znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 715/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   T.   a obchodnej   spoločnosti   T., zastúpených   advokátom   Mgr.   Vladimírom   Šárnikom,   Rožňavská   2,   Bratislava,   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   25   C   163/2012 z 11. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. a obchodnej spoločnosti T. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014 osobne doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti T.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2.   rade“; spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 25 C 163/2012 z 11. júla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 163/2012 domáhajú od Slovenskej republiky ako odporcu (ďalej len „odporca“) náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym   úradným   postupom   pri   výkone   verejnej   moci.   Odporca,   zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, navrhol svojím podaním z 26. novembra 2012 zloženie preddavku na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Na základe predloženého návrhu okresný súd uznesením sp. zn. 25 C 163/2012 z 28. novembra 2013 vydaným vyšším súdnym úradníkom zaviazal sťažovateľa v 1. rade na zloženie preddavku na trovy konania v sume 15 150 € a sťažovateľa v 2. rade na zloženie preddavku na trovy konania v sume 4 012,15 €. Na základe odvolania sťažovateľov bolo označené   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené   napadnutým   uznesením   okresného   súdu vydaným zákonným sudcom.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na účel § 141a OSP, ktorým je „zabezpečenie reálnej vymožiteľnosti náhrady trov priznanej úspešnému odporcovi, keďže tento sporom nedisponuje   a môžu   mu   vzniknúť   značné   trovy,   ktorých   náhrady   sa   pre   bezmajetnosť neúspešného   navrhovateľa   reálne   nedomôže.   V   tomto   konaní   však   Odporcovi   trovy, na ktorých   náhradu   by mal nárok,   z podstaty veci nevznikajú   a zaviazanie   sťažovateľov na zloženie preddavku na trovy konania je proti účelu uvedeného ustanovenia. Naopak, takéto   rozhodnutie   predstavuje   vážny   zásah   do   základných   práv   sťažovateľov   na spravodlivý proces a práva na majetok. Odporcom v konaní je totiž Slovenská republika zastúpená ústredným orgánom štátnej správy, ktoré má vlastné právne oddelenie. Slovenská republika je podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. osobne od súdnych poplatkov oslobodená, ktoré sa naviac v tomto konaní neplatia podľa úpravy účinnej v relevantnom čase. Odporca nie je v konaní ani zastúpený advokátom, a keby aj bol, tak vzhľadom na existenciu vlastného právneho oddelenia by mu podľa judikatúry náhrada trov konania priznaná nemohla byť, nakoľko zastúpenia advokátom by pri existencii vlastného právneho oddelenia bolo neúčelným. Výklad a uplatnenie/aplikácia predmetných zákonných ustanovení zo strany OS BA I trpí vadou ústavnej nekonformity, keďže ide o uplatnenie v rozpore so zmyslom a účelom právnej normy vyjadrenej v § 141a OSP. Postup OS BA I nezabezpečuje budúcu pohľadávku na náhradu trov, keďže žiadna nemôže vzniknúť, ale v rozpore so zmyslom a účelom zákona predstavuje prekážku v prístupe ku spravodivosti.“.

Podľa   sťažovateľov   uložením   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania okresným súdom došlo k neprípustnému zásahu do ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom „Obmedziť ústavné právo na majetok je v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy SR možné iba v miere potrebnej na dosiahnutie ustanoveného cieľu, pričom sa musí   dbať   na   podstatu   a   zmysel   tohto   práva.   Povinnosť   ústavne   konformného   výkladu a uplatňovania zákona vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého musí byť výklad a   uplatňovanie   zákonov   v   súlade   s   Ústavou   SR.   OS   BA   I   uplatnil   ustanovenie   zákona ústavne nekonformne, teda v rozpore s Ústavou SR.“.

V napadnutom konaní vedenom okresným súdom je účastníkom na strane odporcu štát, preto podľa sťažovateľov prichádzajú do úvahy ako trovy konania v súlade s § 137 OSP   len   odmena   za   zastupovanie   advokátom   a   trovy   dôkazov.   Sťažovatelia   k   tomuto uvádzajú:

