znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 72/03-22Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. Š. a J. B., obe bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. Č., so sídlom B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom Okresného súdu v Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91 takto

r o z h o d o l :

  1. Základné právo M. Š. a J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici v konaní vedenom pod   sp. zn. 8 C 1103/91   p o r u š e n é   b o l o.   2. Okresnému súdu v Považskej Bystrici p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91 konal bez zbytočných prieťahov.

  3. M. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej   je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

  4. J. B.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 10 000 Sk (slovom: desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej   je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. februára 2003 doručené podanie M. Š. a J. B., obe bytom B., (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. Č., so sídlom B., označené ako „Sťažnosť na porušenie základného občianskeho práva na súdne konanie bez prieťahov“.

Z obsahu podania vyplýva, že ide o sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91.  

Predmetom   namietaného   súdneho   konania   je   žaloba   sťažovateliek   o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov a zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení   neskorších   predpisov   podaná   na   okresnom   súde   28.   novembra   1991.   V tomto súdnom konaní doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti prijal tento nález: „Ústavný súd vyslovuje, že nečinnosťou Okresného súdu Považská Bystrica v konaní 8   C   1103/91   bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateliek,   aby   sa   ich   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Považská Bystrica, aby vo veci bez prieťahov konal a rozhodol. Ústavný súd priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk.“. Ústavný súd sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval 9. apríla 2003 a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie, prijal ju na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľky a okresný súd, aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.Sťažovateľky a okresný súd oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   uviedol,   že   z obsahu   spisu   nezistil subjektívne prieťahy.Zo súdneho spisu zistil ústavný súd nasledovné:

1. Žaloba sťažovateliek bola doručená okresnému súdu 28. novembra 1991.

2. Pokynom sudcu bolo nariadené prvé pojednávanie vo veci na 12. september 1992.

3. Dňa 12. októbra 1992 sa uskutočnilo súdne pojednávanie bez účasti sťažovateliek a predvolaného svedka. Pojednávanie bolo odročené na 22. október 1992 (svedok predvolaný   pod   hrozbou   pokuty)   –   po   jeho   ospravedlnení   sa   zmenil   termín pojednávania.

4. Pojednávanie   sa   uskutočnilo   22.   októbra   1992   (jedna   zo   sťažovateliek   sa nedostavila), okresný súd vypočul svedka a navrhovateľku a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku na 27. október 1992.

5. Dňa 27. októbra 1992 bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli odporcovia zaviazaní uzavrieť dohodu o vydaní parciel sťažovateľkám.

6. Rozsudok bol doručený účastníkom konania 29. apríla 1993.

7. Odporca 12. mája 1993 doručil odvolanie proti rozsudku okresného súdu.

8. Dňa 19. mája 1993 okresný súd predložil odvolanie na vyjadrenie sťažovateľkám a vyzval odporcu, aby zaplatil súdny poplatok.

9. Dňa 24. júna 1993 bolo doručené súdu stanovisko sťažovateľky Jarmily Buchalovej.

10. Dňa 22. júla 1993 sa uskutočnilo pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici v rámci odvolacieho konania, rozsudok okresného súdu bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

11. Dňa 25. októbra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku.

12. Dňa 2. novembra 1993 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok (v časti týkajúcej sa parc. EN 425/1, 425/3, 425/4, 428/1 v k. ú. Košeca sa návrh sťažovateliek zamietol).

13. Dňa 1. decembra 1993 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcov.

14. Spis   bol   expedovaný   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   17.   januára   1994   na rozhodnutie o odvolaní.

15. Dňa   9.   júna   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie   pred   Krajským   súdom   v Banskej Bystrici, ktoré bolo odročené za účelom ohliadky miesta samého.

16. Odporca   bol   dvakrát   súdom   vyzvaný   na   zloženie   zálohy   na   vykonanie   dôkazu (potvrdenie o zložení zálohy z 1. decembra 1994).

17. Ohliadka sa vykonala 15. augusta 1995.

18. Po vyhotovení znaleckého posudku a vyžiadaní vyjadrení účastníkov konania k nemu sa uskutočnilo 3. júla 1996 pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici, na ktorom sa zrušil rozsudok okresného súdu a vec sa vrátila na ďalšie konanie pre nedostatočne zistený skutkový stav (potrebu vyhotoviť geometrický plán a znalecký posudok).

19. Dňa   4.   novembra   1996   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   predložili návrhy na dokazovanie.

20. Sudca nariadil ohliadku pokynom z 25. marca 1998.

21. Dňa 7. mája 1998 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa k nemu vyjadrili.

22. Vyjadrenie sťažovateliek bolo okresnému súdu doručené 13. augusta 1998 a zároveň vzniesli námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

23. Dňa 28. septembra 1998 bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti.

24. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo okresnému súdu doručené 2. decembra 1998 (jedna sudkyňa vylúčená).

