znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 726/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 26. februára 2015 v senátezloženom z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca), zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom Mgr. Tomášom Adamcom,Advokátska kancelária, Levočská 3, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 95/02 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 95/02   p o r u š i lzákladné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd.

  p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovomštyritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume424,16 €   (slovom   štyristodvadsaťštyri   eur   a   šestnásť   centov),   ktorú   j e   Okresný   súdBratislava II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta Mgr. Tomáša Adamca, Advokátskakancelária, Levočská 3, Spišská Nová Ves, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k.II. ÚS 726/2014-11   z 28. októbra   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.18 C 95/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Na Okresnom súde Bratislava II(...) prebieha pod spisovou značkou 18C/95/2002 konanie o návrhu(...) na vydanie dedičstva, na základe žalobného návrhu zo dňa 10. apríla 2002.

(...) napriek skutočnosti, že predmetom konania nie je právne zložitá vec, ktorá by si vyžadovala osobitný zreteľ pri jej prejednávaní a rozhodovaní, predmetné súdne konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené. (...)

Nečinnosť   Okresného   súdu   Bratislava   II(...)   je   absolútnym   porušením   vyššie citovaného   zákonného   ustanovenia,   porušením   vyššie   citovaného   ústavného   práva a porušením práva, garantovaného citovaným Dohovorom. (...)“

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že „skutočnosť, že súd prvého stupňa doteraz   právoplatne   nerozhodol“, pociťuje   ako   dlhoročný   a   pretrvávajúci   stav   právnejneistoty.

„Pokiaľ   ide   o správanie“ samotnej   sťažovateľky   v   predmetnom   konaní,   právnyzástupca   sťažovateľky   zastáva   názor,   že   na   strane   sťažovateľky „nie   sú   žiadne   také skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom prispeli k doterajšej celkovej dĺžke trvania konania, a má za to, že táto sťažnosť je v celom rozsahu opodstatnená a dôvodná“. „Priznania primeraného finančného zadosťučinenia sa“ sťažovateľka domáha z tohodôvodu, že v tomto konkrétnom prípade nepovažuje „len deklarovanie porušenia práva na spravodlivý proces bez prieťahov, za dostatočné.

Právny zástupca sťažovateľov má za to, že vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé,   že   Okresný   súd   Bratislava   II   v   Bratislave   v   napadnutom   konaní   nepostupoval v súlade s účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)“.

1.2 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavnýsúd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo(...) ⬛⬛⬛⬛ (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené v Článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, zaručené v Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, postupom Okresného súdu Bratislava II(...) v konaní vedenom pod spisovou značkou 18C/95/2002, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 18C/95/2002, prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. (...) ⬛⬛⬛⬛ (...)priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 11.000,- € /slovom: jedenásťtisíc eur/(...), ktoré je Okresný súd Bratislava II(...) povinný vyplatiť(...)   do dvoch mesiacov   od právoplatností tohto nálezu,   a to   na   účet   právneho zástupcu(...)

4. Okresný súd Bratislava II(...) je povinný uhradiť(...)trovy právneho zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu(...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastnícikonania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   prípisom   č.   Spr.   2167/2014z 31. decembra 2014 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniuokresného súdu z 29. januára 2015.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdomv danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a súdneho spisu uvádzam, že vo veci sa koná t. č. bez prieťahov, dňa 28.06.2013 bol vyhlásený rozsudok.

Dĺžka konania bola ovplyvnená skutkovou náročnosťou veci, ale i inými okolnosťami, ako je napríklad zmena v osobe zákonného sudcu z dôvodu odchodu sudcu na Krajský súd v Bratislave (apríl 2003).

Podaným   návrhom   sa   pôvodní   navrhovatelia   domáhali   vydania   finančných prostriedkov   titulom   dedičstva.   V   priebehu   konania   navrhovatelia   menili   petit   návrhu, zmena pripustená nebola, následne boli navrhovatelia vyzvaní zo strany súdu na upresnenie návrhu, pričom navrhovatelia napriek procesnému uzneseniu súdu návrh upresnili až na základe   opätovnej   výzvy   po   uplynutí   viac   ako   2,5   roka,   čím   výrazne   taktiež   prispeli k celkovej dĺžke konania.

