znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 72/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   S 139/2009-131 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. februára 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 139/2009-131 z 25. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 18. augusta 2009 na krajskom súde žalobu proti rozhodnutiu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 1124/2009-1000-4100 z 10. júna 2009.

Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 139/2009-131 z 25. novembra 2010 rozhodnutie ministerstva zrušil podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že ministerstvo ako žalovaný správny orgán nepredložil krajskému súdu na jeho výzvu spisy správneho konania. Zároveň krajský súd sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania, ktoré riadne vyčíslila a uplatnila si podaním z 8. septembra 2009. Nepriznanie náhrady trov konania krajský súd odôvodnil tým, že rozhodnutie ministerstva bolo zrušené z iných dôvodov, ako požadovala sťažovateľka.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   nepriznanie náhrady   trov   konania odôvodnil   iba stručným konštatovaním, že „... náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal, vzhľadom k tomu, že rozhodnutie bolo zrušené z iných dôvodov, než žalobný petit“. Ďalej poukazuje na to, že z odôvodnenia nie je zrejmé, či náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal pre neúspech vo veci, alebo zohľadnil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorých existenciu   však   nenaznačil.   Sťažovateľka   sa   tak   z   rozsudku   nemohla   dozvedieť   dôvod nepriznania náhrady trov, navyše za situácie, keď v konaní mala plný úspech. Rozsudok podľa sťažovateľky vo výroku o náhrade trov konania trpí absenciou odôvodnenia, čo podľa nej zakladá porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 139/2009-131 z 25. novembra 2010, zrušil predmetný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd nahradiť trovy konania sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základného   práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 1 S 139/2009-131 z 25. novembra 2010, ktorým jej nebola priznaná náhrada trov konania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo   spravodlivé,   a   nie   je   zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   a   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že aj rozhodnutiami o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 56/05).

Zmyslom   a   účelom   náhrady   trov   konania   v   konaní   pred   všeobecným   súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,   ak by   tu   nebolo   konanie pred   všeobecným   súdom.   Výnimky   z   tohto   pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne (II. ÚS 31/04, IV. ÚS 80/2010).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   je   zásadne   výsadou   týchto   súdov.   V   tom   sú   vyjadrené   atribúty   ich   nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08).

Z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   1   S   139/2009-131 z 25. novembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v predmetnom prípade je predmetom sporu posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   žalobcu o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.

Z predloženého administratívneho spisu súd konštatoval, že okrem rozhodnutí prvého a   druhého   stupňa   sa   v   spise   nachádzajú   len   interné   normatívne   akty,   ktoré   upravujú poskytovanie podpory z fondov EU a písomnosti, ktoré vo veci predložil žalobca ako aj jeho projekt. V pripojenom spise sa však nenachádzajú žiadne písomné dôkazy, z ktorých by bolo možné zistiť, na základe čoho žalovaný posudzoval projekt žalobcu. V administratívnom spise   sa   nenachádzajú   sa   žiadne   závery   a   hodnotenia   tohto   projektu.   Táto   otázka   je predmetom   správneho   konania,   a   preto   vzhľadom   na   neúplnosť   pripojeného administratívneho   spisu,   krajský   súd   nemohol   preskúmať   zákonnosť   napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vec   vráti   žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho   predpisu,   ak   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1124/2009-1000-4100   zo   dňa   10. 6. 2009,   ktorým   bolo   potvrdené   prvostupňové rozhodnutie   o   zamietnutí   žiadosti   žalovaného   o   poskytnutí   nenávratného   finančného príspevku.   Vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   v   pripojenom   administratívnom   spise   sa nenachádzali žiadne relevantné písomné dôkazy, ktoré by sa priamo týkali posudzovania projektu   žalobcu   a   záverov   hodnotenia   tohto   projektu,   čo   je   práve   predmetom   tohto konania, súd vo veci postupoval podľa vyššie citovaného ustanovenia § 250j ods. 3 OSP a napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   zrušil,   nakoľko   dospel   k   záveru,   že   napadnuté rozhodnutie   je   nepreskúmateľné   z   dôvodu,   že   žalovaný   nepredložil   súdu   kompletný administratívny   spis.   Keďže   súd   nemal   ku   dňu   vydania   rozhodnutia   vo   veci   kompletný administratívny   spis   k   dispozícii,   bolo   prakticky   znemožnené   preskúmať   zákonnosť napadnutého   rozhodnutia.   Preto   súdu   nezostalo   nič   iné,   ako   postupovať   podľa   vyššie citovaného   ustanovenia,   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   zrušiť   pre   jeho nepreskúmateľnosť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta druhá OSP tak, že náhradu trov právneho zastúpenia žalobcovi nepriznal, vzhľadom k tomu, že rozhodnutie bolo zrušené z iných dôvodov, než bol žalobný petit. Súdny poplatok vo veci zaplatený nebol.“

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil zrušenie napadnutého rozhodnutia ministerstva č. 1124/2009-1000-4100   z 10.   júna 2009   a   prečo   považoval   za správne   nepriznanie náhrady   trov   konania sťažovateľke.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajský   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré zrušil rozhodnutie ministerstva a nepriznal trovy právneho zastúpenia sťažovateľke. V každom prípade tento postup   krajského súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru   vo   veci   sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd rozhodnutie krajského súdu nepriznať náhradu trov konania žalobcovi považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ho nemožno považovať za odporujúce citovanému článku ústavy.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 1 S 139/2009-131   z   25.   novembra   2010   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľky   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia krajského   súdu   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie)   stratilo   opodstatnenie,   preto   o   ňom ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011