25. Pojednávanie   nariadené   na   1.   marec   1999   bolo   odročené   na   neurčito   pre práceneschopnosť sudcu.

26. Dňa 19. apríla 1999 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti sťažovateliek (neúčasť neospravedlnená).

27.   Dňa 5. mája 1999 sťažovateľky upravili svoj žalobný návrh.

28. Dňa   31.   augusta   1999   okresný   súd   požiadal   znalkyňu   o vyhotovenie   znaleckého posudku – geometrický plán s lehotou do 4 mesiacov.

29. Okresný súd adresoval znalkyni urgenciu 11. januára 2000, urgenciu zopakoval 18. apríla 2000. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 23. júna 2000.

30. Dňa 21. septembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, znalkyni bolo uložené dopracovať znalecký posudok.

31. Dňa 16. januára 2001 okresný súd prijal uznesenie o znalečnom, proti ktorému sa sťažovateľky odvolali 20. februára 2001.

32. Po   doručení   odvolania   na   vyjadrenie   okresný   súd   doručil   spis   Krajskému   súdu v Trenčíne 6. júna 2001.

33. Uznesenie   Krajského   súdu   v Trenčíne   z 3.   júla   2001   o odvolaní   bolo   doručené okresnému súdu 16. júla 2001 (uznesenie o znalečnom bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie).

34. Okresný súd 6. septembra 2001 predvolal znalkyňu, ktorá sa ospravedlnila z dôvodu dovolenky, opätovne bola predvolaná na 11. október 2001.

35. Okresný súd uznesením z 19. marca 2002 uložil znalkyni doplniť geometrický plán a priznal jej znalečné, sťažovateľky sa opätovne proti tomuto uzneseniu odvolali 2. mája 2002.

36. Spis bol predložený Krajskému súdu v Trenčíne 19. septembra 2002.   Odvolanie bolo odmietnuté a spis bol doručený okresnému súdu 7. októbra 2002.

37. Dňa   27.   novembra   2002   okresný   súd   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   vyzval znalkyňu, aby do 50 dní splnila úlohu podľa uznesenia okresného súdu z 19. marca 2002 (opakovaná výzva z 19. februára 2003).

38. Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   doručený   27.   februára   2003,   účastníci konania   boli   vyzvaní,   aby   sa   vyjadrili   k posudku   (vyjadrenie   sťažovateľky   bolo doručené 28. apríla 2003).

39. Podľa   vyjadrenia   okresného   súdu   z 24.   júna   2003   vo   veci   je   nariadený   termín pojednávania na 14. júl 2003. Od apríla 2003 bol spis u predsedu okresného súdu, pretože boli podané sťažnosti zo strany sťažovateľov.

II.

Sťažovateľky   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza so svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   “tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným  ...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že predmetom namietaného súdneho konania je žaloba sťažovateliek o vydanie nehnuteľností uplatnená podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov a zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Ide o spor, ktorý sa po schválení uvedených zákonov stal súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Na druhej strane na základe obsahu súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že z hľadiska faktickej zložitosti   ide   o pomerne   zložitý   (komplikovaný)   súdny   spor,   pri   ktorom   bolo   potrebné vykonať   rozsiahle   dokazovanie   vrátane   vyhotovenia   geometrického   plánu   a znaleckého posudku, čo nesporne vplývalo na dĺžku konania. Napriek tomu by však pri sústredenom postupe   okresného   súdu   nemalo   dochádzať   k takým   prieťahom,   ktoré   by   mali   znaky zbytočných prieťahov v konaní.

Relevantnou skutočnosťou pri posúdení zbytočných prieťahov v namietanom konaní bola   povaha   veci,   pretože   sťažovateľky   namietali   porušenie   svojho   základného   práva v reštitučnom konaní, ktorého predmetom je náprava krívd z minulosti.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   8   C   1103/91,   bolo   správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok konania.

Zo   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľky   v zásade   poskytovali v doterajšom priebehu konania okresnému súdu potrebnú súčinnosť a ich prístup možno hodnotiť ako aktívny. V priebehu konania sťažovateľky urobili viacero procesných úkonov (uplatnili námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu v roku 1998, upravili žalobný návrh, v roku 1999 podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o znalečnom z roku 2001   a 2002),   ktoré   objektívne   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania.   V súvislosti s procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   však   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   „využitie možností   daných   sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy   (II.   ÚS   31/01).   Zároveň   „dĺžku   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov“ v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateliek konal a rozhodoval bez zbytočných   prieťahov   (II.   ÚS   41/00).   V súlade   s uvedeným   ústavný   súd   uzavrel,   že sťažovateľky   vystupovali   v konaní   aktívne   a využívanie   ich   procesných   práv   bolo primerané a výrazným spôsobom sa nepodieľalo na doterajšej dĺžke konania.

