znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 713/2014-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. D., zastúpeného advokátom   Mgr.   Rastislavom   Škultétym,   Radlinského   678/1,   Bánovce   nad   Bebravou, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 156/2012 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2014 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Rastislavom Škultétym, Radlinského 678/1, Bánovce nad Bebravou, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 156/2012 z 29. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom zo 16. novembra 2011 (ďalej len „návrh“) domáhal, aby Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) preskúmal rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna   poisťovňa“),   č.   560 716   7082   0   zo   6.   októbra   2011   (ďalej   len   „rozhodnutie zo 6. októbra 2011“), ktorým mu bola znížená suma invalidného dôchodku podľa § 73, § 112 ods. 4 a 6 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). V návrhu sťažovateľ vyjadril nesúhlas so   znížením   sumy   invalidného   dôchodku   a navrhol,   aby   bol   opätovne   posúdený   jeho zdravotný   stav   a   miera   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť.   Podľa sťažovateľa   rozhodnutie   správneho   orgánu   vychádzalo   z   neobjektívne   vykonaného znaleckého   dokazovania   posudkovými   lekármi   Sociálnej   poisťovne,   a preto   v konaní pred krajským súdom navrhol vykonať znalecké dokazovanie prostredníctvom nezávislého súdneho znalca. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Sd 35/2012 z 1. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok z 1. októbra 2012“) rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2011 potvrdil ako   vecne správne.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 1.   októbra   2012 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 156/2012 z 29. januára 2014 tak, že ho ako vecne správne potvrdil.

Podľa sťažovateľa k jeho právu na spravodlivé súdne konanie „patrilo to, že mal súd vykonať   sťažovateľom   navrhnuté   znalecké   dokazovanie.   Potreba   vykonať   navrhnuté dokazovanie   vyplynula   najmä   z toho,   že   je   tu   pochybnosť   o objektivite   lekárov,   ktorí zdravotný stav sťažovateľa posudzovali, pretože títo sú súčasťou, resp. zložkou Sociálnej poisťovne,   ako   jedného   z účastníkov   konania.   Postup   v rozhodovacom   procese   preto nepovažujeme v danom prípade za objektívny.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo J. D. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 7 So/156/2012 zo dňa 29. januára 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/156/2012 zo dňa 29. januára 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť J. D. do jedného mesiaca od doručenia nálezu trovy konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta neobjektívnosť lekárov, ktorí posudzovali jeho zdravotný stav, keďže „títo   sú   súčasťou,   resp.   zložkou   Sociálnej   poisťovne,   ako   jedného   z   účastníkov konania“.   Z uvedeného   dôvodu   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   potvrdzujúce rozsudok krajského súdu z 1. októbra 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2011,   porušuje podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   §   71   ods.   1   zákona   o   sociálnom   poistení   poistenec   je   invalidný,   ak pre dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav   má   pokles   schopnosti   vykonávať   zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou.

Podľa   §   71   ods.   3   zákona   o   sociálnom   poistení   pokles   schopnosti   vykonávať zárobkovú   činnosť   sa   posudzuje   porovnaním   telesnej   schopnosti,   duševnej   schopnosti a zmyslovej schopnosti poistenca s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom a telesnej schopnosti,   duševnej   schopnosti   a   zmyslovej   schopnosti   zdravej   fyzickej   osoby. Pri posudzovaní   poklesu   schopnosti   vykonávať   zárobkovú   činnosť   sa   neprihliada na zdravotné postihnutia, ktoré boli zohľadnené na nárok na invalidný výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu.

Podľa   §   71   ods.   4   zákona   o   sociálnom   poistení   pokles   schopnosti   vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje na základe a) lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie zdravotníckeho zariadenia a zhodnotenia liečby s určením diagnostického záveru,   stabilizácie   ochorenia,   jeho   ďalšieho   vývoja,   ďalšej   liečby   a   b)   komplexných funkčných vyšetrení a ich záverov, pričom sa prihliada na zostávajúcu schopnosť vykonávať zárobkovú   činnosť,   zostávajúcu   schopnosť   prípravy   na   povolanie,   možnosti   poskytnutia pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie.

V súlade s § 153 zákona o sociálnom poistení lekárska posudková činnosť pri výkone sociálneho poistenia sa člení na lekársku posudkovú činnosť a) nemocenského poistenia, b) dôchodkového poistenia, c) úrazového poistenia. (odsek 1) Lekársku posudkovú činnosť podľa   odseku   1   vykonáva   posudkový   lekár   sociálneho   poistenia   príslušnej   pobočky a posudkový lekár sociálneho poistenia ústredia (ďalej len „posudkový lekár“) a podľa odseku 2 písm. b) aj určený zamestnanec Sociálnej poisťovne za osobnej účasti poistenca alebo poškodeného. (odsek 5)

V napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:„... zdravotný stav navrhovateľa naposledy hodnotil 2. augusta 2012 J. Š., posudkový lekár   sociálneho   poistenia   Sociálnej   poisťovne   ústredie,   vysunuté   pracovisko   v   Žiline. V lekárskom posudku na základe predloženej zdravotnej dokumentácie dospel k záveru, že rozhodujúcim zdravotným postihnutím navrhovateľa sú degeneratívne zmeny na chrbtici a medzistavcových   platničkách,   zaradené   v   kapitole   XV,   oddiel   E,   položka   3.   písm.   c/ prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení, ktorému postihnutiu zodpovedá miera poklesu 50 % (z možného rozpätia 40 % - 50 %).

