SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 713/2015-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa) a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených   JUDr.   Slavomírou   Huszthyovou,   Za   amfiteátrom   10,   Košice,   vo   veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   9   Co   38/2012-301 z 28. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalovaní“ ), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 38/2012-301 z 28. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalovanými v súdnom konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 18 C 169/2005,   v   ktorom   sa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   spolu   s ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalej len „žalobcovia“), žalobou podanou na okresnom súde 7. októbra 2005 v znení jej neskoršej okresným súdom pripustenej zmeny domáhali   určenia,   že   sú   podielovými   spoluvlastníkmi   v   podiele   1/2   nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛, a to novovytvoreného pozemku parcelné č. o výmere 113 m², ktorý bol odčlenený od pôvodnej parcely č. geometrickým plánom č. vyhotoveným obchodnou spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a úradne overeným Správou katastra pod   č.,   a   tiež   určenia   povinnosti   sťažovateľom   vydať   im   pozemok   parcelné č. o výmere 113 m² a uviesť oplotenie medzi predmetnými pozemkami do súladu s uvedeným geometrickým plánom.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   18   C   169/2005-120   z   12.   októbra   2007   rozhodol o zamietnutí žaloby. Krajský súd na odvolanie žalobcov uznesením č. k. 2 Co 357/2007-142 z 26. februára 2009 zrušil označený rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vec opätovne prerokoval a, vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k. 18 C 169/2005-262 z 10. novembra 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobe žalobcov v celom rozsahu vyhovel. Vo svojom rozsudku   dospel   k   záveru,   že [ž]alobcovia   v...   konaní   preukázali,   že   od   roku   1975 sú vlastníkmi nehnuteľnosti parc. č. o výmere m², ktorú... nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26. 2. 1975 a od toho času, ako dobromyseľní užívatelia nepretržite až do roku 2005 užívali svoju nehnuteľnosť podľa hraníc určených pôvodným oplotením. Pri tomto užívaní nehnuteľnosti neboli nikým rušení.“.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľov napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, pričom odvolacie dôvody sťažovateľov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyhodnotil ako nedôvodné.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   predovšetkým   namietajú nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   krajskému   súd   vytýkajú najmä to, že v priebehu súdneho konania „... nebolo nikdy zistené, a preukázané užívanie spornej   nehnuteľnosti   žalobcami   o   výmere   113   m².   Nebola   dostatočne   preukázaná existencia pôvodného oplotenia medzi susediacimi pozemkami účastníkov a už vôbec nebol zistený a preukázaný priebeh tohto oplotenia.

Súdy dospeli k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že existenciu pôvodného plota preukazuje geometrický plán... vyhotovený ⬛⬛⬛⬛...

Odhliadnuc   od   uvedeného   predmetný   geometrický   plán   nielenže   nedokumentuje priebeh žalobcami tvrdeného oplotenia hranice, ale je v rozpore s geometrickým plánom č., ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku.“.

Sťažovatelia tiež namietajú, že [s]údy... vôbec nevysvetlili, ktoré kritéria hodnotili pri   posudzovaní   hodnovernosti   svedka ( ⬛⬛⬛⬛,   pozn.) a   ním   vypracovaného geometrického plánu a z akého dôvodu priznali práve jeho výpovedi a nákresom vyšší stupeň pravdivosti.

... krajský súd neposkytol dostatočnú a presvedčivú odpoveď k úvahám pri hodnotení výpovede ⬛⬛⬛⬛ a ním vyhotoveným listinám a ponúkol odpoveď na otázku jeho vierohodnosti iba z pohľadu, že so žalobcom 2. rade bol spolužiakmi.“.

Sťažovatelia ďalej upozorňujú, že „... súdy v rozpore s ust. § 132a OZ v znení pred 1. 1. 1992 pre účely možného vydržania neskúmali dobromyseľnosť žalobcov so zreteľom na všetky okolnosti...

Tejto   povinnosti   sa   nemohol   zbaviť   ani   odvolací   súd   poukazujúc   na   zásadu koncentrácie, a mal prihliadnuť aj na námietku nedobromyseľnosti v spojení s odborným geodetickým vzdelaním žalobcu v 2. rade.“.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ďalej polemizujú s právnym názorom všeobecných súdov   v   otázke   naplnenia   zákonných   predpokladov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva vydržaním k spornej nehnuteľnosti zo strany žalobcov.

