znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 729/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. R., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Chmelárom, Advokátska kancelária, Levická 579, Vráble, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 24/2014 z 10. júla 2014, ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-3 T 6/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2014 doručená sťažnosť J. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 24/2014 z 10. júla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn. BB-3 T 6/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na zhabanie veci podľa § 299 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v § 83 ods. 1 písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) prokurátora Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č.   k. VII/1 Gv 32/11/1000-880 z 5. mája 2014, ktoré bolo konajúcemu súdu doručené 5. mája 2014,   špecializovaný   trestný   súd   na   verejnom   zasadnutí   napadnutým   uznesením   podľa § 299 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona rozhodol o zhabaní veci, a to prírodného diamantu o hmotnosti 1.00 ct., výbrusu markíza, stupňa farby fantazijná svetlá žltá a prírodného diamantu o hmotnosti 2.16 ct., výbrusu princes, laboratórne upravenej farby na rozhraní stupňov fantazijná intenzívna žltá a   fantazijná žiarivá   žltá,   nachádzajúcich   sa   v   úschove špecializovaného trestného súdu, ktorých vlastníkom je odsúdený sťažovateľ, pretože si to vyžaduje verejný záujem.   Proti napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sťažovateľ   podal   sťažnosť. Najvyšší súd napadnutým uznesením sťažnosť zamietol.

3.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   takto: «S   citovaným   nemôžem   súhlasiť, nakoľko mám za to, že v predmetnej trestnej veci nebolo nikdy preukázané, že by som skutočne   z   nezákonne   zabezpečených   finančných   prostriedkov   nadobudol   aj   dva   kusy predmetných prírodných diamantov. Nič také z vykonaného dokazovania nevyplýva, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, pričom z môjho pohľadu považujem tieto tvrdenia   za   ničím nepodložené domnienky   a špekulácie.   Naopak   dva   kusy predmetných prírodných diamantov som nadobudol v súlade so zákonom a nie v súvislosti so skutkami, za ktoré som bol právoplatne odsúdený.

Som   presvedčený,   že   Špecializovaný   trestný   súd,   pracovisko   Banská   Bystrica   sa dostatočne nevysporiadal s výkladom zákonného pojmu „iný obdobný verejný záujem ako je bezpečnosť ľudí alebo majetku“ v zmysle § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, hoci práve z tohto zákonného dôvodu rozhodol o zhabaní veci...

V tejto súvislosti však musím opäť konštatovať, že dva kusy predmetných prírodných diamantov som nezískal pokračovacím obzvlášť závažným zločinom podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý som bol právoplatne odsúdený rozsudkom Špecializovaného   trestného   súdu   zo   dňa   06.11.2013.   Preto   neexistuje   žiadna   príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením zhabávanými dvoma kusmi predmetných prírodných diamantov a trestným činom, za ktorý som bol právoplatne odsúdený.

Zákonný   pojem   „iný   obdobný   verejný   záujem“   v   zmysle   §   83   ods.   1   písm.   e) Trestného zákona je nevyhnutné vykladať systematicky, s ohľadom na iné právne normy a z hľadiska   rozsahu   reštriktívne   -   zužujúco.   Jeho   medze   tvoria   Ústava   Slovenskej republiky, Trestný poriadok a Trestný zákon...

Mám   za   to,   že   Uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica,-   zo   dňa   29.05.2014   sp.   zn.:   BB-3T   6/2013,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť a vykonateľnosť   dňa   10.07.2014   v   spojení   s   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   10.07.2014   sp.   zn.   6   Tost   24/2014   došlo   k   porušeniu   všetkých horeuvedených [právnych predpisov]...

Uvažujúc v uvedených intenciách možno konštatovať, že samotná pochybnosť o tom, či dva kusy predmetných prírodných diamantov som nadobudol v súlade so zákonom nie je „iným obdobným záujmom“ v zmysle § 83 ods. 1 písm. e) Trestného zákona. Taktiež chcem uviesť, že toto ustanovenie sa týka najmä takých vecí ohrozujúcich bezpečnosť ľudí, majetku alebo obdobné záujmy, postavené na roveň takejto bezpečnosti, napr. mravnosť, akými sú drogy, zbrane, pornografické diela a pod. Nebude preto postačujúcim len zistenie, že ide o vec získanú trestným činom.»

4. V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „Základné právo ods. J. R. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy(...) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru(...) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy(...) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.07.2014 sp. zn. 6 Tost 24/2014 a Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 29.05.2014, sp. zn.: BB-3T 6/2013 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.07.2014   sp.   zn. 6 Tost 24/2014 a Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 29.05.2014 sp. zn.: BB-3T 6/2013 zrušuje a vec vracia Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica na ďalšie konanie.

