajského súdu.

Okresný súd Bratislava III nepovažoval za potrebné vyzvať obhajcu na predloženie písomného odôvodnenia ústne zahlásenej sťažnosti.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   o   zamietnutí   sťažnosti   odsúdeného   bolo vydané 15. 5. 2002. I keď písomné odôvodnenie sťažnosti bolo doručené Okresnému súdu Bratislava III dňa 30. 4. 2002, nebolo predložené Krajskému súdu v Bratislave do jeho rozhodovania, preto neslúžilo ako podklad pre rozhodnutie odvolacieho súdu (čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia v uznesení).

... Sťažovateľ má za to, že uvedeným uznesením Krajského súdu v Bratislave bolo porušené jeho ústavné právo na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo Krajský   súd   vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní   z toho,   že   sťažnosť   ústne   zahlásená   na verejnom zasadnutí dňa 14. 3. 2002 nebola písomne odôvodnená.

Za situácie, keď Krajský súd v Bratislave rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III, došlo k hrubému pochybeniu zo strany toho Okresného súdu, ktorý zrejme písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré mu bolo doručené dňa 30.   4.   2002,   Krajskému   súdu   v Bratislave   nepredložil.   Naopak   postupoval   tak,   akoby písomné   odôvodnenie   sťažnosti   bolo   do   spisu   založené.   Predtým   vôbec   nevyzval sťažovateľa, aby v stanovenej lehote od doručenia výzvy odôvodnil sťažnosť.

Okresný súd Bratislava III týmto svojím postupom utvrdil sťažovateľa v presvedčení, že je zo strany súdu postupované v súlade so zákonom.

Na druhej strane fakticky znemožnil, aby bolo o sťažnosti sťažovateľa rozhodované s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v písomnom odôvodnení sťažnosti.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je jeho kontradiktórny charakter, preto každá strana musí zásadne mať možnosť predložiť súdu dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli a ovplyvnili súdne rozhodnutie.

Z práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami, argumentami a dôkazovými návrhmi strán.

Súčasťou práva na spravodlivý proces ako i práva na obhajobu podľa čl. 38 ods. 2 a čl.   40   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   je   i   právo   navrhovať   dôkazy   vo   svoj prospech.

Zásadám   spravodlivého   procesu vyplývajúcich   z čl.   36 ods.   1 Listiny   základných práv a slobôd je potrebné rozumieť tak, že v spojení s procesným predpisom v konaní pred súdom musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) a k veci samej, ale aj navrhnúť dôkazy, ktorých vykonanie, pre zaistenie svojich tvrdení pokladá za potrebné.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv a aby vydal tento nález :

„Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 5. 2002 sp. zn. 2 To 85/02 sa zrušuje.“

Po výzve ústavného súdu z 29. októbra 2002 právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť o dôkaz o dátume prevzatia rozhodnutia krajského súdu (27. jún 2002) vo vzťahu k zachovaniu   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   (sťažnosť   podaná 27. augusta 2002).

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou judikatúrou   konštatoval, že „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných súdov   môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň   by mali za   následok   porušenie   niektorého z princípov   spravodlivého   procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov“ (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, I. ÚS 34/03).

Sťažovateľ videl porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods.   1   dohovoru   v tom,   že   krajský   súd   „vychádzal   vo   svojom   rozhodovaní   z toho,   že sťažnosť   ústne   zahlásená   na   verejnom   zasadnutí   dňa   14.   3.   2002   nebola   písomne odôvodnená. Za situácie, keď Krajský súd v Bratislave rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III, došlo k hrubému pochybeniu zo strany toho Okresného súdu, ktorý zrejme písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré mu bolo doručené dňa 30. 4. 2002, Krajskému súdu v Bratislave nepredložil. Naopak postupoval tak, akoby písomné odôvodnenie sťažnosti bolo do spisu založené“. Sťažovateľ preto žiadal, aby ústavný súd označené uznesenie zrušil.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny „Každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v ustanovených prípadoch na inom orgáne“.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy, aj vo vzťahu k čl. 36 ods. 1 listiny a k požiadavkám čl. 6 ods. 1 dohovoru). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov,   ak   tento   výklad   a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02).

