SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 714/2015-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenýchadvokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namietajúporušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007,za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007 p o r u š e n éb o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.43 C 132/2007 k o n a l bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛,

, p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 500 € (slovomdvetisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ýuhradiť ⬛⬛⬛⬛,

trovy konania v sume 1 362,50 €(slovom tisíctristošesťdesiatdva eur a päťdesiat centov) na účet právnej zástupkyneJUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Bajzova 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015doručená sťažnosť,, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie svojejzáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalejlen „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 3. októbra 2007 okresnému súdu návrhna zaplatenie sumy 77 490 € s príslušenstvom proti ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „odporca“). Právnym základom ich návrhu je skutočnosť, že sú podielovýmispoluvlastníkmi špecifikovanej nehnuteľnosti s tým, že odporca užíva časť tejtonehnuteľnosti. Vyčíslený nárok je„vyjadrením sumy, o ktorú by sa majetok žalovaného zmenšil, ak by si plnil svoju povinnosť platiť im nájomné za užívanie predmetných nehnuteľností“.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú takýto prehľad napadnutého konania:„V predmetnom konaní odo dňa podania žaloby... sú obdobia aj jeden a trištvrte roka, počas ktorých nebol konajúcim súdom vykonaný žiaden úkon vo veci samej... Dňa 05. 10. 2007 − doručená žaloba sťažovateľov Dňa 21. 01. 2008 − výzva súdu na vyjadrenie súhlasu s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Súd doručoval procesnú výzvu takmer 3 mesiace.

Dňa 11. 04. 2008 − výzva na spresnenie úroku (ročný/denný), ktorý bol uvedený v žalobe a je zrejmé, že 9 % úrok z omeškania bol sťažovateľmi ponímaný ako ročný. Dňa 21. 11. 2008 − uznesenie o pripustení zmeny petitu v zmysle vyššie uvedenej výzvy. Súd vydal uznesenie o pripustení zmeny petitu až po uplynutí siedmich mesiacov. Dňa 19. 02. 2009 − výzva na zaplatenie vyrubeného súdneho poplatku. Súd vydal výzvu po troch mesiacoch a po uplynutí roku a pol od podania žaloby vo veci samej. Dňa 13. 08. 2009 − predvolanie na deň 12. 10. 2009. Súd vo veci prvýkrát vytýčil termín pojednávania s odstupom času dvoch rokov od podania návrhu.

Dňa 12. 10. 2009 − pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci na deň 16. 11. 2009.

Dňa 16. 11. 2009 − pojednávanie odročené bez prejednania veci na deň 25. 01. 2010.

Dňa 25. 01. 2010 − Súd prvýkrát pojednával vo veci samej. Následne ďalší termín pojednávania odročil na neurčito.

Dňa 05. 04. 2011 predvolanie na deň 09. 05. 2011 − súd vytýčil termín pojednávania až po uplynutí jedného roku a troch mesiacov.

Dňa 09. 05. 2011 − pojednávanie bolo odročené na deň 27. 06. 2011. Dňa 27. 06. 2011 − pojednávanie odročené bez prejedania veci na deň 26. 09. 2011. Dňa 31. 10. 2011 − súd odročil pojednávanie na neurčito Dňa 26. 02. 2013 − predvolanie na deň 22. 04. 2013. Súd vytýčil termín pojednávania s odstupom roka a štyroch mesiacov.

Dňa 19. 04. 2013 pojednávanie odročené na deň 22. 04. 2013, termín ktorého bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti sudkyne

Dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie odročené na 09. 09. 2013 Dňa 09. 09. 2013 − pojednávanie odročené na 11. 11. 2013 Dňa 11. 11. 2013 − pojednávanie odročené na deň 20. 01. 2014 Dňa 20. 01. 2014 − pojednávanie odročené na deň 24. 02. 2014 Dňa 24. 02. 2014 − pojednávanie odročené na neurčito Dňa 22. 09. 2014 − pojednávanie odročené na neurčito.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej takto argumentujú: „Z uvedeného chronologického prehľadu vyplýva, že súd vo veci samej pojednával len osemkrát počas obdobia takmer ôsmich rokov, čo v priemere predstavuje jedno pojednávanie ročne... Aj tieto pojednávania neboli vedené účelne, nakoľko znalecké dokazovanie na určenie výšky nároku sťažovateľov súd nariadil až po viac ako siedmich rokoch od podania žaloby.

