znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 723/2014-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24, Piešťany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 Er 519/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 519/2006.

Návrhom na vykonanie exekúcie zo 17. marca 2006 sa pôvodný veriteľ – Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný oprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v   sume   38 537,30   Sk   (1 279,20   €) s príslušenstvom priznanej rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 71/1996 z 9. apríla 1996 voči povinnému v 1. rade Š. H., povinnej v 2. rade M. H., povinnému v 3. rade R. H. a povinnej vo 4. rade A. H. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Okresný súd uznesením č. k. 10 Er 519/2006-32 z 8. marca 2012 pripustil do konania vstup sťažovateľa na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného.

Sťažovateľ namieta, že okresný súd „po dobu dlhšiu ako 15 mesiacov nezabezpečil právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia“, preto mu 14. júna 2013 zaslal žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich doručenie rozhodnutia súdu povinným.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), na ktorú okresný súd reagoval prípisom zo 6. decembra 2013, v ktorom „iba konštatoval, že po zistení pobytu povinných v 3. a 4. rade bude bezodkladne urobená úprava, smerujúca k správoplatneniu predmetného uznesenia“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   síce   pripustil   zmenu účastníka konania na strane oprávneného, avšak nevykonal plynule opatrenia na doručenie rozhodnutia   súdu   povinným,   čím   predmetné   uznesenie   do   dnešného   dňa   nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, aj napriek skutočnosti, že v odpovedi bolo uvedené, že budú uskutočnené kroky, smerujúce k správoplatneniu uznesenia. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného   súdu   dostal   do   právneho   stavu   neistoty,   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy   exekútor   nemôže   ďalej   vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky v prospech   skutočného   veriteľa,   ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní čiastkovej otázky   právneho nástupníctva   na strane   oprávneného,   trvá od   11.   05.   2011, t. j. už vyše troch rokov.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená   iba   nečinnosťou   Okresného   súdu,   ktorý   adekvátne   nereaguje   na   žiadne písomne doručené podania sťažovateľa. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je práve ochrana zákonnosti, vyvoláva v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu a najmä bráni uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu. Jeho postavenie oprávneného z exekúcie vedenej pod sp. zn. 10 Er/519/2006 (EX 738/2006), je vo vzťahu k exekútorovi   závislé   od   rozhodnutia   Okresného   súdu,   na   ktoré   je   naviazané   aj   reálne uspokojenie jeho pohľadávky a tým aj vymožiteľnosť jeho súdom už raz priznaného práva. Sťažovateľ považuje nečinnosť Okresného súdu za vážny zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd. Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 14. 06. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   07.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 01. 07. 2014,   ubehlo   už   celkom   12   mesiacov   od   prvotného   úkonu   sťažovateľa,   ktorým sa na Okresnom   súde   Nové   Zámky   domáhal   nápravy   nečinnosti   Okresného   súdu.   Hoci Okresný   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   účastníka   konania   na   strane oprávneného,   avšak   skutočnosť,   že   predmetné   rozhodnutie   doposiaľ   nie   je   právoplatné a vykonateľné   bráni   tomu,   aby   sťažovateľ   mohol   uplatňovať   právo,   vyplývajúce z exekučného titulu. V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi   stav   právnej   neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich majetkových, a už skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o   podanom návrhu   na zmenu účastníka   konania,   no   do dnešného   dňa nebol   k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er/519/2006 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému   súdu   Nové   Zámky   v   konaní,   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Er/519/2006 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]... priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur..., ktoré... je Okresný súd Nové Zámky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Nové Zámky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   v   sume   340,89   €...   v   lehote   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní   mu   spôsobujú „trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predbežného   prerokovania sťažnosti zistil, že okresnému súdu bol 23. mája 2011 doručený návrh súdneho exekútora na zmenu účastníka   konania zo   16.   mája 2011.   Okresný   súd   20.   februára   2012   vyzval súdneho exekútora, aby podal riadny návrh na pripustenie zmeny účastníka, a tiež vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k návrhu na zastavenie exekúcie. Vyjadrenie sťažovateľa bolo doručené okresnému súdu 5. marca 2012 s tým, že nesúhlasí so zastavením exekúcie, keďže povinní sú v produktívnom veku a doterajšia doba vykonávania exekúcie je krátka.

Dňa 6. marca 2012 predložil súdny exekútor návrh na zmenu účastníkov konania. Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 10 Er 519/2006-32 z 8. marca 2012 tak, že pripustil do konania vstup sťažovateľa na miesto pôvodne oprávneného.

Okresný súd doručoval uznesenie z 8. marca 2012 účastníkom konania. Dňa 24. mája 2012 a 28. mája 2012 boli vrátené nedoručené zásielky pre povinného v 3. rade a povinnú vo 4. rade s poznámkou, že adresát je neznámy. Dňa 28. júna 2012 dal zákonný sudca písomný pokyn na zisťovanie pobytu povinných v 3. a vo 4. rade s tým, že konkrétne úkony smerujúce k zisteniu pobytu povinných okresný súd vykonal 14. novembra 2013.