Možnosť domáhať sa svojho práva ustanoveným postupom upravená v čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru je založená na procesných predpisoch, predovšetkým na Trestnom   poriadku.   Postup   všeobecných   súdov,   ktorý   je   v súlade   s procesnoprávnymi predpismi konania v trestnoprávnej veci nie je možné považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z príloh k podaniu ústavný súd zistil, že krajský súd zamietol uznesením z 15. mája 2002 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 27. júna 2002) sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Nt 204/01 zo 14. marca 2002 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Okresný súd po zamietnutí návrhu na obnovu konania 14. marca 2002 podľa § 137 ods.   1   Trestného   poriadku   v prítomnosti   sťažovateľa   a jeho   právneho   zástupcu   vyhlásil rozhodnutie, odôvodnil ho a podal poučenie o opravnom prostriedku. Odsúdený po porade s obhajcom   ohlásil   podanie   sťažnosti,   ktorej   odôvodnenie   jeho   právny   obhajca   zaslal okresnému súdu 30. apríla 2002.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že okresný súd uznesenie o zamietnutí povolenia obnovy konania doručoval procesným stranám 4. apríla 2002 a že potom spis predložil   krajskému   súdu.   Po   doručení   odôvodnenia   sťažnosti   právneho   zástupcu sťažovateľa   z 30.   apríla   2002   (doručené   okresnému   súdu   2.   mája   2002),   okresný   súd expedoval   toto   odôvodnenie   krajskému   súdu   3.   mája   2002   (doručené   krajskému   súdu 6. mája 2002). V tejto súvislosti krajský súd konal a rozhodol 15. mája 2002 o sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ namietal, že okresný súd nepostúpil odôvodnenie sťažnosti krajskému súdu,   čo   vyvodil   z odôvodnenia   výroku   krajského   súdu: „Proti   tomuto   uzneseniu   (t.   j. uzneseniu zo 14. marca 2002) podal v zákonnej lehote odsúdený V. sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil.“

Podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   „Pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   môže sťažovateľ podať sťažnosť,

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu“.

Obsah sťažnosti, o ktorej odvolací súd koná v tejto súvislosti, nie je rozhodujúci pre rozsah jeho preskúmavacej povinnosti. Na chyby zistené pri preskúmavaní musí nadriadený orgán   prihliadnuť   aj   vtedy,   keď   sa   v sťažnosti   nevytýkali:   súd   druhého   stupňa   pri rozhodovaní o sťažnosti je povinný preskúmať napadnuté uznesenie v celej šírke a nemôže sa   obmedziť   len   na   námietky   uplatnené   sťažovateľom   (R   13/1965),   riadi   sa   revíznym princípom (R III/1966, R 59/2002). Z odôvodnenia rozhodnutia pritom musí byť zrejmé, že nadriadený orgán v danom prípade postupoval podľa tejto zásady.

Ústavný súd konštatoval, že krajský súd ako súd odvolací sa zaoberal sťažnosťou sťažovateľa a v zmysle § 147 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať sťažnosť, a konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu, a zistil, že sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 To 85/02 vyslovil názor, že „nevyšli najavo   žiadne   nové   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   boli   mohli   odôvodniť   iné rozhodnutie o vine a treste... Neboli teda splnené zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania a preto správne postupoval okresný súd, keď návrh... zamietol. Keďže odvolací súd nezistil   žiadny   dôvod   pre   zmenu   prvostupňového   uznesenia,   sťažnosť...   zamietol   ako nedôvodnú,   pričom   v podrobnostiach   iba   odkazuje   na   vyčerpávajúce   a presvedčivé odôvodnenie prvostupňového uznesenia“.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že označené uznesenie krajského súdu a jeho odôvodnenie neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení označených základných práv. Uplatnenie revízneho princípu v činnosti odvolacieho súdu napĺňa kritériá čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny. Pri posúdení namietaného rozhodnutia teda nemožno dospieť k záveru, že je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť   k záveru,   že   by   výklad   krajského   súdu   bol   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný. Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojich označených   práv   takým   postupom   (rozhodnutím)   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv. Krajský súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004