znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 72/06-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti I., a. s., so B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., Advokátska kancelária, so sídlom B., namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 39/05 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 39/05-68 z 9. novembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 39/05 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Co   39/05-68   z   9. novembra   2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 39/05-68 z 9. novembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. I., a. s., n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   I.,   a.   s.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   5   280   Sk   (slovom päťtisíctdvestoosemdesiat   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2006   doručená   sťažnosť   I.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej advokátom JUDr. P. J., Advokátska kancelária, so sídlom B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   186/2004   a rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 24 C 186/2004 z 24. novembra 2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 39/05 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 39/05-68 z 9. novembra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom zo 14. júla 2004 sa sťažovateľ na okresnom súde domáhal uloženia povinnosti V., a. s. (ďalej len „odporca“), zaplatiť mu 274 445,60 Sk s príslušenstvom predstavujúcim poplatok z omeškania 0,1 % denne a nahradiť mu trovy konania. Keďže odporca žalovanú istinu v priebehu konania uhradil, sťažovateľ zobral svoj návrh   v časti žalovanej istiny   späť a žiadal len zaplatenie poplatku   z omeškania v sume 77 833,88 Sk. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 186/2004 z 24. novembra 2004 zaviazal odporcu zaplatiť sumu 7 783 Sk a náhradu trov konania a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Z rozsudku vyplýva, že súd priznal sťažovateľovi poplatok z omeškania len 0,01 % denne z dlžnej sumy. S poukazom na skutočnosť, že v čase, keď boli faktúry splatné, „nadobudla účinnosť novela zákona č. 273/1994 Zb., § 38, podľa ktorej je poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania“.

Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. O odvolaní rozhodol krajský súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Co   39/05   z   9.   novembra   2005,   ktorým   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil   s odôvodnením,   že   námietka   sťažovateľa „o obnovení platnosti   pôvodného znenia ust.   § 38   ods.   4 zák.   č.   273/1994   Z.   z.,   ktorý upravoval výšku poplatku z omeškania 0,1 %“, je nedôvodná, „keďže zo znenia nálezu Ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   toto   ustanovenie   stratilo   účinnosť   a platnosť v pôvodnom rozsahu upravenom zákonom č. 273/1994 Z. z., ako aj v zmenenom rozsahu zákonom č. 138/03 Z. z. dňom 15. 1. 2005.“. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 9. decembra 2005.

Podľa názoru sťažovateľa boli postupmi a napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Právna argumentácia sťažovateľa na podporu jeho tvrdenia o porušení jeho základných práv sa opiera o nález ústavného súdu zo 17. mája 2004 publikovaný pod č. 396/2004 Z. z. (sp. zn. PL. ÚS 38/03) a s ním súvisiacu nesprávnu aplikáciu § 41a ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na   tomto   základe   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti rozhodol nálezom nasledovne:

„1. Základné právo sťažovateľa I. a. s., a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod č. k.: 24 C 186/2004 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 24. 11. 2004, sp. zn. 24 C 186/2004, porušené.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   I.   a.   s.,   a to   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   V.   pod   č.   k.:   24   C   186/2004   a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 24. 11. 2004, sp. zn. 24 C 186/2004, porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, a to vlastnícke právo zaručené ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. k.: 4 Co 39/05 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. 11. 2005, sp. zn. 4 Co 39/05, porušené.

4. Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu zaručené ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom súdu v konaní vedenom na Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   č.   k.:   4   Co   39/05   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 9. 11. 2005, sp. zn. 4 Co 39/05, porušené.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 24. 11. 2004, sp. zn. 24 C 186/2004, a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava V.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo   dňa   9.   11.   2005,   sp.   zn.   4   Co   39/05   a vec   vracia   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava V.

7.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 000,- Sk, ktoré sú Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

8. Okresný súd Bratislava V. a Krajský súd v Bratislave sú sťažovateľovi povinní uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   5   280,-   Sk,   a   to   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   72/06-21 z 29. marca   2006   ju   v časti   namietajúcej   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 186/2004 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. C 186/2004 z 24. novembra 2004 odmietol pre nedostatok svojej právomoci a v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   39/05   a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   39/05-68 z 9. novembra 2005 prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. mája 2006. Okrem iného sa v ňom uvádza:

«...   Ústava   Slovenskej   republiky   vo   svojom   článku   46   ods.   1   garantuje   zásadu sudcovskej nezávislosti. V tejto súvislosti sa predseda okresného súdu, ako orgán štátnej správy   súdu,   nemôže   vyjadrovať   alebo   hodnotiť   procesnoprávny   postup   sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, usmerňovať, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať,   zaujímať   svoj   právny   názor   k veci   alebo   akýmkoľvek   spôsobom   ich ovplyvňovať, či už ide o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania....