Navrhovateľ   v   II.   rade   v   priebehu   konania   zomrel   a   súd   pokračoval   v   konaní s dedičmi.

V   rámci   dokazovania   súd   vykonával   viacero   procesných   úkonov,   dopytov   ako i výsluchy svedkov.

Oznamujem   Vám,   že   súhlasím   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   o   prijatej sťažnosti. (...)“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčkyokresného súdu zaujal toto stanovisko:

„Ako právny zástupca sťažovateľky, pani ⬛⬛⬛⬛ (...), oznamujem týmto súdu, že sťažovateľka trvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň k Vyjadreniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31.12.2014 sťažovateľka uvádza, že potom, čo sa samotná sťažovateľka oboznámila s prehľadom procesných úkonov vo veci 18C/95/2002, ktorý tvorí prílohu citovaného vyjadrenia, tento prehľad neobsahuje všetky procesné úkony zo strany súdu.

Sťažovateľka trvá na ústnom pojednávaní aj z toho dôvodu, že dňa 26.04.2013 a dňa 31.01.2014 došlo v prípade sťažovateľky k porušeniu domovej slobody a v tejto súvislosti aj k   odcudzeniu   časti dôležitých listín a   dokumentov,   na kompletizácii ktorých   toho   času sťažovateľka pracuje.

K tvrdeniu Okresného súdu Bratislava II, že vo veci sa koná toho času bez prieťahov, sťažovateľka uvádza, že bolo preukázané, že odporkyňa sa vo veci 18C/95/2002 dopustila, trestného činu krádeže veľkého rozsahu, a to tým, že po smrti poručiteľa zneužila dispozičné oprávnenie k bankovému účtu a vybrala z tohto účtu všetky finančné prostriedky, pričom táto   odporkyňa dlhodobo zavádzala súd klamstvami,   že z účtu vybrala iba   to,   čo tam vložila.

Aj napriek tomu, že sa podarilo preukázať, za súčinnosti banky, že nie je pravdou tvrdenie odporkyne a že sa teda preukázalo, že táto odporkyňa žiadne finančné prostriedky na účet nevložila, súd takmer 7 rokov vo veci nekonal.

Poukazujem na to, že prvé rozhodnutie vo veci samej bolo sťažovateľke doručené až po   podaní   ústavnej   sťažnosti,   ktorá   bola   v   tejto   veci   Ústavnému   súdu   doručená   dňa 29.07.2013.

Ďalej poukazujem na to, že sťažovateľka reagovala na všetky podania a podnety Okresného súdu Bratislava II v zákonných a súdom určených lehotách, a preto nie je pravdou konštatovanie súdu, že sťažovateľka upresnila svoj návrh až na základe opätovnej výzvy po uplynutí viac ako 2,5 roka.

Tak, ako je to už vyššie uvedené, sťažovateľka sa chce po skompletizovaní spisového materiálu   ústne   vyjadriť   na   pojednávaní,   aby   tak   mohla   ústne   reagovať   na   predmetný prehľad procesných úkonov, ako aj upozorniť tunajší úd na iné závažné okolnosti, súvisiace s prejednávanou vecou.“

3. Ústavný súd nariadil v danej veci verejné ústne pojednávanie, pretože sťažovateľkana   vykonaní   ústneho   pojednávania   trvala,   bola   toho   názoru,   že   od   tohto   pojednávaniamožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Dňa 26. februára 2015 sa uskutočnilo vo veci verejné pojednávanie, na ktoromsťažovateľka zotrvala na podanej sťažnosti.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konaniaa z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeha stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18 C 95/02:

Dňa 24. apríla 2002 podala na okresnom súde sťažovateľka ako navrhovateľka 1, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   aj   „navrhovateľ   2)   a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„navrhovateľka 3,   spolu   ďalej   aj   „navrhovatelia“)   proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„odporkyňa) žalobný návrh na vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka. Vecbola zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 95/02.

