znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 724/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom z predsedu Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Ondavská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 812/2014 z 18. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 812/2014 z 18. júna 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej príloh   vyplynulo,   že „Sťažovateľ   ako   podnikateľ   -   FO v rokoch 1993-1998 vykonával na základe živnostenského oprávnenia odborné činnosti pre iného podnikateľa ⬛⬛⬛⬛. Zmluvne dohodnutý objem práce pre vyššie uvedeného podnikateľa mu sprostredkovala, resp. zabezpečila obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,   na základe   vopred dohodnutých   zmluvných   podmienok. Obsahom zmluvy   uzavretej   medzi   sťažovateľom   a   sprostredkovateľom   bol   záväzok,   zabezpečiť sťažovateľovi   zákazky   v   období   od   31.08.1993   do   31.01.1998   v   sume   65.000.000,-   Sk a záväzok sťažovateľa vyplatiť sprostredkovateľovi odmenu - províziu vo výške 5.000.000,- Sk. Vzhľadom na dosiahnutie objemu fakturovaných prác v súlade zo zmluvou, vyplatil sťažovateľ sprostredkovateľovi na základe ním vystavených faktúr dohodnutú províziu. Daňový úrad Hlohovec ako správca dane, vykonal v období rokov 1998-2000 daňové kontroly u daňového subjektu - sťažovateľa, zamerané na platenie dane z príjmu a DPH za rok 1997. V protokoloch z kontroly správca dane konštatoval, že v zdaňovacom období, ktoré bolo predmetom kontroly, došlo ku kráteniu dane z príjmu FO za rok 1997 v sume 1.984.536,- Sk a k neoprávnenému uplatneniu DPH na vstupe v sume 1.784.000,- Sk. Správca dane považoval vyplatenie odmeny sprostredkovateľovi v roku 1997 za nedôvodný výdavok a rovnako za neoprávnené aj uplatnenie DPH na vstupe z tohto titulu. Na základe tohto vydal správca dane platobné výmery, resp. rozhodnutia. Dôvodom údajného vzniku daňových   nedoplatkov,   resp.   neoprávneného   zaúčtovania   DPH   na   vstupe,   mala   byť skutočnosť,   že   v   prípade   sprostredkovateľských   činností   -   a)   zmluva   bola   neplatná, b) zmluvne   dohodnutý objem   fakturovaných   prác   nebol naplnený,   c) práce   pre   daňový subjekt neboli zadávané na základe sprostredkovania, ale účasti vo výberových konaniach, d) nevznikol z vyššie uvedených dôvodov nárok na účtovanie a úhradu provízie, vrátane nároku na uplatnenie DPH na vstupe. Na základe odvolaní sťažovateľa, nadriadený orgán, Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Trnava, svojimi rozhodnutiami predmetné rozhodnutia prvostupňového orgánu potvrdilo, resp. vyslovilo záväzný právny názor k záverom správcu dane,   že   uzavretá   zmluva   je   platná   a   zaväzovala   obidvoch   účastníkov   a   objem fakturovaných prác v zmluvnom období prekročil dohodnutý objem. Z uvedeného vyplýva, že   nárok   na   províziu   vznikol   za   predpokladu,   že   práce   v   dohodnutom   objeme   získal sťažovateľ na základe sprostredkovania.

Dôvodom pre uvedený postup daňových orgánov bolo ich tvrdenie, nezodpovedajúce však skutočnosti a aj napriek námietkam a návrhom sťažovateľa dôsledne nepreverené, resp.   vôbec,   že   sťažovateľ   zákazky   od   objednávateľa ⬛⬛⬛⬛ nedostával   na základe sprostredkovania, ale výlučne na základe účasti vo výberových konaniach, keďže takýto postup predpisovali Pracovné inštrukcie generálneho riaditeľa Sťažovateľ   ako   účastník   konania   navrhoval   a   žiadal,   aby   správca   dane   vykonal   dôkaz vyžiadaním správy od ⬛⬛⬛⬛, či sa sťažovateľ na základe prihlášky zúčastňoval výberových konaní a či mu zákazky boli zadávané na základe výberových konaní. Daňový orgán takýto dôkaz nikdy nevykonal a svoj právny názor, že k sprostredkovaniu nedošlo, opieral výlučne, že o výbere dodávateľov v podmienkach ⬛⬛⬛⬛ sa rozhodovalo vo výberovom konaní... a že teda aj sťažovateľ musel podávať prihlášky do výberových konaní, aby mu práce mohli byť zadané.

Nakoľko sťažovateľ nemal potrebné peňažné prostriedky na zaplatenie dane podľa výmerov správcu dane, začal Daňový úrad Hlohovec na vymôženie daňových nedoplatkov daňovú exekúciu, vrátane predaja rodinného domu v spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky.   Sťažovateľ   bol   nútený   pôžičkami   od   súkromných   osôb   obstarať   sumu zodpovedajúcu daňovému nedoplatku, aby zabránil predaju domu v exekúcii a vymáhanú sumu uhradil v troch splátkach na účet správcu dane.