Sťažovatelia sú zároveň toho názoru, že skutková, ako ani právna stránka prejednávanej právnej veci nezakladá dôvod na osemročné prieťahy v konaní.

Nečinnosť súdu odopierajúca im prístup k spravodlivosti nepriaznivo ovplyvňuje aj dôveru sťažovateľov v súdnu moc, tým je tiež znemožnená realizácia ich základných práv, a ohrozené ich záujmy, a sťažovatelia sú ponechávaní v permanentnej právnej neistote... Napriek tomu, že čas vymedzený pre uskutočňovanie jednotlivých úkonov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti súdu nie je možné striktne ohraničiť, z ustálenej súdnej praxe je možné vyvodiť primeranosť časového odstupu realizácie týchto úkonov. Sťažovatelia pritom apelujú na dodržiavanie služobných povinností sudcu, vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania, a preto sú toho názoru, že Okresný súd Košice II nepostupuje v tomto konaní tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaného znenia Ústavy SR.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavnýsúd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/132/2007, porušil práva sťažovateľov... zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo... zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu Košice II, v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C/132/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi v 1. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 2. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 3. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 4. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 5. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 6. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 7. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, sťažovateľovi v 8. rade priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet ich právnej zástupkyne.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujútakto:„Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy považujú sťažovatelia v zmysle zásad spravodlivosti za primeranú a odôvodňujúcu dlhotrvajúci stav ich právnej neistoty, Postupom súdu sťažovatelia postupne strácajú dôveru v základné princípy súdnej činnosti, nakoľko počas uvedeného obdobia došlo k neustálemu odďaľovaniu ich prístupu k spravodlivosti. Celé toto konanie na sťažovateľov pôsobí nepriaznivo a strácajú dôveru v to, že sa dočkajú spravodlivosti, čo sa aj naplnilo u dvoch pôvodných účastníkov konania − ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ktorí už medzičasom zomreli.

... Rovnako tak aj ďalší účastníci konania sú osoby vo vyššom veku, a preto je viac ako žiaduce, aby súd bez zbytočných prieťahov vo veci neodkladne konal a rozhodol.“

Po predbežnom prerokovaní ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosťsťažovateľov uznesením sp. zn. II. ÚS 714/2015 z 29. októbra 2015.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňusťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo vecikonalo ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň vyzval predsedu okresného súdu, abysa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súduústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. 1 SprV 716/2015z 25. novembra 2015, v ktorom sa zameral na doterajší priebeh napadnutého konania s tým,že uviedol prehľad úkonov, ktoré okresný súd v napadnutom konaní vykonal. Následnev prípise uviedol:

„Z uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že dĺžka predmetného konania bola a je ovplyvnená viacerými okolnosťami, a to na strane súdu, ale i samotných sťažovateľov, ako aj objektívnymi skutočnosťami, keď viacerí zo žalobcov zomreli a bolo (a v súčasnosti opakovane je) potrebné vyčkať na ukončenie dedičského konania, aby boli presne určení procesní žalobcovia.

