znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 72/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom,Advokátska kancelária, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a jej   prípisom   č.   k.IV/1 GN 147/13-4 z 12. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla2013 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky(ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej oznámením č. k. IV/1 GN 147/13-4 z 12. februára2013 (ďalej aj „napadnuté oznámenie“).

2.   Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil   takto:   «Predmetnú   sťažnosť   podávam v zákonnej lehote proti rozhodnutiu generálnej prokuratúry SR Bratislava sp. zn. IV/1 GN 147/13-4 zo dňa 12.02.2013, ktoré mi bolo doručené dňa 27.02.2013.

Týmto   konečným   rozhodnutím   o   odložení   mojej   sťažnosti   na   postup   krajskej prokuratúry a okresnej prokuratúry bolo porušené moje právo na inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Generálna prokuratúry SR predmetným   rozhodnutím   potvrdila   postup   vyšetrovateľa   PZ   Okresného   riaditeľstva   PZ Považská Bystrica, ktorý vec môjho trestného oznámenia odmietol. Okresnej prokuratúry Považská Bystrica a Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktoré zamietli moju sťažnosť, čím porušila moje právo na právnu ochranu v zmysle čl. 149 Ústavy SR.

Dňa 16.07.2012 som na Okresnej prokuratúre Považská Bystrica podal oznámenie pre   podozrenie   zo   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa   súdnou   exekútorkou ⬛⬛⬛⬛.   ktorá   na   základe   oznámenia   vyššieho   súdneho   úradníka Okresného súdu Považská Bystrica po viac ako päťročnom prerušení exekučného konania voči mojej manželke a takmer šesť rokov po jej smrti pokračovala v exekučnom konaní, ktoré trvá od 04.12.1997 doposiaľ.

Dňa   10.08.2012   vyšetrovateľ   PZ   uznesením   ČVS:ORP-423/OVK-PB-2012   moje oznámenie, ktoré doplnil iba o výpoveď exekútorky odmietol s odôvodnením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ som podal sťažnosť dňa 19.08. 2012, v ktorej som podrobne uviedol nezákonnosť konania exekútorky, ktorá predala majetok manželky pod cenu, čím mi spôsobila škodu najmenej v sume 20.000.- € a najmä porušenie ustanovenia § 36 ods. 5 Zák. č. 233/1995 Z. z. v platnom znení /exekučný poriadok/, ktorý stanoví, že:... exekučné   konanie   nemožno   prerušiť,   nemožno   odpustiť   zmeškanie   lehôt,   a   po   skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania...

K postupu súdnej exekútorky v rozpore so zákonom dodávam, že v dedičskom konaní boli obe exekučné pohľadávky označené za sporné s možnosťou ich uplatnenia súdnou cestou,   čo   urobené   nebolo.   Na   pôžičkách   mojej   manželky   som   sa   vôbec   nepodieľal a dozvedel som sa o nich náhodne neskôr. Ich plnenie bolo výlučnou povinnosťou mojej manželky.   Podľa   ustanovenia   §   579   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   nemohli   tieto   dlhy v dedičskom konaní prejsť na dediča už aj preto, že majetok, ktorý som zdedil, sme pri uzatváraní pôžičiek manželkou nevlastnili.

Dňa   06.09.2012   okresná   prokuratúra   uznesením   sp.   zn.   1Pn   365/2012-9   moju sťažnosť zamietla. Keďže proti tomuto uzneseniu nebolo možné podať opravný prostriedok, podal som dňa 24.09.2012 cestou okresnej prokuratúry návrh generálnemu prokurátorovi SR na zrušenie právoplatného rozhodnutia okresnej prokuratúry. Tento môj návrh, ktorý som podal v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 149 Ústavy SR preskúmala iba krajská prokuratúra, ktorá dňa 21.11.2012 svojim rozhodnutím sp. zn. 1 Kn 550/12-7, ktorý označila za podnet, ako nedôvodný odložila. Dňa 27.12.2012 som preto podal generálnemu prokurátorovi SR sťažnosť   na   postup   okresnej   a   krajskej   prokuratúry.   Napriek   tomu,   že   v   sťažnosti poukazujem na nezákonný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorých rozhodnutia vychádzajú   iba   z   môjho   oznámenia,   mnou   predložených   neúplných   listinných   dôkazov a výpovede   súdnej   exekútorky   bez   vykonaného   ďalšieho   vyšetrovania,   prokurátorka generálnej   prokuratúry   SR   moju   sťažnosť,   ktorú   označila   za   opakovaný   podnet   ako nedôvodný odložila prípisom sp. zn. IV/I Gn 147/13-4 dňa 12.02.2013.

