SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 716/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29. októbra 2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Ladislava   Orosza   a   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná   konateľ   a   advokát   doc.   JUDr.   Branislav   Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp   22471/2013,   Rvp   2603/2014,   Rvp   3464/2014,   Rvp   3538/2014, Rvp 3465/2014,   Rvp 3466/2014,   Rvp   3467/2014,   Rvp   3468/2014,   Rvp   3469/2014, Rvp 3470/2014,   Rvp   3846/2014,   Rvp   4050/2014,   Rvp   4051/2014,   Rvp   4052/2014, Rvp 4053/2014,   Rvp   4054/2014,   Rvp   4055/2014,   Rvp   4618/2014,   Rvp   4619/2014, Rvp 4620/2014, Rvp 4621/2014, Rvp 4622/2014, Rvp 4623/2014 a Rvp 4624/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. 18 Er 124/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp 22471/2013), sp. zn. 17 Er 265/2003 a uznesením z 11. septembra 2012 (Rvp 2603/2014), sp. zn. 19 Er 149/2009 a uznesením z 20. júla 2009 (Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014), sp. zn. 13 Er 255/2006 a uznesením z 3. júla 2013 (Rvp 3465/2014), sp. zn. 18 Er 374/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp 3466/2014), sp. zn. 18 Er 311/2005 a uznesením z 1. júna 2012 (Rvp 3467/2014), sp. zn. 19 Er 227/2004 a uznesením z 29. marca 2013 (Rvp 3468/2014), sp. zn. 14 Er 28/2004 a uznesením z 8. novembra 2012 (Rvp 3469/2014), sp. zn. 14 Er 228/2004 a uznesením zo 4. januára 2013 (Rvp 3470/2014), sp. zn. 16 Er 74/2005 a uznesením z 30. mája 2012 (Rvp 3846/2014), sp. zn. 16 Er 308/2006 a uznesením zo 7. februára 2013 (Rvp 4050/2014), sp. zn. 16 Er 358/2006 a uznesením zo 14. septembra 2012 (Rvp 4051/2014), sp. zn. 16 Er 313/2006 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp 4052/2014), sp. zn. 19 Er 226/2003 a uznesením z 25. februára 2013 (Rvp 4053/2014), sp. zn. 18 Er 70/2006 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp 4054/2014), sp. zn. 18 Er 313/2006 a uznesením z 3. septembra 2012 (Rvp   4055/2014),   sp. zn.   14 Er 100/2003   a   uznesením   z   8.   novembra   2012   (Rvp 4618/2014), sp. zn. 14 Er 225/2003 a uznesením z 27. júna 2013 (Rvp 4619/2014), sp. zn. 9 Er 111/2004 a uznesením z 28. augusta 2012 (Rvp 4620/2014), sp. zn. 17 Er 418/2008 a uznesením zo 4. apríla 2013 (Rvp 4621/2014), sp. zn. 17 Er 132/2008 a uznesením z 28. marca 2013 (Rvp 4622/2014), sp. zn. 17 Er 399/2008 a uznesením z 26. apríla 2013 (Rvp 4623/2014), sp. zn. 16 Er 57/2005 a uznesením z 31. mája 2012 (Rvp 4624/2014), ako aj porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 16 CoE 115/2013 a uznesením z 27. júna 2013 (Rvp 22471/2013),   sp. zn.   14   CoE   23/2013   a   uznesením   z 27.   septembra   2013 (Rvp 2603/2014),   sp.   zn.   5 CoE 170/2013   a uznesením   z   27.   decembra   2013 (Rvp 3464/2014, Rvp 3538/2014), sp. zn. 19 CoE 138/2013 a uznesením z 19. septembra 2013   (Rvp   3465/2014),   sp.   zn.   4 CoE 120/2013   a   uznesením   z 27. septembra   2013 (Rvp 3466/2014),   sp.   zn.   21 CoE 115/2013   a   uznesením   z   30.   augusta   2013 (Rvp 3467/2014),   sp.   zn.   2   CoE   188/2013   a   uznesením   z   19.   decembra   2013 (Rvp 3468/2014),   sp.   zn.   25   CoE   53/2013   a   uznesením   z 5.   decembra   2013 (Rvp 3469/2014),   sp.   zn.   13   CoE   87/2013   a uznesením   z   28.   novembra   2013 (Rvp 3470/2014),   sp.   zn.   19   CoE   172/2013   a   uznesením   z 27. decembra   2013 (Rvp 3846/2014),   sp.   zn.   6   CoE   171/2013   a   uznesením   z   27.   decembra   2013 (Rvp 4050/2014),   sp.   zn.   2   CoE   191/2013   a   uznesením   z   19.   decembra   2013 (Rvp 4051/2014),   sp.   zn.   20   CoE   173/2013   a   uznesením   z   27.   decembra   2013 (Rvp 4052/2014), sp. zn. 9 CoE 80/2013 z 21. januára 2014 (Rvp 4053/2014), sp. zn. 2 CoE 190/2013   a   uznesením   z   19.   decembra   2013   (Rvp   4054/2014),   sp.   zn. 16 CoE 173/2013   a   uznesením   zo   16.   decembra   2013   (Rvp   4055/2014),   sp.   zn. 24 CoE 86/2013 zo 17. januára 2014 (Rvp 4618/2014), sp. zn. 6 CoE 170/2013 a uznesením z 27. decembra 2013 (Rvp 4619/2014), sp. zn. 26 CoE 28/2012 a uznesením z 9. apríla 2013 (Rvp   4620/2014),   sp.   zn.   20   CoE   169/2013   a   uznesením   z   27.   decembra   2013 (Rvp 4621/2014),   sp.   zn.   20   CoE   168/2013   a   uznesením   z   27.   decembra   2013 (Rvp 4622/2014), sp. zn. 20 CoE 170/2013 z 27. decembra 2013 (Rvp 4623/2014) a sp. zn. 21 CoE 173/2013 a uznesením z 27. decembra 2013 (Rvp 4624/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   22471/2013,   Rvp   2603/2014,   Rvp   3464/2014,   Rvp   3538/2014, Rvp 3465/2014,   Rvp   3466/2014,   Rvp   3467/2014,   Rvp   3468/2014,   Rvp   3469/2014, Rvp 3470/2014,   Rvp   3846/2014,   Rvp   4050/2014,   Rvp   4051/2014,   Rvp   4052/2014, Rvp 4053/2014,   Rvp   4054/2014,   Rvp   4055/2014,   Rvp   4618/2014,   Rvp   4619/2014, Rvp 4620/2014, Rvp 4621/2014, Rvp 4622/2014, Rvp 4623/2014 a Rvp 4624/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22471/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra 2013, 17. marca 2014, 1. apríla 2014, 2. apríla 2014, 7. apríla 2014, 11. apríla 2014, 17. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaniach uvedených v záhlaví tohto uznesenia   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia   okresného   súdu“),   ako   aj   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach a rozhodnutiach uvedených v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v   úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy,   charty,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to   ukladá   §   57   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to,   že obidva súdy veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   prečo   buď   dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na   účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať   v   tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a   chartou   postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť,   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorým okresný súd zamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto   skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky uzneseniami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý   ako   súd   exekučný   podľa   sťažovateľky   nad   rámec   svojich   kompetencií   vecne preskúmaval   exekučné   tituly   (potom,   ako   už   raz   tieto   exekučné   tituly   preskúmali pri vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií).   Okrem   tohto   sťažovateľka namieta,   že   krajský   súd   nenapravil   ani   pochybenie   okresného   súdu,   ktorý   pri   vecnom prieskume   exekučných   titulov   (rozhodcovské   rozsudky   a   notárske   zápisnice)   aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady   a   nepredložili   Súdnemu   dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia aplikované v danom prípade   vykladať   tak,   že „...   za   každých   okolností   zakazuje   rozhodovať   spory   v   rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené   v   zmluve   o   úvere,   ktorým   dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31.   januára   2013   a   sp.   zn.   II.   ÚS   562/2013   z   30.   októbra   2013   (v   prípadoch,   keď bol exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   pozn.)   alebo   v   rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV.   ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii   a   skutkových   okolnostiach,   ktoré   boli   podstatné   na   ustálenie   záverov všeobecných súdov,   ústavný   súd dospel k   záveru,   že vzhľadom na   to,   že   sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   ňou   použitej   argumentácie   bez   relevantných   zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   18   CoE   641/2011   z   30.   novembra   2012,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,   ústavný súd   uvádza,   že   tak urobil v   dôsledku   nepreskúmateľnosti odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z   dôvodov,   ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z   akých vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11   z   21.   2.   2013,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mala   možnosť oboznámiť   sa   s   dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a   neprípustnosti   exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v   ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal   a   vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospel k záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   nie je nevyhnutné   ako   predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok z materiálneho   hľadiska javil v obdobných identických prípadoch   ako   neefektívny,   je   podľa   ústavného   súdu   namieste   otázka,   aký   význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,   ktoré   sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti pre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   veľká   časť   námietok   sťažovateľky   o   porušení jej v sťažnostiach   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv   podľa   dohovoru, dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväzne na   neho   aj k   odvolacím   konaniam),   ktorými   nebolo   vyhovené   žiadostiam sťažovateľky o udelenie   poverení   na   vykonanie   exekúcií,   je   odôvodnená   argumentáciou   týkajúcou sa vyhlásenia   exekúcií   za   neprípustné   a   ich   následného   zastavenia.   Ústavný   súd   preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015