Napokon sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietajú aj postup krajského súdu, keď o ich odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, „... hoci nešlo o prípad uvedený v ust. § 214 ods. 2 O. s. p., pretože bolo potrebné vykonať doplnenie dokazovania najmä v súvislosti s nevierohodnosťou svedka ⬛⬛⬛⬛ a nedobromyseľnosťou žalobcov“, pričom mu vytýkajú aj to, že „... nepostupoval ani v súlade s ust. § 214 ods. 3 O. s. p., pretože rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania bez toho, aby upovedomil [ich] zástupcu... o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, sťažovatelia   uvádzajú,   že „...   rozhodnutie   krajského   súdu   priamo   a   aktívne   vstúpilo do majetkovej   sféry   sťažovateľov   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom,   keď   odopretím poskytnutia právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zbavil sťažovateľov vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti a uložil im povinnosť nehnuteľnú vec vydať, hoci neboli splnené zákonné podmienky jej vydržania žalobcami“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol   o   namietanom   porušení   nimi   označených   práv rozsudkom krajského súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a tiež aby rozhodol o povinnosti krajského súdu uhradiť im trovy konania, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   pričom   jeho   súčasťou   je   aj   ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku   domáha   ochrany   svojich   práv   pred   odvolacím   súdom   z   dôvodov,   ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď   na   každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania môže obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. 1. 1999).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia krajskému súdu predovšetkým vytýkajú nesprávne právne posúdenie veci – svoju právnu argumentáciu vedú v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva uskutočneným všeobecnými súdmi, nesprávne a neúplné zistenie   skutkového   stavu   veci,   namietajú   aj   hodnotenie   dôkazov   a   v   tejto   súvislosti sa domáhajú ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky opodstatnenosti sťažnosti a v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý k odvolaciemu dôvodu sťažovateľov podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP uviedol:

„Posudzujúc obsah odvolania odvolací súd konštatuje, že v odvolaní nie je uvedené, ktorý dôkaz navrhnutý žalovanými v konaní na súde prvého stupňa nebol súdom vykonaný, a ani zo spisu takáto skutočnosť nevyplýva, preto z tohto dôvodu, uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p. neobstojí...“

K sťažovateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP krajský   súd   najprv   uviedol,   že „v   rámci   tohto   odvolacieho   dôvodu   žalovaní   uviedli, že súd prvého   stupňa   nesprávne   vyhodnotil   geometrický   plán   č. z 3. 12. 1974... a tak podľa nich nesprávne vyvodil záver, že práve tento dôkaz potvrdzuje existenciu plotu medzi parcelami a...“, a následne skonštatoval, že „[u]vedené odvolacie námietky nepovažuje odvolací súd za náležité. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva také zistenie súdu, že by zmienený GP bol zhotovený na účel určenia priebehu hranice pozemkov,   ale   obsahuje   zistenie,   že   nehnuteľnosť,   ktorú   žalobcovia   nadobudli   kúpnou zmluvou z 26. 2. 1975   bola vyčlenená   geometrickým   plánom z pôvodných parciel, a   že sa v ňom uvádza, že nové hranice boli označené plotom. Pokiaľ žalovaní v ďalšej časti odvolania uvádzajú skutočnosti, ktorými poukazujú na to, že práve označený GP z r. 1974 preukazuje nedobromyseľnosť žalobcov, odvolací súd na tieto skutočnosti nevzal zreteľ, lebo ide o nové skutočnosti, ktoré v konaní na súde prvého stupňa neboli tvrdené či uvádzané.“.Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod uvádzaný sťažovateľmi podľa § 205 ods. 2 písm. e) OSP, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že sťažovatelia „... v odvolaní neuvádzajú, v čom spočívala prekážka, že dôkaz o tom, že znalec a žalobca sú spolužiaci nemohol predložiť,   pričom   je zrejmé,   že   táto skutočnosť   nepochybne musela existovať už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené tento odvolací dôvod nemôže byť považovaný za opodstatnený. Okrem toho sa žiada uviesť, že pokiaľ   by aj bol spolužiakom žalobcu, iba táto samotná skutočnosť nezakladá medzi nimi ešte taký vzťah, že by bola spochybnená vierohodnosť výpovede menovaného ako svedka. Pokiaľ   menovaný   vypracoval   geometrický   plán,   tento   bol   úradne   overený   príslušným orgánom - správou katastra. Napokon sa žiada uviesť, že súd prvého stupňa svoje skutkové závery nevyvodil iba z výpovede, ale rozhodujúce skutočnosti mu vyplynuli aj zo záverov znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛, ako aj z výpovede svedkyne. Z odôvodnenia rozsudku vyplývajú aj ďalšie skutkové zistenia vyvodené z ďalších vykonaných dôkazov. Z ničoho nevyplýva skutočnosť, že by svoj záver o existencii oplotenia a o priebehu oplotenia súd vyvodil iba so zreteľom na výpoveď svedka.

