znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 722/2014-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o.,   Sad A.   Kmeťa   24, Piešťany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa   24,   Piešťany,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. Romana Kvasnicu, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1326/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WM   Consulting   &   Communication,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1326/1997.

Návrhom na vykonanie exekúcie z 27. januára 1997 sa pôvodný veriteľ – Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej len „pôvodný veriteľ“ alebo „pôvodný oprávnený“),   domáhal   vymoženia   pohľadávky   v   sume   5 933,40 Sk   (196,95 €) s príslušenstvom priznanej rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 6/1991 z 8. februára 1991 voči povinnému v 1. rade M. B., povinnej v 2. rade A. B., povinnému v 3. rade J. B. a povinnej vo 4. rade E. B. (spolu ďalej len „povinní“).

Zmluvou o postúpení pohľadávok z 15. decembra 2010 postúpil pôvodný oprávnený sťažovateľovi pohľadávku, ktorá je predmetom napadnutého exekučného konania. Na tomto základe sťažovateľ zaslal okresnému súdu návrh na zmenu účastníka konania.

Keďže   okresný   súd   nerozhodol   po   dobu   dlhšiu   ako   deväť   mesiacov   o   návrhu na zmenu účastníkov napadnutého exekučného konania, zaslal sťažovateľ 20. marca 2013 okresnému súdu žiadosť o rozhodnutie o návrhu na zmenu účastníka konania.

Okresný súd na predmetnú žiadosť nereagoval, preto sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na ktorú okresný   súd   reagoval   podaním   zo   4.   decembra   2013,   v ktorom   uviedol,   že „o   návrhu na zmenu   účastníka   konania   bude   rozhodnuté   po   tom,   ako   bude   zaslané   dedičské rozhodnutie po zomrelej povinnej v 2. rade, na čo dala vyššia súdna úradníčka pokyn dňa 18. 11. 2013“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Súčasný   protiprávny   stav   spočíva   v   tom,   že   Okresný   súd   doposiaľ   o   podanom návrhu na zmenu účastníka konania nerozhodol, hoci v odpovedi na sťažnosť bolo uvedené, že súd v predmetnej veci koná. Avšak ani po uplynutí ďalších 7 mesiacov od doručenia odpovede na sťažnosť nedošlo k vydaniu predmetného rozhodnutia. Sťažovateľ sa týmto postupom Okresného súdu dostal do právneho stavu neistoty, z dôvodu prieťahov v konaní spôsobenými prvostupňovým Okresným súdom. Táto skutočnosť má za následok aj stav, kedy   exekútor   nemôže   ďalej   vykonávať   úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky v prospech   skutočného   veriteľa,   ktorým   je   aktuálne   sťažovateľ.   Konanie   o   rozhodovaní čiastkovej otázky   právneho nástupníctva   na strane   oprávneného,   trvá od   12.   06.   2012, t. j. už 2 roky.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   doterajšia   dĺžka   konania   o   tejto   čiastkovej   otázke je ovplyvnená iba nečinnosťou Okresného súdu. Následky tejto skutočnosti, ktoré spôsobil svojou   nečinnosťou   orgán,   ktorého   úlohou   je   práve   ochrana   zákonnosti,   vyvoláva v sťažovateľovi   stratu   dôvery   k   tomuto   orgánu   a   najmä   bráni   uspokojeniu   pohľadávky sťažovateľa, v pozícií nového veriteľa, a to aj napriek tomu, že je držiteľom exekučného titulu.   Jeho   postavenie   oprávneného   z   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   Er/1326/1997, je vo vzťahu k exekútorovi závislé od rozhodnutia Okresného súdu, na ktoré je naviazané aj reálne   uspokojenie   jeho   pohľadávky   a   tým   aj   vymožiteľnosť   jeho   súdom   už   raz priznaného   práva.   Sťažovateľ   považuje   nečinnosť   Okresného   súdu   za   vážny   zásah do svojich majetkových práv a nevidí žiadnu inú možnosť ako sa domôcť nápravy, okrem podania sťažnosti na ústavný súd.