Dňa 26. apríla 2002 súd vyzval navrhovateľov, aby uhradili súdny poplatok za návrh.Dňa 15. mája 2002 navrhovatelia zaplatili súdny poplatok za podaný návrh.Dňa 21. mája 2002 okresný súd vyzval odporkyňu, aby sa vyjadrila k návrhu. Dňa 3. júla 2002 sa odporkyňa písomne vyjadrila k návrhu. V rovnaký deň bolo totovyjadrenie zaslané zástupcovi navrhovateľov na zaujatie stanoviska.

Dňa   9.   augusta   2002   navrhovatelia   zaujali   písomné   stanovisko   k písomnémuvyjadreniu odporkyne.

Dňa 12. augusta 2002 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 4. november 2002.Dňa   30.   septembra   2002   bol   nariadený   termín   pojednávania   zrušený „z   dôvodu služobnej cesty sudcu“.

Dňa 26. júna 2003, 17. decembra 2003, 26. apríla 2004 a 3. júla 2004 sa právnyzástupca navrhovateľov písomne informoval na súde o stave konania, požiadal okresný súd„o   vytýčenie   termínu   pojednávania   v tejto   veci   už   aj   vzhľadom   k pokročilému   veku zúčastnených strán“.

Dňa   22.   októbra   2004 okresný súd (podľa   § 372k   ods.   1 Občianskeho súdnehoporiadku)   oznámil   účastníkom   konania,   že „predpokladaný   termín   pojednávania   sa uskutoční v I. štvrťroku r. 2005“.

Dňa 6. septembra 2005 navrhovateľ 2 podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní.Dňa 19. septembra 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 2. november 2005.Dňa 2. novembra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na16. január 2006 s tým, že opätovne bude predvolaná odporkyňa, ktorá sa nedostavila napojednávanie, pričom svoju neúčasť neospravedlnila, z tohto dôvodu jej bola uznesenímč. k. 18 C 95/02-62 uložená poriadková pokuta.

Dňa 29. novembra 2005 odporkyňa písomne navrhla vypočuť svedkov. V rovnakýdeň uhradila poriadkovú pokutu.

Dňa 9. januára 2006 odporkyňa podala odvolanie proti uzneseniu okresného súduo uložení poriadkovej pokuty č. k. 18 C 95/02-62.

Dňa 16. januára 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito „s tým, že spis bude predložený na Krajský súd v Bratislave“.

Dňa 24. januára 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní odporkyne proti uzneseniu č. k. 18 C 95/02-62.Dňa 31. júla 2006 krajský súd uznesením č. k. 6 Co 40/06-77 napadnuté uznesenieo uložení poriadkovej pokute odporkyni zrušil.

Dňa 10. októbra 2006 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 19. októbra 2006 okresný súd uvedené uznesenie zaslal odporkyni. Dňa 24. októbra 2006 súd vykonal dopyty na Československú obchodnú banku a. s.(ďalej len „obchodná banka“), a Daňový úrad Bratislava II (ďalej len „daňový úrad“) naúčely doplnenia dokazovania.

Dňa 10. novembra 2006 obchodná banka reagovala na prípis súdu.Dňa 21. novembra 2006 daňový úrad odpovedal na prípis súdu.

Dňa 15. novembra 2007 navrhovateľ 2 požiadal súd o nariadenie pojednávania.Dňa 21. novembra 2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 21. január 2008.Dňa 14. decembra 2007 okresný súd uznesením č. k. 18 C 95/02-106 vrátil odporkynizaplatenú poriadkovú pokutu.

Dňa 21. januára 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito na účely predloženia vyjadrenia navrhovateľov k navrhovanej dohode odporkynea s tým, že budú opätovne vykonané dopyty týkajúce sa devízových účtov.

Dňa 31. januára 2008 navrhovatelia podali návrh na zmenu petitu svojho pôvodnéhonávrhu.

Dňa 6. júna 2008 okresný súd uznesením č. k. 18 C 95/02-125 nepripustil rozšíreniepetitu návrhu.

Dňa 6. júna 2008 zástupca navrhovateľov reagoval na nepripustenie rozšírenia petitunávrhu.