Dôrazne odmietam konštatovanie prokurátorky generálnej prokuratúry SR, že som navrhol postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, pretože si to sama vymyslela. Svoj návrh a následnú sťažnosť som podal v súlade s písomnou informáciou pre poškodeného trestným činom podľa § 49 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá mi bola daná na okresnej prokuratúre, podľa ktorej poškodený má v trestnom konaní nasledovné práva: „... podať návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní generálnym prokurátorom.“

Prokurátorka generálnej prokuratúry SR sa ani slovom nezmienila o mojom návrhu, keďže   ak   všetky   stupne   prokuratúry   tvrdia,   že   nezistili   porušenie   ustanovení   Trestného zákona mala byť vec preskúmaná v rámci všeobecného dozoru. Poukazujem na tvrdenie generálnej   prokuratúry   SR,   že   podstatnou   skutočnosťou   je   oznámenie   okresného   súdu zo dňa 10.05.2012 pod sp. zn. 1 Br/2764/1997, ktorým bolo oznámené súdnej exekútorke, že bude pokračovať vo vykonávaní súdnej exekúcie na základe pôvodného poverenia. Vôbec jej nevadí, že toto oznámenie vydal iba vyšší súdny úradník, ktorý môže byť spolupáchateľom alebo   pomocníkom   a   že   jeho   oznámenie   má   za   následok,   že   exekučné   konanie   po nezákonnom prerušení pokračuje a trvá už viac ako 12 resp. 15 rokov.

Z   tohto   dôvodu   svoju   sťažnosť   podávam   aj   za   porušenie   môjho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Napokon rozhodnutie generálnej prokuratúry SR považujem za nezákonné aj preto, že ho nepodpísal osobne generálny prokurátor SR ale v. z. prokurátorka, čo je podľa môjho presvedčenia nielen v rozpore so zákonom o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. v platnom znení ale aj so zákonom o vybavovaní sťažností č. 757/2004 Z. z. v platnom znení.

Dodávam, že vo veci som podal dve sťažnosti na Okresný súd Považská Bystrica, na ktoré   mi   odpovedala   predsedníčka   okresného   súdu,   avšak   náprava   učinená   nebola a moja požiadavka aby moja sťažnosť bola predložená ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré som žiadal, aby sa ňou zaoberalo čo do postupu súdnej exekútorky nebola vôbec splnená.»

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá neodstránila nezákonnosť postupu vyšetrovateľa PZ a nižších stupňov prokuratúry porušené bolo.

2. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci podaného trestného   oznámenia   znovu   konala   a   rozhodla   o   vykonaní   riadneho   vyšetrovania a dokazovania a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1. ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Dohovoru sa sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie.

4.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   JUDr.   Jozefovi   PODOBOVI,   advokát, Advokátska   kancelária   018   41   Dubnica   nad   Váhom,   Bratislavská   354/32   sa   priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 275.94- € špecifikované v prílohe.“

II.

4. V odôvodnení napadnutého oznámenia generálna prokuratúra uviedla: „Krajská prokuratúra   v   Trenčíne predložila   tunajšej   prokuratúre   Vaše   podanie   z   27.12.2013. Za účelom   jeho   vybavenia   som   v   súlade   s   ustanovením   §   34   ods.   1   a   nasl.   Zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre preskúmala na vec sa vzťahujúci spisový materiál evidovaný na Okresnom riaditeľstve PZ Odbore kriminálnej polície Považská Bystrica sp. zn. ORP- 423/OVK-PB-2012 a taktiež obsah spisu Okresnej prokuratúry Považská Bystrica sp. zn. 1 Pn 365/12 a to z hľadiska správnosti a zákonnosti doterajšieho postupu oboch orgánov a nimi vydaných rozhodnutí.