K dĺžke predmetného konania prispeli samotní žalobcovia, ktorí podaním zo dňa 28. 3. 2008 uplatnili zmenu žaloby, o ktorej musel súd rozhodnúť, súdny poplatok zaplatili až v roku 2009 na základe výzvy súdu, hoci poplatková povinnosť vzniká už podaním návrhu na začatie konania a ich právna zástupkyňa súdom uložené povinnosti opakovane plnila až na základe urgencií, ktoré jej súd zasielal. Jednalo sa konkrétne o nesplnenie povinnosti, uloženej na pojednávaní dňa 25. 1. 2010, urgencia zo dňa 2. 3. 2010, stanovisko a listinné doklady predložené 9. 3. 2010; ďalšia povinnosť uložená dňa 31. 10. 2011, urgencia 1. 2. 2012, povinnosť splnená 7. 3. 2012, ďalšia výzva na upresnenie petitu dňa 24. 2. 2014, povinnosť nesplnená, urgencia 19. 3. 2014 a reakcia na výzvu 10. 4. 2014.

Viaceré z vytýčených pojednávaní boli odročené na žiadosť právnej zástupkyne žalovaného, opakovane pre jeho práceneschopnosť.

Treba tiež poznamenať, že samotní sťažovatelia vo veľkej miere neprejavovali záujem o účasť na určených pojednávaniach, čo vyplýva z obsahu zápisníc z jednotlivých pojednávaní ako je vyššie uvedené (napríklad na pojednávaní dňa 16. 11. 2009 neprítomní žalobcovia v 1. a 3 až 10. rade, na pojednávaní dňa 25. 1. 2010 neprítomní žalobcovia v 1. a 4. až 10. rade).

Pre objektívnosť je potrebné uznať, že ani činnosť súdu nemožno hodnotiť ako jednoznačne bezprieťahovú, čo som uznal i v odpovedi na sťažnosť sťažovateľov dňa 28. 5. 2014. Za obdobia prieťahov spôsobených súdom možno považovať časové úseky od 9. 3. 2010 do 5. 4. 2011 a od 7. 3. 2012 do 26. 2. 2013.

Pri rozhodovaní ústavného súdu navrhujem zvážiť mnou uvádzané skutočnosti.“

Sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne v podaní zo 4. decembra 2015podali stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu. V uvedenom podaní sa uvádza:„V zmysle chronologického prehľadu jednotlivých úkonov za obdobie od 05. 10. 2007 až po súčasnosť je zrejmé, že počas takmer ôsmich rokov súd vo veci riadne nekonal. Napríklad v obdobiach od 09. 03. 2010 do 05. 04. 2011 a od 07. 03. 2012 do 26. 02. 2013, súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

Z obsahu súdneho spisu pritom neboli zistené okolnosti opodstatňujúce zložitosť prerokúvanej veci po skutkovej stránke, ktorá by ospravedlňovala takéto prieťahy. Sme preto toho názoru, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky došlo postupom všeobecného súdu v dôsledku zbytočných prieťahov, čo v konečnom dôsledku malo za následok zmarenie možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ktorých ochrany sme sa domáhali.

Vzhľadom na predmet konania okresného súdu doba tohto konania zasahuje do samotnej podstaty a účelu práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prejednávanej veci.

O neúmerne dlhom časovom období svedčí aj skutočnosť, že počas prejednávania predmetnej sporovej veci zomreli už traja účastníci konania, posledná pani ⬛⬛⬛⬛, v danom roku 2015. Vzhľadom na vek pôvodných účastníkov konania a ich zdravotný stav má takáto neúmerná dĺžka konania veľmi intenzívny vplyv na ich psychiku, stresovú záťaž a prežívanie celej situácie.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sme toho názoru, že nami podaná sťažnosť je opodstatnená...“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil tento priebehnapadnutého konania:

Dňa 5. októbra 2007 doručili navrhovatelia v 1. až 10. rade svoj návrh na zaplateniepohľadávky s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia nájomného za užívanie nehnuteľnostiokresnému súdu. Sťažovatelia boli v napadnutom konaní v postavení navrhovateľovv 3. až 10. rade. Okresný súd 22. januára 2008 doručoval tento návrh odporcovi a vyzvalsťažovateľov, aby predložili zmluvu o prevode vlastníckeho práva na odporcu. Sťažovateliapredložili požadovanú zmluvu 15. februára 2008. Odporca sa vyjadril k návrhusťažovateľov 29. februára 2008.

