znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 712/2014-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť L. S., zastúpeného JUDr.   Martin   Timcsák,   advokát, s. r. o.,   Zámocké   schody   2/A,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co   127/2011   a   jeho   rozsudkom   zo   17.   januára   2012   a   tiež   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 117/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 faxovou správou a 6. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť L. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Martin Timcsák, advokát, s. r. o., Zámocké schody 2/A, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Martina Timcsáka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 127/2011 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 Cdo 117/2012   a   jeho   uznesením z 15. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou 19. júna 1995 Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhal pôvodne proti právnemu   predchodcovi   B.   (ďalej   len   „žalovaný“),   náhrady   mzdy   za   obdobie od 1. júna 1995   do 31. marca   2004   z   dôvodu   neplatnej   výpovede   z   pracovného   pomeru z 25. júla 1995.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 113/1995 (v poradí piatym) žalobu sťažovateľa ako   nedôvodnú   zamietol.   Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom sp. zn. 10 Co 127/2011 zo 17. januára 2012 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   vo veci   samej   týkajúcej   sa   požiadavky   za   obdobie   počnúc   1.   novembrom   1995 potvrdil. Vo zvyšku odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil   na ďalšie   konanie.   Podľa   sťažovateľa   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu prekvapivý, pričom jeho prekvapivosť mala podľa neho spočívať v tom, že „odvolací súd nepostupoval v danej veci v súlade s § 213 ods. 2 O. s. p. (keď nevyzval účastníkov konania na vyjadrenie k aplikácii vyhlášky č.   78/1989 Zb...   odvolacím súdom ako aj v tom,   že odvolací   súd   v Rozsudku   zmenil   hodnotenie   skutkového   stavu   veci   bez   toho,   aby   došlo k reálnej   zmene   v skutkovom   stave   veci,   z   ktorého   vychádzal   odvolací   súd   vo   svojom predchádzajúcom   rozhodnutí   sp.   zn.   10 Co/441/2009   zo   dňa   31.   10.   2010“. Za „nepreskúmateľné“ považuje   sťažovateľ   tie   časti   rozsudku,   ktoré „sa   nevyjadrovali k niektorým podstatným okolnostiam veci samej“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Cdo   117/2012 z 15. mája 2013   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku   krajského súdu v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa požiadavky   za   obdobie   počnúc   1.   novembrom   1995   ako   procesne   neprípustné.   Podľa sťažovateľa dovolací súd dospel k záveru, že „nedošlo v danom prípade k porušeniu § 213 ods.   2   O.   s.   p.   neupozornením   odvolacieho   súdu   na   aplikáciu   ustanovení   poštového poriadku a to z dôvodu, že:

a) ustanovenia poštového poriadku neboli použité až odvolacím súdom keďže ich prezentoval sťažovateľ vo svojom odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila.

b)   ustanovenia   poštového   poriadku   nepredstavovali   rozhodujúci   právny   predpis keďže podľa dovolacieho súdu bol rozhodujúcim právnym predpisom § 266a zákonníka práce, aplikovaný odvolacím súdom na existujúci skutkový stav.

K druhej námietke sťažovateľa ohľadne prekvapivosti Rozsudku (zmene hodnotenia skutkového stavu veci odvolacím súdom bez zmeny skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 10 Co/441/2009 zo dňa 31. 10. 2010) nezaujal dovolací súd žiadny názor.

Pokiaľ   išlo   o   námietku   nepreskúmateľnosti   Rozsudku   dovolací   súd   na   základe všeobecných konštatovaní považoval Rozsudok za riadne odôvodnený.“.

Sťažovateľ   podrobne   opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali   podaniu   jeho   sťažnosti ústavnému   súdu   v   jeho   právnej   veci.   K   namietanému   porušeniu   svojich   práv   v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

«Ad) a) Z ust. § 213 ods. 2 O. s. p. jasne vyplýva, že sa týka aplikácie tých právnych predpisov, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité.

