znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 726/2015-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Onďakom, Advokátska kancelária, Slovenská 69, Prešov, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   36   ods.   1   a   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 10 Sžd 14/2014 z 24. septembra 2014 a jeho opravným uznesením z 18. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžd 14/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s opravným uznesením z 18. novembra 2014.

Zo   sťažnosti,   z   jej   doplnenia   a   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   ústavnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, pretože:

«...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   rozsudkom   tak,   že   odvolaním žalovaného   (t.   j.   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   konajúceho   za   Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 9/2013 zmenil tak, že žalobu zamietol; účastníkom konania náhradu ich trov nepriznal.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   chybným   výkladom   čl.   2   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky porušil moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj moje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože dovolil správnemu orgánu, aby proti mne konal a rozhodol protiústavné,   teda   mimo   hraníc   predpísaných   mu   zákonom.   Som   toho   názoru,   že definovanie lehôt ako procesných a poriadkových tak, ako je dnes akceptované, vzhľadom na ich zmysel a podstatu toho, čo chránia a ako to majú chrániť, neobstojí. Tiež si myslím, že by sa u nás mal viac pestovať a ctiť režim zásad in dubio mitius, in dubio contra fiscum, in dubio pro libertata.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   mojom   prípade   nešpecificky,   všeobecne vykladal právo.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky nedostatočne, nepresvedčivo odôvodnil svoje závery. Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec neodôvodnil, prečo prijal právne závery prudko odlišné od svojej predchádzajúcej judikatúry....

... Mám za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom prijal taký výklad práva, ktorý požadovaný prah ústavnoprávnej citlivosti dosahuje:

i. pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom dovolil konať správnemu orgánu protiústavné, teda mimo rozsahu, ktorý mu predpisuje zákon (časť B);

ii. pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom nezohľadnil osobitnú povahu konania o správnom trestaní, a v dôsledku toho primálo rigidne vykladal právo (časť C);

iii. pretože aj keby som v predchádzajúcich tvrdeniach nemal pravdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom erodoval princíp právnej istoty, mlčky sa odkloniac od svojej dovtedajšej judikatúry (časť D);

iv. pretože aj keby som v predchádzajúcich tvrdeniach nemal pravdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku odôvodnil svoje závery nepresvedčivo, slabo (časť E); v. pretože   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   existencii   možnosti rovnocenných výkladov zákona zvolil ten z nich, ktorý mi zaručuje nižšiu mieru ochrany, ktorý ma viac zaťažuje, ktorý zbytočne veľmi zužuje rozsah mojich práv (spoločne pre časti B a C)....

... a) Akákoľvek predpísaná lehota je principiálne limitom právomoci orgánu, pokiaľ sa nepreukáže, že by to bolo v rozpore so spravodlivosťou (vo význame: zhoršenie pozície účastníka   konania).   Nie   je   dôvod   automaticky   rozhodnúť,   že   lehota   nie   je   rozsahom právomoci, pretože každá zákonom ustanovená lehota je najprv limitom právomoci orgánu verejnej moci, až potom môže byť prípadne, teda v jednotlivých prípadoch, tento výklad zmiernený. Ak však výklad, že akákoľvek daná lehota je prekluzívna, nezhorší postavenie účastníkov konania, netreba taký výklad erodovať.

b) Dovolím si použiť slovo principiálne so zreteľom na východisko uvedené v bode [19.] tejto sťažnosti, pretože toto je najmiernejší, najviac slobodu umožňujúci výklad zásady legality. Právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie je mohutnejšie, ak súd môže principiálne zrušiť ktorékoľvek rozhodnutie správneho orgánu, ak jeho vydaním alebo postupom mu predchádzajúcim prekročil akúkoľvek lehotu mu danú, ak z toho budú mať benefit účastníci konania. Keďže každá zákonom ustanovená lehota je najprv limitom právomoci orgánu verejnej moci, nemôže ním najprv nebyť. Lehota ustanovená zákonom orgánu verejnej moci môže nebyť rozsahom jeho právomoci len vtedy, ak to zhorší pozíciu aspoň jedného účastníka konania, teda ak by trvanie na mnou presadzovanom výklade o účinku lehôt bolo v individuálnych prípadoch nespravodlivé....

