znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 725/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov LajosaMészárosa   a   Ladislava   Orosza   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting& Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany,   zastúpenej   JUDr.   RomanomKvasnicom, Advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, ktorou namieta porušeniesvojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právapodľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupomOkresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 78/2005, za účasti Okresnéhosúdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r.o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitrav konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 78/2005 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný   súd   Nitra j e   p o v i n n ý obchodnej   spoločnostiWM Consulting & Communication, s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 340,89 € (slovomtristoštyridsať eur a osemdesiatdeväť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. RomanaKvasnicu,   Advokátska   kancelária,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany,   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnéhosúdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 78/2005.

Návrhom na vykonanie exekúcie z 18. marca 2005 sa pôvodný veriteľ –, (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodnýoprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v   sume   41 960 Sk   (1 392,82 €)s príslušenstvom   priznanej   platobným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   Ro   845/1994zo 6. marca 1995 voči povinnému v 1. rade, povinnej v 2. rade, povinnému v 3. rade a povinnému vo 4. rade (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnenýsťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomtozáklade sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   17   Er   78/2005-63   z   10.   mája   2011   rozhodol   tak,že pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného tak, že do konania namiestopôvodného oprávneného vstupuje sťažovateľ.

Sťažovateľ namietal, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 21 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia“, preto zaslal okresnému súdu 15. februára 2013žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedoviokresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov, na ktorú okresný súd reagoval podaním z 3.decembra 2013, v ktorom „iba konštatoval, že predmetné uznesenie nebolo možné doručiť povinným v 1. až 4. rade a doručuje sa im na posledné zistené adresy pobytu“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť,   hoci   v   odpovedi   zo   dňa   03.   12.   2013   bolo   uvedené, že uznesenie sa povinným doručuje. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného súdu dostal do   právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   spôsobenými   prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy exekútor nemôže ďalej vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky   v   prospech   skutočného   veriteľa, ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní   čiastkovej   otázky   právneho nástupníctva na strane oprávneného, trvá od 08. 04. 2011, t. j. už vyše troch rokov. Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného   z   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   17   Er/78/05   (EX   702/05),   je   vo   vzťahu k exekútorovi závislé od rozhodnutia Okresného súdu, na ktoré je naviazané aj reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 15. 02. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   06.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 30. 06. 2014,   ubehlo   už   celkom   16   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom súde... domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Hoci Okresný súd vydal uznesenie, ktorým pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak skutočnosť,   že predmetné rozhodnutie doposiaľ   nie je právoplatné a   vykonateľné bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi stav právnej neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich   majetkových,   a   už   skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er/78/05 porušil základné právo... [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Nitra v konaní, vedenom pod sp. zn. 17 Er/78/05 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur...,   ktoré...   je   Okresný   súd   Nitra   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nitra je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v sume 340,89 €... v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňujetým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

Po   predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   725/2014z 28. októbra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcusťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a podpredsedníčkyokresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súdv   súlade   s §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustilod ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru,   že od neho nemožno očakávať ďalšieobjasnenie veci.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   v   prípise   sp.   zn.Spr. 1349/14 z 11. januára 2015, v ktorom poukázala na priebeh konania so zameranímsa na úkony okresného súdu, ktoré v napadnutom konaní vykonal. Uviedla, že uznesenieo zmene   účastníka   z 10.   mája   2011   nebolo   možné   doručiť   povinným   v 1.   až   3.   rade.Po doručení predmetného uznesenia povinnej v 2. rade a povinnému v 3. rade okresný súdvykonával ďalšie šetrenia na účely doručenia uznesenia aj povinnému v 1. rade. V tejtosúvislosti podpredsedníčka okresného súdu uviedla:

