znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 719/2015-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom z predsedu   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a   zo   sudcov   Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Martin Timcsákom,   MST   Partners,   s.   r.   o.   advokátska   kancelária,   Laurinská   3,   Bratislava, a advokátom   JUDr. Gabrielom   Gulbišom,   Němcovej   22,   Košice,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Er 725/2009   a jeho   uznesením   z 24.   septembra   2010,   uznesením   Okresného   súdu Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 31/2012, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2013,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 CoE 399/2012 a jeho uznesením z 27. mája 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 4/2014 a jeho uznesením z 19. januára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ecdo 271/2013 a jeho uznesením z 8. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   Rapid   life   životná   poisťovňa,   a.   s.,   vedené pod sp. zn. Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4996/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015 a 13. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 725/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2010, uznesením Okresného súdu Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 31/2012   (spolu   ďalej   len   „okresné   súdy“),   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   CoE   117/2012   a jeho   uznesením   z 31.   júla   2013,   postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 CoE   399/2012   a jeho uznesením z 27. mája 2013 (spolu ďalej len „krajské súdy“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 4/2014 a jeho uznesením z 19. januára   2015 a   v konaní vedenom pod   sp. zn. 5 Ecdo 271/2013 a jeho uznesením z 8. decembra   2014   (ďalej   len   „najvyšší   súd“;   spolu   ďalej   len   „napadnuté   uznesenia všeobecných súdov“).

2. Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci svojej   podnikateľskej   činnosti   okrem   iného   uzatvára   (spravidla)   s   fyzickými   osobami poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou zakladajúcou   právomoc   rozhodcovského   súdu   (spravidla   ide   o   Arbitrážny   súd   Košice) rozhodovať   o   sporoch   medzi   zmluvnými   stranami   vyplývajúcich   z   predmetnej   poistnej zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

3. Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické osoby   (účastníkov   poistných   zmlúv),   ktoré   boli   v   omeškaní   s   platením   poistného,   aby v určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie exekúcie   na   základe   platných   exekučných   titulov   (rozhodnutí   rozhodcovského   súdu), na základe   ktorých   sťažovateľkou   navrhnutí   súdni   exekútori   podali   miestne   príslušným okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

4. V napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiach označenými (a   napadnutými)   uzneseniami   žiadosti   exekútorov   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým uzneseniam okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné krajské súdy tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti v sťažnostiach označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následne sťažovateľka dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd odmietol.

5. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresné súdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospeli k opačným   právnym   záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základnom   konaní.   Viedlo to k faktickému   zrušeniu   účinkov   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu sťažovateľky.

6.   Popri   procesno-právnych   pochybeniach   sťažovateľka   namieta   aj   právny   názor o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí ani tvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie je prípustná možnosť uzatvorenia zmieru.

7. Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už rozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z 24.   októbra   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   38/2013   z 24.   októbra   2013,   sp.   zn.   II. ÚS 499/2012 z 10. júla   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   264/2012   z   19.   apríla   2012,   sp.   zn.   III. ÚS 595/2012 z 13. decembra   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 332/2012   z   27.   júna   2012,   sp.   zn.   I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.

8. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   napadnutým postupom   a napadnutými   uzneseniami   všeobecných   súdov,   zrušil   napadnuté   uznesenia všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

1. K spojeniu vecí

10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

11. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah sťažností   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami okresných súdov

13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

15.   Sťažovateľka   sťažnosťami   napáda   uznesenia   okresných   súdov. Zo   sťažností vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   svoje   právo   podať   proti   napadnutým   uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami krajských súdov a najvyššieho súdu

16.   Obdobné   (totožné)   sťažnosti   sťažovateľky   týkajúce   sa   problematiky   uvedenej v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn. I. ÚS 332/2012   z   27.   júna   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   359/2012   z 23. augusta   2012   a sp.   zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),

-   niektoré   z   nich   v   časti   týkajúcej   sa   porušenia   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločné konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra 2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou označené   práva   porušené   neboli,   t.   j.   nevyhovel   im   (nálezy   sp.   zn.   I.   ÚS   547/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 1. júla   2014),   jednej   z nich,   naopak,   II.   senát   ústavného   súdu   vyhovel   (nález   sp.   zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),

- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012 z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

17. Z dôvodu   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu   pri prerokovávaní   a rozhodovaní   obdobných   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   uznesením sp. zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014   prijal   toto   zjednocujúce   stanovisko: „Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného   poriadku)   sa   môžu   primerane   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

18. V prerokovávanej   veci   sťažovateľka   podala   proti   napadnutým   uzneseniam okresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov súdu dovolania na najvyššom súde.

19. Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko pléna   ústavného   súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   1/2014   zo   7.   mája   2014,   v   súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu   „materiálneho“   možnosť   vyjadriť   sa   ku   skutkovým   zisteniam   okresných   súdov a z nich   vyplývajúcemu   (novému)   právnemu   posúdeniu   veci,   ktoré   zakladali   dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014  bod 38, I. ÚS 41/2014).

20. Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesení   krajských   súdov a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).

21. V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení okresných   súdov,   proti   ktorým   podala   aj   odvolania,   v   ktorých   sa   k   týmto   dôvodom vyjadrila. Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno   považovať   napadnuté   uznesenia   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   ani   ich postup,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutých   uznesení,   za   také,   ktoré   porušujú sťažovateľkine práva a slobody.

22.   Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   jedným   z nevyhnutých   predpokladov   vedenia exekučného   konania   je   relevantný   exekučný   titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožno exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané „devätnáste   odôvodnenie“ Smernice   Rady   č. 93/13/EHS z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa   ktorého „keďže   na   účely...   smernice   sa   hodnotenie   nekalého   charakteru   netýka podmienok,   ktoré   popisujú   hlavný predmet   zmluvy ani   vzťah   kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu   braný   do   úvahy   pri   hodnotení   primeranosti   ostatných   podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru   podmienky   zakladajúcej   právomoc   rozhodcovského   súdu   rozhodnúť   spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

24. Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III.   ÚS   209/04).

25. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu   uvedené   požiadavky   na   odôvodnenie   napĺňajú. Ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa posúdenia   rozhodcovskej   doložky   a exekučného   titulu,   pričom   vo   svetle   už   uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré   by boli v   okolnostiach   posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou,   listinou   a   dohovorom   garantovaným   základným   právom   na   súdnu   ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

26. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 a čl. 144 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu dospel k záveru, že z nich nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy   a do   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   do sudcovskej nezávislosti podľa čl. 144 ústavy, alebo čím by bol narušený čl. 2 ods. 2 ústavy. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu sú aj v tomto ohľade nearbitrárne a odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.

27.   Na   základe   uvedených   konklúzií   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   v časti namietaného   porušenia   jej   práv   napadnutým   postupom   a uzneseniami   krajských   súdov a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015