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   mal   k   dispozícii   dva   možné   výklady   a   je neprípustné, so zreteľom na moje východisko uvedené v bode [19.] tejto sťažnosti, aby si zvolil ten z nich, ktorý mi zaručuje nižšiu mieru právnej ochrany. Tento jeho prístup je neefektívnym naplnením podstaty môjho práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol určiť, že dotknutá lehota podľa § 67 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov je rozsahom právomoci správneho orgánu rovnako dobre, ako mohol určiť, že táto lehota takou nie je; v prípade týchto dvoch konkurujúcich si výkladov, aby učinil zadosť požiadavke súdnej ochrany   poskytovanej   adresátom   mocenskej   realizácia   oprávnení   správneho   orgánu,   si musel   zvoliť   ten   z   výkladov,   ktorý   zabezpečuje   pre   mňa   priaznivejší   stav   vo   výsledku konania, ktorý mi zaručuje vyššiu mieru slobody a voľnosti vo výsledku konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal dôvod určiť, so zreteľom na môj test uvedený v bodoch [21.] a [22.] tejto sťažnosti, že uvedená lehota nie je rozsahom právomoci pre správny orgán, a ak tak urobil, dostal ma do horšie pozície, než v akej by som mohol byť. Svojím výkladom spôsobil   zníženie   rozsahu   práva   na   súdnu   ochranu   (ochranu   správnym   súdom)   a   na spravodlivé súdne konanie....

... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa rozsudkom odklonil od záverov iných svojich senátov.   Relevantnú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   od   ktorej   sa Najvyšší súd Slovenskej republiky odklonil bez komentára, uvádzam v prílohe č. 4. Najvyšší súd túto judikatúru nijakým spôsobom v rozsudku nereflektoval.

... V uvedených rozhodnutiach sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal tým, či   zákon   spája   s   uplynutím   tej-ktorej   lehoty   nejaký   následok.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky skôr autonómne vyhodnotil, či si uvedené lehoty vzhľadom na okolnosti právnej úpravy vyžadujú priznanie prekluzívne účinku. Fakt, či zákon spája s porušením lehoty nejaký následok, preň nebol v uvedených rozhodnutiach relevantný.

... V uvedených rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky právo vykladal dostatočne rigorózne, aby urobil zadosť požiadavke maximálnej ochrany práv adresáta mocenskej   realizácie   oprávnení   správneho   orgánu   rozhodujúceho   o   správnom   trestaní. V rozsudku tento postup Najvyšší súd Slovenskej republiky nenasledoval.

... Nemožno preto súhlasiť s tvrdeniami v rozsudku, že prekluzívna je len dvojročná lehota, s uplynutím ktorej zákon explicitne spája zánik oprávnenia. Táto lehota je obdobou premlčania vo vlastnom trestnom práve. V trestnom práve však premlčanie nie je jedinou (exkluzívnou) prekluzívnou lehotou. Prečo by v priestupkovom práve (práve deliktov) mala byť len jediná, ako to používa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku, „prepadná“ lehota? Nevidím pre to dôvod a tvrdím, že treba pripustiť, že v priestupkovom práve (práve deliktov) sa vyskytuje viacero prekluzívnych lehôt.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

«B – Hlavný petit bod [78.] sťažnosti [,,]I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom z 24. septembra 2014 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžd   14/2014   v   spojení   s   opravným   uznesením z 18. novembra 2014 v tom istom konaní porušil základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2014 v tom istom konaní sa preto rušia; vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov   konaniu   vo   výške 355,75 eur, ktorú mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu bezodkladne, najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.[“]

C – Alternatívny petit I bod [79.] sťažnosti [,,]I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom z 24. septembra 2014 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžd   14/2014   v   spojení   s   opravným   uznesením z 18. novembra 2014 v tom istom konaní porušil základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2014 v tom istom konaní sa preto rušia; vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ďalej   svojím   opravným   uznesením z 18. novembra 2014 k svojmu rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10   Sžd   14/2014   porušil   základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