Z   dôvodu   iného   zdravotného   postihnutia,   ktorým   je   stav   po   operácii   chrbtice a medzistavcových platničiek, často recidivujúce prejavy nervového a svalového dráždenia, slabosť svalového korzetu chrbta, s podstatným obmedzením celkovej výkonnosti organizmu (kapitola XV., odd. E, pol. 4. b/ prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení) posudkový lekár navýšil mieru poklesu o 10 % podľa § 71 ods. 8 zákona o sociálnom poistení.

J. Š., posudkový lekár sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredia s vysunutým pracoviskom   v   Žiline   potvrdil   v   posudku   z   2.   augusta   2012   závery   o rozhodujúcom zdravotnom postihnutí navrhovateľa ako aj o miere poklesu pracovnej schopnosti, ktoré boli   uvedené   v   lekárskom   posudku   posudkového   lekára   sociálneho   poistenia   Sociálnej poisťovne, ústredie, vysunuté pracovisko v Trenčíne L. T. zo 7. februára 2012. V lekárskej správe tiež odôvodnil, prečo nie je možné navrhovateľovi priznať vyššiu mieru poklesu schopnosti ako bola stanovená v lekárskom posudku.

Odvolací   súd   pripomína,   že   posudkoví   lekári   sociálneho   poistenia   po   vlastnom vyšetrení   žiadateľa   o   invalidný   dôchodok   posudzujú,   či   z predloženej   zdravotnej dokumentácie vyplývajú podmienky pre vznik nároku na invalidný dôchodok a či ďalšie skúmanie zdravotného stavu navrhovateľa je potrebné. Z prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení   vyplýva   všeobecné   posudkové   hľadisko   pre   chorobu   degeneratívne   zmeny na chrbtici   a   medzistavcových   platničkách   tak,   že   miera   poklesu   schopnosti   zárobkovej činnosti sa určuje podľa funkčného postihnutia (postihnutia pohybu v kĺboch v súvislosti so záťažou na príslušný kĺb) a vplyvu na ostatné systémy a orgány. Pri zistení pohybových a degeneratívnych zmien treba porovnať, či ich rozsah a výskyt presahujú zmeny typické pre porovnateľnú vekovú kategóriu. Samotné röntgenologicky zistené degeneratívne zmeny nezapríčiňujú   pokles   schopnosti   zárobkovej   činnosti,   rovnako   ako   skutočnosť,   či   bola vykonaná   operácia   na   končatine   alebo   na   chrbtici,   alebo   súvislosť   s úrazom. Pri chronických zápaloch kĺbov musí posudkový lekár prihliadnuť popri poruche funkcie tiež   na   aktivitu   chorobného   procesu.   Pri   celkovej   osteoporóze,   či   osteomalácii   (napr. pri hormonálnych poruchách, gastrointestinálnych resorpčných poruchách, pri poškodení obličiek)   je   miera   poklesu   schopnosti   zárobkovej   činnosti   závislá   od   rozsahu   a stupňa patologických zmien skeletu a z nich vyplývajúcej poruchy funkcie.

Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne ako správneho orgánu o návrhu na invalidný dôchodok, ktoré rozhodnutie má vychádzať z lekárskeho posudku posudkového lekára sociálneho poistenia, a to najmä z hľadiska, či posudkoví lekári postupovali v zmysle zákona o sociálnom poistení.

V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   v   rámci   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia   odporkyne   vyžiadal   doplnenie   lekárskeho   posudku   posudkového   lekára ohľadne   navrhovateľom   namietanej   nespokojnosti   s určenou mierou   poklesu   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Po doplnení posudku v lekárskej správe z 2. augusta 2012 odvolací rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že lekárske posudky zodpovedajú zákonu,   pretože   zohľadnili   zdravotný   stav   a mieru   poklesu   zo   zdravotnej   dokumentácie predloženej navrhovateľom.

Navrhovateľ   v odvolacom   konaní   nepredložil   taký   dôkaz,   z   ktorého   by   vyplývalo hodnotenie jeho zdravotného stavu, ktoré by bolo v rozpore s hodnotením posudkových lekárov sociálneho poistenia. O ich odbornej úrovni, objektívnosti a správnosti záverov posudkových lekárov sociálneho poistenia odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať.“

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok krajského súdu z 1. októbra 2012. Ústavný súd sa stotožňuje aj s právnym záverom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého tým, že sťažovateľ nepredložil   v rámci   konania   taký   dôkaz,   z ktorého   by   vyplývalo   hodnotenie   jeho zdravotného stavu odlišne od hodnotenia vyplývajúceho z posudkov vykonaných lekármi Sociálnej poisťovne, nebol dôvod pre iný záver, ako pre potvrdenie rozhodnutia krajského súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   správneho   orgánu.   V rámci   konania o preskúmanie   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   zo   6.   októbra   2011   bolo   vykonané posúdenie zdravotného stavu sťažovateľa 7. februára 2012 a následne na základe námietky sťažovateľa   opätovne   2.   augusta   2012,   pričom   tak   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa lekárskymi posudkami zaoberali z pohľadu, či zodpovedajú zákonu o sociálnom poistení. Relevantným dôvodom sťažovateľom namietanej (ne)objektívnosti postupu posudkových lekárov nemôže byť eo ipso skutočnosť, že posudkoví lekári sú zamestnancami Sociálnej poisťovne.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   navyše považuje za potrebné   poukázať   na   povahu   a   špecifiká   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   v   návrhu   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (m. m. IV. ÚS 596/2012).

Za   týchto   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a obsahom   práv   označených   sťažovateľom   taká   príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2014