znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 721/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom z   predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Lajosa Mészárosa   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jiřím   Martausom, Advokátska   kancelária,   Ulica   1.   mája   113/9,   Liptovský   Mikuláš,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline č. k. 9 CoPr 2/2013-145   z   30.   mája   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 9 CoPr/2/2013-145 zo dňa 30. 05. 2013, porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 CoPr/2/2013-145 zo dňa 30. 05. 2013 zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej   republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 440/2013 zo dňa 26. 02. 2015,   porušil   základné   právo   sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 440/2013 zo dňa 26. 02. 2015 zrušuje.

5. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   296,44   eur...,   ktorú   sú porušovatelia   povinní   zaplatiť   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   Jiřímu   Martausovi, advokátovi so sídlom: Ul. 1. mája 113/19, 031 01 Liptovský Mikuláš.“

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a z   jej   príloh,   sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   Cpr   1/2012,   v   ktorom   sa   proti   sťažovateľovi   domáhal

(ďalej len „žalobca“), zaplatenia sumy 1 422,29 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 15. júla 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že sťažovateľ   bol   od   17.   septembra   2007   (do   31.   januára   2011)   jeho   zamestnancom vo funkcii vedúceho centrálneho nákupu, za čo mu bola riadne vyplácaná mzda. Sťažovateľ prijal 20. decembra 2010 zálohu na odmenu za rok 2010 v čistom 1 422,29 €. Podmienky priznania odmeny, t. j. dosiahnutie zisku v roku 2010, však neboli splnené, pretože žalobca vykázal   stratu.   Odmena   sťažovateľovi   preto   schválená   nebola   a   sťažovateľ   je   povinný už vyplatenú   zálohu   vrátiť.   Pretože   tak   neurobil   dobrovoľne   v   určenej   lehote do 14. júla 2011, je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania. Sťažovateľ nemohol byť pri prijatí žalovanej   sumy   dobromyseľný,   pretože   ako   zamestnanec   i   člen   predstavenstva   musel predpokladať, že suma mu bola vyplatená omylom, resp. bola nesprávne určená, keďže bol priebežne informovaný o hospodárskych výsledkoch, a teda vedel, že určujúce kritériá za rok 2010 nebudú splnené.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 Cpr 1/2012-98 z 9. januára 2013 zaviazal sťažovateľa zaplatiť   žalobcovi   1   422,29   €   s   úrokom   z   omeškania   9,5   %   ročne   od   15.   júla   2011 do zaplatenia s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že podmienkou vzniku nároku sťažovateľa na odmenu za rok   2010   bolo   dosiahnutie   zisku   spoločnosti   v   danom   roku,   k   čomu   však   nedošlo, a sťažovateľ v čase vyplatenia zálohy na odmenu vedel, že toto kritérium naplnené nebude, preto musel z okolností predpokladať, že ide o sumu vyplatenú omylom, pri prijatí plnenia nebol   dobromyseľný.   Právne   rozsudok   okresný   súd   odôvodnil   poukazom   na §   222 Zákonníka práce, dospel k záveru, že sťažovateľ sa prijatím plnenia od žalobcu bezdôvodne obohatil na úkor zamestnávateľa a je povinný toto bezdôvodné obohatenie vydať spolu s úžitkami z neho. Za naplnené považoval i ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce, podľa ktorého vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne   určené   alebo   omylom   vyplatené.   S   poukazom   na   tieto   ustanovenia   priznal žalobcovi i úrok z omeškania odo dňa, ktorý bol na splnenie povinnosti vrátiť plnenie určený vo výzve žalobcu, ktorá bola sťažovateľovi doručená 4. júla 2011.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom vyčítal okresnému súdu nepreskúmateľnosť jeho skutkového záveru, že dokazovaním bola preukázaná vedomosť sťažovateľa   o   tom,   že   poskytnuté   plnenie   mu   nepatrí,   ako   aj   to,   že   nevypočul   svedka (štatutárny   zástupca   jediného   akcionára   žalobcu)   a   o   jeho   nevypočutí ani nerozhodol   do   vyhlásenia   rozsudku.   Vec   bola   nesprávne   právne   posúdená,   pretože plnenie   poskytnuté   sťažovateľovi   nenapĺňa   znaky   majetkového   prospechu   získaného bez právneho   dôvodu,   vo   výplatnej   páske   sťažovateľa   je   definované   ako   odmena, a nie ako záloha na odmenu, čo už samo osebe zakladá dobromyseľnosť sťažovateľa. Navyše preddavok na odmenu, resp. jej časť, bol viazaný iba na očakávanie výsledkov ku koncu roku, ktoré tu v čase vyplatenia odmeny bolo. Vyplatenie odmeny bolo schválené i valným zhromaždením žalobcu ( ⬛⬛⬛⬛ konajúcim za jediného akcionára žalobcu), a to všetkým vedúcim zamestnancom bez akejkoľvek výhrady.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Považoval za významné, že ukazovatele rozhodujúce pre vznik práva na odmenu naplnené neboli, plnenie vyplatené sťažovateľovi bolo zálohou na odmenu, a už len preto bol sťažovateľ povinný plnenie vrátiť. Samotná dobromyseľnosť sťažovateľa už významná nie je, právnym titulom vrátenia plnenia je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

