znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 723/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Zuzana   Čížová,   s.   r.   o., Jesenského   69,   Bánovce   nad   Bebravou,   konajúcou prostredníctvom   konateľky   a   advokátky JUDr.   Zuzany   Čížovej, vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE 39/2015-92 z 27. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE 39/2015-92 z 27. júna 2015 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Krajský súd Eisenstadt v Rakúskej republike vydal dňa 25.08.2014 rozsudok pre zmeškanie   sp.   zn.   4Cg   257/11k-42   zo   dňa   25.08.2014   zaviazal   osobu   označenú   ako ⬛⬛⬛⬛,

na zaplatenie sumy 58.169,70 € s príslušenstvom spoločnosti

...

Dňa 23.02.2015 doručila spoločnosť ⬛⬛⬛⬛... Viedeň ako oprávnený, exekútorskému úradu JUDr. Beatrix Vargovej, súdnej exekútorky... Nitra, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie.

V   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   zo   dňa   23.02.2015   sa   mal   oprávnený odvolať na vyššie   uvedený   rozsudok   pre   zmeškanie   Krajského   súdu   Eisenstadt   sp.   zn. 4Cg 257/11k-42 zo dňa 25.08.2014 ako na exekučný titul, pričom podľa oprávneného mal byť povinným sťažovateľ – teda ⬛⬛⬛⬛, s miestom podnikania

... Teda osoba iná od osoby označenej v exekučnom titule. V zmysle prekladu rozsudku pre zmeškanie vydaného Krajským súdom Eisenstadt zo dňa 25.08.2014 č. k. 4Cg 257/11 k-42 predloženého oprávneným k návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015, má byť žalovaný označený ako:

, ⬛⬛⬛⬛.

V žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015, doručenej Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou súdna exekútorka JUDr. Beatrix Vargová ako povinného   uviedla ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.

Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   uznesením   sp.   zn.   5Er/93/2015-48   zo   dňa 16.03.2015 rozhodol nasledovne:

„Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Beatrix Vargovej, so sídlom Exekútorského úradu Nitra, Štefánikova 49 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 23.02.2015, doručenú Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa 25.02.2015, zamieta.“

Oprávnený,   spoločnosť

Viedeň,   Rakúska   republika   doručil   súdu   dňa   07.04.2015 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 16.03.2015, sp. zn. 5Er/93/2015.

O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne t.j. porušovateľ uznesením sp. zn. 19CoE/39/2015-92 zo dňa 27.06.2015 tak, že uznesenie okresného súdu zrušuje a vec mu   vracia   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn. 19CoE/39/2015-92 zo dňa 27.06.2015 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.07.2015... Porušenie práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Prvostupňový Okresný súd Bánovce nad Bebravou v uznesení sp. zn. 5Er/93/2015-48 zo   dňa   16.03.2015   po   preskúmaní   žiadosti   o   vydanie   poverenia,   návrhu   na   vykonanie exekúcie a exekučného titulu, správne konštatoval existenciu rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, nakoľko v návrhu   a   v   žiadosti   je   ako   povinný   označený ⬛⬛⬛⬛,   s

, dokonca s uvedením rodného   čísla ⬛⬛⬛⬛,   avšak   podľa   Rozsudku   pre   zmeškanie   vydaného   Krajským súdom   Eisenstadt   zo   dňa   25.08.2014   č.   k.   4Cg   257/11   k-42   je   žalovaným

.

Z výpisu zo Živnostenského registra Slovenskej republiky prvostupňový Okresný súd Bánovce nad Bebravou tiež správne zistil, že povinný

⬛⬛⬛⬛

je   odlišným subjektom od povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie a v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kde je ako povinný označený ⬛⬛⬛⬛, s

. Prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď vzhľadom na skutočnosť, že oprávneným označená osoba povinného, nie je povinným z exekučného titulu, ide o osobu odlišnú   od   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule,   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia zamietol...

Porušovateľ, Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uznesenia sp. zn. 19CoE/39/2015- 92   zo   dňa   27.06.2015   konštatoval,   že   v   prejednávanom   prípade   je   spornou   otázka účastníctva v konaní na strane povinného, t.j. či povinný označený v návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a v žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je osobou totožnou so žalovaným v exekučnom titule.

