znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 724/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť I. M., zastúpeného   advokátom   JUDr. Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost   2/2013   z 12.   februára   2013 a postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 21/2011, a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. augusta 2014 doručená sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom   Holičom,   Lužická   7,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12. februára 2013 a postupom Špecializovaného trestného súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 21/2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   prokurátor   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor“) podal 27. októbra   2006   na   sťažovateľa   obžalobu   za   skutky   kvalifikované   ako trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 124 ods. 2, 3 a 5   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   a trestný   čin   skrátenia   dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 148 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra   2005.   Špeciálny   súd   v Pezinku   uznesením   sp.   zn.   BB   3   Tš   32/2006 zo 4. júla 2007 obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi.

Prokurátor opäť podal 16. augusta 2011 špecializovanému trestnému súdu obžalobu na   sťažovateľa,   ktorú   špecializovaný   trestný   súd   uznesením   sp.   zn.   BB   3   T   21/2011 z 1. decembra   2011   odmietol   a vec   vrátil   prokurátorovi.   Najvyšší   súd   na   odvolanie prokurátora uznesením sp. zn. 2 Tost 6/2012 z 26. júna 2012 zrušil uznesenie o odmietnutí obžaloby a uložil špecializovanému trestnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Špecializovaný trestný súd na verejnom zasadnutí 24. októbra 2012 rozhodol o zastavení trestného stíhania sťažovateľa a ďalších   obžalovaných z dôvodu   neprípustnosti   trestného stíhania,   pretože   tak   ustanovuje   medzinárodná   zmluva.   Prokurátor   podal   proti   tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12.   februára   2013   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   zrušil   a uložil   špecializovanému trestnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «To čo sa na súde I. stupňa deje po vrátení spisu z NS SR nemá nič spoločné s racionálnym, ale ani zákonným postupom.

Obvinený Ľ. T. podal prostredníctvom svojho obhajcu U. dovolanie. Súd podané dovolanie po zbytočne dlhom čase žiadal doplniť, prípadne odstrániť vady podania. Stále je však vedené trestné stíhanie a vedie sa tak,   že nemožno očakávať skoré meritórne rozhodnutie... Každý deň sa budím v napätí, neistote a očakávaní, že opäť budem znášať   „zákonné“   a súdom   akceptované   procesné   obmedzenia   mojej   osobnej   slobody a môjho majetku...

Či   už   chceme   alebo   nie,   súd   pripúšťa,   že   podľa   tzv.   starého   trestného   zákona účinného   do   31.   12.   2005   došlo   uplynutím   času   k podstatnému   zníženiu   spoločenskej nebezpečnosti trestného činu... Ja tvrdím, že spoločenská nebezpečnosť je dnes už menšia ako nepatrná... Zanikla trestnosť a stíhanie je treba zastaviť.»

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   I.   M.   upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo hrubo porušené rozhodnutím najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 2/2013 zo dňa 12. 02. 2013 a konaním   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 T 21/2011.

Špecializovanému   trestnému   súdu   Pezinok   sa   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 21/2011 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

I. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- € a náhradu trov právneho   zastúpenia   vo   výške   340,90   €,   ktoré   sú   porušovatelia   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokáta JUDr.   Jozefa Holiča..., a to do dvoch mesiacov nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu,   je   jej   predmetom   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie   jeho   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 21/2011 a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12. februára 2013.

1. K napadnutému postupu špecializovanému trestného súdu

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo   dochádzať   alebo   porušenie   v   tom   čase   ešte   mohlo   trvať   (m.   m.   I.   ÚS   34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   označeným   orgánom   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   špecializovaného trestného   súdu),   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Pri výklade základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   si   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal vyjadrenie   špecializovaného   trestného   súdu   k sťažnosti   a oznámenie   aktuálneho   stavu konania. Podľa vyjadrenia špecializovaného trestného súdu po rozhodnutí najvyššieho súdu o zrušení uznesenia o zastavení konania mu bol spis vrátený na ďalšie konanie 12. marca 2013. Následne na hlavnom pojednávaní 9. septembra 2013 uznesením podľa § 255 ods. 3 Trestného   poriadku   vrátil   trestnú   vec   prokurátorovi   na   postup   podľa   §   232   a   §   233 Trestného poriadku, pretože boli splnené podmienky na konanie o dohode o vine a treste. Spis bol vrátený prokurátorovi 10. septembra 2013.