Z hľadiska uplatnenia aplikácie § 213 ods. 2 O. s. p. je rozhodujúce posúdenie či ide o právne predpisy, ktoré pri doterajšom rozhodovaní boli alebo neboli použité. Podstatné teda je či ide o právne predpisy, ktoré pri svojom rozhodovaní použil, resp. nepoužil súd. Dovolací   súd   pritom   z   hľadiska   splnenia   tejto   podmienky   odmietol   považovať ustanovenia poštového poriadku za právne predpisy v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že   „neboli   použité   až   odvolacím   súdom   keďže   ich   prezentoval   sťažovateľ   vo   svojom odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila“. Zo znenia § 213 ods. 2 O. s. p. pritom nevyplýva, že táto okolnosť (použitie   právnych   predpisov   v   odvolaní   účastníka   bez   toho,   aby   by   ich   súd   použil pri rozhodovaní vo veci) umožňovala odvolaciemu súdu rezignovať na výzvu účastníkom konania,   aby   sa   k   možnému   použitiu   tohto   ustanovenia   (v   danom   prípade   ustanovení poštového   poriadku)   vyjadrili.   Dovolací   súd   pritom   ani   nekonštatuje,   že   podmienka neaplikovateľnosti   §   213   ods.   2   O.   s.   p.   spočívajúca   v   použití   ustanovení   poštového poriadku pri doterajšom rozhodovaní bola splnená...

Okrem toho z Rozsudku vyplýva, že odvolací súd oprel svoje závery o body 2., 3., a 4. prílohy č. 5 poštového poriadku. Na tieto body poštového poriadku však sťažovateľ vo svojom   odvolaní   nepoukazoval   /na   čo   upozornil   aj   v   dovolaní/.   To   však   nebránilo dovolaciemu súdu oprieť svoj (aj tak nezákonný) záver o neaplikovateľnosti § 213 ods. 2 O. s.   p.   o   to,   že   sťažovateľ   „prezentoval   ustanovenia   poštového   poriadku   vo   svojom odvolaní v rámci námietok, týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede“.

Podľa sťažovateľa ide zo strany dovolacieho súdu o absolútnu arbitrárnosť.

Ad) b) Druhou podmienkou aplikovateľnosti ust. § 213 ods. 2 O. s. p. je, aby sa jednalo podľa odvolacieho súdu o ustanovenie právneho predpisu pre rozhodnutie veci rozhodujúce...

Ako totiž vyplýva z Rozsudku práve analýza ustanovení poštového poriadku bola pre odvolací súd rozhodujúca na definitívne usúdenie na súlad doručovania (zásielky na adresu L. dňa 26. 7. 1995) zvoleného právnym predchodcom žalovaného s právom. Je pritom nepochybné, že aj otázka zákonnosti doručovania patrila medzi kľúčové okolnosti, od vyriešenia ktorých záviselo posúdenie opodstatnenosti nároku uplatneného sťažovateľom.

Podľa názoru sťažovateľa ak odvolací súd sám v Rozsudku konštatuje rozhodujúci význam   analýzy   poštového   poriadku   pre   vyriešenie   veci   samej   je   zrejmé,   že   musel považovať ustanovenia poštového poriadku za rozhodujúce v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolací súd nie je podľa názoru sťažovateľa oprávnený správnosť takéhoto posúdenia hodnotiť keďže je to v zmys1e § 213 ods. 2 O. s. p. v právomoci odvolacieho súdu. Dovolací súd   je   povinný   iba   skúmať   či   odvolací   súd   (ak   už   dospel   k   záveru   o   rozhodujúcom charaktere   právnych   predpisov)   bol   v   zmysle   §   213   ods.   2   O.   s.   p.   povinný   vyzvať účastníkov na vyjadrenie k ich aplikácii.

Dovolací súd preto nepostupoval správne ak napriek opačným záverom odvolacieho súdu v Rozsudku nepovažoval ustanovenia poštového poriadku za rozhodujúce v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p...

