znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 722/2015-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   Kristínou   Grausovou,   PhD., Advokátska   kancelária,   Františkánske   námestie   3,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015 a žiada vydať tento nález:

„I. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: 4 Co/478/2014-356 zo dňa 11. 03. 2015 bolo porušené.

II.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.:   4   Co/478/2014-356   zo   dňa 11. 03. 2015 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov konania vo výške 296,44 €..., ktorú je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   k rukám   sťažovateľky   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 105/2011, v ktorom sa proti

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „žalovaný   v   2.   rade“), ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 3. rade“), a ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „žalovaná vo 4. rade“), domáhala určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej   28.   apríla   2011   žalovaným   v   2.   rade,   ktorej   predmetom   bol   byt   č.   ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „dražba“). Byt, v ktorom v tom čase žila sťažovateľka so synom ⬛⬛⬛⬛,   bol v   dražbe   predaný   pri   výkone záložného   práva na uspokojenie pohľadávky žalovaného v 1. rade voči sťažovateľke a jej bývalému manželovi (žalovanému   v   3.   rade)   z   hypotekárneho   úveru   (poskytnutého   na   základe   zmluvy zo 14. októbra 2004) za 95 000 € žalovanej vo 4. rade ako vydražiteľke. Sťažovateľka žalobu   odôvodnila   najmä   tým,   že   táto   cena   nezodpovedá   reálnej   trhovej   cene   bytu. Žaloba doručená okresnému súdu 23. mája 2011 smerovala pôvodne iba proti žalovaným v 1. a 2. rade, voči žalovaným v 3. a 4. rade bola rozšírená sťažovateľkou 7. júna 2012. Žalovaný v 1. rade žiadal žalobu zamietnuť s poukazom najmä na to, že dražba prebehla v súlade so zákonom, v zmysle ktorého najnižšie podanie pri znaleckým posudkom určenej cene bytu sumou 101 000 € predstavovalo v opakovanej dražbe 75 750 €, vydražením dosiahnutá   cena   bola   dokonca   o   20   %   vyššia.   Podobne   žalovaný   v   2.   rade   poukázal na zákonný   priebeh   dražby,   ako   aj   na   to,   že   byt   bol   predaný   za   trhovú   cenu,   ktorá sa prejavila pri samotnej dražbe najvyšším podaním.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   105/2011-328   z   13.   marca   2014   žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia najprv poukázal na to, že v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká v lehote troch mesiacov odo dňa príklepu, pričom sťažovateľka nepodala v tejto lehote na okresnom súde úplný návrh, keď označila za žalovaných napriek tomu, že na ich strane ide o nerozlučné procesné spoločenstvo, iba   žalovaných v   1.   a 2. rade.   Zamietnutie   žaloby   ďalej odôvodnil tým, že dôvody žaloby uvedené v zákonnej lehote nespôsobujú neplatnosť dražby; pokiaľ ide o cenu   podania   žalovanej   vo   4.   rade,   táto   zodpovedá   všeobecnej   cene   bytu.   Rovnako ani dôvody doplnené sťažovateľkou po uplynutí zákonnej lehoty nie sú spôsobilé neplatnosť dražby   spôsobiť,   čo   platí   aj   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanej   (podľa   jej   tvrdenia spornej)   výške   pohľadávky   žalovaného   v   1.   rade,   pre   uspokojenie   ktorej   bola   dražba vykonaná.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil, okrem výroku o náhrade trov konania   vo   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   a   žalovaným   v   2.   rade,   v   ktorom   rozsudok okresného súdu zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie. Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, krajský súd považoval za vecne správny záver okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľka nepreukázala nezákonnosť dražby, keďže ňou uvádzané dôvody neplatnosť dražby nespôsobujú.

Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015 bol sťažovateľke doručený 4. mája 2015.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015 sťažovateľka odôvodnila tým, že jej žaloba bola zamietnutá napriek tomu, že byt bol predaný výrazne pod cenu, zmluva o vykonaní dražby a zmluva o vykonaní opakovanej dražby neboli uzatvorené v súlade so zákonom, s čím zákon o dobrovoľných dražbách spája ako následok neplatnosť dražby, cena draženého bytu v znaleckom posudku nebola určená správne a pohľadávky vyčíslené bankou boli výrazne nadsadené.   Krajský   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil,   pretože   nevzal   do   úvahy, že sťažovateľka   so   žalovaným   v   3.   rade   uzatvárali   hypotekárnu   zmluvu   so   žalovaným v 1. rade ako spotrebitelia, išlo o formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohli ovplyvniť. Krajský súd sa mal preto aj bez návrhu zaoberať otázkou, či právo žalovaného v 1. rade na plnenie z hypotekárnej zmluvy nie je premlčané. Pokiaľ žalovaný v 1. rade vyhlásil predčasnú   splatnosť   úveru,   z   právneho   hľadiska   išlo   o   odstúpenie   od   úverovej   zmluvy (list žalovaného   v   1.   rade   z   10.   júla   2008)   a   právo   žalovaného   v   1.   rade   na   plnenie voči sťažovateľke   malo   povahu   bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   sa   preto   premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe 10. júla 2010, teda ešte prv, než žalovaný v 1. rade pristúpil k opakovanej dražbe v apríli 2011. Sťažovateľke tak jednak žalovaný v 1. rade odňal právo vzniesť námietku premlčania, ktorou by sa mohla brániť v súdnom konaní, ale najmä krajský súd napriek tomu k premlčaniu práva žalovaného v 1. rade na zaplatenie sumy, pre ktorú bola   vykonávaná   dražba,   neprihliadol.   Pokiaľ   vymáhaná   pohľadávka   neprešla   súdnou kontrolou, postup krajského súdu, ktorý na takúto súdnu kontrolu tiež rezignoval, nebol v súlade s účelom a zmyslom právnych predpisov európskeho spotrebiteľského práva (vrátane žalovaným v 1. rade vo vymáhanej sume uplatňovaným úrokom z omeškania a rôznych poplatkov). Sťažovateľka poukázala i na to, že v zmluve o vykonaní dražby uzatvorenej medzi žalovaným v 1. a 2. rade bola vymáhaná pohľadávka v sume skoro 75 000 €, avšak v tom čase zostatok dlhu už tejto sume nezodpovedal, pretože medzičasom bol znížený v dôsledku dražby iného zálohu zabezpečujúceho rovnakú pohľadávku žalovaného v 1. rade (nehnuteľnosť   v ⬛⬛⬛⬛ ).   Okrem   iného   je zákonnou   náležitosťou   zmluvy o vykonaní   dražby   aj   vyhlásenie   navrhovateľa   dražby   o výške   pohľadávky.   Takéto vyhlásenie v prípade sťažovateľky bolo nepravdivé. Zmluva o vykonaní dražby neobsahuje ani   ďalšiu   zákonnú   náležitosť,   a   to   predpokladané   náklady   dražby   a   výšku   odmeny dražobníka.   Ak   je   dražba   vykonaná   na   základe   zmluvy   o   vykonaní   dražby,   ktorá   je v rozpore so zákonom, a to dokonca voči spotrebiteľovi, nemôže pred zákonom obstáť. Aj na takéto okolnosti bol povinný krajský súd prihliadnuť, avšak neurobil tak aj napriek tomu, že predmetom dražby bolo obydlie sťažovateľky, ktorá inú možnosť bývania nemá. Krajský súd tieto okolnosti do úvahy nevzal a ani sa s nimi žiadnym spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015, ktoré odôvodnila tým, že právne posúdenie veci krajským súdom neobstojí a jeho rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015 odôvodnil takto:„Podľa ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, účinného ku dňu konania opakovanej dražby, v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním   trestného   činu   a   zároveň   ide   o   dražbu   domu   alebo   bytu,   v   ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného   predpisu;   v   tomto   prípade   je   možné   domáhať   sa   neplatnosti   dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