Ods. J. R. priznáva náhradu trov konania v sume 284,08,- EUR(...), ktorú je Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   Ladislava Chmelára, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

5.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   sťažovateľovu   sťažnosť   proti napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu.   Najvyšší   súd   odôvodnil napadnuté uznesenie takto:

«Špecializovaný   trestný   súd   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   patrične   odôvodnil, z akého dôvodu nemohol byť uložený trest prepadnutia predmetných vecí.

Skutočnosť,   že   boli   nadobudnuté   za   peniaze   získané   páchaním   trestnej   činnosti odsúdeného je zrejmá z vykonaného dokazovania, najmä svedeckých výpovedí, znaleckého posudku z odboru ekonomiky, ako aj výpisov z účtov v peňažných ústavoch, a iných účtov odsúdeného R., dokladov z katastra nehnuteľností, výpisov zo Strediska cenných papierov, zabezpečených   zmeniek   nachádzajúcich sa   v   trestnom spise,   ako   aj   ďalších dôkazov je zrejmé, že ani Slovenský deaflympijský výbor, ani ním založené obchodné spoločnosti, ani odsúdený   J.   R.   v   čase   pred   spáchaním   trestnej   činnosti   nedisponovali   finančnými prostriedkami,   ani iným hnuteľným či nehnuteľným majetkom.   Peniaze získané trestnou činnosťou použil aj na splácanie rôznych pôžičiek, ako aj prirodzene pre ostatnú vlastnú potrebu.

Z   uvedeného   je   potom   zrejmé,   že   prostriedky   na   získanie   predmetných   vecí nadobudol odsúdený práve páchaním rozsiahlej ekonomickej trestnej činnosti.

„Iný obdobný verejný záujem“ uvedený v ustanovení § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. neznamená, že musí ísť o veci, ktoré priamo môžu ohroziť bezpečnosť ľudí, majetku ako napr. zbrane, drogy, falošné bankovky a pod., ale je tu ochraňovaný záujem štátu, aby sa veci   získané   trestnou   činnosťou,   či   už   priamo   alebo   nadobudnuté   za   prostriedky   takto získané,   nestali   majetkovým   prospechom   odsúdeného,   aby   bol   odčerpaný   neoprávnený prospech odsúdeného a aby nikto nemal prospech z páchania trestnej činnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak zhodne s názorom prokurátora a I. stupňového súdu dospel k záveru, že zákonné podmienky pre uloženie ochranného opatrenia podľa § 83 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. sú v tomto prípade splnené a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.»

III.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

8. Hlavnou námietkou (resp. jedinou) sťažovateľa v rámci konania o jeho sťažnosti pred   ústavným   súdom   vyplývajúcou   zo   sťažnosti   je,   že   všeobecné   súdy   sa dostatočne nevysporiadali   s   výkladom   zákonného   pojmu   „iný   obdobný   verejný   záujem   ako   je bezpečnosť   ľudí   alebo   majetku“.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   dospel   k záveru o porušení svojich práv garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu.

K namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   uznesením   špecializovaného trestného súdu

9.   Z   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

10. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

11. Sťažovateľ brojí proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť v zmysle   Trestného   poriadku   najvyšší   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

12.   Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach fyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   je nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie. Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

14. Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k   súdu,   čomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   vo   veci   konať   a   rozhodnúť (II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať v súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.   v   tomto   zmysle   IV.   ÚS   252/04, IV.   ÚS   329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

15. Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je alternatívnou   a   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha ústavného   súdu   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   (vrátane   ich   procesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

16.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné,   čo   by   nasvedčovalo   ich   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti. Najvyšší súd zrozumiteľne, riadne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil výklad k   „inému obdobnému verejnému záujmu“, rovnako poukázal na vykonané dokazovanie a závery   z neho   vyplývajúce,   pričom   tieto   nemožno   považovať   za   arbitrárne   a ústavne neakceptovateľné. Závery   najvyššieho   súdu je   nutné   považovať   za   výraz   autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať, a tieto obstoja pre účely skúmania dodržania garancií v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj princípov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

17. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

19.   Ústavný   súd   vo   všeobecnosti   v úvode   konštatuje, že   napadnutým   uznesením o zhabaní   veci   dochádza   k zmene   právnej   pozície   dotknutého   subjektu   a realizáciou takéhoto uznesenia v praxi dochádza v konečnom dôsledku k zásahu do vlastníckeho práva.

20.   Avšak in   concreto v sťažovateľovej   veci   je   tento   zásah   plne   legitímny   a pri zohľadnení skutkového stavu a vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi taktiež v súlade s čl. 20 ods. 5 ústavy, podľa ktorého iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť   iba   vtedy,   ak   ide   o   majetok   nadobudnutý   nezákonným   spôsobom   alebo z nelegálnych   príjmov   a   ide   o   opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Tento zásah   (vyplývajúci   z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu)   je   v súlade   s príslušnou legislatívou, tak na úrovni ústavy a dodatkového protokolu, ako aj na úrovni jednoduchého (podústavného) práva a nemožno ho hodnotiť ako zásah neústavný a svojvoľný. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

21. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014