Nakoľko je zrejmé, že ustanovenia poštového poriadku:

- neboli použité v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdu /v čase pred vydaním Rozsudku/, pričom

-   zároveň   išlo   o   rozhodujúce   predpisy   z   hľadiska   posudzovania   veci   samej   (čo vyplýva aj z Rozsudku) bol odvolací súd povinný v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich aplikácii vyjadrili. Nakoľko sa tak nestalo dopustil sa odvolací súd porušenia § 237 písm.   f)   O.   s.   p.,   na   základe   čoho   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa   dovolanie   prípustné a aj dôvodné. Dovolací súd mal preto preskúmať všetky dovolacie námietky sťažovateľa a dovolaniu   vyhovieť.   Keďže však dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol napriek tomu, že bolo prípustné, je zrejmé, že sa tým sa dopustil porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľ   tvrdí,   že „v   danej   veci   dospel   prvostupňový   súd   pri   posudzovaní zákonnosti doručovania z hľadiska § 266a Zákonníka práce k záveru, že výpoveď bola doručovaná sťažovateľovi poštou na adresu L. Podľa súdu prvého stupňa bola táto výpoveď sťažovateľovi   doručovaná   ako   doporučená   zásielka   s   doručenkou   ako   aj   poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti podľa súdu prvého stupňa mala svedčiť žalovaným predložená obálka - s farebnou kópiou v spise - s modrým pruhom a nalepenou známkou v hodnote 16,- Sk...

Naproti tomu odvolací súd dospel k záveru. že z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky   na   doručovanie   do   vlastných   rúk   bol   rozhodujúcim   údaj,   že   sa   má   doručovať do vlastných rúk (nie farba obálky)...

Odvolací   súd   teda   v   danej   veci   dospel   v   Rozsudku   k odlišnému   záveru   ohľadne spôsobilosti zásielky na doručovanie do vlastných rúk (v danom prípade zásielky právneho predchodcu žalovaného zo dňa 26. 7. 1995 adresovanej sťažovateľovi na adresu L.) oproti rozsudku súdu prvého stupňa.

Je teda zrejmé, že odvolací súd v tomto smere rozhodol na základe odlišného dôvodu oproti dôvodom uvedeným v prvostupňovom rozsudku pričom sťažovateľ sa o tomto dôvode dozvedel prvý krát až z Rozsudku. Nebola mu preto poskytnutá možnosť sa k tejto okolnosti vyjadriť   v   konaní   pred   odvolacím   súdom.   Následne   pritom   na   základe   tohto   dôvodu vyhodnotil odvolací   súd doručovanie spornej   zásielky ako súladné s §   266a   zákonníka práce, čo znamená, že tento dôvod bol pre rozhodnutie vo veci samej podstatný.

Takéto posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu sťažovateľ napokon nemohol ani predpokladať,   nakoľko   v   spise   nebola   založená   doručenka,   ktorá   by   potvrdzovala doručovanie   zásielky   sťažovateľovi   adresovanej   na   L.   s   poznámkou   do vlastných   rúk, pričom   zároveň   svedkyňa   M.   na   pojednávaní   dňa   17.   2.   2012   pripustila,   že   sa   údaj o doručovaní do vlastných rúk na zásielky s modrým pruhom doklepával /teda, že nebol automaticky predtlačený/.

Ak už aj teda dovolací súd nesprávne a v rozpore s názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že ustanovenia poštového poriadku neboli v danej veci rozhodujúcim predpisom v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p., mal dovolanie vyhodnotiť ako prípustné v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd posúdil zásadnú otázku spôsobilosti zásielky na doručovanie do vlastných rúk rozdielne oproti rozsudku súdu prvého stupňa, pričom sťažovateľ sa k tejto okolnosti nemal možnosť vyjadriť.“.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že „odvolací   súd   odlišne   posúdil   skutkový   stav   veci (preukázanie okolnosti či v obálkach adresovaných sťažovateľovi na adresu L. ako aj M. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru)“.