Dňa   4.   júla   2008   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie   na   12.   september   2008.V rovnaký deň vykonal súd opakovaný dopyt na obchodnú banku.

Dňa 28. júla 2008 obchodná banka reagovala na prípis súdu. Dňa 7. augusta 2008 daňový úrad vrátil okresnému súdu uznesenie č. k. 18 C 95/02-106,   keďže   vrátenie   poriadkovej   pokuty „nepatrí   do   kompetencie   vybavenia   daňového úradu“.

Dňa   12.   septembra   2008   bolo   pojednávanie   odročené   na   26.   november   2008„z dôvodu neúčasti odporkyne a jej zástupcu“.

Dňa 26. novembra 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené naneurčito „s tým, že v lehote 1 mesiaca navrhovatelia v I. a III. rade zašlú súdu upresnenia návrhu v tejto veci, čoho sa vlastne za seba ako osoby, ktoré žalujú v spore domáhajú voči odporkyni“.

Dňa 29. decembra 2008 navrhovateľka 3 reagovala na uvedenú výzvu súdu.Dňa 15. novembra 2010 zástupca sťažovateľky oznámil súdu, že „zo zdravotných dôvodov som sa odmlčal“, pričom žiadal od súdu „vynesenie rozsudku podľa návrhu na rozsudok, ktorý je uvedený v žalobe, ktorá bola podaná na OS Bratislava II dňa 25.4.2002“.Dňa   21.   júla   2011   súd   vyzval   pod   hrozbou   poriadkovej pokuty   sťažovateľku   na„upresnenie   petitu   návrhu   v zmysle   procesného   uznesenia   zo   zápisnice   o pojednávaní zo dňa 26.11.2008“.

Dňa 22. augusta 2011 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že „upresnenie petitu návrhu(...) bude možné až po vybavení trestného oznámenia zo dňa 09.06.2011“.

Dňa 5. septembra 2011 na základe pokynu sudcu bol spis daný na lehotu na dvamesiace.

Dňa 15. februára 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. marec 2012.Dňa 28. marca 2012 bolo pojednávanie odročené na 16. máj 2012 pre ospravedlnenúneúčasť účastníkov konania.

Dňa   10.   mája   2012   bol   nariadený   termín   pojednávania   zrušený „z   dôvodu   PN zákonného sudcu“. Nový termín pojednávania bol určený na 20. jún 2012.

Dňa 19. júna 2012 bolo účastníkom   konania súdom oznámené, že pojednávanieurčené na 20. jún 2012 sa nebude konať „z dôvodu PN zákonného sudcu“.

Dňa 8. augusta 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 29. október 2012.Dňa 30. augusta 2012 súd zmenil nariadený termín pojednávania na 7. november2012 z   dôvodu   oznámenia   zástupcov   účastníkov   o   prekážkach   s   dostavením   sa   napojednávanie 29. októbra 2012.

Dňa 7. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na17. december 2012 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 30. novembra 2012 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania z dôvoduúmrtia navrhovateľa 2 – ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 29. januára 2013 sťažovateľka predložila súdu osvedčenie o dedičstve po jejmanželovi ⬛⬛⬛⬛ sp. zn. 1 D 742/2012.

Dňa 15. februára 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 22. apríl 2013.Dňa   22.   apríla   2013   bolo   pojednávanie   pre   ospravedlnenú   neúčasť   sťažovateľkyodročené   na   7.   jún   2013   s tým,   že súd   predvolá   dedičov   po   poručiteľovi

, s ktorými bude konať ako s účastníkmi konania.

Dňa   7.   júna   2013   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na28. jún 2013 na účely vyhlásenia rozsudku.

Dňa 28. júna 2013 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 18 C 95/02-271, ktorým bolonávrhu sčasti vyhovené.