Uvedenú spornú otázku však porušovateľ vo svojom rozhodnutí vôbec nezodpovedal. Porušovateľ tiež v odôvodnení vyššie označeného uznesenia konštatoval, že zastáva názor,   že   označenie   účastníka   konania,   ktorý   v   konaní   vystupoval   ako   žalovaný   (t.   j. v konaní,   v   ktorom   bol   vydaný   exekučný   titul),   zodpovedá   označeniu   povinného   ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, resp. žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalej podľa porušovateľa, nakoľko v prejednávanej veci sa jedná o cudzí exekučný titul, označenie účastníka   konania,   ktorému   bola   uložená   povinnosť,   zodpovedá   spôsobu   označovania sporných strán v štáte vydania exekučného titulu; je však z neho dostatočne zrejmé, že ide o fyzickú osobu   – podnikateľa,   čomu nasvedčuje aj uvedenie   mena   povinného   – v označení žalovaného.

Porušovateľ poukázal na kópiu faktúry zo dňa 23.08.2011, z ktorej má jednoznačne vyplývať,   že   osoba   označená   v   konaní   ako   povinný   vystupovala   v   obchodnom   styku s oprávneným   ako   samostatne   zárobkovo   činná   osoba,   používajúca   identifikačné   číslo pridelené jej ako fyzickej osobe – podnikateľovi – ⬛⬛⬛⬛, z predmetnej faktúry má   vyplývať,   že   na   faktúre   je   povinný   označený   ako ⬛⬛⬛⬛,,   ktorého   označenie   je totožné s označením žalovaného (resp. povinného) v exekučnom titule.

Napokon   porušovateľ   konštatoval,   že   napriek   tomu,   že   za   označením   povinného nebolo v exekučnom titule uvedené identifikačné číslo povinného ako samostatne zárobkovo činnej osoby, nevznikli pochybnosti o jeho identifikácii.

Porušovateľ je toho názoru, že ak príslušný orgán označí v rozhodnutí účastníkov konania spôsobom nezodpovedajúcim tomu, ako sa účastníci v občianskom súdnom konaní presne označujú (§ 79 ods. 1 - veta druhá O.s.p.), nie je to na ujmu vykonateľnosti, ak je možné z neho bez pochybnosti vyvodiť, komu bola uložená povinnosť...

K   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   došlo   tým,   že   porušovateľ   neuviedol   vo   svojom   rozhodnutí   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Porušovateľ   koná so sťažovateľom ako s povinným a tohto označuje za povinného napriek skutočnosti, že k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone. V danom   prípade   porušovateľ   žiadnym   spôsobom   nevyriešil,   ktorá   osoba   má   byť v exekučnom konaní povinným, nakoľko sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného resp. nedostatočného označenia účastníka konania.

Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   právne   názory   porušovateľa   ako odvolacieho   súdu   sú   svojvoľnými   a   v   nadväznosti   na   skutkový   stav   danej   veci   sú neudržateľné, podľa týchto nemožno v súlade so zákonom postupovať v danom konaní, nakoľko porušovateľ nevyriešil pre vec podstatnú otázku, kto má byť v danom exekučnom konaní povinným...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/39/2015-92 zo dňa 27. 06. 2015 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE/39/2015-92 zo dňa 27. 06. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vrátene trov právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspechu sťažovateľ vyčísli.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia neuviedol jasné a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace   s uplatnením   nárokov   a   obranou   sťažovateľa   proti   takému   uplatneniu a so sťažovateľom koná ako s povinným, označuje ho za povinného napriek skutočnosti, že k tomuto nemá žiadne skutkové alebo právne odôvodnenie, ktoré by malo oporu v zákone. V   danom   prípade   porušovateľ   žiadnym   spôsobom   nevyriešil,   ktorá   osoba   má   byť v exekučnom konaní povinným, keďže sa v odôvodnení zaoberal iba otázkou dostatočného, resp. nedostatočného označenia účastníka konania.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Namietané   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   konečným   rozhodnutím,   dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania namietaného uznesenia krajského   súdu   bola   vec   vrátená   prvostupňovému   súdu,   ktorý   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17   C   192/2011   ďalej   pokračuje.   Sťažovateľ   má   a   aj   bude   mať   v   ďalšom   štádiu konania pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou, resp. v odvolacom či dovolacom konaní   pred   krajským   súdom   alebo   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky,   možnosť uplatniť   ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok   ochrany tých   práv,   ktorých porušenie namieta   vo svojej sťažnosti. V tomto štádiu konania dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti samy osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného súdu v prebiehajúcom súdnom konaní (m. m. I. ÚS 538/2014, I. ÚS 112/2015).

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, I. ÚS 112/2015).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v   danej   veci od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne   ako   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (napr. IV. ÚS 254/2011, I. ÚS 112/2015).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   sťažnosť   odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. októbra 2015