Vzhľadom   na   štádium   konania   v   danej   veci   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky   je   orgánom   príslušným   k   prešetreniu   všetkých   doposiaľ   zistených   okolností rozhodných pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona a či sú splnené podmienky na vykonanie   niektorých   z   opatrení   patriacich   do   pôsobnosti   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky.

Vo svojom podaní namietate postup Okresnej prokuratúry Považská Bystrica pri vybavovaní Vášho návrhu z 24.09.2012 na zrušenie právoplatného rozhodnutia sp. zn. 1 Pn 365/12   zo   06.09.2012.   Postup   menovanej   prokuratúry   považujete   za   nezákonný, pretože   Vašim   návrhom   sa   nezaoberala   a   nepredložila   ho   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky. Označila ho za podnet a odstúpila ho Krajskej prokuratúre Trenčín. Následne   Vás   Krajská   prokuratúra   Trenčín   upovedomila   listom   sp.   zn.   1   Kn   550/12 z 21.11.2012 o vybavení podnetu, pričom nereagovala na Váš návrh, ktorý mal byt' podľa Vášho názoru predložený Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Uvádzaný   postup   oboch   stupňov   prokuratúry   považujem   za   správny   a   v   súlade so zákonom, pretože každé podanie sa v zmysle ustanovenia § 62 ods. 1 Trestného poriadku posudzuje vždy podľa jeho obsahu, aj keď je nesprávne označené. Touto zásadou rieši zákon správne rozlišovanie podaní s ohľadom na uplatnené práva účastníkov konania v danom štádiu. Vzhľadom   na takto   stanovené zákonné   podmienky   posudzovania všetkých podaní v trestnom konaní potom považujem za správne, ak obidva stupne prokuratúry posúdili Vaše   podanie   z   24.09.2012   ako   podnet   podľa   §   31(...)   Zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre.   Navrhovaný   postup   podľa   §   363   ods.   1   a   nasl.   Trestného   poriadku   by prichádzal do úvahy iba v prípade takých právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, ktoré vytvárajú prekážku res iudicata. Uznesenie vyšetrovateľa sp. zn. ORP-423/OVK-PB- 2012 z 10.08.2012 podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku však takúto prekážku nevytvára a nevytvára ju ani súvisiace rozhodnutie prokurátora sp. zn. 1 Pn 365/2012 z 06.09.2012 podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, pretože doposiaľ nebolo vznesené   obvinenie   konkrétnemu   páchateľovi   pre   konkrétny   trestný   čin.   Právoplatnosť uznesenia vyšetrovateľa o odmietnutí veci ešte pred začatím trestného stíhania totiž nemôže spôsobiť, aby o danej veci nebolo možné znovu konať. Stane sa tak iba v prípade, že budú existovať také okolnosti, ktoré nevyhnutne budú viesť k potrebe začať trestné stíhanie. Preskúmaním   kompletného   spisového   materiálu   som   zistila,   že   Váš   opakovaný podnet nie je dôvodný.

Pri posudzovaní, či konanie popísané v trestnom oznámení je alebo nie je trestným činom,   je   potrebné   vykonať   zistenia   o   podstatných   skutkových   okolnostiach,   ak   tieto napĺňajú formálne znaky konkrétneho trestného činu, je možné konštatovať, že trestný čin spáchaný bol. Pre trestnoprávny postih páchateľa nestačí len naplnenie formálnych znakov Vyžaduje sa aj preukázanie zavinenia v konkrétnej forme. S poukazom na Vami popísané konanie exekútorky JUDr. Márie Krasňanovej a z pohľadu skúmania znakov trestných činov,   nie   je   možné   preukázať   podozrivej   protiprávne   konanie.   Konala   v   súčinnosti s Okresným súdom. Podstatnou skutočnosťou tu je oznámenie Okresného súdu v Považskej Bystrici z 10.05.2012, ktorým bolo oznámené súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej, že bude pokračovať vo vykonávaní exekúcie na základe pôvodného poverenia.