Sťažovatelia doručili okresnému súdu 28. marca 2008 podanie, v ktorom uviedlisvoje stanovisko k vyjadreniu odporcu a spresnili petit svojho návrhu. Okresný súd následne15. apríla 2008 vyzval sťažovateľov, aby tento petit spresnili. Sťažovatelia odstránilinejasnosť petitu podaním doručeným 22. apríla 2008 okresnému súdu. Okresný súduznesením z 21. novembra 2008 rozhodol o zmene petitu návrhu.

Okresný súd 20. februára 2009 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatkuza návrh. V čase od 30. marca do 3. apríla 2009 sťažovatelia zaplatili príslušnýsúdny poplatok. Okresný súd uznesením z 11. mája 2009 konanie voči navrhovateľomv 5. až 10. rade (t. j. sťažovateľom v 3. až 8. rade) zastavil z dôvodu nezaplatenia súdnehopoplatku a tiež rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 2 034 € navrhovateľkev 1. rade – ⬛⬛⬛⬛. Dňa 25. mája 2009 sťažovatelia podali odvolanie protiuzneseniu o zastavení konania s odôvodnením, že súdny poplatok zaplatili. Okresný súduznesením z 28. mája 2009 zrušil vlastné uznesenia o zastavení konania vočinavrhovateľom v 5. až 10. rade (t. j. sťažovateľom v 3. až 8. rade) a tiež o vrátení poplatkunavrhovateľke v 1. rade – ⬛⬛⬛⬛.

Opravným uznesením z 27. mája 2009 okresný súd opravil výrok uznesenia o zmenepetitu z 21. novembra 2008.

Okresný súd 13. augusta 2009 nariadil pojednávanie na 12. október 2009, ktoré bolonásledne odročené na 16. november 2009 z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.Okresný súd výzvou z 12. októbra 2009 zisťoval pobyt sťažovateľa –

, naposledy bytom.

Dňa 16. novembra 2009 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávanípre chorobu. Okresný súd následne pojednávanie odročil na 25. január 2010.

Sťažovatelia doručili 27. novembra 2009 okresnému súdu svoje vyjadrenie k vecia predložili geometrický plán.

Obvodný súd pre Prahu 7 doručil 4. decembra 2009 okresnému súdu požadovanéinformácie o pobyte sťažovateľa  ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 25. januára 2010 okresný súd vykonal pojednávanie, na ktorom vypočulnavrhovateľa v 2. rade – ⬛⬛⬛⬛ a následne pojednávanie odročil na neurčito.

Okresný súd výzvou z 2. marca 2010 urgoval sťažovateľov, aby predložiligeometrický plán a poskytli požadované vyjadrenie. Sťažovatelia v reakcii na výzvuokresného súdu doručili 9. marca 2010 ⬛⬛⬛⬛, geometrický plán a dokladyo spôsobe nadobudnutia nehnuteľností – osvedčenia o dedičstve.

Dňa 5. apríla 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. máj 2011.

Dňa 5. mája 2011 sťažovatelia doručili okresnému súdu stanovisko obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ku geometrickému plánu – o užívaní nehnuteľnostiodporcom.

Na pojednávaní 9. mája 2011 okresný súd vykonával dokazovanie, odporca uviedol,že nesúhlasí so zastupovaním substitučným právnym zástupcom s tým, že o možnostimimosúdnej dohody sa chcel poradiť so svojou právnou zástupkyňou. Okresný súd odročilpojednávanie na 27. jún 2011.

Právna zástupkyňa odporcu podaním doručeným 17. júna 2011 ospravedlnila svojuneúčasť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd následne pojednávanieodročil na 26. september 2011.