V tejto súvislosti sťažovateľ opakovane uvádza, že „z predchádzajúceho uznesenia odvolacieho súdu (sp. zn. 10 Co/44112009 zo dňa 31. 5. 2010) vyplýva, že odvolací súd v tom čase nemal preukázané, že právny predchodca žalovaného doručoval sťažovateľovi dňa 26. 7. 1995 výpoveď z pracovného pomeru pričom vychádzal aj z predpokladu, že žalovanému   bude   preukázanie   doručovania inkriminovanými zásielkami   práve   výpovede sťažovateľovi činiť značné ťažkosti.

Poukázal pritom aj na fakt, že zásielky právneho predchodcu žalovaného adresované sťažovateľovi   na   ulici   M.   (podacie   č.   9435),   či   L.   (podacie   č.   9434)   neobsahovali identifikáciu písomností majúcej byť takto doručovanej...

Odvolací   súd   však   napriek   rovnakému   skutkovému   stavu   vychádzal   v   Rozsudku zo záveru   o   preukázaní,   že   v   zásielke   adresovanej   sťažovateľovi   dňa   26.   7.   1995 adresovanej na L. bola obsiahnutá výpoveď z pracovného pomeru právneho predchodcu žalovaného a aj preto rozsudok súdu prvého stupňa v rozhodujúcej časti potvrdil. Podľa   názoru   sťažovateľa   išlo   preto   v   prípade   Rozsudku   o   tzv.   prekvapivé rozhodnutie aj z tohto aspektu, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Dovolací súd bol preto aj z tohto aspektu považovať dovolanie za prípustné, posúdiť ho zo všetkých uplatnených dovolacích dôvodov a Rozsudok zrušiť. Nakoľko sa tak nestalo možno konštatovať, že dovolací súd Uznesením porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. Listiny ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   15.   5.   2013   sp.   zn.   7   Cdo/117/2012   a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 1. 2012 sp. zn. 10 Co/127/2011 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   15.   5.   2013   sp.   zn. 7 Cdo/117/2012   a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   17.   1.   2012   sp.   zn. 10 Co/127/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €, ktorú je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet   JUDr.   Martin   Timcsák, advokát,   s.   r.   o.,   konajúcej   JUDr.   Martin   Timcsákom,   advokátom,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť, že v období od doručenia sťažnosti do 20. novembra 2013 nemohol v predmetnej veci konať a rozhodovať, keďže všetci členovia senátu ústavného súdu, ktorému bola vec pridelená (ďalej len „zákonný senát“), oznámili v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   predsedníčke   ústavného   súdu   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať dôvody   na   ich   vylúčenie   z   prerokúvania   a rozhodovania   veci   sťažovateľa.   Vzhľadom na uvedené   nemohol   zákonný   senát   ústavného   súdu   až   do   času,   kým   o ich   nevylúčení z konania a rozhodovania veci sťažovateľa nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane poukazuje na to, že nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   jeho úlohou   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   pozri napr. III. ÚS 209/04).

Požiadavky   ústavného   súdu   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   korešpondujú judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v nej zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   c. Španielsko   z 9. 12.   1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 127/2011 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 127/2011 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2012. Základom jeho argumentácie je tvrdenie, že krajský súd nesprávne právne posúdil otázku zákonnosti doručovania výpovede z   pracovného   pomeru   žalovaným   (jeho   právnym   predchodcom),   ktorá „patrila   medzi kľúčové   okolnosti,   od   vyriešenia   ktorých   záviselo   posúdenie   opodstatnenosti   nároku uplatneného sťažovateľom“.

Podľa sťažovateľa kľúčový nedostatok namietaného rozsudku spočíva v skutočnosti, že «ak   aj   právny   predchodca   žalovaného   doručoval   sťažovateľovi   dňa   26.   7.   1995 na adresu L. výpoveď z pracovného pomeru (čo nebolo preukázané) obálkou s modrým pruhom, s takýmto doručovaním neboli spojené právne následky uvedené v bodoch 17 až 21 prílohy poštového poriadku (keďže právne následky doručovania upravené v tejto prílohe sa na právneho predchodcu žalovaného nevzťahovali), teda ani doručovanie do vlastných rúk adresáta... Právne následky doručovania výpovede sťažovateľovi do vlastných rúk v zmysle § 266a zákonníka práce by boli splnené iba v prípade, ak by takúto výpoveď zasielal štandardným   postupom   podľa   §   26   a   27   poštového   poriadku   s   vyznačením   doložky „do vlastných rúk“ na zásielke, čo sa však nestalo.

