znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 72/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov   Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom Okresného súdu Bratislava IV a jeho uznesením sp. zn. 15 Er/374/2003 zo 14. júna 2012 a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   jeho   uznesením   sp.   zn.   20   CoE/31/2012 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 Charty   základných   práv   Európskej   únie (ďalej   len „charta“) postupom   Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 15 Er/374/2003 zo 14. júna 2012   (ďalej   len   „postup   a uznesenie   okresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 20 CoE/31/2012 z 28. marca 2013 (ďalej len „postup a uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   voči sťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverových zmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania. V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmi   pri   podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice (ako tomu bolo v tomto   prípade),   ktoré   sa   taktiež   stali   exekučnými   titulmi,   na   podklade   ktorých   boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uznesením okresného súdu v sťažovateľkou napadnutom konaní rozhodnuté o zastavení prebiehajúceho   exekučného   konania.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím rozhodnutím potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych   predpisov   na   predmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   uvedené konania.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu v uvedených konaniach, zruší označené uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu, vec vráti okresnému súdu na   ďalšie   konanie   a   sťažovateľke   prizná   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ   ide   o   napadnutý   postup   okresného   súdu   a   jeho   uznesenie   o   zastavení exekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti nemu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označené uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia   predchádzal,   teda   bol   predmetom   súdneho   prieskumu   krajským   súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu a jeho uznesením

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nich uviedol,   napr.   sp.   zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27.   septembra   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   227/2012   zo   16.   mája   2012,   I.   ÚS   382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti resp. zastavení exekúcie, pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica (ako to bolo v tomto prípade), na podklade ktorej bola exekúcia vedená (resp. navrhnutá), nebola z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti, preto ústavný súd túto sťažnosť odmietol bez odôvodnenia (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014