Uvedený názor odvolacieho súdu sa rovnako týka aj dôkazu, ktorý žalovaní ako nový dôkaz navrhujú vykonať, a to čestné vyhlásenie ⬛⬛⬛⬛...“.

Vo   vzťahu   k   poslednému   sťažovateľmi   uplatnenému   odvolaciemu   dôvodu   podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP krajský súd uviedol:

„V   rámci   tohto   odvolacieho   dôvodu   žalovaní   vyčítajú   súdu   prvého   stupňa   jeho právne posúdenie v tom zmysle, že žalobcovia vydržaním nadobudli do vlastníctva spornú plochu pozemku a na rozdiel od súdu prvého stupňa tvrdia, že žalobcovia nesplnili zákonné predpoklady vydržania, lebo nepreukázali spôsobilý predmet oprávnenej držby a okrem toho jedným zo zákonných znakov oprávnenej držby je aj to, že ak držiteľ vykonáva držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho práva, t. j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, súčasne však musí existovať úkon, ktorým by bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Takýto spôsobilý predmet oprávnenej držby však v konaní postrádajú, nakoľko sa v ňom rieši otázka vydržania časti pozemku žalobcami tvrdeného v priebehu hranice, na ktorej sa nachádzal živý plot. Skutočná poloha 70 m dlhého plota sa menila v závislosti od rozsahu záhradníckych prác jedného alebo druhého zo susedov smerujúcich k určeniu tvaru krovia a len samotné tvrdenie žalobcov o existencii ostnatého drôtu natiahnutého v minulosti na dubových koloch vo vnútri krovia nemôže založiť ich dobromyseľnú držbu pozemku len z dôvodu, že toto krovie nebolo z ich strany udržiavané.

Ani   týmito   odvolacími   námietkami   nie   je   podľa   názoru   odvolacieho   súdu spochybnená vecná správnosť napadnutého rozsudku, lebo súd prvého stupňa vyriešenie otázky,   či   žalobcovia   sú   vlastníkmi   spornej   plochy,   na   ktorej   je   žalovanými   postavené oplotenie posudzoval podľa správneho právneho predpisu a na zistené skutkové okolnosti ho aj správne aplikoval. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že žalobcovia boli pri vstupe do držby dobromyseľní, lebo kúpnou zmluvou nadobudli pare. č. o výmere m², pričom uvedenú nehnuteľnosť dlhodobo užívali podľa hraníc, ktoré boli určené pôvodným   oplotením,   existencia   ktorého   ako   aj   priebeh   hranice   medzi   pozemkami existujúcim oplotením boli v konaní náležité preukázané.“

Pri   hodnotení   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného právneho názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   odvolacieho   súdu nemožno posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