Naviac, správca dane oznámil uvedené skutočnosti aj orgánom činným v trestnom konaní a proti sťažovateľovi bolo vedené od marca 2000 do júna 2011 teda 11 rokov, trestné stíhanie za závažný trestný čin skrátenia dane spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. Okresný súd Trnava, v konaní sp.zn. 4T 372/02 vedenom proti sťažovateľovi   dôsledne   preveril   obranu   sťažovateľa,   že   sa   žiadnych   výberových   konaní nezúčastnil a zákazky mu boli zadávané priamo na základe sprostredkovania a dospel na základe nesporných listinných dôkazov k záveru, že sťažovateľ sa výberových konaní na zadávanie prác dodávateľským spôsobom nezúčastnil, objem fakturovaných prác pre ⬛⬛⬛⬛, nielen dosiahol ale aj prekročil zmluvne dohodnutú hodnotu, čo bolo podmienkou   výplaty   provízie.   A   na   základe   uvedených   zistení,   potvrdených   listinnými dôkazmi zo ⬛⬛⬛⬛ ako aj ďalších dôkazov potvrdzujúcich prax pri zadávaní zákaziek sťažovateľovi mimo súťaž, sťažovateľa spod obžaloby oslobodil rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.06.2011.

Sťažovateľ   v   zmysle   zákona,   podal   na   Ministerstvo   financií   SR,   žiadosť   zo   dňa 25.05.2012 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   nesprávnym   úradným   postupom.   Ministerstvo   nárok   sťažovateľa predbežne prerokovalo a oznámilo, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu a preto považuje predmetný nárok za neopodstatnený.

Následne sťažovateľ dňa 15.05.2013 podal žalobu na Okresnom súde Bratislava I. o náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Súd   prvého   stupňa   zamietol   sťažovateľov   návrh s odôvodnením,   že   neboli   preukázané   v   konaní   zákonné   predpoklady   zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd k tomuto záveru viedla skutočnosť, že rozhodnutia vydané v daňovom konaní, neboli zrušené, teda chýba jedna z podmienok   zodpovednosti   štátu   za   škodu   -   nezákonné   rozhodnutie...   Proti   tomuto prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie... Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 18.06.2015, ktorý sa stal právoplatným dňom 30.06.2015, rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny potvrdil, keď sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že pre rozhodnutie o náhrade škody absentuje nezákonnosť rozhodnutia (zrušenie rozhodnutia v predpísanom konaní) a pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že činnosť štátnych orgánov má znaky nesprávneho úradného postupu, odvolací súd   zaujal   stanovisko,   že   nápravu   bolo   možné   dosiahnuť   iba   prostriedkami   správneho konania a súd nemá oprávnenie meniť, či zrušiť rozhodnutia vydané v daňovom konaní.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom v jeho veci konajúcich súdov o nesplnení zákonných   predpokladov   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím,   resp.   nesprávnym   úradným   postupom.   Podľa   sťažovateľa   je   nesporné,   že Okresný súd Bratislava I a krajský súd porušili jeho v sťažnosti označené práva „tým, že zamietli sťažovateľov návrh na náhradu škody vo výške 169.388,49 € s prísl., spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, hoci je nesporné, že postup daňových orgánov má všetky znaky nesprávneho úradného postupu, čoho dôkazom je aj uvedený rozsudok Okresného súdu v Trnave“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Tým,   že   odvolací   súd,   nevykonal   k   nesprávnemu úradnému   postupu   žiadne   dokazovanie,   nenariadil   pojednávanie,   ak   mal   pochybnosti o skutkových a právnych záveroch súdu prvého stupňa, čo na základe vyššie uvedených skutkových   okolností   mať   mal,   porušil   práva   sťažovateľa,   keď   zavinil,   že   postupom odvolacieho   súdu   sa   sťažovateľovi   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.“. Dôsledkom uvedeného   postupu   krajského   súdu,   ktorý   namietaným   rozsudkom   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu, je nielen porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, ale aj jeho práva na ochranu majetku garantovaného ústavou a dodatkovým protokolom.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1   ústavy a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 812/2014 z 18. júna 2015, aby namietaný rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 000   €   a náhradu   trov   konania   v sume 1 547,12 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu dovolanie, keď uvádza: „Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislava sp. zn. 2Co/812/2014   -   76   zo   dňa   18.06.2015   podal   sťažovateľ   dovolanie   zo   dňa   27.07.2015. Do podania tejto ústavnej sťažnosti nemá sťažovateľ vedomosť o tom, že by bolo rozhodnuté o   jeho   dovolaní,   a   teda   či   vôbec   dovolací   súd   pripustí   dovolanie   voči   rozhodnutiu napádaného   touto   ústavnou   sťažnosťou...   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poznamenáva,   že ústavnú sťažnosť podáva z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípad neskoršie vyslovenej neprípustnosti podaného dovolania...“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I.   ÚS   169/09,   I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015