Opačné   názory   odvolacieho   súdu   sú   arbitrárne,   pričom   je   zrejmé,   že   spočívajú na účelovom výklade niektorých ustanovení prílohy č. 5 pri absencii zohľadnenie znenia bodu 1 tejto prílohy ako aj systematického výkladu ustanovení tejto vyhlášky.».

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   príslušnú spisovú dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil najmä tieto právne skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 113/1995 zo 16. marca 2011 (piatym v poradí) žalobu, ktorou si sťažovateľ voči žalovanému uplatňoval nárok z dôvodu náhrady mzdy (podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce) v sume 68 141,80 € za obdobie od 1. októbra 1995 do 31. augusta 2010 (zmena žaloby pripustená uznesením z 28. septembra 2010), zamietol a sťažovateľovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   konania   v   sume 1 338,54 €.

V odôvodnení označeného rozsudku   súdu   prvého stupňa sa   okrem iného uvádza: „... žalobcovi   bola   daná   (právnym   predchodcom   žalovanej)   25.   júla   1995   výpoveď z pracovného pomeru podľa   § 46   ods.   1   písm.   f/   Zákonníka práce   v znení   v tom čase platnom. Konanie o určenie neplatnosti výpovede bolo právoplatne skončené pripustením späťvzatia   žaloby   (v   časti   určenia   neplatnosti   výpovede)   uznesením   Krajského   súdu v Trnave z 13. decembra 2006 sp. zn. 11 Co 60/2006. Po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom   uznesení   dospel   súd   prvého   stupňa   opätovne   k   záveru,   že   pracovný   pomer žalobcu u právneho predchodcu žalovanej skončil uvedenou výpoveďou dňom 30. októbra 1995.   Výpoveď,   ktorá   bola   vopred   prerokovaná   (24.   júla   1995)   príslušným   odborovým orgánom   (súhlasil   s   výpoveďou)   bola   doručovaná   žalobcovi   poštou   (podľa   denníka odoslanej   pošty   podaná   na   poštovú   prepravu   26.   júla   1995)   na   adresu — L.   ako doporučená zásielka s poznámkou do vlastných rúk. O tejto skutočnosti svedčí žalovanou predložená obálka — s farebnou kópiou v spise – s modrým pruhom a nalepenou známkou v hodnote 16 Sk, ktorá potvrdzuje zasielanie takto označených zásielok v rozhodnom čase. V súvislosti   s   doručovaním   písomností   žalobcovi   poukázal   na výpoveď   svedkyne   A.   M.   a skutočnosti z jej svedeckej výpovede vyplývajúce. Mal za preukázané, že výpoveď zasielaná žalobcovi na adresu L. vrátila pošta právnemu predchodcovi žalovanej (podľa pečiatky na obálke) 15. augusta 1995 z dôvodu jej neprevzatia žalobcom v odbernej lehote (napriek výzvam poštového doručovateľa). O tom, že sa žalobca na tejto adrese zdržiaval svedčí aj skutočnosť, že 27. júla 1995 odmietol na nej prevziať výpoveď, čoho dôkazom je obálka s výpoveďou nachádzajúcou sa v spise. Z toho súd prvého stupňa vyvodil, že žalovaná (jej právny predchodca) splnila zákonný spôsob doručenia zásielky s predmetnou výpoveďou žalobcovi 15. augusta 1995 v súlade s ustanovením § 266a ods. 3 Zákonníka práce. Potom výpovedná doba začala plynúť 1. septembra 1995 a uplynula 30. októbra 1995. Keďže žalobca u žalovanej ani žiadnu prácu nevykonával (po skončení dovolenky 16. júna 1995 sa napriek viacerým písomným výzvam do práce nedostavil) nemá nárok na náhradu mzdy (§ 111 ods. 1 Zákonníka práce). Teda v konaní nebolo preukázané, že žalobca nemohol vykonávať prácu pre iné prekážky na strane právneho predchodcu žalovanej (svojvoľne do práce nenastúpil).“