Podaním doručeným 23. septembra 2011 právna zástupkyňa odporcu ospravedlnilaneúčasť odporcu na pojednávaní z dôvodu, že od 22. augusta 2011 je práceneschopný.Následne pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne okresný súd odročil pojednávaniena 31. október 2011.

Odporca podaním doručeným 24. októbra 2011 ospravedlnil svoju neúčasťna pojednávaní z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti.

Dňa 31. októbra 2011 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito.

Okresný súd vyzval 1. februára 2012 všetkých navrhovateľov, aby odstránilinejasnosti týkajúce sa platenia súdneho poplatku, aby oznámili dedičov po– navrhovateľovi v 2. rade, spresnili jednotlivé podiely a predložili o týchtoskutočnostiach listinné dôkazy.

Uznesením z 20. decembra 2012 okresný súd rozhodol o vrátení súdneho poplatkuv sume 508,50 € navrhovateľke v 1. rade – ⬛⬛⬛⬛.

Navrhovatelia reagovali na výzvu okresného súdu z 1. februára 2012 podanímdoručeným 7. marca 2012.

Okresný súd 26. februára 2013 nariadil pojednávanie na 22. apríl 2013.Dňa 18. apríla 2013 doručil odporca podanie, ktorým ospravedlnil svoju neúčasťna pojednávaní a žiadal odročiť ho z dôvodu, že v tom čase bude v zahraničí.

Okresný súd 19. apríla 2013 zrušil pojednávanie z dôvodu práceneschopnostizákonnej sudkyne.

Dňa 9. mája 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. jún 2013, ktoré následneokresný súd vykonal a pojednával v neprítomnosti odporcu. Následne pojednávanie odročilna 9. september 2013.

Podaním doručeným okresnému súdu 5. septembra 2013 sa navrhovatelia vyjadrilik veci a žiadali, aby okresný súd prijal opatrenia proti postupu odporcu, ktorý bolopakovane substitučne zastupovaný, hoci s tým nesúhlasil.

Okresný súd na pojednávaní 9. septembra 2013 vypočul svedkyňu a následneho odročil na 11. november 2013.

Okresný súd 29. októbra 2013 vyzval vybrané realitné kancelárie, aby mu oznámiliceny nájmu obdobných nehnuteľností, o ktoré ide v predmetnom konaní.

Okresný súd prerokúval vec na pojednávaní 11. novembra 2013 a následneho odročil na 20. január 2014.

Odporca doručil 12. novembra 2013 okresnému súdu znalecký posudok, ktorýsa týkal určenia všeobecnej hodnoty nájmu.

Odporca podaním doručeným okresnému súdu 28. novembra 2013 navrhol vypočuťsvedka.

Dňa 14. januára 2014 odporca ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaníz dôvodu kolízie pojednávaní jeho právnej zástupkyne. Z uvedeného dôvodu okresný súd16. januára 2014 zrušil pojednávanie a odročil ho na 24. február 2014.

Sťažovatelia doručili 21. februára 2014 podanie, v ktorom sa vyjadrili k výške nájmua k znaleckému posudku, ktorý predložil odporca, a navrhli, aby bolo vykonané znaleckédokazovanie týkajúce sa výšky nájmu.

Okresný súd prerokúval vec na pojednávaní 24. februára 2014, ktoré následne odročilna neurčito na účely ďalšieho dokazovania.

Okresný súd vyzval 19. marca 2014 navrhovateľov, aby spresnili petit a vyjadrilisa v zmysle povinnosti, ktorá im bola uložená už na pojednávaní 24. februára 2014a na splnenie ktorej im bola uložená lehota 10 dní.

Dňa 3. apríla 2014 navrhovatelia požiadali o predĺženie lehoty na vyjadreniedo 14. apríla 2014. Následne 10. apríla 2014 predložili vyjadrenie požadované okresnýmsúdom.

Dňa 16. júna 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2014, ktorénásledne odročil na neurčito.

