znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 728/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., Gemerská 3, Košice, zastúpenej AK H.I.F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa JUDr. Petra Filipa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 105/2014 z 28. januára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PALADIUM GROUP, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 215 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   PALADIUM   GROUP,   s.   r.   o.,   Gemerská   3, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 105/2014 z 28. januára 2015.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd v označenom konaní potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 S 7/2012 z 11. júna 2014, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje a v sťažnosti uvádza:

„Vyššie uvedeným rozhodnutiam súdov vytýkame predovšetkým ich arbitrárnosť, čo podľa   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   i   odborných   publikácií, znamená najmä:

a.)   extrémny   nesúlad   právnych   záverov   s   vykonaným   dokazovaním,   skutkovými a právnymi zisteniami,

b.) interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, teda odklon   od   ustálenej   judikatúry   bez   toho,   aby   boli   dostatočne   odôvodnené   dôvody,   na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax,

c.) nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti (predpojatý formalizmus),

d.) hodnotenie dôkazov vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy.

Rozhodnutia daňových orgánov, s ktorých závermi sa následne v plnom rozsahu stotožnili aj príslušné súdy, sú založené na:

- nesprávnych skutkových zisteniach a následne nesprávnom právnom posúdení veci, pričom rozsiahly rad skutočností tvoriaci ucelenú sieť dôkazov svedčiacich v prospech tvrdení žalobcu bezdôvodne ignorujú a zaujímajú k nim jednotné negatívne stanovisko bez relevantného zdôvodnenia,

-   dôkazy   predložené   žalobcom   považujú   za   nedostačujúce   a   na   druhej   strane požadujú predloženie dôkazov za iný daňový subjekt, čo však nie je v našej kompetencii a ich nepredloženie nemôže byť kladené nám na zodpovednosť,

-   ignorujú   záväznú   judikatúru   Súdneho   dvora   európskej   únie   ako   aj   judikatúru samotného Najvyššieho súdu týkajúcu sa takmer totožných prípadov,

-   v   zmysle   svojich   právoplatných   rozhodnutí   vybrali   niekoľkomiliónovú   daň z obchodného prípadu, ktorý je podľa týchto rozhodnutí fiktívny!

Na základe vyššie formulovaných skutočností,   ústavnú sťažnosť   podávame najmä z dôvodu zásahu do našich ústavných a Dohovorom zaručených práv, ktorý spočíva v tom, že namietané rozsudky súdov sú nielen nesprávne, ale aj nedostatočne odôvodnené. Súdy ignorovali   rad   nami   predložených   dôkazov,   naopak   vyžadovali   dôkazy,   ktorými   sme nemohli   disponovať   a   bezdôvodne   si   osvojili   argumentáciu   žalovaného,   za   súčasnej absencie úvah, ktorými sa súdy spravovali pri hodnotení dôkazov, čo determinovalo ich následnú   nepresvedčivosť   a   týmto   momentom   bolo   aj   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu problematické, správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýbalo, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, a toto nebolo odstránené ani rozhodnutím najvyššieho súdu, čo je v rozpore s ústavne zaručeným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)....

Najvyšší súd rozhodol v prospech platiteľa dane. Súd zistil, že v konaní sa objavila zásadná otázka, kto znáša dôkazné bremeno v prípade pochybnosti o osobe dodávateľa. Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   skutočnosť,   či   iný   daňový   subjekt   tovar   vyrobil,   resp. obstaral a následne dodal platiteľovi, sa týka tohto iného daňového subjektu a ten za ňu aj zodpovedá.

V   zásade   nie   je   možné   spravodlivo   žiadať,   aby   daňové   subjekty   sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov. Je na správcovi dane,   aby   uniesol   dôkazné   bremeno   a   preukázal,   že   u   iného   daňového   subjektu   došlo k podvodnému konaniu. Takisto správca dane musí dostatočne preukázať aj skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa platiteľ podieľal na plnení, ktoré bolo spojené s daňovým únikom.

Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu teda jednoznačne možno konštatovať, že dôkazné bremeno v prípade, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, znáša správca dane, ako aj to, že daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku len konštatoval, že predmetné rozhodnutie nemožno aplikovať na predmetný prípad (s. 3 rozsudku), pretože v citovanom prípade daňový subjekt fyzicky disponoval tovarom aj faktúrami, pričom vôbec nezohľadnil, že v našom prípade išlo o   konkrétne   služby,   ktorými   sme   reálne   disponovali   a   na   ktoré   sa   vzťahuje   obdobný režim....

Jednostranné prijatie argumentácie žalovaného, za súčasnej absencie úvah, ktorými sa   súd   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov   determinuje   následnú   nepresvedčivosť   celého rozhodnutia. Toto je arbitrárne a týmto momentom je problematické aj správne zamerať dôvody odvolania, keďže v rozsudku chýba, ako sa súd vyrovnal s dôvodmi samotnej žaloby, ktoré v našom prípade krajský súd a následne i súd najvyšší úplne ignoroval.