Nakoľko   dôvody   uvádzané   v sťažnosti   sa   týkajú   výlučne   procesného   postupu a rozhodovacej činnosti súdu (prvostupňového a odvolacieho), ktorého zákonnosť mi ako predsedníčke súdu neprináleží hodnotiť, predložila so Vašu sťažnosť na vyjadrenie priamo predsedníčke senátu „4 Co“, JUDr. M. Ř., ktorej vyjadrenie Vám spolu s požadovaným spisovým materiálom v prílohe tohto prípisu zasielam.».

V priloženom   vyjadrení   predsedníčky   senátu   4   Co   JUDr.   M.   Ř.   sa   okrem   iného uvádza:

„... Ústavný súd SR nálezom uverejneným v zbierke zákonov dňa 15. 7. 2004 pod č. 396/2004   rozhodol,   že   §   ustanovenie   38   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   nie   je v súlade   s čl.   20   ods.   1   druhou   vetou   v spojení   s čl.   13   ods.   3   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Ďalej rozhodol, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto   nálezu   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   stráca   ust.   §   38   ods.   4   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   273/1994   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov účinnosť.   Ak   Národná   rada   Slovenskej   republiky   neuvedie   toto   ustanovenie   zákona   do súladu s Ústavou Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Platnosť právnej normy určuje dobu, po ktorú je právna norma súčasťou platného právneho systému štátu.

Účinnosť   právnej   normy   znamená,   že   z nej   pre   jej   adresátov   vznikajú   práva a povinnosti a stáva sa záväznou, možno ju aplikovať na ňou upravené právne vzťahy. Preto, keď Ústavný súd rozhodol o nesúlade citovaného ustanovenia s Ústavou SR a o tom, že stratilo účinnosť dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov (15. 7. 2004), nemožno ho aplikovať   na   upravené   právne   vzťahy   a keď   Národná   rada   ho   neuviedla   do   súladu s Ústavou SR, stratilo svoju platnosť dňom 15. 1. 2005, čo má ten dôsledok, že nie je súčasťou platného právneho systému nášho štátu.

Navrhovateľ založil svoj nárok na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 0,1 % za každý   deň   z omeškania   na   tom   právnom   názore,   že   nález   Ústavného   súdu   SR   je retroaktívny, ním bolo zrušené len novelizované znenie § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. novelou zákonom č. 138/03 Z. z. účinnou od 1. 6. 2003 a platí posledné znenie § 38 ods. 4 zák.   č.   273/94   Z.   z.,   ktoré   sa   obnovilo   v znení   pred   novelou   a upravovalo   poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania.

V danej veci odvolací súd zaujal právny názor, že zo znenia nálezu Ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že ust. § 38 ods. 4 stratilo platnosť a účinnosť v pôvodnom rozsahu upravenom zákonom č. 273/94 Z. z. ako aj zmenenom rozsahu zák. č. 138/03 Z. z. dňom 15. 1. 2005 a názoru, že nález nemá spätnú účinnosť, preto na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov treba aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. 273/94 Z. z. ktorý   upravoval   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1   %   za   každý   deň   omeškania   a od účinnosti zák. č. 138/03 Z. z. dňom 1. 6. 2003 poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania.

