znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 72/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudcu   Jána   Mazáka   a sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti L. L., trvale bytom O., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., so sídlom Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 653/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bardejov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 309/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bardejov   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   L.   L. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   9   340   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bardejov   povinný zaplatiť na   účet   advokáta   JUDr.   F.   K.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2004 doručená sťažnosť L. L., trvale bytom O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K., so sídlom Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   309/01   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn. 8 C 653/94).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako odporca podal 7. augusta 1996 okresnému súdu v právnej veci proti obci Osikov (ďalej len „obec“) protinávrh, ktorým sa domáhal zaplatenia   571   424,85   Sk   s prísl.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   C   653/94-129 z 18. mája 2000 o návrhu obce rozhodol tak, že sťažovateľa zaviazal, aby obci zaplatil sumu 25 672 Sk spolu s úrokmi z omeškania. Okresný súd zároveň protinávrh na zaplatenie sumy 571   424,85   Sk   s prísl.   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku okresného   súdu   odvolanie   vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania.   Krajský   súd v Prešove uznesením č.   k. 4 Co 269/00-41 z 31. augusta 2000 rozhodol tak, že zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania a zaviazal obec zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 1 865 Sk. Uznesenie odvolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené

1. decembra 2000. Od tej doby okresný súd vo veci protinávrhu sťažovateľa nekoná. Toto konanie je označené sp. zn. 4 C 309/01 (pôvodne vedené pod sp. zn. 8 C 653/94).

Sťažovateľ podal 28. októbra 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní. Na sťažnosť mu odpovedal predseda okresného súdu listom z 5. decembra 2003, v ktorom konštatoval, že sťažnosť je dôvodná.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa nečinnosťou okresného súdu je porušované jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ žiada aj o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk   z dôvodu   dlhodobého   stavu   právnej neistoty a úzkosti, ako aj náhrady trov svojho právneho zastúpenia vo výške 9 340 Sk.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1   Okresný   súd   v Bardejove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   4   C   309/01   porušil základné právo L. L., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   L.   L.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100. 000,-   Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd v Bardejove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia L. L., advokátovi JUDr. F. K., P., vo výške 9. 340,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilizovanej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a pretože nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal ju 17. marca 2004 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľa a okresný súd na vyjadrenie k tomu, či sa má vo veci konať ústne pojednávanie, a okresný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Sťažovateľ aj okresný súd oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti uviedol nasledovné:„Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, k porušeniu uvedeného práva sťažovateľa došlo tým, že súd od 1. 12. 2000 až doteraz nekoná vo veci ním uplatneného protinávrhu na zaplatenie 571.424,85 Sk, keď nevytýčil ani jedno pojednávanie, na ktorom by vykonával dokazovanie smerujúce k rozhodnutiu v merite veci.

Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 8 C 653/94 vyplýva, že žalobou, súdu došlou dňa 14. 11. 1994, sa žalobca Obec Osikov domáhal voči žalovanému L. L. (v ďalšej časti   sťažovateľovi)   zaplatenia   81.425,-   Sk   titulom   nájomného   a dodávky   elektrickej energie. V priebehu konania, konkrétne dňa 7. 8. 1996, sťažovateľ súdu doručil protižalobu, ktorou voči žalobcovi sa domáha zaplatenia 571.424,85 Sk ako úhrady vložených investícií. Vo veci sp. zn. 8 C 653/94 bolo súdom rozhodnuté rozsudkom zo dňa 18. 5. 2000 tak, že súd žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi 25.672,- Sk s prísl. a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. Protižalobu sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie.   Na   odvolanie   sťažovateľa   čo   do   výroku   o náhrade   trov   konania   Krajský   súd v Prešove   uznesením   zo   dňa   31.   8.   2000   č. k. 4 Co 269/00-141   napadnutý   rozsudok   vo výroku o trovách konania zmenil tak, že sťažovateľovi priznal na trovách konania 1.865,- Sk. Konaniu   o vylúčenej   časti,   t.   j.   o protižalobe   sťažovateľa,   bola   pridelená sp. zn. 4 C 309/01   a do   registra   „C“   bola   vec   zapísaná   dňa   9.   4.   2001.   Úpravou   zo dňa 11. 7.   2001   boli   sťažovateľ   a jeho   právny   zástupca   vyzvaní   špecifikovať   nároky uplatnené protižalobou pod následkami zastavenia konania. Sťažovateľ výzve súdu vyhovel podaním súdu doručeným dňa 19. 7. 2001 a následne úpravou zo dňa 20. 7. 2001 bolo toto podanie   doručené   právnemu   zástupcovi   žalobcu   na   vyjadrenie   sa.   Úpravou   zo   dňa 24. 9. 2001 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 22. 11. 2001, ktorý však z dôvodov   gremiálnej   porady   bol   preložený   na   deň   4.   12.   2001.   Pre   neprítomnosť účastníkov   konania   (vrátane   sťažovateľa)   a ich   právnych   zástupcov   bolo   pojednávanie odročené na neurčito a právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo doručené faxové podanie žalobcu na vyjadrenie sa. Úpravou zo dňa 11. 1. 2002 bol právny zástupca sťažovateľa urgovaný na zloženie zálohy na znalecké dokazovanie, ktorý podaním zo dňa 31. 1. 2002 súdu oznámil, že výzvu súdu postúpil sťažovateľovi na realizáciu. Sťažovateľ zálohu na znalecké dokazovanie zložil dňa 12.   2.   2002.   Výzvou zo dňa 12. 11. 2002 bol žalobca vyzvaný   špecifikovať   svoju   predtým   vznesenú   námietku   premlčania   sťažovateľom uplatneného   nároku.   Žalobca   na   výzvu   súdu   reagoval   podaním   súdu   doručeným   dňa 29. 5.2003 a následne uznesením zo dňa 20. 11. 2003 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie   znalcom   v odbore   stavebníctvo,   odvetvie   pozemné   stavby,   oceňovanie nehnuteľností a oceňovanie stavebných prác s tým, že znalec znalecký posudok má podať do 20. 1. 2004. Znalec znalecký posudok podal dňa 24. 1. 2004 a úpravou zo dňa 19. 2. 2004 bol znalecký posudok doručený účastníkom konania na vyjadrenie sa. Žalobca vyjadrenie k znaleckému posudku doručil dňa 10. 4. 2004 a sťažovateľ dňa 19. 4. 2004.

Zodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že na nečinnosť súdu podal k rukám predsedu súdu sťažnosť evidovanú pod Spr. 1583/2003 a to dňa 29. 10. 2003, na ktorú som zaujal písomné stanovisko dňa 5. 12. 2003 tak, že sťažnosť som uznal ako dôvodnú s tým, že súd od 4. 2. 2002 do 20. 11. 2003 nevykonával úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, čím došlo k prieťahom zavineným súdom.

Aj keď uvedená chronológia úkonov nesvedčí o dôvodnosti tvrdenia sťažovateľa, že súd   v jeho   právnej   veci   od   1.   12.   2000   až   doposiaľ   vôbec   nekoná,   je   treba   prisvedčiť sťažovateľovi, že v konaní došlo k prieťahom zavineným súdom a to v čase od 4. 2. 2002 do 20. 11. 2003. Z tohto dôvodu akceptujem nárok sťažovateľa na vyslovenie nálezu, že bolo porušené   jeho   základné   právo   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky prerokovať   vec   bez   zbytočných   prieťahov.   Napriek   uvedenému   však   nemôžem   súhlasiť s ďalším sťažovateľom uplatneným nárokom priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk. Podľa môjho názoru totiž dostatočným prostriedkom nápravy sa javí už vyslovenie porušenia práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, najmä vzhľadom na skutočnosť, že po tom, čo sťažovateľ využil svoje právo podať sťažnosť podľa zákona   č. 80/1992   Zb.   o štátnej   správe   súdov   v znení   neskorších   predpisov   a prijatí potrebných opatrení, vo veci sa plynulo koná a ak by sťažovateľ tento právny prostriedok nápravy bol využil hneď po tom, čo zistil, že dochádza k prieťahom v konaní, k prieťahom by nebolo došlo. Naviac sťažovateľ vo svojej sťažnosti ničím nepreukázal, aby zisteným prieťahom mu bola spôsobená nejaká výraznejšia ujma, pričom nemožno neprihliadnuť ani na   skutočnosť,   že   samotný   sťažovateľ   nie   je   v spore   aktívny,   čoho   dôkazom   sú   časté urgencie na splnenie povinností ukladaných súdom. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v časti   o priznanie   nemajetkovej   ujmy   navrhujem   zamietnuť   a nepriznať   náhradu   trov konania.“.