IV.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný písomne   oznámiť   mená   a   priezviská   sudcov,   ktorí   rozhodovali   o   vydaní   opravného uznesenia   z   18.   novembra   2014   k   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014, a to bezodkladne, najneskôr do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

V. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov   konaniu   vo   výške 355,75 eur, ktorú mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu bezodkladne, najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu. [“]

D – Alternatívny petit II

bod [80.] sťažnosti [,,]I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom z 24. septembra 2014 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sžd   14/2014   v   spojení   s   opravným   uznesením z 18. novembra 2014 v tom istom konaní porušil základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2014 v tom istom konaní sa preto rušia; vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím opravným uznesením z 18. novembra 2014 k svojmu rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 porušil tiež základné právo ⬛⬛⬛⬛ nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy a jeho právo nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi zaručené čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

IV.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný písomne   oznámiť   mená   a   priezviská   sudcov,   ktorí   rozhodovali   o   vydaní   opravného uznesenia   z   18.   novembra   2014   k   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014, a to bezodkladne, najneskôr do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

V. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov   konaniu   vo   výške 355,75 eur, ktorú mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu bezodkladne, najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.[“]

E – Alternatívny petit III bod [81.] sťažnosti [„] I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím opravným uznesením z 18. novembra 2014 k svojmu rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy, jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2014 k jeho rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 sa preto ruší; vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. III. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov   konaniu   vo   výške 355,75 eur, ktorú mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu bezodkladne, najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.[“]

F – Alternatívny petit IV bod [82.] sťažnosti [„] I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím opravným uznesením z 18. novembra 2014 k svojmu rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy a jeho právo nebyť odňatý jeho zákonnému sudcovi zaručené čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

II. Opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. novembra 2014 k jeho rozsudku z 24. septembra 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžd 14/2014 sa preto ruší; vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. III. ⬛⬛⬛⬛ sa   priznáva   náhrada   trov   konaniu   vo   výške 355,75 eur, ktorú mu je Najvyšší súdu Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho splnomocneného zástupcu bezodkladne, najneskôr do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu..[“].»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. l zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanoveným zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho žiadosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Zo sťažnosti vyplýva, že porušenie svojich základných práv podľa ústavy, listiny a práva podľa dohovoru sťažovateľ odôvodňuje nesprávnym právnym posúdením jeho veci označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

V rozsudku sp. zn. 10 Sžd 14/2014 z 24. septembra 2014 najvyšší súd uviedol:«Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie   žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktorými bola žalobca uznaný za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch na už uvedenom skutkovom základe.

Podľa § 22 ods. 1 písm. h/ ZP, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto ako vodič motorového vozidla prekročí rýchlosť ustanovenú v osobitnom predpise 3c) alebo prekročí rýchlosť ustanovenú dopravnou značkou alebo dopravným zariadením v obci o 20 km.h na -1 a viac alebo mimo obce o 30 km/h na -1 a viac. Podľa § 137 ods. 2 písm. d/ ZCP, porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom   je   prekročenie   rýchlosti   jazdy   vozidiel   ustanovenej   týmto   zákonom   alebo vyplývajúcej z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia v obci o 20 km.h na -1 a viac alebo mimo obce o 30 km.h na -1 a viac.

Podľa § 22 ods. 2 písm. b/ ZP, za priestupok podľa písm. d/ a f/ možno uložiť pokutu od 200 € do 1 000 € a zákaz činnosti do piatich rokov.

Odvolací súd preskúmaním predloženého administratívneho spisu zistil, že správne orgány jasne a presvedčivo nielen zdokumentovali skutkový stav, ale aj vyhodnotili skutok a správne   ho   právne   kvalifikovali,   pričom   aj   sankciu,   ktorú   za   priestupok   uložili, presvedčivo a v súlade so zákonom odôvodnili.