Dňa 17. júna 2013 bolo doručené podanie sťažovateľa − žiadosť o prijatie opatrení umožňujúcich   doručenie   rozhodnutia   súdu   povinným,   ktorým   žiadal   urobiť   príslušné opatrenia, napr. doručiť uznesenie povinným, ustanoviť im opatrovníka alebo rozhodnúť o tom, že písomnosti sa im budú doručovať uložením v spise.

Dňa 14. novembra 2013 vyzval okresný súd Obecný úrad v obci R., aby oznámil adresu pobytu povinnej vo 4. rade a adresy a mená osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, alebo   o   nej   majú   informácie.   Prípis   obecného   úradu   bol   doručený   okresnému   súdu 9. decembra 2013, podľa ktorého sa povinná vo 4. rade zdržiava v obci na adrese trvalého pobytu.

Dňa 5. marca 2014 bola okresnému súdu vrátená nedoručená zásielka pre povinnú vo 4. rade na adresu R... a tiež..., N.

Okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   10   Er   519/2006-51   z   21.   júla   2014   tak, že ustanovil povinnej vo 4. rade opatrovníčku.

Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že povinná vo 4. rade prevzala zásielku s uznesením   z 8.   marca 2012 o zmene účastníkov   konania 23.   júla 2014 na adrese   N. Uznesenie   okresného   súdu   z   8.   marca   2012   o   zmene   účastníkov   konania   nadobudlo právoplatnosť   23.   júla   2014.   Následne   okresný   súd   uznesením   z 8. októbra   2014   zrušil uznesenie č. k. 10 Er 519/2006-51 z 21. júla 2014 o ustanovení opatrovníčky povinnej vo 4. rade.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 519/2006.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa o pripustení jeho vstupu do konania na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného trvalo dva roky a päť mesiacov. Okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na   zmenu   účastníka   konania   8.   marca   2012.   Okresný   súd   následne   doručoval   toto uznesenie účastníkom   konania   s   tým,   že   sa   nepodarilo   doručiť   zásielky   pre   povinných v 3. a vo   4.   rade.   Okresný   súd   následne   vykonal   šetrenie   na zistenie   pobytu   povinných a opakovane neúspešne doručoval zásielku na zistené adresy. Uznesením z 21. júla 2014 ustanovil   povinnej   vo   4.   rade   opatrovníka.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   tomto   období sa vyskytli aj viaceré obdobia nečinnosti – v období od júna 2012 do novembra 2013, od marca 2014 do júla 2014.

Za rozhodujúce považuje ústavný súd to, že okresný súd vyvinul úsilie na doručenie zásielok   s   uznesením   z   8.   marca   2012   s   tým,   že   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva, že predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   23.   júla   2014,   čím   sťažovateľ   získal procesné postavenie oprávneného v napadnutom exekučnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že v postupe okresného súdu v napadnutom konaní sa vyskytli obdobia nečinnosti, avšak s tým, že v zásade vyvinul primerané a cielené úsilie smerujúce k doručeniu   uznesenia,   ktorým   sa   rozhodlo   o   zmene   účastníka   konania.   Námietku sťažovateľa o tom, že okresný súd mal vykonať iné opatrenia – napr. ustanoviť opatrovníka časovo skôr, možno akceptovať len čiastočne. Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výber príslušných procesných opatrení,   ich   načasovanie   a   postupnosť   je   vecou   úvahy   súdu.   Jeho   úlohou   je   dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či pobyt   účastníka   je   neznámy   a   či   možno   takému   účastníkovi   ustanoviť   opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Tieto závery podporuje aj skutočnosť vyplývajúca zo súdneho spisu, že okresný súd 21. júla 2014 ustanovil povinnej vo 4. rade opatrovníka na základe záveru,   že   jej   pobyt   je   neznámy. Dňa   23.   júla 2014   však   povinná   vo 4.   rade   prevzala zásielku na adrese, na ktorú jej už predtým okresný súd neúspešne doručoval.

Zo súdneho spisu tak možno urobiť záver, že po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch a po podaní sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okresný súd prijal opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného práva sťažovateľa. Zo súdneho spisu vyplýva, že uznesenie okresného súdu o zmene účastníkov konania nadobudlo 23. júla 2014 právoplatnosť, čím sťažovateľ získal procesné postavenie oprávneného v napadnutom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého ak sa náprava vo veci sťažovateľa zabezpečí v rámci všeobecného súdnictva, tak ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva (m. m. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08), pričom v okolnostiach posudzovaného   prípadu   táto   skutočnosť   zakladá   aj   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   intenzita zistených pochybení v postupe okresného súdu nie je dostatočná na to, aby mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014