Ústavný súd zo spisu sp. zn. 4 C 309/01 zistil, že v období, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy v konaní, t. j. od 1. decembra 2000 bolo nariadené len jedno pojednávanie,   a to   4.   decembra   2001,   keď   predtým   okresný   súd   v júli   2001   vyzval sťažovateľa   na   špecifikáciu   protižaloby   a zaslal   túto   žalovanému   na   vyjadrenie. Pojednávanie   nariadené   na   4.   december   2001   bolo   odročené   pre   ospravedlnenú neprítomnosť   účastníkov.   Dňa   6.   decembra   2001   sťažovateľ   navrhol   vykonať   znalecké dokazovanie.   Po   dvoch   urgenciách   sťažovateľ   zložil   zálohu   na   vykonanie   znaleckého dokazovania vo februári 2002, ktoré však bolo nariadené až 20. novembra 2003. Znalecký posudok bol doručený okresnému súdu 23. januára 2004. V nadväznosti ho okresný súd zaslal obidvom účastníkom; z nich žalovaný uplatnil námietky voči nemu a sťažovateľ po urgencii okresného súdu vyjadril so znaleckým posudkom súhlas argumentujúc tým, že má záujem na tom, aby konanie bolo skončené.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania a 3. postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu nejde o právne zložitú vec, pretože predmetom sporu je zaplatenie peňažnej sumy 571 424,85 Sk (bezdôvodné obohatenie). Čo sa týka faktickej zložitosti veci, túto nemožno podľa názoru ústavného   súdu   vylúčiť,   pretože   ide   o vec,   ktorá   bola   predmetom   konania sp. zn. 8 C 653/94,   keď   sťažovateľ   7. augusta 1996   podal   protinávrh   o zaplatenie   vyššie uvedenej sumy. Po rozhodnutí okresného súdu 18. mája 2000 bolo konanie o tejto sume vyčlenené na samostatné konanie. Tak z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj zo samotného spisu vyplynulo, že rozhodnutie o zaplatení/nezaplatení vyššie uvedenej sumy si vyžiadalo znalecké dokazovanie, čo svedčí o faktickej zložitosti veci.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto   konania,   ústavný   súd posudzoval   jeho   správanie   v období,   ktoré   namietal   ako   obdobie,   v ktorom   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, t. j. od 1. decembra 2000, a dospel k záveru, že zásadne neprispel k celkovej dĺžke konania.

3. Čo sa týka postupu okresného súdu v namietanom období, ústavný súd konštatuje, že   okresný   súd   nekonal   dostatočne   aktívne   a sústredene   a svojou   nečinnosťou a neefektívnou činnosťou v období od februára 2002 do novembra 2003 spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom konaní a porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 309/01 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 4 C 309/01 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   100   000   Sk z dôvodu,   že   porušenie   jeho   základného   práva   už   nemožno   napraviť,   ako   aj   z dôvodu spôsobenia   ujmy   spočívajúcej   v dlhoročných   pocitoch   neistoty   a úzkosti   spojených s neprimerane dlho trvajúcim stavom právnej neistoty. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   suma   50   000   Sk   zodpovedá   primeranému finančnému   zadosťučineniu sťažovateľa za ujmu, ktorú utrpel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. F. K. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a podľa § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk za jeden úkon a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2004