Dňa 15. júla 2013 odporkyňa podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.Dňa 13. augusta 2013 sťažovateľka podala odvolanie proti uvedenému rozsudku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresnéhosúdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 95/02 o vydanie dedičstva došlo k porušovaniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenéhov čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veciv primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   žeúčelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade boloalebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovanév čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavnýsúd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam presťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavnýsúd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovaniev napadnutom konaní po skutkovej stránke nebolo zložité, pretože skutkové posúdenie vecisi   nevyžadovalo   úzko   odborné   poznatky,   napr.   nariadenie   znaleckého   dokazovania.Rovnako   ani   počet   účastníkov   konania   „nekomplikoval“   skutkové   posúdenie   veci.Po právnej stránke možno danú vec považovať za štandardnú, nijako sa nevymykajúcubežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľkyv preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   zistil   pomerne   významnú   okolnosť,   ktorá   musí   byťzohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, z akých dôvodov došlo v tomto konaník zbytočným   prieťahom.   Dĺžka   napadnutého   konania   bola   totiž   vyvolaná   aj   správanímsťažovateľky,   ktorej   možno   vyčítať   (resp.   jej   zástupcovi),   že   na   výzvu   okresného   súduz 26. novembra 2008 jej zástupca reagoval až 15. novembra 2010, teda až po uplynutí dvochrokov.   Na   uvedené   nesúčinnostné   správanie   sťažovateľky   (jej   zástupcu)   ústavný   súdnemohol neprihliadať pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

Je   tiež   pravdou,   že   sťažovateľka   počas   napadnutého   konania   požiadala   o zmenusvojho pôvodného žalobného návrhu (o spresnenie petitu), avšak využitie možností danýchnavrhovateľom   procesnými   predpismi   (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)   nauplatňovanie a presadzovanie svojho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje sícepredĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkomsú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkýmpoukazuje na to, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho rozhodnutia súduprvého stupňa trvá tak dlho, ako to bolo v danej veci, teda viac ako 11 rokov (hoci spis bol 9mesiacov v tom období aj na krajskom súde), možno už len na základe posúdenia tohtoneprimeraného   obdobia   považovať   za   nezlučiteľné   s imperatívom   ustanoveným   v čl.   48ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžujestav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stávailuzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (m. m. I. ÚS 66/03).

Okrem   uvedeného   možno   konštatovať,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veciopakovane   nečinný   v   období   od   30.   septembra   2002   do   19.   mája   2005   (tri   roky),   od21. novembra 2006 do 21. novembra 2007 (jeden rok), od 31. januára 2008 do 6. júna 2008(päť mesiacov) a od 15. novembra 2010 do 21. júla 2011 (osem mesiacov). Okresný súdteda počas minimálne piatich rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúcik odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   v danej   veci nachádzala,   čo   jezákladným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr.I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správaniaúčastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu predsedníčky súdu, podľa ktorejdĺžka konania bola ovplyvnená aj „inými okolnosťami, ako je napríklad zmena v osobe zákonného   sudcu   z   dôvodu   odchodu   sudcu   na   Krajský   súd   v Bratislave   (apríl   2003)“,nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovanítoho, či bolo porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebopostupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenostisťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo vyjadrenípredsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálneobsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, bymohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účelprijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy akogarantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bezzbytočných prieťahov, a tým   vykonanie   spravodlivosti v primeranej   lehote. Z vyjadreniapredsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresnýsúd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchuúčastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorýje vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr.I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil   porušenie základného právasťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výrokutohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom   na   to,   že 28.   júna   2013   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok   č.   k.18 C 95/02-271, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať finančné zadosťučinenie vo výške 11 000 €, pričomtakto uplatnený nárok odôvodňuje najmä tým, že „skutočnosť, že súd prvého stupňa doteraz právoplatne nerozhodol“, pociťuje ako dlhoročný a pretrvávajúci stav právnej neistoty.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanieporušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznalza odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákonao ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnostizisteného porušenia práv sťažovateľky, vzhľadom aj na jej nesúčinnosť s okresným súdompo dobu najmenej dvoch rokov považuje za primerané vo výške 4 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za triúkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 22. júla 2013a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z   29. januára   2015).   Za   dva   úkonyvykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrátpo 7,81 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2015 prislúcha odmena v sume 139,83 € spolus režijným paušálom 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právnehozastúpenia sťažovateľky predstavujú celkove sumu 424,16 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľkyrozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2015