Sťažovateľ sa aktívne domáhal urýchlenia postupu v predmetnom konaní a vyčerpal všetky adekvátne prostriedky, na nastolenie právnej istoty svojho postavenia v predmetnom spore, majúc na mysli žiadosť zo dňa 20. 03. 2013, ako aj sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa   06.   11.   2013.   Do   dňa   podania   tejto   sťažnosti   na   ústavný   súd,   t.   j.   do   dňa 30. 06. 2014, ubehlo už celkom 15 mesiacov od prvotného úkonu sťažovateľa, ktorým sa na Okresnom súde Levice domáhal nápravy nečinnosti Okresného súdu. Skutočnosť, že súd o podanom návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania doposiaľ nerozhodol bráni tomu, aby sťažovateľ mohol uplatňovať právo, vyplývajúce z exekučného titulu.   V tejto súvislosti si dovoľujeme upozorniť, že Okresný súd spôsobuje sťažovateľovi stav právnej neistoty   a   najmä   nemožnosť   domôcť   sa   uspokojenia   svojich   majetkových,   a   už   skôr judikovaných práv. Sťažovateľ je a aj bol v priebehu celého konania pripravený poskytnúť akúkoľvek súčinnosť, ktorú by Okresný súd vyžadoval na rozhodnutie o podanom návrhu na zmenu účastníka konania, no do dnešného dňa nebol k ničomu vyzvaný.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Levice v konaní vedenom pod sp. zn. Er/1326/1997 porušil základné právo [sťažovateľa] zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Okresnému súdu Levice v konaní, vedenom pod sp. zn. Er/1326/1997 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

[Sťažovateľovi]...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000,00 Eur...,   ktoré...   je   Okresný   súd   Levice   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Levice je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu sťažovateľa v sume 340,89 €... v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,   že   prieťahy   v   napadnutom   konaní mu   spôsobujú „... trvalý   stav   právnej   neistoty, nemajetkovú   ujmu   vyplývajúcu   z   neprimeranej   dĺžky   konania   a   tiež   majetkovú   ujmu spočívajúcu v nemožnosti domôcť sa uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky... V tejto sume sťažovateľ zohľadnil najmä dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa   spočívajúcu   v   pocitoch   právnej   neistoty   a   straty   dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08, IV. ÚS 224/2012). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99, IV. ÚS 224/2012).

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   na   účely   predbežného   prerokovania sťažnosti zistil, že okresnému súdu bol 15. júna 2012 doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vstupu do konania na miesto pôvodne oprávneného.

Dňa   28.   novembra   2012   okresný   súd   zisťoval   pobyt   povinnej   v   2.   rade prostredníctvom   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v L.   (ďalej   len   „úrad   práce“) a Sociálnej poisťovne v L. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“). Dňa 18. decembra 2012 bol doručený prípis úradu práce, podľa ktorého povinná v 2. rade nie je a ani nebola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Prípisom doručeným 20. decembra 2012 úrad práce tiež oznámil, že povinná v 2. rade nepoberá dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke v hmotnej núdzi a o tieto príspevky ani nepožiadala. Dňa 15. januára 2013 bol doručený prípis   Sociálnej   poisťovne,   podľa   ktorého   povinná   v   2.   rade   nie   je   evidovaná ako zamestnanec alebo samostatne   zárobkovo činná osoba a   nie je poberateľkou   dávok dôchodkového poistenia.

Dňa 3. apríla 2013 okresný súd vyzval Okresné riaditeľstvo Policajného zboru L. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), aby uviedlo, akej osobe bol vydaný občiansky preukaz s uvedeným číslom, pretože povinná, ktorej by mal byť vydaný, sa nenachádza v registri obyvateľov Slovenskej republiky.

Dňa 22. marca 2013 bolo doručené podanie sťažovateľa − žiadosť o rozhodnutie o návrhu na zmenu účastníka konania zo dňa 13. júna 2012.

Dňa   10.   apríla   2013   bol   doručený   prípis   okresného   riaditeľstva,   podľa   ktorého predmetný občiansky preukaz bol vydaný A. B., rod. N. Následne jej bol vydaný občiansky preukaz na meno R. z dôvodu sobáša. Uvedená osoba zomrela dňa 25. februára 2006.

Dňa   25.   júla   2013   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Trnava   o   zaslanie právoplatného rozhodnutia v dedičskom konaní po poručiteľke – povinnej v 2. rade. Podľa prípisu   Okresného súdu Trnava doručeného 8. augusta 2013 − na tomto súde dedičské konanie týkajúce sa povinnej v 2. rade neprebiehalo.

Dňa   14.   novembra   2013   zákonný   sudca   dal   písomný   pokyn   vyššiemu   súdnemu úradníkovi, aby sa vysporiadal s okruhom dedičov po povinnom v 1. rade, ktorý zomrel 2. mája 1998, a po povinnej v 2. rade, ktorá zomrela 25. februára 2006, a aby rozhodol o zmene oprávneného.

Dňa 18. novembra 2013 okresný súd opäť vyzval Okresný súd Trnava, aby mu zaslal právoplatné   rozhodnutie   v   konaní   o   dedičstve   po   poručiteľke   A.   R.,   rod. N.   (povinnej v 2. rade).