Dňa 17. decembra 2014 okresný súd vyzval navrhovateľov, aby označili okruhdedičov po navrhovateľke v 1. rade − ⬛⬛⬛⬛.

Dňa 13. januára 2015 okresný súd zisťoval, či dedičské konanie po navrhovateľkev 1. rade − ⬛⬛⬛⬛ bolo právoplatne skončené.

Príslušná notárka 21. januára 2015 oznámila okresnému súdu, že špecifikovanédedičské konanie bolo skončené 15. januára 2015 vydaním osvedčenia o dedičstve.Následne 22. januára 2015 navrhovatelia oznámili okresnému súdu výsledky dedičskéhokonania.

Uznesením z 5. februára 2015 okresný súd ustanovil znalcaa uložil mu, aby vypracoval znalecký posudok, v ktorom určí výšku nájomného za užívaniepozemku za obdobie od 3. októbra 2004 do 10. septembra 2007, a to v lehote 60 dníod doručenia spisu.

Okresný súd odoslal 13. marca 2015 znalcovi súdny spis s tým, že znalec predložil6. mája 2015 vypracovaný znalecký posudok. Okresný súd následne 11. mája 2015uznesením priznal znalcovi znalečné, doručoval toto uznesenie účastníkom a vyzval ich,aby sa k znaleckému posudku vyjadrili a uplatnili prípadné námietky voči nemu.

Odporca doručil svoje vyjadrenie 27. mája 2015, pričom voči znaleckému posudkunemal námietky. Navrhovatelia svoje vyjadrenie doručili okresnému súdu 1. júna 2015s tým, že nesúhlasili so závermi znaleckého posudku.

Okresný súd nariadil 6. júla 2015 pojednávanie na 19. október 2015.

Dňa 15. októbra 2015 navrhovatelia oznámili okresnému súdu, že navrhovateľka(dedička po navrhovateľke v 1. rade – ⬛⬛⬛⬛ ) − ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zomrela.

Okresný súd prerokúval vec na pojednávaní 19. októbra 2015 s tým, že vykonalaj informatívny výsluch znalca, o čom vyhotovil osobitnú zápisnicu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia ich základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 132/2007.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorouúčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcejsa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhovtak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšiavýznamná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávaniemôže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanieodročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať novépojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvéhokritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenieústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôliktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovanío sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že predmetom konaniaje rozhodovanie o nároku sťažovateľov na zaplatenie špecifikovanej peňažnej sumy vočiodporcovi na tom základe, že odporca mal užívať nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľovbez právneho dôvodu. Uplatnená finančná suma je ekvivalentom nájmu, ktorý by odporcabol povinný platiť za užívanie predmetných nehnuteľností. Prerokúvaná vec obsahuje prvokskutkovej zložitosti vzhľadom na počet sťažovateľov a aj vzhľadom na úmrtie niektorýchsťažovateľov a vstup ich právnych nástupcov – dedičov do konania. Z hľadiska faktickéhoje prerokúvaná vec zložitejšia v tom, že posúdenie rozhodujúcich skutočností vyžadovaloznalecké dokazovanie. Nejde však podľa názoru ústavného súdu o výnimočný prvokprávnej zložitosti, ktorý by presahoval bežný rámec prípadov s obdobným predmetom.

2. V rámci druhého kritéria ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľov akoúčastníkov napadnutého konania. Vychádzajúc tak z prehľadu napadnutého konania, ako ajz vyjadrenia predsedu okresného súdu z 25. novembra 2015, považoval ústavný súdza relevantné, že sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne plnili svoje povinnostiuložené na pojednávaniach až na základe opakovaných výziev, prípadne po zmene petitubolo potrebné túto zmenu spresniť na základe výzvy okresného súdu. Vplyv tohto správaniasťažovateľov na celkovú dĺžku konania však ústavný súd hodnotí ako relevantný, a pretotúto skutočnosť zohľadnil pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutomkonaní uvádza, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval v zásade plynulo,s výnimkou dvoch období nečinnosti – v období od 9. marca 2010 do 5. apríla 2011a od 7. marca 2012 do 26. februára 2013, čo predstavuje spolu dva roky procesnejnečinnosti.