Dňa   19.   septembra   2013   bolo   doručené   dovolanie   obvineného   Ľ.   T.   podané prostredníctvom jeho obhajcu J. U. proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12.   februára   2013.   Špecializovaný   trestný   súd   ho   10.   októbra   2013   zaslal   ostatným stranám na vyjadrenie v lehote 30 dní. Po doručení vyjadrení a spisu (27. januára 2014) dovolanie   predložil   najvyššiemu   súdu,   ktorý   ho   19.   marca   2014   vrátil   s tým, aby špecializovaný trestný súd vyzval obhajcu J. U. na odstránenie nedostatkov dovolania. Špecializovaný   trestný   súd   zaslal   výzvu   21.   marca   2014   a následne   vykonával   úkony na účely jej doručenia, pretože obhajca J. U. nepreberal súdne zásielky. Spis bol predložený najvyššiemu súdu 19. júna 2014. Obhajca splnil výzvu 3. júla 2014 doručením doplneného dovolania   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   vrátil   spis   špecializovanému   trestnému   súdu 9. júla   2014   s pokynom   doručiť   rovnopis   doplnenia   dovolania   procesným   stranám. Špecializovaný trestný súd odoslal doplnenie dovolania 15. júla 2014. Sťažovateľ predložil vyjadrenie k dovolaniu 6. augusta 2014. Výzvu neprevzal obvinený M. K., špecializovaný trestný súd ju zaslal opakovane 8. septembra 2014 a 16. septembra 2014 aj prostredníctvom polície.

Predseda   špecializovaného   trestného   súdu   vo   vyjadrení   konštatoval: „považujem za potrené uviesť, že dňa 09. 11. 2013 bola vec vrátená prokurátorovi a dostala sa tak do štádia prípravného konania, teda z moci súdu. Súd v tomto smere nemohol vzhľadom na tieto   skutočnosti   právne   relevantne   pôsobiť   na   prokurátora,   aby   prípadne   uzavrel s obvinenými   dohodu   o vine   a treste   alebo   nie,   a potom   predložil   Špecializovanému trestnému súdu trestný spis s návrhom na schválenie dohody o vine a treste, resp. s novou obžalobou.   Preto   keď   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Špecializovanému   trestnému   súdu   bolo prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, toto nie je možné, pretože trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania. Ako bolo vyššie konštatované, prokurátor postúpil trestný   spis   bez   akéhokoľvek   jeho   rozhodnutia   vo   veci   samej   v mesiaci   január   2014 na Špecializovaný trestný súd z dôvodu dovolania Ľ. T. Podľa môjho názoru Špecializovaný trestný súd vo vzťahu k podanému dovolaniu taktiež konal v zmysle Trestného poriadku a bol povinný rešpektovať pokyny Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkali doručenia dovolania a najmä doručenia doplneného dovolania U.“

Podľa § 255 ods. 3 Trestného poriadku po vykonaní úkonov podľa odsekov 1 a 2 predseda senátu zistí, či prokurátor a obžalovaný nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste. Ak sa prokurátor a obžalovaný vyjadria, že chcú konať o dohode o vine a treste, vráti vec prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 len ak to navrhne prokurátor...

Z uvedeného prehľadu konania vyplýva, že v čase podania sťažnosti (august 2014) bol príslušným orgánom na konanie v trestnej veci sťažovateľa prokurátor, pretože vec mu bola vrátená na konanie o dohode o vine a treste. Nevyhnutnou podmienkou tohto postupu je súhlas obžalovaného (sťažovateľa) s konaním o dohode o vine a treste. Špecializovaný trestný súd preto nemohol v čase podania sťažnosti prerokúvať vec a ani vykonávať žiadne úkony smerujúce k právoplatnému skončeniu trestného konania. Z tohto dôvodu je sťažnosť smerujúca proti postupu špecializovaného trestného súdu pri prerokúvaní veci samej zjavne neopodstatnená.

Špecializovaný trestný súd vykonával v čase podania sťažnosti úkony, ktoré súviseli s dovolaním   podaným   jedným   z obvinených   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   o zrušení rozhodnutia o zastavení trestného stíhania. Predĺženie konania v tejto fáze bolo spôsobené obhajcom   obvineného   Ľ.   T.,   ktorý   podal   nekvalifikované   dovolanie   a nepreberal   výzvy zasielané na adresu sídla jeho kancelárie. Z prehľadu úkonov špecializovaného trestného súdu   v tomto   konaní   vyplýva,   že   jeho   postup   nebol   poznačený   zbytočnými   prieťahmi, a preto   je   sťažnosť   aj   v časti   týkajúcej   sa   úkonov   špecializovaného   trestného   súdu v dovolacom konaní zjavne neopodstatnená.

2. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

V   súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateľa   smerujúcou   podľa   petitu   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12. februára 2013 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   (ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote) nemôže   dôjsť   samotným   rozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho postupom   (nečinnosťou,   nesprávnym   postupom   a   podobne).   Z   uvedeného   vyplýva, že v prípadoch,   ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   práva   konkrétnym   rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Ústavný súd preto rozhodol   o odmietnutí tejto časti sťažnosti   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014