O   sťažovateľom   podanom   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 6 Cdo 440/2013   z   26.   februára   2015   tak,   že   dovolanie   odmietol   ako   smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP]. Uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Cdo   440/2013   z   26.   februára   2015   bolo   sťažovateľovi   doručené 30. apríla 2015.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odôvodnil tým, že v konaní bol porušený princíp rovnosti   zbraní,   pretože   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   napriek   tomu, že v konaní nebol vypočutý sťažovateľom navrhovaný svedok a o tomto návrhu sťažovateľa nebolo ani rozhodnuté. Pritom ako reprezentant jediného akcionára žalobcu vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia, teda najvyššieho orgánu žalobcu, schválil   vyplatenie   odmeny   pre   sťažovateľa.   Tento   postup   okresného   súdu   spochybnil zároveň nestrannosť zákonného sudcu, keď vykonávanie spravodlivosti vo veci sťažovateľa sa nejavilo   spravodlivým. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že jeho   dovolanie   bolo   odmietnuté   napriek   tomu,   že   boli   splnené   podmienky   jeho meritórneho prerokovania. Najvyšší súd tak odmietol napraviť pochybenia v protiústavnom stave, ktorý vytvorili súdy nižšieho stupňa, pritom v inej obdobnej veci považoval najvyšší súd nevykonanie účastníkom navrhovaného dôkazu za odňatie možnosti konať pred súdom a jeho   dovolanie   za   prípustné   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   259/2010 z 26. januára 2011). Týmto postupom najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi odopreté právo na účinný prostriedok nápravy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto práv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 a jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   440/2013   z   26.   februára   2015.   Sťažovateľ   v   podstate namietal,   že   najvyšší   súd   odmietol   jeho   dovolanie   ako   smerujúce   proti   rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, hoci bol povinný dovolanie meritórne prerokovať.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odôvodnil takto:„Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 ods.1 a § 238 ods. 2 a 3 O. s. p. Rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepredchádzalo   rozhodnutie   dovolacieho   súdu obsahujúce   právny   názor   v   tejto   veci.   Dovolanie   podľa   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   preto neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1/ písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil však existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení.

Dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že súdy nevykonali   všetky   navrhnuté   dôkazy   (výsluch   svedkov ⬛⬛⬛⬛. a ⬛⬛⬛⬛ ). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že samotné nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôvodnou nie je námietka dovolateľa ani v časti, že súdy neodôvodnili nevykonanie dokazovania výsluchmi týchto svedkov, keďže súd prvého stupňa na strane 23 svojho rozsudku vyjadril, prečo nepovažoval tieto výsluchy za potrebné vykonať a odvolací súd sa s odôvodnením okresného súdu v plnom rozsahu stotožnil.

Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho aj prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že nedostatočne zaoberali s jeho procesnou obranou,   dovolací   súd   pripomína,   že   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj   v   odvolacom   konaní   (§211   ods.   2   O.   s.   p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument   účastníka   konania,   z   odôvodnenia   rozhodnutia   musia   byť   zrejmé   všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS   76/07).   Ustanovenie   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   dáva   odvolaciemu   súdu   možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto   prípade   je   postačujúce   v   odôvodnení   skonštatovať   správnosť   dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská účastníkov konania k   prejednávanej   veci,   rozhodujúci   skutkový   stav,   výsledky   vykonaného   dokazovania   a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne   závery.   Podrobne   sa   venoval   otázke,   či   bola   záloha   na   odmenu   vyplatená žalovanému oprávnene, aj či nastali skutočnosti, pre ktoré mu mala byť vyplatená. Uviedol, ktoré okolnosti v danej veci považoval za rozhodujúce a za preukázané na strane žalobcu a osobitne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že žalovaný mal vedieť, že mu predmetné financie boli vyplatené neoprávnene a   že je povinný toto   plnenie   žalobcovi vrátiť.   Skutkové   a   právne   závery   súdu   prvého   stupňa   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti pripojil aj ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. umožňujúcim   odvolaciemu   súdu   odkázať   na   dôvody   obsiahnuté   v   prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého   stupňa   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia.   Za   porušenie základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaného. Žalovaný preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu svojim vyššie uvedeným postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že tieto vady sú relevantným dovolacím dôvodom   (§   241   ods.   2   písm.   b/   a   c/   O.   s.   p.),   avšak   (na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   6   Cdo   440/2013   z   26.   februára   2015   je   dostatočne   odôvodnené,   pretože je v ňom jasne a zrozumiteľne vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané dovolanie za neprípustné, a to vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ však tvrdil aj to, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takej aplikácii   dotknutých   procesných   ustanovení   o   prípustnosti   dovolania,   ktoré   popierajú ich účel a zmysel, v dôsledku čoho malo byť jeho dovolanie meritórne prerokované.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím.   Dotknuté   osoby   musia   počítať   s   tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   vo   veci   sťažovateľa   odchýliť   sa   od   tejto   ustálenej rozhodovacej praxe.