«Nehnuteľnosť,   ktorú   žalobcovia   nadobudli   predmetnou   kúpnou   zmluvou   bola vyčlenená z pôvodných parciel geometrickým plánom č. ⬛⬛⬛⬛ vyhotoveného dňa 3. 12. 1974 ⬛⬛⬛⬛ a v tomto geometrickom pláne sa uvádza, že nové hranice boli označené plotom. Žalobcovia preukázali, že zostatky tohto oplotenia existovali od toho času čo nehnuteľnosť takto nadobudli až do toho času, kým nezačali stavať svoje oplotenie žalovaní v 1. a 2. rade. Tieto skutočnosti boli preukázané najmä výsluchom svedka,   ktorý   potvrdil,   že   ako   geodet   na   požiadanie   žalobcov   vykonal   porovnanie kontrolných meraní na parc. č. v roku 2002 podľa pôvodného oplotenia a v roku 2005 podľa nového oplotenia a zistil, že žalovaní nepostavili svoje oplotenie na mieste pôvodného oplotenia, avšak toto oplotenie posunuli do pozemku žalobcov a tým zabrali z pozemku žalobcov 77 m². Táto skutočnosť vyplýva aj zo záverov znaleckého posudku ⬛⬛⬛⬛, podľa neho žalovaní zabrali z pozemku žalobcov novým oplotením 120 m². Z výpovede svedkyne, ako aj zo zistení pri miestnej obhliadke vykonanej súdom vyplýva, že pôvodné oplotenie nadväzovalo priamo na plot p. a smerovalo priamo hore na hornú hranicu pozemkov k bodu, kde sa stretávali oplotenia na konci záhrady žalobcov a žalovaných. Súd zistil, že na pozemku žalovaných, vo vzdialenosti 1-1,5 m od nového oplotenia sa nachádzajú zostatky zosekaných drevín, medzi ktorými zrejme viedla pôvodná hranica pozemkov. Táto skutočnosť vyplýva aj z videozáznamu predloženého žalobcami. Všetky tieto dôkazy v súhrne preukázali, že pôvodné oplotenie medzi pozemkami bolo, v čase nadobudnutia nehnuteľnosti žalovanými to mohli byť zostatky pôvodného oplotenia vo   forme   niekoľkých   drevených   stĺpov   a   ostnatého   drôtu   ktoré   viedlo   pomedzi   kroviny na hranici pozemkov a túto skutočnosť potvrdil aj žalovaný v-1. rade pred súdom. Preto pokiaľ uviedol, že tam „nejaké“ oplotenie bolo, a že žalobcovia stále viac a viac zakášali do jeho pozemku, potvrdzuje to užívanie sporného pozemku žalobcami, teda reálny výkon užívacieho práva žalobcov. Určite však pôvodná hranica pozemkov nadväzovala v priamej línii   na oplotenie   p. a   nevytvárala   vklinenie   do   pozemku   žalobcov   tak,   ako je to v súčasnosti, po postavení nového oplotenia.»

K odlišným skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných znaleckých posudkov, čo sa týka výmery, ktorú sťažovatelia zabrali z pozemku žalobcov, okresný súd uviedol, že „vzal   do   úvahy   geometrický   plán   predložený   žalobcami   v   tomto   konaní.   Pri   tomto geometrickom   pláne   boli   použité   podklady   geodeta podľa   meraní   vykonaných ešte v roku   2002   podľa   pôvodného   oplotenia   a   tieto   merania   boli   po   digitalizácii prenesené do katastrálnej mapy a preto tento geometrický plán mohol reálne určiť výmeru sporného pozemku parc. č. -113 m². Súd nemal dôvod neuveriť týmto podkladom odborného   geodeta,   ani   dôvod   neuveriť   jeho   tvrdeniam,   ktoré   uviedol   ako   nestranný svedok.“.