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   10   Co   127/2011 zo 17. januára   2012   (taktiež   piatym   v   poradí)   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo veci samej týkajúcej sa požiadavky za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 ako vecne správny potvrdil a vo zvyšku (náhrady mzdy za mesiac október 1995) ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd takto rozhodol s poukazom na to, že „i keď aj tentoraz napadnutému rozsudku zaiste treba mnohé vyčítať (a s prihliadnutím k opakovanému výskytu viacerých už v minulosti vytknutých vád dokonca i pochybovať o schopnosti súdu prvého stupňa v tejto veci   úspešne   sa   zhostiť   povinnosti   rozhodnúť   celkom   bezchybne),   odvolaniu   žalobou s výnimkou   dôvodnosti   námietky nepriznaním   mu náhrady   mzdy   za   jeden   mesiac   (resp. neurobenia   tak   zo   strany   súdu   prvého   stupňa   adekvátnym   spôsobom)   a   tým   danej predčasnosti aj u rozhodnutia o trovách konania nemožno priznať vecný úspech“.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení,   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza:

«Odvolací   súd   totiž   najmä   za   zjavne   účelovú   musel   považovať   námietku nepreskúmateľnosťou tentoraz napadnutého rozsudku. Hoci je pravdou, že ani tento nebol o mnoho   bližšie   ideálu,   než   jeho   predchodca,   nešlo   ponechať   bez   povšimnutia,   že   sám žalobca zjavne námietku nevypravenia ani takéhoto ostatného rozsudku okresného súdu uplatnil s istou rezervou, pretože ak by skutočne tento ním vytýkaný nedostatok rozsudku vnímal   ako   porušenie   Ústavou   mu   garantovaného   práva   a   zároveň   i   postup   súdu odnímajúci mu možnosť konať pred súdom, musel by s takouto námietkou spojiť jediný do úvahy   prichádzajúci   odvolací   návrh,   teda   návrh   na   ďalšie   (v   poradí   piate)   zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Práve tým, že tak neurobil, ale naopak sa domáhal konečného rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho žalobe, vystavil tentoraz napadnutému rozsudku punc spôsobilosti zaoberania sa ním (v odvolacom konaní) s konečnou platnosťou, v čom (a tiež v názore na opodstatnenosť konečného rozhodnutia v spore trvajúcom už bezmála 17 rokov prinajmenšom tam, kde toto bude možné) panovala medzí   všetkými   zúčastnenými   (žalobcom   počnúc   cez   žalovanú   i   súd   prvého   stupňa   až po odvolací   súd,   nevynímajúc   z   toho   rozhodne   ani   medzičasom   najmä   k   otázke   dĺžky konania sa vyjadrujúci Ústavný súd Slovenskej republiky) vzácna zhoda.

I   so   zreteľom   k   nie   až   tak   dávnemu   nasmerovaniu   dokazovania   (nevyhnutného pre rozhodnutie v tejto veci),   ku ktorému došlo najmä obsahom odôvodnenia ostatného zrušujúceho uznesenia (na ktoré v podrobnostiach tentoraz odvolací súd i pre nadbytočnosť opakovania už raz uvedeného odkazuje), potom bolo treba mať za to, že sa tu rozhodnutie (a i úspech tej – ktorej strany sporu) ukázalo závislým na zodpovedaní troch parciálnych (čiastkových) otázok.