Dovolací   súd   vo   veci   sťažovateľa   svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   dovolania odôvodnil   tým,   že   nevykonanie   dôkazu   navrhovaného   účastníkom   konania   nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, môže byť iba vadou konania, ktorú však dovolací   súd   môže   zohľadniť   iba   pri   rozhodovaní   o   prípustnom   dovolaní.   Tento   názor najvyššieho   súdu   vychádza   z   ustálenej   rozhodovacej   praxe,   podľa   ktorej   nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP, na ktorú poukázal (R 37/1993, R 125/1999).

Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   a   výkladom   dovolacieho   súdu   vo   vzťahu k ustanoveniu § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého vadou uvedenou v tomto ustanovení nemôže   byť   iba   nevykonanie   dôkazu   navrhovaného   účastníkom   konania.   Výklad najvyššieho súdu je ústavne konformný, rovnako ako aj spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa v podanom dovolaní.

Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva než dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi jeho dovolania. Z rovnakého dôvodu sa potom obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho sťažnosti nemohol zaoberať ani ústavný súd.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným   porušením práv   sťažovateľa a postupom   najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní   sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   proti   uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Z rovnakého dôvodu považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým rozhodnutím   dovolacieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd sa zaoberal ďalej sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013.

Sťažovateľ   tvrdil,   že   k   porušeniu   označených   základných   práv   týmto   rozsudkom došlo tým, že krajský súd porušil princíp rovnosti zbraní, keď nevypočul sťažovateľom navrhovaného svedka, resp. napriek tomu potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny a vec sťažovateľa i nesprávne právne posúdil.

Krajský súd rozsudok č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 odôvodnil takto:„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom mal i odvolací súd   preukázané,   že   navrhovateľ   sa   domáhal   zaplatenia   sumy   1 422,29   Eur,   ktorá predstavovala vyplatenú zálohu (preddavok) na odmeny za rok 2010, pre ktoré však neboli splnené   za   dané   obdobie   ukazovatele,   a   preto   nárok   na   vyplatenie   odmeny   nevznikol. Odporca   vyplatený   preddavok   odmietol   dobrovoľne   vrátiť,   a   preto   poskytnuté   plnenie považoval   navrhovateľ   za   bezdôvodné   obohatenie,   ktoré   získal   odporca   bez   právneho dôvodu. Prvostupňový súd sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi, najmä listom zo dňa 24. 2. 2010, ktorým predstavenstvo spoločnosti (ktorého členom bol aj odporca) dozornej   rade   navrhlo   pre   výkonných   manažérov   súbor   ukazovateľov,   ktorých   splnenie je predpokladom pre vyplatenie ročnej   odmeny, ako   aj spôsob   výplaty   (ako preddavok na základe písomného vyhodnotenia plnenia ukazovateľov predloženého predstavenstvom na rokovanie dozornej rady, po schválení dozornou radou), zápisnicou z mimoriadneho zasadnutia   dozornej   rady   z   20.   4.   2010,   kde   boli   stanovené   ukazovatele   hmotnej zainteresovanosti pre výkonný manažment na rok 2010, predbežným vyhodnotením ročných ukazovateľov zo dňa 20. 10. 2010, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi a po výsluchu účastníkov a svedkov dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   postup   prvostupňového   súdu   bol   správny, v dostatočnom rozsahu bolo vykonané dokazovanie, riadnym spôsobom zistený skutkový stav veci a prijatý správny právny záver. V danej veci je nepochybné,   že navrhovateľ prostredníctvom   svojich   orgánov,   kde   v   predstavenstve   pôsobil   aj   odporca,   stanovil ukazovatele   hmotnej   zainteresovanosti   vedúcich   pracovníkov   s   tým,   že   v   prípade   ich splnenia vznikne nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Jednou z podmienok bolo dosiahnutie kladného hospodárskeho výsledku spoločnosti, čo sa za rok 2010 nestalo. Odporcovi však bola   vyplatená   záloha   (preddavok)   na   ročnú   odmenu,   ktorej   vyplatenie   bolo   viazané na splnenie   jednotlivých   ukazovateľov.   Pretože   k   splneniu   týchto   ukazovateľov   nedošlo, nevznikol odporcovi ani nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Ak mu bol za týmto účelom vyplatený preddavok, je potrebné ho vrátiť späť. Posudzovanie dobromyseľnosti pre prijatie plnenia v tomto prípade nemá význam. Ak je prijatá záloha na ročnú odmenu, pričom vyplatenie celej je viazané na splnenie určitých kritérií, ktoré však v konečnom dôsledku splnené neboli, je zrejmé, že nárok na vyplatenie ročnej odmeny nevznikol, a teda nevznikol ani   nárok   na   ponechanie   si   zálohy   vyplatenej   z   tohto   titulu.   V   zmysle   §   222   ods.   2 Zákonníka   práce   sa   v   tomto   prípade   za   bezdôvodné   obohatenie   považuje   majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