V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami možno konštatovať, že porušovateľ svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, rad dôkazov predložených sťažovateľom bezdôvodne ignoroval a zároveň vyžadoval dôkazy, ktorými sťažovateľ disponovať ani nemohol. Svoje rozhodnutie vydal v rozpore s ustálenou judikatúrou, nakoľko vyššie uvedené rozhodnutia súdov vydané v obdobných prípadoch buď úplne ignoroval, alebo ich aplikoval nesprávne. Týmto momentom je nepochybné, že namietané rozhodnutie porušovateľa nespĺňa zákonom stanovené kritériá, je arbitrárne a jeho vydaním bolo neoprávnene zasiahnuté do našich práv   garantovaných   ako   Ústavou   SR,   tak   aj   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd....“

Okrem toho namieta aj správnosť skutkového vyhodnotenia skutočností napadnutým súdom, v tomto smere poukazuje na faktúry a ich vyhodnotenie na strane 5 (body 1 až 10).

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/105/2014 bol porušený článok 46 ods. 1 v spojitosti s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1, článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   28.1.2015,   sp. zn. 3Sžf/105/2013, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Obchodnej   spoločnosti   PALADIUM   GROUP,   s.r.o.   priznáva   náhradu   trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie AK H.I.F., spol. s r.o., vedený

, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniu svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   predovšetkým   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnom práve na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a ich prípadné porušenie je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ   v   platnom   právnom   poriadku,   alebo   v   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá   použitie   ústavne   súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 248/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv a slobôd, ako ich   označil   v sťažnosti,   a   to   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Sžf 105/2014 z 28. januára 2015.

V napadnutom rozsudku najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:«Najvyšší   súd   pri   preskúmavaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   nezistil existenciu   zásadnej   právnej   otázky,   ktorú   by   bolo   nevyhnutné   judikovať.   Spor   sa   týka skutkového stavu a preukázania existencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti   pre   presun   dôkazného   bremena   na   správcu   dane   v   zmysle   výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp. zn. 3 Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK. Presun dôkazného bremena na správcu dane v judikovanom prípade sa týkal dodania   tovaru,   kedy   daňový   subjekt   fyzicky   disponoval   tovarom   aj   faktúrami.   Prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku 3 Sžf/1/2011 nemožno aplikovať na daný prípad žalobcu, ktorý sa týkal dodávky služieb, ktorých existencia u žalobcu nebola preukázaná. Podľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Uskutočňovanie   zdaniteľných   plnení   je   ekonomická   činnosť   plne   pod   kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového   subjektu   na   správcu   dane   je   výnimkou,   ktorá   je   ustaľovaná   judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri   preukazovaní   je   významný   aj   charakter   zdaniteľného   plnenia.   V danom   prípade charakter prijatých reklamných služieb ako tzv. medziproduktu.

Spornou skutkovou otázkou v konaní bolo vyhodnotenie, či v danom prípade došlo k zdaniteľnému   plneniu podľa   zákona   č.   222/2004 Z. z.,   k dodaniu reklamných   služieb žalobcovi.

Vzhľadom   na   to,   že   dodávateľ   žalobcu   nevedel   identifikovať   svojich   dodávateľov (subdodávateľov   žalobcu),   nemal   ani   žiadnych   zamestnancov   a   jeho   účtovníctvo   nie   je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania   zdaniteľných   plnení   zaťažuje   žalobcu.   Preukázanie   zdaniteľných   plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom, keď prijatá služba je iba tzv. medziproduktom môže   byť   pre   žalobcu   problematické,   keďže   nejde   o   služby,   ktorých   výstupom   by   bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby disponoval dôkazmi, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb u neho skutočne došlo.

Najvyšší   súd   preto   konštatuje,   že   daňové   orgány   v   danom   prípade   vychádzali zo správneho   rozloženia   dôkazného   bremena   a   v   konaní   neboli   osvedčené   dôvody   pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.

Záver,   ktorý   bol   zo   zistených   skutkových   okolností   v   daňovom   konaní   ustálený zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotno- právnymi ustanoveniami zákona   č. 222/2004 Z. z. V predmetných prípadoch   žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH) nevzniklo.»

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   dostatočne odôvodený, pretože je v ňom jasne a zrozumiteľne vyložené, z akých dôvodov potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Zároveň treba zvýrazniť aj skutočnosť, že v správnom súdnictve súdy dokazovanie nevykonávajú.

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS l88/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré   by   popieralo   účel   a   zmysel   právnej   úpravy,   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením práv   sťažovateľa a postupom   najvyššieho súdu pri rozhodovaní v jeho veci.   Z   toho   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015