Dražba je verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa dražby, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré   bolo   licitátorom   ukončené   z   dôvodu,   že   nebolo   urobené   ani   najnižšie   podanie. Účastníkom dražby je osoba prítomná na dražbe, ktorá sa dostavila s cieľom urobiť podanie a   spĺňa   podmienky   ustanovené   týmto   zákonom   (§   5   ods.   1   zák.   č.   527/2002   Z.   z.). Dražobníkom   je   osoba,   ktorá   organizuje   dražbu   a   spĺňa   podmienky   ustanovené   týmto a osobitným   zákonom   a   vzniklo   jej   oprávnenie   na   prevádzkovanie   príslušnej   živnosti (§ 6 ods. 1 prvá veta zák. č. 527/2002 Z. z.). Navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba, ktorá vykonáva záložné právo, alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona (§ 7 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z.). Príklepom je úkon   licitátora   spočívajúci   v   klepnutí   kladivkom,   čím   dochádza   za   ustanovených podmienok k prechodu vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby. Udelením príklepu je dražba ukončená (§ 20 ods. 11 zák. č. 527/2002 Z. z.). Vydražiteľom je účastník dražby, ktorému bol udelený príklep. Ak vydražiteľ uhradil cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu, a ku dňu zaplatenia ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z výťažku dražby (§ 27 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z. z.). V prípade, ak boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby   určil   neplatnosť   dražby.   Právo   domáhať   sa   určenia   neplatnosti   dražby   zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby   súvisia so spáchaním   trestného   činu   a zároveň ide   o dražbu   domu alebo   bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade sa možno domáhať neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty.

V   prípade   spoločnej   dražby   bude   neplatná   len   tá   časť   dražby,   ktorej   sa   takýto rozsudok týka (§ 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z.). Účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby   sú   navrhovateľ   dražby,   dražobník,   vydražiteľ,   predchádzajúci   vlastník   a   osoba dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách (§ 21 ods. 4 zák. č. 527/2002 Z. z.). Ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby   môže   určiť   len   súd v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti. Z ust. § 21 ods. 4 zák. č. 527/2002 Z. z. a ním   uvedeného   taxatívneho   výpočtu   účastníkov   súdneho   konania   možno   vyvodiť, že ak niektorá   z   osôb   označených   za   účastníka   konania   o   neplatnosť   dražby   nie je navrhovateľom   alebo   jedným   z   navrhovateľov,   musí   byť   odporcom   alebo   jedným z odporcov.

Z napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky   na   určenie   neplatnosti   vyššie   uvedenej   opakovanej   dražby   bytu   z   dvoch dôvodov, a to pre ním konštatovanú preklúziu nároku pre oneskorene stanovený okruh pasívne   legitimovaných   účastníkov   konania,   a   zároveň   pre   nedôvodnosť   jej   návrhu po vykonaní   dokazovania   a   preskúmaní   ňou   tvrdených   dôvodov   neplatnosti   opakovanej dražby.