Odvolací   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   s   rozhodnutím prvostupňového   súdu,   právnym   posúdením   veci,   ako   aj   zdôvodnením   rozsudku   plne stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to rozhodnutie prvostupňového súdu. Z tohto dôvodu odvolanie odporcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu zdôrazňuje nedostatočnosť jeho odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnej opodstatnenosti tejto argumentácie vychádzať zo stabilne zaujímaného právneho názoru ústavného súdu, podľa ktorého   pre   plnú   realizáciu   základného   práva   účastníka   konania   na   spravodlivý   proces postačuje také odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia.

V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení mohol obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade   je   potrebné   posudzovať   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   v   jednote s odôvodením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade sťažovateľa obe tieto rozhodnutia ako   celok   dostatočne   reagovali   na   všetky   argumenty   sťažovateľa   uvádzané   v   priebehu súdneho   konania.   Argumentácia   sťažovateľa   v   odvolaní   nebola   argumentáciou   novou a aj s týmito   dôvodmi   sa   dostatočne   vysporiadal   už   súd   prvého   stupňa.   Odvolací   súd považoval   za   správne   skutkové   zistenia   okresného   súdu   vyplývajúce   z   vykonaných dôkazov. Osobitne krajský súd reagoval i na sťažovateľom v odvolaní uvedené tvrdenia týkajúce   sa   dobromyseľnosti   sťažovateľa   pri   prijímaní   plnenia   a   celkom   jednoznačne a presvedčivo právne uzavrel, že v tomto prípade ide o majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu (§ 222 ods. 2 Zákonníka práce), pretože sťažovateľovi bola vyplatená záloha   na ročnú   odmenu,   pre   vyplatenie   ktorej   mu   však   nárok   nevznikol.   Potom je už skutočne bez významu, či zálohu na odmenu prijal sťažovateľ dobromyseľne. Za tejto situácie bol i výsluch ⬛⬛⬛⬛ k navrhovaným otázkam nadbytočný.

V   prípade   sťažovateľa   nejde   o   prípad,   v   ktorom   by   krajský   súd   formalistickým postupom   umožnil   presadenie   zrejmej   nespravodlivosti.   Krajský   súd   naopak,   dôsledne zvažujúc   nielen   dôvody   prvostupňového   rozhodnutia,   ale   aj   odvolacie   argumenty sťažovateľa, poskytol po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa v súlade s princípmi spravodlivosti nakoniec ochranu žalobcovi.

Pokiaľ   sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazoval   na   ústavne   nekonformnú   aplikáciu ustanovení   právnych   predpisov   a   vyhodnotenie   výsledkov   vykonaného   dokazovania spôsobom, ktorý považuje za nesúladný s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, čím malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, išlo vo svojej podstate iba o   opakovanie   argumentov,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal   už   v   priebehu   konania pred okresným súdom.

Ako vyplýva z § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí   na   úkor   zamestnávateľa...,   musí   obohatenie   vydať.   Bezdôvodné   obohatenie je majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Pokiaľ tieto ustanovenia aplikoval krajský súd na vec sťažovateľa tak, že z nich vyplýva,   že   ak   sťažovateľovi   bol „vyplatený   preddavok,   je   potrebné   ho   vrátiť   späť“, nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého by takýto výklad popieral účel a zmysel týchto ustanovení.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 9 CoPr 2/2013-145 z 30. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie ustanovení Zákonníka práce.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015