V napadnutom konaní okresný súd za obdobie viac ako osem rokov nerozhodolani raz meritórne, vec nebola ani z procesných dôvodov predložená odvolaciemu súdu.

Možno tiež konštatovať, že postup okresného súdu v napadnutom konaní vykazujeaj znaky neefektívnosti a nesústredeného postupu. Tento prvok sa prejavil v tom, že okresnýsúd vo viacerých prípadoch odročoval pojednávania bez toho, aby na týchto pojednávaniachprerokúval vec – takto pojednávania odročil trikrát pre práceneschopnosť sudkyne, prípadneaj pre dôvody na strane odporcu alebo jeho právnej zástupkyne a trikrát z dôvodov na straneodporcu alebo jeho právnej zástupkyne. Napriek relatívne početnej absencii odporcu,prípadne jeho právnej zástupkyne na pojednávaniach, nemožno postup okresného súduhodnotiť ako taký, ktorý by smeroval k zabezpečeniu potrebnej súčinnosti(napr. dôkladnejšie zisťovanie zdravotného stavu odporcu u ošetrujúceho lekára, hrozbaporiadkovou pokutou, uloženie poriadkovej pokuty a pod.).

Aspektom nesústredeného a neefektívneho postupu je aj skutočnosť, že konanie trvátakmer 8 rokov a 5 mesiacov bez meritórneho rozhodnutia. Takúto dĺžku konania na jednomstupni všeobecného súdnictva bez rozhodnutia vo veci samej nemožno akceptovaťaj s prihliadnutím na to, že v napadnutom konaní nie sú dané okolnosti takého charakteru,ktoré by mohli ospravedlniť takúto dĺžku konania.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že neefektívnym a nesústredenýmpostupom okresného súdu v napadnutom konaní a tiež jeho opakovanou nečinnosťou došlok porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľovna prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolopostupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal mu, aby vo veci konalbez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzajúsťažovatelia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétneokolnosti prípadu.

Sťažovatelia si uplatnili primerané finančné zadosťučinenie každý v sume 10 000 €.S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci – na celkovú dĺžku konania, na nesústredenýa neefektívny postup okresného súdu, na jeho opakovanú nečinnosť, ale aj na to,že k celkovému trvaniu konania prispelo menej výrazným spôsobom aj správaniesťažovateľov, ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov sumu 2 500 €, ktorá je podľanázoru ústavného súdu primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci(bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia tiež žiadali o úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoréim vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním právnou zástupkyňou. Sťažovateliasi uplatnili úhradu trov konania vo výške 2 043,76 €.

Ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov úhradu trov konania za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosťpodľa čl. 127 ods. 1 ústavy) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),§ 15 písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnejsadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2015 v sume 139,83 €(1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky). Keďže išlo o spoločné úkony prizastupovaní ôsmich účastníkov konania, základná sadzba tarifnej odmeny sa znižujepodľa § 13 ods. 2 vyhlášky v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (pozri najmäI. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010)o 50 %, preto ústavný súd priznal odmenu 1 118,64 € (139,83 € x 8/2 a 139,83 € x 8/2).Rovnako tak priznal náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnejslužby v sume 8,39 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolupredstavuje sumu 1 135,42 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalejlen „DPH“), vychádzajúc z údajov uvedených na internetovej stránke Finančnej správySlovenskej republiky, uvedená suma bola zvýšená o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhláškya podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.Ústavný súd nepriznal odmenu za úkon – vyjadrenie zo 4. decembra 2015, pretoženeobsahuje nové skutočnosti relevantné vo veci oproti tej, ktorú sťažovatelia uvádzajúvo svojej sťažnosti.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnejzástupkyne sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohtorozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016