„Pobyt povinného v 1. rade zostal neznámy, pričom ani lustráciou v registri obyvateľov sa jeho pobyt nepodarilo zistiť, nakoľko zadaných údajom nevyhovoval žiaden   záznam.   Ani   na   novú   adresu   povinného,   oznámenú   súdnym   exekútorom sa rozhodnutie nepodarilo doručiť a zásielka sa dňa 11. 12. 2013 vrátila späť s údajom, že adresát je na uvedenej adrese neznámy. Dňa 18. 12. 2013 bolo súdu oznámené, že je evidovaný ako, rodený, na adrese trvalého pobytu,. Následne súd doručoval rozhodnutie povinnému na uvedenú adresu, avšak aj táto zásielka sa dňa 29. 7. 2014 vrátila späť s tým, že adresát je na tejto adrese neznámy. Súd   preto   vyzval matku   povinného   na oznámenie   adresy   pobytu jej   syna   a za   účelom prípadného ustanovenia opatrovníka pre povinného v osobe jeho matky ju zároveň požiadal o udelenie súhlasu s ustanovením za opatrovníčku. Matka povinného nereagovala, avšak zároveň   opätovnou   lustráciou   pobytu   zo   dňa   18.   11.   2014   bolo   zistené,   že   povinný sa nachádza vo väzbe. Súd preto úpravou zo dňa 7. 1. 2015 nariadil doručiť rozhodnutie povinnému rod. do väzby. Uznesenie... bolo povinnému doručené dňa   8.   1.   2015   a   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   odvolania   bude   možné   vyznačiť právoplatnosť.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že súd vydal rozhodnutie o zmene účastníka na strane oprávneného v lehote 25 dní, avšak jeho právoplatnosť nebolo možné vyznačiť z dôvodu problémov s doručením povinným osobám, najmä povinnému v 1. rade, ktorý bol označený   v   návrhu   ako,   avšak   až   následným   šetrením   zo   strany   súdu bolo zistené, že jeho súčasné priezvisko je a nie, čo spôsobilo komplikácie pri doručovaní na v návrhu označené priezvisko ako aj pri zisťovaní pobytu cestou príslušných inštitúcií, keď bol označovaný pod nesprávnym priezviskom. Z dôvodu enormného zaťaženia exekučného oddelenia, kde evidujeme viac ako 90 tisíc prebiehajúcich exekúcií sa jednotlivé úkony smerujúce k zisťovaniu pobytu povinných vykonávali v dlhších časových intervaloch, čím došlo k narušeniu plynulosti konania.“

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupodpredsedníčky okresného súdu v podaní 30. januára 2015, v ktorom uviedol:

„Sťažovateľ   má   za   to,   že   je   neprípustné,   aby   rozhodovanie   o   čiastkovej   otázke právneho   nástupníctva   oprávneného   trvalo   od   08.   04.   2011,   t.   j.   takmer   4   roky,   hoci sa sťažovateľ opakovane domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní. Tento stav, spôsobený   nečinnosťou   Okresného   súdu   Nitra,   má   za   následok,   že   sťažovateľ   sa   stále nemôže domôcť uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky, čím je sťažovateľovi nepretržite spôsobovaný stav právnej neistoty.

Samotný Okresný súd vo svojom vyjadrení uznáva, že úkony smerujúce k zisťovaniu pobytu povinných sa vykonávali v dlhších časových intervaloch, a to z dôvodu enormného zaťaženia exekučného oddelenia.

Čo sa týka veľkého množstva exekučných vecí, na ktorej ďalej poukazuje Okresný súd,   sťažovateľ   sa   pridržiava   toho   názoru,   že   hoci   je   Okresný   súd   vyťažený,   predmet podaného návrhu na zmenu účastníka konania nie je ničím špecifický a vzhľadom na svoju skutkovú a právnu povahu určite neodôvodňuje taký mimoriadne zdĺhavý priebeh konania. Naviac podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, nadmerná zaťaženosť súdu neospravedlňuje zdĺhavý postup súdu znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní.“

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 Er 78/2005 ústavný súd zistil tentopriebeh napadnutého konania:

Okresnému súdu bolo 15. apríla 2011 doručené podanie súdneho exekútora, ktorýmdoručil návrh sťažovateľa na zmenu účastníka z 8. apríla 2011. Okresný súd o tomto návrhurozhodol   uznesením   z   10.   mája   2011   a následne   doručoval   toto   uznesenie   účastníkomkonania.   Dňa   3.   októbra   2011   boli   okresnému   súdu   vrátené   nedoručené   zásielkypre povinných v 1. až 3. rade s poznámkou, že adresáti sú neznámi. Súdny   exekútor   podal11. októbra 2011 okresnému súdu žiadosť o opravu uznesenia z 10. mája 2011.