Krajský   súd   v   Prešove   oprel   svoje   rozhodnutie,   ktorým   zrušil   napadnuté preskúmavané   rozhodnutie   žalovaného,   ale   i   prvostupňového   správneho   orgánu   jedine o zistenie,   že   správny   orgán   I.   stupňa   nedodržal   30   dňovú   lehotu   na   začatie   konania o priestupku. Z   tohto dôvodu považoval úkony a rozhodnutia vykonané po tejto lehote za nezákonné.

V právnej teórii i právnej praxi rozlišujeme lehoty poriadkové, ktoré majú za cieľ usmerniť   konanie   príslušných   orgánov   v   rámci   určitých   lehôt   tak,   aby   nedochádzalo k zbytočným prieťahom a omeškaniu, bez toho, aby nedodržanie týchto lehôt malo vplyv na ďalší priebeh a výsledok konania a lehoty prepadné, prekluzívne, ktorých nedodržanie má za následok „stratu“, zánik, „prepad“ určitých práv a povinností.

Na   rozdiel   od   prvej   skupiny,   pri   ktorej   zákonodarca   neuvádza   následok za nedodržanie lehoty, pretože ide o lehotu poriadkovú, pri druhej skupine zreteľne určuje, že uplynutím takejto lehoty dochádza k zániku určitých práv a povinností.

Podľa   §   67   ods.   3   ZoP,   ak   správny   orgán   vec   neodloží,   ani   nezistí   dôvod   pre postúpenie   veci   inému   orgánu,   začne   konanie   o   priestupku   bezodkladne,   najneskôr do 30 dní.

Zákonodarca   síce   stanovuje   povinnosť   začať   konanie   o   priestupku   najneskôr do 30 dní,   avšak   s   nedodržaním   30   dňovej   lehoty   neviaže   žiaden   následok   rezultujúci do povinnosti zastaviť konanie, zánik trestnosti priestupku, či iné, ako je tomu napríklad v ustanovení § 20 ods. 1 ZoP, podľa ktorého priestupok nemožno prejednať, ak od jeho spáchania uplynuli dva roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu alebo jej zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho   právneho   posúdenia,   preto   ho   podľa   §   220   OSP   zmenil   tak,   že   žalobu zamietol. Vychádzal pritom zo zistenia, že v priestupkovom konaní niet už v tejto veci čo dokazovať,   priestupok   bol   dostatočne   objasnený   po   stránke   skutkovej   i   právnej, a preskúmavané rozhodnutie žalovaného je zákonné.

Bolo   jednoznačne   preukázané,   že   žalobca   riadil   svoje   vozidlo   a   jazdil   pritom nedovolenou rýchlosťou, čo i sám priznal. Sankcia, ktorá mu bola uložená, je v súlade so zákonom,   je   primeraná   nebezpečnosti   priestupku   i   osobe   priestupcu,   čo   bolo   tiež dostatočne   odôvodnené.   Odvolací   súd   preto   nemá   pochybnosti   o   zákonnosti   postupu a preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.»

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že vzhľadom na ústavné postavenie   (čl.   123   ústavy)   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorý   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, pričom jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, a to najmä z toho hľadiska, či skutkové a právne závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne, a teda zakladajúce reálne dôvody na vyslovenie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím   došlo,   resp.   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup najvyššieho súdu v napadnutom konaní nevykazuje   znaky   arbitrárnosti,   pričom   zároveň   považuje   právne   závery   tohto   súdu vyjadrené v jeho rozhodnutí za legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by rozhodnutiu najvyššieho súdu bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové   alebo   právne   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

Najvyšším súdom koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vyslovenie porušenia ním označených porušení jeho základných práv a slobôd. Ide pritom o jeden z možných právnych výkladov, ktorý neporušuje základné práva a slobody sťažovateľa.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane uvádza, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jeho sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   predbežnom   prerokovaní nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   najvyššieho   súdu v napadnutom rozhodnutí a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa ustanovení označených sťažovateľom, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   mohol   reálne   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015