znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 729/2015-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte   zloženom z predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI   Slovensko,   s.   r.   o.,   Pajštúnska   5,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 z 28. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 8 MCdo 13/2014 z 28. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   právnickou   osobou   patriacou do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Vranov nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobou   domáhala   zaplatenia   pohľadávky   voči žalovanej. Okresným súdom bola rozsudkom sp. zn. 9 C 135/2012 z 2. novembra 2012 žaloba zamietnutá. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho   posúdenia   veci   a z dôvodu,   že   okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 21 Co 62/2013 zo 17. októbra 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu podal na základe podnetu sťažovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nesprávnej aplikácie ustanovení zákona   č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, a to najmä inštitútu premlčania a uznania dlhu na zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere. Najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   ústavne   nekonformným   výkladom   ustanovení Občianskeho   zákonníka   v spojení   s ustanoveniami   zákona   č.   250/2007   Z.   z.   o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   názorom   všeobecných   súdov   týkajúcim   sa aplikácie nepravej retroaktivity na posudzovanú vec a je presvedčená, že najvyšší súd mal pri   otázke   stretu   starej   a novej   právnej   úpravy   uplatniť   ústavne   konformný   výklad ustanovení § 5b zákona ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v zmysle uplatnenia absolútneho zákazu retroaktivity (ktorý by bol spôsobilý doviesť sťažovateľku k úspechu v spore) alebo iniciovať konanie o súlade predmetných ustanovení s ústavou.

Podľa názoru sťažovateľky ak najvyšší súd neuplatnil ústavne konformný výklad ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa, mal dať sťažovateľke možnosť sa k aplikácii nepravej retroaktivity na posudzovanú vec vyjadriť. Keďže najvyšší súd   tak   neurobil,   mal   týmto   postupom   sťažovateľke   odňať   možnosť   konať   pred   súdom a zapríčiniť   tak   stav,   keď   vydanie   napadnutého   rozhodnutia   bolo   pre   sťažovateľku prekvapivé.

Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu bolo mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora   zamietnuté,   a   to   okrem   neexistencie   procesných   vád   konania   majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj z dôvodu, že najvyšší súd považoval už pri preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu za zrejmé, že ak „(napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie“.

Sťažovateľka   vyčíta   napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu, že nie je jasné, prečo by mal okresný súd aj po prípadnom vrátení veci žalobu zamietnuť, čím najvyšší súd podľa sťažovateľky nepostupoval v súlade s ustanoveniami upravujúcimi konanie o mimoriadnom dovolaní a prekročil tak právomoci zverené mu zákonom.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   táto   odkúpením   pohľadávok   bánk   a pobočiek medzinárodných bánk na Slovensku pochádzajúcich z úverových zmlúv so spotrebiteľmi pomáha riešiť finančnú likviditu bánk a napomáha zdravému fungovaniu trhu, od ktorého je závislá   národná   ekonomika.   V podstate   jediným   účelom   nadobudnutia   pohľadávky sťažovateľkou   bolo   jej   vymoženie.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   náhle a neopodstatnene zasiahol do jej základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy) a nakladať   s ním   na   účel   na   ktorý   bol   nadobudnutý,   z dôvodu,   že   zamietnutím mimoriadneho   dovolania   jej   mal   znemožniť   domôcť   sa   zaplatenia   svojej   pohľadávky a v tomto smere ju znevýhodniť oproti iným veriteľom vymáhajúcim obdobné pohľadávky v čase   pred   zavedením   §   5b   zákona   ochrane   spotrebiteľa   a   §   52   ods.   2   Občianskeho zákonníka do platného právneho poriadku.  

Sťažovateľka sa nakoniec sťažnosťou domáha úhrady trov konania najvyšším súdom.

Poukazujúc na už uvedené, sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„1.   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   MCdo   13/2014 zo dňa 28.5.2015 základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.5.2015   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.5.2015 základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

4. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.5.2015 základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.5.2015   základné   právo   sťažovateľa   na   majetok   podľa   čl.   1   Protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 MCdo 13/2014 zo dňa 28.5.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva....

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

III.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

K námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   arbitrárnosti   zamietnutia   mimoriadneho dovolania   z dôvodu   jeho   nedostatočného   odôvodnenia   a k sťažovateľkou   uvedenému tvrdeniu,   že   z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nie   je   jasné,   prečo   by   mal   okresný   súd po prípadnom   vrátení   veci   v súlade   s platným   právom   rozhodnúť   opäť   v neprospech sťažovateľky,   ústavný   súd   poukazuje   na   argumentáciu   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej «... v preskúmavanom prípade je – aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho   prokurátora   o tom,   že   premlčanie   práva   malo   byť   posudzované   podľa Obchodného   (a   nie   Občianskeho)   zákonníka   –   zrejmé,   že   ak   by   najvyšší   súd   zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa (okresnému súdu) na ďalšie konanie, musel by (okresný) súd vziať na zreteľ § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal   by   tiež   zohľadniť   §   52   ods.   2   vetu   tretiu   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (okresný súd) opäť posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku (krajského a okresného súdu), ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť.».

Ústavný   súd   považuje   za   vhodné   na tomto mieste skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti toho názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnými súdmi by bolo   možné   uvažovať   v   prípade,   ak   by   sa   ten   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje (m. m. II. ÚS 27/2011).

Pokiaľ sťažovateľka osobitne tvrdila porušenie základného práva na súdnu ochranu porušením   princípu   rovnosti   účastníkov v   konaní (čl. 47   ods. 3   ústavy),   ktorý je   inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že najvyšší súd svojím výkladom § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zvýhodnil   žalovanú   oproti   sťažovateľke,   v   dôsledku   čoho   mala   žalovaná   priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľka dôvodí tým, že k porušeniu tohto článku   malo   dôjsť   ústavne   nekonformnou   aplikáciou   hmotného   práva,   takáto   situácia v danom prípade nenastala (II. ÚS 71/2015).

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľky a žalovanej). K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   iného účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu (PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne.

K námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím zasiahol   do   jej   práva   vlastniť   majetok   vydaním   rozhodnutia,   v ktorom   sa   nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora vyjadreným v mimoriadnom dovolaní a vec posúdil   odlišne,   ústavný súd opätovne   odkazuje   na   svoju stabilnú judikatúru,   v zmysle ktorej vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (najvyššieho) súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Keďže   ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní, sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015