S   prvým   z   uvedených   dôvodov   sa   odvolací   súd   nestotožnil.   Súd   prvého   stupňa v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že návrh zamietol aj z dôvodu, že navrhovateľka neuplatnila   právo   podaním   návrhu   na   súd   v   určenej   lehote   voči   všetkým   pasívne legitimovaným, nerozlučným spoločníkom, ktorých práv a právom chránených záujmov sa návrh týka. Vychádzal teda z názoru, že z povahy nerozlučného spoločenstva viacerých odporcov (ust. § 91 ods. 2 O. s. p.) v konaní o návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby vyplýva, že návrh musí buď už v čase jeho podania smerovať proti nim všetkým, alebo musí byť aspoň dodatočne (pri zachovaní lehoty) rozšírený tak, aby smeroval proti nim   všetkým.   Odvolací   súd   má   však   za   to,   že   pokiaľ   zákon   o   dobrovoľných   dražbách ustanovuje, že právo na určenie neplatnosti dražby možno uplatniť návrhom na súde iba v ním   vymedzenej   lehote   (lebo   inak   právo   zaniká),   nemožno   len   zo   skutočnosti, že v občianskom   súdnom   konaní   o   tomto   návrhu   ide   medzi   viacerými   odporcami o nerozlučné procesné spoločenstvo v zmysle ust. § 91 ods. 2 O. s. p., bez ďalšieho vyvodiť, že pre riadne uplatnenie tohto práva na súde sa vyžaduje, aby bol v ustanovenej lehote návrh podaný spoločne proti všetkým nerozlučným spoločníkom, alebo aby bol na nich v ustanovenej lehote rozšírený. Pri posudzovaní otázky včasného uplatnenia práva na súde nemožno   totiž   vychádzať   z   právnej   úpravy   nerozlučného   spoločenstva   odporcov v Občianskom súdnom poriadku (§ 91 ods. 2), ale ustáliť, či a ako túto otázku upravuje zákon   o   dobrovoľných   dražbách.   Dražba   uskutočnená   podľa   zákona   č.   527/2002   Z.   z. je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd, pričom neplatnosť dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa ust. § 21 ods. 2 tohto zákona. K uplatneniu práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa príklepu, ktorá je prekluzívna, a jej márnym uplynutím právo zaniká. Aj keď neplatnosť dražby môže byť určená len vtedy, ak sa konania zúčastnia (buď ako navrhovatelia alebo ako odporcovia) navrhovateľ   dražby,   dražobník,   vydražiteľ,   predchádzajúci   vlastník   a   osoba   dotknutá na svojich právach porušením zákona o dobrovoľných dražbách, zákon č. 527/2002 Z. z. nestanovuje žiadnu lehotu, v ktorej sa tieto osoby musia stať účastníkmi konania o takomto návrhu. Lehota stanovená v ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. slúži k uplatneniu práva na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a nie aj k vymedzeniu osôb, ktoré sa musia konania   zúčastniť   ako   účastníci   konania   (z   hľadiska   pasívnej   vecnej   legitimácie). Preto, ak bol   v   posudzovanej   veci   návrh   na   určenie   neplatnosti   dražby   navrhovateľkou podaný v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, mohla aj po jej uplynutí robiť úkony v zmysle   ust.   §   92   O.   s.   p..   V   čase   rozhodovania   o   jej   návrhu   bol   okruh   účastníkov vymedzený   správne.   Samozrejme,   ak   by   súd   prvého   stupňa   o   návrhu   navrhovateľky rozhodoval   rozsudkom   v   čase,   keď   ešte   neboli   žalovaní   všetci   pasívne   legitimovaní účastníci,   ktorí   tvoria   nerozlučné   spoločenstvo,   návrh   by   musel   práve   z   tohto   dôvodu zamietnuť.