Dňa   4.   decembra   2013   okresný   súd   zisťoval   pobyt   povinných   v 1.   až   3.   radeprostredníctvom   Mestského   úradu   v Nitre,   registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky,Sociálnej   poisťovne   v Nitre,   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v Nitre   a   Zboruväzenskej a justičnej stráže v Bratislave.

Vo vzťahu k povinnému v 1. rade bol výsledok zisťovania pobytu taký, že uvedenéinštitúcie nemali záznam týkajúci sa uvedeného mena a priezviska.

Dňa 5. decembra 2013 okresný súd doručoval uznesenie povinným v 1. až 3. radena adresy,   ktoré   mu   oznámil   súdny   exekútor.   Uznesenie   okresného   súdu   bolo   taktodoručené povinnej v 2. rade a povinnému v 3. rade.

Okresný súd uznesením z 23. júla 2014 opravil záhlavie uznesenia z 10. mája 2011tak, že uviedol správny dátum narodenia povinného v 3. rade.

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   okresného   súdu   z 11.   januára   2015   vyplýva,že uznesenie   o zmene   účastníka   bolo   povinnému   v 1.   rade   doručené   8.   januára   2015.Zo zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   okresného   súdu   z 10.   mája   2011nadobudlo právoplatnosť 24. januára 2015.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,ako aj práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Er   78/2005pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu účastníka.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku(ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postupsamotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Uvedené právne východiská možno primerane aplikovať aj v exekučnom konaní,preto podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd uvádza, že predmetom napadnutéhoexekučného   konania   je   vymoženie   peňažnej   pohľadávky   s tým,   že   sťažovateľ   namietaprieťahy v súvislosti s doručovaním uznesenia o zmene účastníka konania z 10. mája 2011.Predmetnú   vec   možno   považovať   za   bežnú   agendu   rozhodovania   všeobecných   súdov,nevyznačuje sa právnou a ani faktickou zložitosťou. Rovnaký záver sa týka aj konaniao procesnom návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania z dôvodu singulárnej sukcesie.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako účastníkakonania. Z hľadiska povahy napadnutého konania ústavný súd konštatuje, že nezistil takéskutočnosti, ktoré by bolo možné pripočítať na ťarchu sťažovateľa, prípadne povinných.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehukonania. Postup okresného súdu v predmetnom štádiu exekučného konania v zásade možnohodnotiť ako efektívny a účelný – t. j. okresný súd vykonával primerané procesné úkonysmerujúce   k zisteniu   pobytu   povinných,   a takto   aj   k zisteniu   podmienok   na   prípadnéustanovenie opatrovníka povinným, ktorých pobyt sa nepodarí zistiť. Pri uvedenom postupeokresného súdu sa však vyskytli opakované obdobia nečinnosti s tým, že konanie o návrhusťažovateľa   na   zmenu   účastníka   konania   trvalo   od   apríla   2011   do   24.   januára   2015,t. j. takmer štyri roky.

Pri hodnotení uvedených kritérií ústavný súd považoval za potrebné prihliadnuť na to,že v napadnutom exekučnom konaní sa vymáha pohľadávka voči povinným, ktorej právnymzákladom   je   zmluva   o pôžičke   z 27.   novembra   1989.   Bežným   prvkom   uvedenéhozmluvného vzťahu je povinnosť dlžníkov informovať veriteľa o zmene napr. zamestnávateľa,zmene adresy trvalého pobytu a pod. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za relevantnúprocesnú povinnosť účastníkov konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmätým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky aže dbajú na pokyny súdu (porovnaj § 101 ods. 1 OSP). V súdnom spise nie sú podaniapôvodného veriteľa, prípadne sťažovateľa, ktoré by ozrejmovali aktuálny pobyt povinných.To, že okresný súd právoplatne nerozhodol o návrhu na zmenu účastníkov, nemohlo byťprekážkou pre takýto postup sťažovateľa alebo pôvodného veriteľa. Možno preto rozumnepredpokladať, že ani oni sami nedisponovali relevantnými údajmi týkajúcimi sa pobytupovinných. Námietku sťažovateľa, že okresným súdom nebol vyzvaný na žiadnu súčinnosť,nemožno akceptovať. Ak mal sťažovateľ objektívne takú možnosť, mohol a mal sám uviesťa predložiť   relevantné   skutočnosti   vo svojich   podaniach   a prispieť   tak   k naplneniu   účeluexekučného   konania.   Prekážkou   nemohlo   byť   to,   že okresným   súdom   nebol   vyzvaný,prípadne že okresný súd právoplatne nerozhodol o jeho návrhu na zmenu účastníka konania.Dĺžka konania o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka bola takto spôsobená aj neznámympobytom povinných. Uvedené skutočnosti a ich dôsledky boli objektívne a nemožno ichpripočítať výlučne na ťarchu okresného súdu.