Tou prvou bolo vyriešenie otázky, ktorá adresa bola poslednou zamestnávateľovi známou   adresou   žalobcu   a   vyjadriť   ju   šlo   i   tak,   kam   sa   malo   (rozumej   výpoveď predchodcom žalovanej žalobcovi) doručovať (teda či išlo o niekdajšiu evidenčnú adresu trvalého pobytu žalobcu alebo druhú adresu - inak totožnú s tou dnešnou). Druhou otázkou majúcou   tu   nepochybne   svoj   význam   potom   bolo,   či   doručovanie   príslušných   zásielok (podacích čísel 9434 a 9435, ktorých fotokópie v spise tunajší súd taktiež spomenul už v ostatnom   zrušujúcom   uznesení),   či   presnejšie   aspoň   jednej   z   nich   (tej   doručovanej na správnu   adresu   zhora)   je   možno   považovať   za   doručenie   rozviazania   pracovného pomeru žalobcu výpoveďou. Napokon podstatou tretej otázky (za predpokladu odpovede na dve jej predchádzajúce a to prakticky akejkoľvek úspešnej odpovede na tú prvú a kladnej na   druhú)   bolo,   či   doručovanie   zvolené   predchodcom   žalovanej   možno   považovať za legitímne   (a   takto   i   vedúce   k   zamýšľanému   účinku   -   čiže   k   započatiu   plynutia   a   aj uplynutiu výpovednej doby).

Pokiaľ   ide   o odpovede   na takéto otázky   v už zhora   uvedenom poradí,   správnou odpoveďou   na   tú   prvú   i   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   bola   tá,   ktorú   už   naznačil v ostatnom   zrušujúcom   uznesení   (ako   pravidlo   pre   prípad   nedostatku   uspokojivého preukázania čohokoľvek iného) a zároveň tá, na ktorej sa v konaní medzi oboma ostatnými rozsudkami súdu prvého stupňa prakticky zhodli žalobca i žalovaná, teda že poslednou zamestnávateľovi   známou   adresou   žalobcu   a   teda   i   adresou,   kam   sa   mali   doručovať písomnosti   vrátane   výpovede,   bola   adresa   „...   L.“.   Takto   to   bolo   nielen   pre   možnosť vyvodenia príslušného skutkového zistenia zo zhodných tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O. s. p.), ale tiež preto, že to vyplýva (aj nebyť zhodných tvrdení) z dostatočne vykonaného dokazovania. Ako už totiž tunajší súd uviedol skôr, bolo na zamestnávateľovi, aby preukázal a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (čiže bezpečne - bez vzbudenia odôvodnených pochybností), že poslednou známou adresou je iná adresa a to sa nepodarilo (kde opäť odhliadnuc   od   zhodnosti   tvrdení   účastníkov   žalovaná   ani   pred   odvolacím   súdom nedokázala jednoznačne určiť zdroj informácie o druhej adrese žalobcu). Takáto dilema inak v konkrétnych súvislostiach prejednávanej veci aj tak nemala iný význam, než ten, aby bolo   možné   rozlíšiť   medzi   snahou   zamestnávateľa   doručiť   na   správnu   adresu   a   na   tú nesprávnu, keďže tu ku právom predpokladanému konaniu či prinajmenšom opomenutiu adresáta došlo na oboch adresách (na jednej neprevzatím zásielky spojenej s jej vrátením odosielateľovi a na druhej naopak výslovným odmietnutím prevzatia) a pre prípad snahy žalobcu tvrdiť, že jeho adresou v rozhodnem čase by mala byť adresa „... M.“ (o prípad akého tvrdenia tu ale nešlo) by sa muselo uplatniť ďalšie už v minulosti uvedené a síce, žeby tu dôsledky neoznámenia zamestnávateľovi novšej adresy či aj len neschopnosti preukázať, že sa tak stalo, museli ísť práve na vrub žalobcu ako zamestnanca (v podobe pripísania mu príslušného   opomenutia   vedúceho   k   zmareniu   doručovania   na   poslednú   známu   adresu uvedenú vyššie).