Uvedené nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa v tejto časti však nemalo žiadny vplyv na správnosť jeho rozhodnutia o zamietnutí návrhu navrhovateľky pre jeho nedôvodnosť, nakoľko napriek tomuto ním prezentovaného názoru (ktorý by mal v prípade jeho správnosti bez ďalšieho viesť k zamietnutiu návrhu bez jeho meritórneho prejednania)   vec   meritórne   prejednal,   vykonal   dostatočné   dokazovanie,   a   riadne   zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O. s. p.. Zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O. s. p., keď sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal so všetkými okolnosťami,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie,   a   ktoré   boli   pre   posúdenie   veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu nepovažoval navrhovateľkou tvrdené   skutočnosti   (ktoré   by   mali   podľa   jej   názoru   spôsobovať   neplatnosť   dražby) za porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., ani za spôsobilé spôsobiť jej nejakú ujmu na jej právach. V tejto súvislosti sa detailne zaoberal každým ňou tvrdeným dôvodom neplatnosti dražby, a vyvodil správny záver o platnosti dražby a nedôvodnosti jej návrhu. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi, ku ktorým súd prvého stupňa po prejednaní veci   vo   svojom   rozsudku   dospel,   osobitne   so   záverom,   že   nezistil   a   navrhovateľka nepreukázala porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., a nepreukázala ani že by bola výkonom   a   samotným   priebehom   dobrovoľnej   dražby   akokoľvek   dotknutá   na   svojich právach. Tu je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľka síce využila právo podľa ust. § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z. z. a podala návrh na určenie neplatnosti dražby, avšak ňou v návrhu uvedené skutočnosti, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa, nie sú žiadnym porušením ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, pričom navrhovateľka naviac ani porušenie   nejakého   konkrétneho   ustanovenia   predmetného   zákona   netvrdila. Ak poukazovala na to, že vo vydraženej nehnuteľnosti býva, a ona aj jej syn v nej majú hlásený trvalý pobyt, táto skutočnosť má vplyv výlučne na výšku najnižšieho podania, ktoré nemôže byť nižšie ako tri štvrtiny hodnoty bytu určenej znaleckým posudkom (ust. § 16 ods. 6 zák. č. 527/2002 Z. z.). Postup podľa tohto ustanovenia bol pri opakovanej dražbe dodržaný, nakoľko znaleckým posudkom bola určená hodnota bytu na 101.000 eur, a keďže za túto cenu (ktorá bola stanovená ako suma najnižšieho podania v prvom kole dražby) nebol   vydražený,   bola   výška   najnižšieho   podania   v   opakovanej   dražbe   stanovená na 75.750 eur,   čím   bolo   rešpektované   ustanovenie   zákona   §   16   ods.   6   cit.   zákona zakazujúce vydraženie veci pod cenu, ak je dražená nehnuteľnosť zároveň trvalým pobytom dlžníka. Byt bol následne vydražený odporkyňou 4/ za sumu 95.000 eur, teda nemôže obstáť ani tvrdenie navrhovateľky, že cena, za ktorú bol byt vydražený bola nezodpovedajúcou reálnym cenám porovnateľných nehnuteľností v danej lokalite. Ani odvolací súd nezistil v postupe dražobníka žiadne porušenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., nakoľko si splnil povinnosť podľa ust. § 12 ods. 1 zabezpečiť ohodnotenie bytu znaleckým posudkom a vychádzajúc z neho aj správne určil výšku najnižšieho podania v opakovanej dražbe. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné tiež uviesť, že ani znaleckým posudkom určená cena bytu nebola neprimerane nízka, o čom svedčí tiež skutočnosť, že o kúpu bytu za cenu   určenú   znalkyňou,   neprejavil   v   prvom   kole   dražby   nikto   záujem.   Ak   chcela navrhovateľka dosiahnuť vyššiu cenu za byt, mohla sa ho so súhlasom odporcu 1/ pokúsiť predať   za   cenu,   akú   si   predstavovala,   čo   však   neurobila.   Ak   navrhovateľka   ďalej poukazovala na jej snahu dohodnúť sa s odporcom 1/ na splátkach úveru pred výkonom dražby, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny vplyv na platnosť alebo neplatnosť dražby, a vôbec s dražbou nesúvisí.