Napokon okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uzavrel, že „vydržacia doba žalobcov mohla   plynúť   od 26. 2. 1975 do 26. 2. 1985, pretože v tomto období zákon č. 131/1982 Zb. opätovne zaviedol inštitút vydržania. Účinky vydržania podľa ust. § 135a OZ v znení do 1. 1. 1992 mohli nastať vzhľadom na prechodné ustanovenie § 507a ods. 3 OZ   (zákon   č.   131/1982   Zb.)   najskôr   od   1.   4.   1984.   Toto   ustanovenie   umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej v ust. § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj dobu, po ktorú občan, alebo jeho právny predchodca za podmienok uvedených v § 135a ods. 1, 2 OZ   mal   vec   v   nepretržitej   oprávnenej   držbe,   alebo   nepretržite   vykonával   právo zodpovedajúce   vecnému   bremenu   pred   účinnosťou   novely   OZ.   K   nadobudnutiu   práva vydržaním došlo, pokiaľ v dobe po nadobudnutí účinnosti novely č. 509/1991 Zb. boli splnené predpoklady vydržania. Do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je treba pre účely vydržania započítať i dobu držby vykonávanú pred 1. 1. 1992 aj v prípade, pokiaľ by išlo o vec, ktorú v tej dobe nebolo možné vydržať.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu v spojení   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu,   vo   väzbe   na   obsah   sťažnostnej argumentácie   sťažovateľov   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu ústavne akceptovateľným spôsobom reaguje na odvolacie námietky sťažovateľov, pričom všeobecné súdy primeraným spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľmi   uplatnenými   námietkami   považuje za potrebné uviesť, že podľa jeho judikatúry (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základným právom na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   vo   vzťahu   k   vykonávaniu   dokazovania   treba   rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom   na   dokazovaní,   čo   znamená   dôkazy   navrhovať,   byť   prítomný   na   vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. 1 OSP).

Do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   I.   ÚS   67/06)   uvádza, že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu ústavnoprávne   relevantnej   argumentácie   (polemika   s   právnymi   a   skutkovými   závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných   súdov)   nepodarilo   preukázať   namietané   porušenie   označeného   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorého by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú argumentáciu sťažovateľov, ktorou napádajú   postup   krajského   súdu,   keď   o   ich   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že za situácie, keď krajský súd v rámci odvolacieho konania nedospel k záveru o potrebe   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie   a   stotožnil   sa   so   skutkovými   závermi okresného súdu a následne postupom podľa § 214 ods. 2 OSP vo veci samej rozhodol, neexistujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   relevantné   dôvody   na   to,   aby   ústavný   súd z ústavnoprávneho   hľadiska   akokoľvek   spochybňoval   rozhodnutie,   resp.   postup predchádzajúci jeho vydaniu len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach danej veci aplikoval   pravidlo   podľa   §   214   ods.   2   OSP.   Navyše,   sťažovatelia   v   rámci   svojej argumentácie opomínajú skutočnosť, že krajský súd nimi označené dôkazné prostriedky nevykonal   s   poukazom   na   zásadu   koncentrácie   uplatňovanú   v   odvolacom konaní   proti meritórnym rozhodnutiam prvostupňových súdov.

Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľov   týkajúcej sa nezákonného postupu krajského súdu pri jeho rozhodovaní o ich odvolaní bez nariadenia pojednávania, a to bez toho,   aby   o   verejnom   vyhlásení   napadnutého   rozsudku   upovedomil   elektronickými prostriedkami ich právneho zástupcu, ústavný súd konštatuje, že povinnosť odvolacieho súdu upovedomiť účastníka konania alebo jeho zástupcu o verejnom vyhlásení rozsudku aj elektronickými prostriedkami vyplýva z § 214 ods. 3 OSP len za predpokladu, že účastník konania   alebo   jeho   zástupca   požiadal   súd   o   doručovanie   písomnosti   aj   elektronickými prostriedkami.   Keďže   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   ani   len   netvrdili   (o   to   menej preukazovali),   že   okresný   súd   alebo   krajský   súd   požiadali   o   doručovanie   písomností aj elektronickými   prostriedkami,   nepreukázali   dostatočne   relevantnú   príčinnú   súvislosť medzi namietaným postupom krajského súdu a nimi označenými právami podľa ústavy a dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľov (čl. 20 ods. 1 ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu)   ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy, rešpektujúc   ustavno-procesné   princípy   garantujúce   základné   práva   účastníkov   konania na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   podľa   jeho   názoru   v konaní o ochranu týchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj z   hľadiska   posúdenia   týchto   práv   nebol   postup   všeobecných   súdov   ani   svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchto práv ústavne udržateľné.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   vo   veci   sťažovateľov   nie   sú   podľa   jeho   doterajšej   judikatúry   splnené   podmienky na poskytnutie   ústavnej   ochrany,   a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015