Dňa 4. decembra 2013 bol doručený prípis Okresného súdu Trnava s uznesením v konaní   o   dedičstve   po   poručiteľke   –   povinnej   v   2.   rade,   ktorým   toto   konanie   bolo zastavené pre nemajetnosť poručiteľky.

Dňa   20.   decembra   2013   zákonný   sudca   dal   súdnej   kancelárii   písomný   pokyn na doručenie   uznesenia   o   zmene   súdneho   exekútora   deťom   povinnej   v   2.   rade aj prostredníctvom Mestského úradu v N. vyvesením na úradnej tabuli mesta, keďže jedno z detí je evidované ako bezdomovec s tým, že exekučné konanie bude zastavené.

Dňa 6. februára 2014 boli okresnému súdu vrátené nedoručené zásielky pre deti povinnej v 2. rade – N. R. a L. R. s poznámkou, že si zásielky neprevzali v odbernej lehote.

Dňa 29. januára 2014 bol okresnému súdu doručený prípis okresného riaditeľstva, podľa ktorého sa nepodarilo doručiť zásielku pre A. B., nar... − dieťa povinnej v 2. rade, s tým, že sa na adrese trvalého bydliska nezdržiava a má byť na liečení v psychiatrickej nemocnici v H.

Okresný súd následne 22. júla 2014 vyzval psychiatrickú nemocnicu..., aby oznámila, či A. B. je alebo bola u nich hospitalizovaná. Predmetná nemocnica odpovedala listom doručeným 23. júla 2014 tak, že A. B., nar..., nebola hospitalizovaná na ich oddelení.

Dňa   25.   júla   2014   okresný   súd   zisťoval   okruh   dedičov   po povinnej   v   2.   rade, vyžiadal si súhlas pôvodného oprávneného so zmenou účastníka konania a na rozhodnutie o zmene oprávneného.

Okresný   súd   rozhodol   25.   júla   2014   uznesením   č.   k.   Er   1326/1997-128   tak, že pripustil   vstup   sťažovateľa   do   konania   na   miesto   pôvodne   oprávneného.   Následne okresný súd požiadal o doručenie tohto uznesenia aj na úradnej tabuli mesta, keďže L. R., nar..., je evidovaná ako bezdomovkyňa.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   zásielka   pre   A.   B.,   nar...,   s uznesením z 25. júla 2014 bola okresnému súdu vrátená 9. októbra 2014 s tým, že má byť dlhodobo umiestnená   v   psychiatrickej   nemocnici   v   H.   Okresný   súd   preto   doručuje   predmetné uznesenie   A.   B.,   nar...,   prostredníctvom   psychiatrickej   nemocnice   v   H.   Uznesenie okresného súdu z 25. júla 2014 z uvedených dôvodov v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte nie je právoplatné.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1326/1997.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zo sťažnosti sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že konanie vo veci návrhu sťažovateľa o pripustení jeho vstupu do konania na strane oprávneného na miesto pôvodne oprávneného trvá dva roky a štyri mesiace. Sťažovateľ podal návrh na zmenu účastníka konania   na   okresnom   súde   15.   júna   2012   s   tým,   že   okresný   súd   o   ňom   rozhodol 25. júla 2014. V tomto období okresný súd zisťoval pobyt účastníkov konania na účely doručenia   uznesenia   o   zmene   súdneho   exekútora   –   predovšetkým   povinnej   v   2.   rade. Zisťovanie pobytu povinnej v 2. rade v priebehu novembra 2012 až januára 2013 bolo bezvýsledné. Podľa zistení okresného súdu povinná v 2. rade nebola evidovaná ani v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Až následnou lustráciou na okresnom riaditeľstve zistil meno povinnej v 2. rade po uzavretí manželstva a tiež to, že povinná v 2. rade zomrela. V priebehu júla 2013 až decembra 2013 okresný súd zisťoval okruh dedičov povinného v 1. rade a povinnej v 2. rade. Okresnému súdu sa nedarilo doručiť uznesenie o zmene súdneho   exekútora   ani   deťom   povinnej   v   2.   rade.   Doručovanie   bolo   sťažené aj skutočnosťou, že jedno z detí povinnej v 2. rade je evidované ako bezdomovec. V prípade A. B., nar...– dieťaťa poručiteľky v 2. rade – bolo doručovanie opakovane neúspešné s tým, že podľa informácií z januára 2014 a následne aj z októbra 2014 mala byť hospitalizovaná v psychiatrickej   nemocnici.   Túto   informáciu   však   psychiatrická   nemocnica   listom z júla 2014 nepotvrdila.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že od podania návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania okresný súd v napadnutom konaní konal plynule a priebežne. Bez   výraznejších   období   nečinnosti   okresný   súd   viacerými   spôsobmi   zisťoval   pobyt a aj identitu povinnej v 2. rade a pokúšal sa doručiť uznesenie o zmene súdneho exekútora deťom povinnej v 2. rade.