Navrhovateľka   neplatnosť   dražby   odvodzovala   tiež   od   skutočnosti,   že   zo   zmluvy o vykonaní opakovanej   dražby zo dňa 26. 01. 2011 vyplýva, že vyhlásenie odporcu 1/ o výške pohľadávky bolo v rozpore s reálnym stavom, keďže výška pohľadávky bola uvedená ku dňu 13. 03. 2009, a odvtedy sa zmenila. Na tejto argumentácii zotrvala aj v odvolaní, keď zjednodušene povedané tvrdila, že uvedenie nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení odporcu   1/   spôsobuje   neplatnosť   zmluvy   o   vykonaní   opakovanej   dražby,   uzavretej medzi navrhovateľom dražby a dražobníkom, čo spôsobuje neplatnosť dražby. Odvolací súd z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   sa   už   s   touto argumentáciou   navrhovateľky   dôsledne   a   vyčerpávajúcim   spôsobom   vysporiadal, preto nemôže   obstáť   námietka   navrhovateľky   v   odvolaní,   že   sa   týmto   ňou   uvádzaným dôvodom, ktorý mal spôsobiť neplatnosť dražby, nezaoberal. Práve naopak, v rozsiahlej časť   odôvodnenia   podrobne   vysvetlil,   prečo   navrhovateľkou   tvrdený   dôvod   neplatnosti dražby nemôže obstáť. Keďže navrhovateľka žiadne nové skutočnosti ani tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa vysporiadal v napadnutom rozsudku neuviedla, poukazuje odvolací   súd   na   odôvodnenie   tejto   časti   napadnutého   rozsudku,   s   ktorým   sa   v   plnom rozsahu stotožnil. Na doplnenie už len uvádza, že uvedenie nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky nemôže založiť neplatnosť dražby, nakoľko úver nebol v celosti splatený a záložný veriteľ navrhol dražbu, a vzhľadom   na   cenu   vydraženej   nehnuteľnosti,   z   ktorej   bola   uhradená   pohľadávka navrhovateľky z úveru odporcovi 1/, a na ňu pripadajúca časť zvyšku vydraženej ceny bola navrhovateľke vyplatená, nemohlo uvedením nesprávnej výšky pohľadávky dôjsť k žiadnemu zásahu do práv navrhovateľky. Naviac, v posudzovanej veci nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, pretože odporca 1/ si splnil svoju povinnosť podľa   ust.   §   7   ods.   2   cit.   zákona   a   urobil   vyhlásenie   o   pravosti,   výške   a   splatnosti pohľadávky, pre ktorú dražbu navrhol. Zmluva o vykonaní dražby potom túto náležitosť obsahovala, a uvedenie nesprávnej výšky pohľadávky vo vyhlásení odporcu 1/ jej neplatnosť nespôsobuje.   Za   pravosť,   výšku   a   splatnosť   pohľadávky,   pre   ktorú   sa   navrhuje   výkon záložného   práva   zodpovedá   záložný   veriteľ   podľa   ust.   §   33   ods.   2   cit.   zákona, a zodpovednosti   za   škodu,   ktorá   vznikne   porušením   tejto   povinnosti   sa   nemôže   zbaviť. Ak sa navrhovateľka   domnieva,   že   jej   bola   uvedením   nesprávnej   výšky   pohľadávky vo vyhlásení odporcu 1/ spôsobená škoda, môže sa potom samostatnou žalobou jej náhrady od odporcu 1/ domáhať.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 478/2014-356 z 11. marca 2015 dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré sťažovateľka v priebehu konania a v odvolaní nastolila. Podrobne vysvetlil podmienky, za splnenia   ktorých   možno   dobrovoľnú   dražbu   vyhlásiť   za   neplatnú.   Dôsledne   posúdil ich (ne)splnenie   v   prípade   sťažovateľky.   Zaoberal   sa   postupne   všetkými   argumentmi sťažovateľky,   počínajúc   okolnosťou   existencie   trvalého   pobytu   v   predmete   dražby, cez správnosť záverov znaleckého posudku stanovujúceho všeobecnú cenu predmetu dražby až po primeranosť ceny, za ktorú bol predmet dražby na dražbe predaný. Osobitne sa krajský súd   zaoberal   aj   námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   vyhlásenia   záložného   veriteľa o výške pohľadávky, pre uspokojenie ktorej bola dražba vykonaná. Neponechal teda bez povšimnutia žiadny z argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   vo   vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods.1 listiny, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   478/2014-356 z 11. marca 2015, dôvodom neúspechu sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi bolo nepreukázanie podmienok vyžadovaných pre vyhlásenie dražby za neplatnú.

Krajský súd neaplikoval ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách spôsobom nezlučiteľným   s   ústavou,   jeho   rozhodnutie   je   ústavne   akceptovateľné,   udržateľné a je v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy zodpovednosti advokáta za škodu.

Iba   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré   by   popieralo   účel   a   zmysel   právnej   úpravy,   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   práv   sťažovateľky   a   postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní vo veci   sťažovateľky.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej   porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   z uvedených   dôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015