Odporca sa dostal s plnením do omeškania v mesiaci december 2003, keď faktúra č. 3010003 bola splatná dňa 5. 12. 2003 a faktúra č. 8112003 bola splatná dňa 19. 12. 2003,   to zn.   v čase   účinnosti ust.   § 38 ods.   4 zák.   č.   273/94 Z.   z.   v znení novely zák. č. 138/03 Z. z., a preto mu vznikol nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne z dlžnej sumy.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti žiadal ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom I., a. s. B. zamietnuť...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 (čl. 125 ústavy) je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť   ich   do   súladu   s   ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami   vlády   a   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochrana základných práv a slobôd je rozdelená medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Z toho   vyplýva,   že   ak   je   v danom   prípade   oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. V konkrétnostiach ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na druhej strane. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami   na rozhodnutia,   resp.   rozhodovanie   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch:   jednak   je   založený   na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach nasledovne: na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov už   právoplatne   skončené   (§   41b   zákona   o ústavnom   súde),   a tie,   ktoré   ešte   v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom prípade sťažovateľ namieta postup a rozhodnutie krajského súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v zbierke zákonov   právoplatne   skončené,   t.   j.   krajský   súd   bol   povinný   v čase,   keď   rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Zo   sťažnosti   i predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v predmetnom   konaní založil   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1   %   za   každý   deň z omeškania na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v zbierke zákonov, t. j. dňom 15. júla 2004, v zmysle ustanovenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratilo účinnosť len novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovni v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   273/1994 Z.   z.“)   zavedené   zákonom č. 138/2003   Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   1.   júna   2003,   a ustanovujúce   poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania. Sťažovateľ zároveň tvrdí,   že   od   tohto   dňa,   t.   j.   od   15.   júla   2004,   je účinné   ustanovenie   §   38   ods.   4   zák. č. 273/1994 Z. z. v znení platnom pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, podľa ktorého predstavuje poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu „zo   znenia   nálezu   Ústavného   súdu jednoznačne vyplýva, že ust. § 38 ods. 4 stratilo platnosť a účinnosť v pôvodnom rozsahu upravenom zákonom č. 273/94 ako aj zmenenom rozsahu zák. č. 138/03 Z. z. dňom 15. 1. 2005“, t.   j. dňom   márneho uplynutia šesťmesačnej   lehoty   ustanovenej v čl. 125 ods.   3 ústavy,   počas   ktorej   sú   orgány,   ktoré   vydali   právny   predpis   označený   rozhodnutím ústavného súdu ako nesúladný s ústavou, povinné uviesť ho do súladu s ústavou. Krajský súd   sa   tiež opieral   o právny   názor,   podľa   ktorého   nález ústavného   súdu „nemá spätnú účinnosť, preto na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho vyhlásením v Zbierke zákonov treba aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. 273/94 Z. z. ktorý upravoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a od účinnosti zák. č. 138/03 Z. z. dňom 1. 6. 2003 poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01%   za   každý   deň   omeškania.“.   Na   týchto   právnych názoroch krajský súd po zistení, že „Odporca sa dostal s plnením do omeškania v mesiaci december 2003, keď faktúra č. 3010003 bola splatná dňa 5. 12. 2003 a faktúra č. 8112003 bola splatná dňa 19. 12. 2003, to zn. v čase účinnosti ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z. v znení novely zák.   č.   138/03 Z.   z.“, potvrdil   rozsudok   okresného súdu, podľa ktorého, sťažovateľovi vznikol nárok na poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1.   Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   9.   novembra   2005,   t.   j.   v čase   po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v zbierke zákonov. Navyše v čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratil § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, pretože 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa   čl.   125   ods.   3   druhej   vety   ústavy,   v rámci   ktorej   bola   Národná   rada   Slovenskej republiky   povinná   uviesť   protiústavné   znenie   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z., zavedené zákonom č. 138/2003 Z. z., do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   §   41a   ods.   3   textu   za   bodkočiarkou   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľa na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý mu priznal vo svojom rozsudku č. k. 24 C 186/04-48 z 24. novembra 2004 okresný súd, a to bez   ohľadu   na   to,   že   v čase,   keď   tento   nárok   vznikol   (december   2003),   bolo   toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty   podľa   čl.   125   ods.   3   tretej   vety   ústavy   stratilo ustanovenie § 38 ods.   4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc,   t.   j.   bolo   anulované   od   počiatku.   Inými   slovami,   na   toto   ustanovenie   zákona č. 273/1994   Z.   z.   sa   hľadí   akoby   nikdy   nebolo   platné,   a teda   nikdy   nebolo   súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodovanie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie, § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   konkrétne   z   jeho   vyššie   citovaného   textu   za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po

15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) ostatného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou   alebo   doplnením“,   t.   j.   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   platil   v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.,   keď   ustanovoval   poplatok   z omeškania   0,1   % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Ústavný   súd   v záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval za potrebné vysloviť svoj jednoznačný názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“. Podľa názoru   ústavného   súdu   toto   slovné   spojenie   treba   vykladať   tak,   že   stratou   účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie),   ktorý   nie   je   podľa   príslušného   nálezu   ústavného   súdu   prijatého   v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na   tomto   základe   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade založil svoj rozsudok č. k. 4 Co 39/03-68 z 9. novembra 2005 na takom znení § 38 ods. 4 zákona č. 293/1994 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné ani účinné, t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom.   Preto   krajský   súd   označeným rozsudkom,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   porušil   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Je   nesporné,   že   v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   uvedeným   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bola sťažovateľovi spôsobená aj majetková   ujma,   pretože   krajský   súd   mu   svojím   rozsudkom   v spojení   s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 186/2004 z 24. novembra 2004 priznal nižší nárok na poplatok z omeškania, ako mu v skutočnosti patrí. Za daných okolností ale podľa názoru ústavného súdu   nebolo   potrebné   vo   výrokovej   časti   nálezu   ústavného   súdu   vysloviť   aj   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože majetková ujma vznikla sťažovateľovi   len   sprostredkovane   a   bola   spôsobená   porušením   jeho   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   pričom   vyslovenie porušenia   tohto   základného   práva   spolu   s ďalšími   časťami   výroku   tohto   rozhodnutia ústavného   súdu   je   spôsobilé   dostatočne   zabezpečiť   ochranu   všetkých   ústavou garantovaných práv sťažovateľa vrátane odstránenia jeho ujmy na majetku.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme   ochrany   sťažovateľovho   ústavou   garantovaného   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo porušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 39/03-68 z 9. novembra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané finančné zadosťučinenie 2 mil. Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenému základnému   právu   týmto   spôsobom   za   dostatočné   a sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátom JUDr. P. J. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich priznal v sume 5 280 Sk (slovom päťtisícdvestoosemdesiat slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci požadovanej právnym zástupcom sťažovateľa, ktorá je však nižšia ako by patrila podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006