«Ak by sa odporca nechal v konaní zastupovať advokátom, je pravdepodobné, že by mu   vznikli   náklady   na   odmenu   za   zastupovanie.   Takto   vynaložené   náklady   sa   však nepovažujú   za   účelne   vynaložené   trovy,   a   preto   by   Odporcovi   nevznikol   nárok   na   ich náhradu.   Z   rozhodovacej   činnosti   slovenských   aj   českých   súdov   vyplýva,   že   štátu   ako účastníkovi občianskoprávneho konania na súde nemožno úplne uprieť právo na zastúpenie advokátom, ale nárok na náhradu takto vzniknutých trov štátu má len vo výnimočných prípadoch, ak nie je orgán zastupujúci štát personálne vybavený na to, aby sa kvalifikovane zastúpil sám. Ak by sa dal odporca v predmetnom konaní zastúpiť advokátom, nešlo by o účelne   vynaložené   trovy,   keďže   má   odporca   v   rámci   svojej   organizačnej   štruktúry k dispozícii   právnu   sekciu   a   dostatočné   zázemie   hradené   zo   štátneho   rozpočtu,   aby   sa kvalifikovane   zastupoval   sám.   Podľa   ust.   §   141a   ods.   3:   „Povinnosť   zložiť   preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.“ Ak by súd považoval za potrebné zaviazať   niektorého   z   účastníkov   na   zloženie   preddavku   na   trovy   dôkazu   má   na   to k dispozícii postup podľa ust. § 141 ods. 1 OSP a nie je možný postup podľa ust. § 141a ods. 1 OSP. Odporcovi v predmetnom konaní nemôžu vzniknúť trovy, ktoré by mohli byť hradené z preddavku v zmysle ust. § 141a ods. 1 OSP. Zmysel ustanovenia § 141a OSP je zabezpečenie   prostriedkov   na   trovy   konania   žalovanej   strany   pri   sporoch   s   vysokou hodnotou predmetu sporu, keďže žalovaná strana sporom nedisponuje a môžu jej vzniknúť značné trovy. V tomto konaní však Odporcovi trovy, na ktorých náhradu by mal nárok nevznikajú. Z uvedeného dôvodu máme za to, že návrh Odporcu na zloženie preddavku na trovy konania skôr smeruje k obmedzeniu práv Navrhovateľa na prístup k spravodlivosti a možno ho považovať za šikanózne konanie zo strany štátneho orgánu zastupujúceho štát. Z uvedeného dôvodu preto zastávame názor, že v predmetnom konaní nie je daný dôvod na postup podľa ust. 141a ods. 1 OSP a na zaviazanie navrhovateľa k zloženiu preddavku na trovy konania a súd je povinný predmetné ustanovenie neaplikovať. Správnosť právneho názoru   sťažovateľov   je   podporená   aj   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 31. 01.   2013,   č.   k.   3   Co/45/2013-122   a   rozhodnutie   Okresného   súdu Bratislava I zo dňa 31. 07. 2013, č. k. 16 C/163/2012-141, v ktorých sa posudzovala totožná otázka, založená na takmer identických skutkových okolnostiach a v ktorých bolo o žiadosti SR na zloženie preddavku na trovy rozhodnuté presne naopak ako v prípade Sťažovateľov.»

Sťažovatelia odkazujú aj na právne názory vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. I.   ÚS   112/2012   a   zdôrazňujú,   že   uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   nesmie   byť   len mechanickým určením vo výške 5 % z predmetu konania.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. 07. 2014, č. k. 25 C/163/2012- 286 porušil základné práva J. T. a spoločnosti T. zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 07. 2014, č. k. 25 C/163/2012- 286 sa zrušuje.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania   J.   T. a spoločnosti T. na účet ich právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej okresný   súd   ústavne   nekonformne   aplikoval   §   141a   OSP,   v dôsledku   čoho   došlo k neprípustnému zásahu do ich základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na ochranu majetku. Napadnuté uznesenie okresného súdu je podľa ich názoru v rozpore so zmyslom a účelom   Občianskeho   súdneho   poriadku   a predstavuje   prekážku   v prístupe k spravodlivosti.

V súlade s § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označených základných   práv   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutého   uznesenia,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok zásah do základných   práv   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   a ochranu   majetku.   K   dôsledkom, na ktoré sťažovatelia v sťažnosti poukazujú, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania budú mať sťažovatelia možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovatelia touto sťažnosťou namietajú. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovatelia budú mať v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 25 C 163/2012 k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s konkrétnou námietkou sťažovateľov vzťahujúcou sa na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 ústavný súd dodáva, že v citovanom náleze ústavný súd síce vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým   malo   dôjsť   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   č.   k.   13   C   270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   129/2012,   II.   ÚS   130/2012,   II.   ÚS   131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012, IV. ÚS 721/2013, IV. ÚS 112/2013, I. ÚS 537/2014) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2014