znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 72/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr.   S. P. a JUDr. S. V., obe bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. Z. O., B., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Bratislave pod sp. zn. 4 Co 180/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   S.   P.   a   JUDr.   S.   V.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   S.   P.   a   JUDr.   S.   V.,   obe   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp.   zn.   4   Co   180/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou z 25. septembra 1994 sa Ing. R. R. (ďalej len „žalobkyňa“)   domáhala   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov s Ing. P. V., ktorý však v priebehu konania 7. apríla 2000 zomrel a na jeho miesto vstúpili do konania sťažovateľky ako dedičky v procesnom postavení žalovaných.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 14 C 155/1994-550 z 9. februára 2011 (išlo v poradí o tretí rozsudok okresného súdu) bolo bezpodielové   spoluvlastníctvo   vyporiadané   tak,   že   nehnuteľný   majetok   ležiaci v katastrálnom území obce H., bol prikázaný do výlučného vlastníctva žalobkyne. Rovnako žalobkyni   bol   prikázaný   polovičný   zostatok   pôžičiek.   Naproti   tomu   do   dedičstva po Ing. P. V. bola prikázaná suma 6 021,74 € ako hodnota polovice nehnuteľností, ale aj druhá polovica pôžičiek.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588, 4 Co 181/2011 z 9. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateliek rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených práv   podľa   ústavy   a dohovoru,   a to   najmä v   tej   súvislosti,   že cena   nehnuteľností   bola ustálená príliš nízkou sumou. Okrem toho niektoré dôkazy, ktoré si okresný súd zadovážil, neboli   sťažovateľkám   doručené   pred   pojednávaním,   na   ktorom   došlo   k   vyhláseniu rozsudku.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľky podali proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 180/2011-588 z 9. novembra 2011 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľky podali proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Vzhľadom na uvedenú situáciu v danom štádiu konania právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateliek má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor (podobne   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer v. Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2012