Námietku   sťažovateľa   o   tom,   že   okresný   súd   mal   vykonať   iné   opatrenia   –napr. ustanoviť   opatrovníka   účastníkom   konania,   rozhodnúť,   že   sa   im   budú   doručovaťpísomnosti   uložením   v spise   a pod.,   možno   akceptovať   len   čiastočne.   Občiansky   súdnyporiadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výberpríslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou úvahy súdu. Jehoúlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné,aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetreniaje v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami predmetnej vecis tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súduumožňuje záver o tom, či pobyt účastníka je neznámy a či možno takému účastníkoviustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovisa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesný postup okresného súdu v tomtosmere preto nemožno považovať sám osebe za neefektívny. Uvedené skutočnosti zohľadnilústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   uzavrel,   že   postupom   okresného   súduv napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavya práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Ústavný   súd   síce   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bolo   postupom   okresného   súduv napadnutom   konaní   porušené,   avšak   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   ďalej   konal   bezzbytočných   prieťahov,   pretože   uznesenie   okresného   súdu   o zmene   účastníka   konaniaz 10. mája 2011   bolo   účastníkom   konania   doručené   a   nadobudlo   právoplatnosť24. januára 2015.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom,ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadnepríkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ   požadoval   finančné   zadosťučinenie   1 000 €,   pričom   poukazovalna „trvalý   stav   právnej   neistoty,   nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z neprimeranej   dĺžky konania   a tiež   majetkovú   ujmu   spočívajúcu   v nemožnosti   domôcť   sa   uspokojenia   svojej judikovanej pohľadávky...“.

Ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančnézadosťučinenie,   za   dostatočné   považuje   vyslovenie   porušenia   ním   označených   práva tiež príkaz okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.Ústavný   súd   prihliadol   v prvom   rade   na   okolnosti,   ktoré   uviedol   v odôvodnení   svojhonálezu v bode III.   Ústavný súd prihliadol aj na to,   že uvedená procesná situácia – to,že nebolo právoplatne rozhodnuté o účastníctve sťažovateľa v napadnutom konaní – nebránitomu, aby judikovanú pohľadávku súdny exekútor vymáhal v prospech pôvodného veriteľa,resp.   aby   súdny   exekútor   využil   zákonné   prostriedky   smerujúce   voči   povinnýma ich majetku,   prípadne   príjmom,   ktoré   by   zaistili   budúce   vymoženie   judikovanejpohľadávky.   Rozhodovanie   o zmene   účastníka   nie   je   v zásade   spôsobilé   zmariť   účelexekučného konania – naplnenie tohto účelu bude závislé od postupu súdneho exekútorav napadnutom konaní a tiež od bonity povinných. Sťažovateľ neuviedol také skutočnosti,ktoré by viedli k záveru, že v dôsledku rozhodovania okresného súdu o návrhu sťažovateľana zmenu účastníka došlo k zmareniu účelu exekučného konania.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností,   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľana priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikliv súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom, a to vo výške 340,89 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia sťažovateľa vo výške340,89   €   zodpovedá   sume   vypočítanej   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby(za rok 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a)a § 16 ods. 3 vyhlášky zvýšenú o 20 %, keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015