3.   Tretím   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.Na základe analýzy súdneho spisu možno rozdeliť doterajší priebeh konania na tri etapy:

a) obdobie od podania žaloby, t. j. od 28. novembra 1991, do rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení rozsudku okresného súdu z 3. júla 1996;

b) obdobie od rozhodnutia 3. júla 1996 do nariadenia ohliadky sporných nehnuteľností z 25. marca 1998.

c) obdobie od ohliadky sporných nehnuteľností až po súčasný stav konania.

Ústavný súd zistil, že v období do 3. júla 1996 okresný súd konal v zásade plynulo. V tomto období vyniesol dva rozsudky (október 1992, november 1993), ktoré Krajský súd v Banskej   Bystrici   zrušil   a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie.   Na   celkovú   dĺžku   konania v tomto období vplývalo aj konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, najmä v čase od 17. januára 1994 do 3. júla 1996, v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o odvolaní   odporcov   proti rozsudku   okresného   súdu   z 2.   novembra   1993.   Sťažnosť sťažovateliek pritom smeruje len proti postupu okresného súdu, a nie proti konaniu pred Krajským súdom v Banskej Bystrici. Na základe uvedeného ústavný súd nehodnotil postup okresného   súdu   v tomto   období   ako   taký,   ktorý   vykazuje   znaky   zbytočných   prieťahov v konaní.

V období od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (júl 1996) do 25. marca 1998, keď nariadil vykonanie ohliadky veci samej, urobil okresný súd podľa súdneho spisu len jeden procesný   úkon, ktorým vyzval účastníkov konania, aby predložili návrhy na dokazovanie   (4.   november   1996).   Sťažovateľky   na   túto   výzvu   okresného   súdu bezprostredne reagovali. Keďže ďalšiemu plynulému postupu okresného súdu v tomto období nebránili žiadne dôvody, ústavný súd ustálil, že obdobie od novembra 1996 do marca 1998 je obdobím, počas ktorého došlo k zbytočným prieťahom v konaní. V období od marca 1998 po súčasnosť okresný súd   zabezpečoval znalecký posudok, ako aj ďalšie podklady pre rozhodnutie vo veci samej v súlade s rozhodnutím odvolacieho súdu.   Na   celkovú   dĺžku   konania   v tomto   období   objektívne vplývali aj vyššie   uvedené procesné úkony sťažovateliek. Celková   dĺžka   zabezpečovania   znaleckého   posudku   bola   však   neprimerane   dlhá. Ústavný súd v tejto súvislosti na jednej strane   zohľadnil, že okresný súd využil aktívne svoje   procesné   právomoci,   prostredníctvom   ktorých   viackrát   urgoval   u súdnej   znalkyne vyhotovenie znaleckého posudku, ale na druhej strane sa na celkovej dĺžke vyhotovovania znaleckého posudku podieľal sám nedostatočnou špecifikáciou jej úloh.V súvislosti so zabezpečovaním znaleckého dokazovania pred všeobecným súdom už ústavný   súd   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého   „Všeobecný   súd   v rozsahu   svojej právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   vrátane správneho,   vecného   a zrozumiteľného   vymedzenia   jeho   úlohy“   (III.   ÚS   111/01).   Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd túto svoju úlohu nenaplnil dostatočne, čo potvrdzuje okrem iného uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 157/01 –297 z 3. júla 2001, ktorým na základe odvolania sťažovateliek zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd zanedbal hospodárnosť konania tým, že nedostatočne špecifikoval úlohy pre znalkyňu. Na druhej strane však zohľadnil ústavný súd už uvedené procesné úkony sťažovateliek ( vyjadrenie sa k znaleckému   posudku   a vznesenie   námietky   zaujatosti,   úpravu   žalobného   návrhu, odvolanie sťažovateliek proti uzneseniu o znalečnom).Po   vyhodnotení   všetkých   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v tejto   etape konania pred okresným súdom nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní v období od novembra 1996 do marca 1998, rozhodol, že v konaní sp. zn. 8 C 1103/91 bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.III.

1. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateliek   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle   §   56   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 8 C 1103/91 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané   finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.  

Sťažovateľky   požadovali   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   70   000   Sk,   ktoré odôvodnili   pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty   a dlhodobou   nemožnosťou   užívať nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom súdneho sporu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy,   avšak   nie   aj   prípadná   náhrada   škody.   Pri   rozhodovaní   o primeranom   finančnom zadosťučinení zohľadnil aj povahu veci.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez   zbytočných   prieťahov,   vychádzal   z názoru,   že   porušenie   základného   práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci. Vzhľadom na dobu trvania zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 8 C 1103/91 a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 Sk pre každú zo sťažovateliek za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. júna 2003