Nad rámec uvedeného dodávam, že som nezistila pochybenie v postupe orgánov činných   v   trestnom   konaní.   Nimi   vydané   uznesenia   obsahujú   všetky   náležitosti,   ktoré vyžaduje ustanovenie § 176 ods. 1 Trestného poriadku a vo svojich odôvodneniach sa vysporiadali so všetkými podstatnými skutočnosťami rozhodujúcimi pre právne posúdenie veci. Pochybenia som nezistila ani vo vybavení Vášho predchádzajúceho podnetu Krajskou prokuratúrou sp. zn. 1 Kn 365/12 z 21.11.2012, ktorá sa podrobne zaoberala všetkými podstatnými skutočnosťami.

Vzhľadom   k   takto   uvedenému   konštatujem,   že   som   v   postupe   ako   i   vydaných uzneseniach nezistila žiadne pochybenia, ktoré by odôvodňovali prijatie opatrení zo strany tunajšej prokuratúry. Preto Váš opakovaný podnet ako nedôvodný odkladám.“

III.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutímnemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sanamietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (m. m. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

IV.

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým oznámením generálnej prokuratúry, keďže generálnaprokuratúra podľa neho vychádzala iba z jeho oznámenia, ním predložených neúplnýchlistinných   dôkazov   a   výpovede   súdnej   exekútorky,   pričom   bez   vykonaného   ďalšiehovyšetrovania prokurátorka generálnej prokuratúry sťažnosť, ktorú označila za opakovanýpodnet, ako nedôvodnú odložila.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

9. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnejmoci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010).

10. Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie jesuplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnymporiadkom   upravenej   pôsobnosti   a právomoci.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súduvyplýva,   že   môže   preskúmavať   len také   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánu   verejnej   mocimôžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

11. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvompodnetu,   alebo   opakovaného   podnetu   v zmysle   §   31   a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).

12.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   generálnaprokuratúra   reagovala   na   opakovaný   podnet   zákonným   spôsobom,   a teda   generálnaprokuratúra riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričomvybavila opakovaný podnet sťažovateľom napadnutým oznámením, ktoré spĺňa náležitostipredpokladané zákonom o prokuratúre, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor nazistený skutkový stav. Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky sťažovateľa týkajúcesa   predchádzajúcich   trestných   oznámení   sťažovateľa,   ako   aj   vybavenie   jehopredchádzajúcich   podnetov   adresovaných   orgánom   prokuratúry.   Skutočnosť,   že   právnezávery   generálnej   prokuratúry   sú   odlišné   od   záverov   sťažovateľa,   nie   je   dôvodom   naspochybňovanie zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavnýsúd   konštatuje,   že postupom   generálnej   prokuratúry   v súlade   so   zákonom   o prokuratúrenemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podanímpodnetu alebo opakovaného podnetu orgánom prokuratúry ani k porušeniu sťažovateľomoznačených   základných   práv   garantovaných   ústavou,   právne   závery   vyslovenév napadnutom oznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické a ani sa neodchýlili od vecisamej a je nutné ich považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, doktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

13.   V tomto   ohľade   sú   všeobecné   námietky   sťažovateľa   o nerešpektovaní   zákonao prokuratúre a nezistení skutočného stavu veci zo strany generálnej prokuratúry zjavneneopodstatnené,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú.

14.   Pokiaľ   ide   o namietané   zbytočné   prieťahy   v konaní   prokuratúry,   ústavný   súdpoukazuje na to, že podľa jeho konštantnej judikatúry podstatou, účelom a cieľom práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavnýsúd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súdeuplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádzak namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodovskončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na generálnej prokuratúreskončené 12. februára 2013, pričom sťažovateľovi bolo napadnuté oznámenie generálnejprokuratúry doručené 27. februára 2013. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátilso svojou sťažnosťou až podaním z 11. apríla 2013, t. j. v čase, keď porušenie označenéhozákladného práva na prokuratúre, ktorú sťažovateľ označil za účastníka konania, už netrvaloa konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   vecidomáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keďv označenom konaní   pred   orgánmi   prokuratúry   namietané   porušenie   práva   už   netrvalo,a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnejústavnej sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015