Zistenie pobytu povinnej v 2. rade, prípadne okruhu dedičov bolo predpokladom na doručenie uznesenia o zmene súdneho exekútora a aj pre doručenie uznesenia o zmene účastníkov konania. Nie je preto relevantné, že okresný súd o návrhu sťažovateľa na zmenu účastníkov konania rozhodol až po uplynutí 2 rokov, a nie bezprostredne po podaní tohto návrhu,   pretože   uvedené   procesné   situácie   znemožňujú   právoplatné   skončenie   konania o návrhu na zmenu účastníkov konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v napadnutom exekučnom konaní sa vymáha pohľadávka voči povinným, ktorej právnym základom je zmluva o pôžičke č. 75-99269-7 z 30. novembra 1983. Bežným prvkom uvedeného zmluvného vzťahu je povinnosť dlžníkov informovať veriteľa o zmene napr. zamestnávateľa, zmene adresy trvalého pobytu a pod. V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   relevantnú   procesnú   povinnosť   účastníkov prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (porovnaj § 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). V súdnom spise nie sú podania pôvodného veriteľa, prípadne sťažovateľa, ktoré by ozrejmovali aktuálny pobyt povinných. To, že okresný súd právoplatne nerozhodol o návrhu na zmenu účastníkov, nemohlo byť prekážkou na takýto postup sťažovateľa alebo pôvodného veriteľa. Možno preto rozumne predpokladať, že ani oni sami nedisponovali relevantnými údajmi týkajúcimi sa pobytu povinných. Námietku sťažovateľa, že okresným súdom nebol vyzvaný na žiadnu súčinnosť, nemožno akceptovať. Sťažovateľ,   ak   mal   objektívne   takú   možnosť,   mohol   a   mal   sám   uviesť   a   predložiť relevantné skutočnosti v svojich podaniach a prispieť tak k naplneniu účelu exekučného konania.   Prekážkou   nemohlo   byť   to,   že   okresným   súdom   nebol   vyzvaný,   prípadne že okresný súd právoplatne nerozhodol o jeho návrhu na zmenu účastníka konania. Dĺžka konania   a   nemožnosť   postúpiť   v   napadnutom   exekučnom   konaní   do   ďalších   štádií (zisťovanie exekvovateľného majetku a samotná exekúcia) bola takto spôsobená neznámym pobytom   povinných   a   tým,   že   nebol   ustálený   okruh   právnych   nástupcov   povinných. Uvedené skutočnosti a ich dôsledky boli objektívne a nemožno ich pripočítať na ťarchu okresného súdu.

Námietku   sťažovateľa   o   tom,   že   okresný   súd   mal   vykonať   iné   opatrenia   – napr. ustanoviť   opatrovníka   účastníkom   konania,   rozhodnúť,   že   sa   im   budú   doručovať písomnosti uložením v spise a pod., možno akceptovať len čiastočne. Občiansky súdny poriadok dáva možnosť konajúcemu súdu zvoliť viaceré opatrenia, pričom konkrétny výber príslušných procesných opatrení, ich načasovanie a postupnosť je vecou úvahy súdu. Jeho úlohou je dbať na procesné práva a povinnosti všetkých účastníkov, preto je tiež potrebné, aby konajúci súd zisťoval pobyt účastníkov konania. Rozsah a intenzita takéhoto šetrenia je v zásade vecou úvahy súdu, je ovplyvnená konkrétnymi okolnosťami predmetnej veci s tým, že by malo ísť o efektívne a vecne vykonávané šetrenie. Až takéto šetrenie súdu umožňuje záver o tom, či   pobyt účastníka je neznámy a či   možno takému účastníkovi ustanoviť opatrovníka, prípadne rozhodnúť o tom, že písomnosti určené tomuto účastníkovi sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesný postup okresného súdu v tomto smere   nemožno   považovať   za   neefektívny   a   nesústredený.   Jednotlivé   procesné   úkony okresného súdu boli primerané a cielené, smerovali k odstráneniu vzniknutých procesných situácií – neznámeho pobytu účastníka a následne neznámeho okruhu dedičov po zomrelých účastníkoch exekučného konania.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   intenzita zistených pochybení v postupe okresného súdu nie je dostatočná na to, aby mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014