Druhú otázku z pohľadu možných odpovedí na ňu potom podľa názoru odvolacieho súdu bolo namieste zodpovedať kladne (teda v smere považovania príslušných doručovaní žalobcovi zo strany predchodcu žalovanej práve za doručovanie inkriminovaných výpovedí z pracovného pomeru). Takéto vyslovenie sa bolo pritom namieste navzdory tomu záveru z ostatného zrušujúceho uznesenia, podľa ktorého žalovanej bude preukázanie doručovania inkriminovanými   zásielkami   práve   výpovede   žalobcovi   činiť   značné   ťažkosti   (kde   však paradoxne   dôkaznú   pozíciu žalovanej do istej   miery   vylepšil   ten,   kto   tak zjavne nemal v úmysle urobiť, teda jej protivník v spore, ako bude uvedené i ďalej) a tiež navzdory nie najpodarenejšej   svedeckej   výpovedi   už   súdom   prvého   stupňa   vypočutej   tzv.   kľúčovej svedkyne pred odvolacím súdom (v ktorom prípade snaha objasniť niektoré skutočností viedla k niečomu, čo verziu žalovanej, i keď tu len zdanlivo, nepodporovala). I keď totiž možno   súhlasiť   so   žalobcom,   že   svedkyňa   v   osobe   sekretárky   riaditeľa   predchodcu žalovanej (z čias úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom) si na niektoré   konkrétne   okolnosti   doručovania   výpovede   nepamätala   a   ani   odôvodnenie napadnutého   rozsudku   sa   k   tejto   stránke   vykonaného   dôkazu   nepostavilo   takpovediac čelom, nič to nemenilo na tom, že svedkyňa bezpečne potvrdila ako zaevidovanie odoslania zásielky   (o ktorej   ako   o   písomnom   vyhotovení   výpovede   z   pracovného   pomeru   určenej žalobcovi nemala pochybnosti) v denníku odoslanej pošty, tak i odovzdanie takejto zásielky bezprostredne nato vodičovi (zabezpečujúcemu následné podanie zásielok na pošte a spätné odovzdanie svedkyni údajov potvrdzujúcich podanie na poštovú prepravu). I z hľadiska zo spisu sa podávajúcej chronológie komunikácie žalobcu v rozhodnom čase s právnym predchodcom   žalovanej...   potom   treba   považovať   za   vylúčené   (v   tomto   prípade   inak pri zachovaní elementárnej dôvery v nedoručovanie len prázdnych obálok), žeby v čase rozhodnom   z   pohľadu   doterajších   úvah   významných   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   (čiže koncom   júla   1995)   žalovaná   doručovala   žalobcovi   (poštou)   aj   inú   písomnosť,   než inkriminované výpovede z pracovného pomeru. Napokon práve vo vzťahu k tomuto bolo treba   usúdiť   aj   na   už   vyššie   zmienenú   (i   keď   ťažko   chcenú)   pomoc   žalobcu   žalovanej pri dokazovaní.   Tá   sa   prejavila   v   princípe   presúvania   dôkazného   bremena   tým,   že   ak žalovaná   po   určitý   čas   relatívne   pasívne,   avšak   z   pohľadu   konzistencie   argumentácie nemenne zotrvávala na tom, že zásielkami bez náležitej identifikácie nimi doručovaných písomnosti   doručovala   práve   výpovede   (nie   teda   nič   iné,   keďže   na   to   nebol   dôvod), v problematickejšej   dôkaznej   situácii   bola,   kým   žalobca   takéto   jej   tvrdenie   jednoducho popieral (nakoľko tu jedným z princípov dôkazného konania je to, že skutočnosti jedným účastníkom   tvrdené   a druhým   popreté   nemožno   považovať   za   preukázané   a   treba   ich preukazovať inak a to bezpečne, pričom každého účastníka ťaží dôkazné bremeno na vlastné tvrdenia).   Takáto   dôkazná   situácia   sa   však   zásadne   zmenila   najneskôr   uplatnením v odvolaní vlastného tvrdenia žalobcu, podľa ktorého tu nemožno vylúčiť, že tu príslušnými (v rámci podopierania procesného stanoviska žalovanej použitými) zásielkami z rozhodného obdobia   v   skutočnosti   mohli   byť   doručované   aj   iné   písomnosti.   Ak   totiž   práve   toto (doručovanie iných písomnosti: než výpovede) žalovaná celý čas popierala, musel sa tu uplatniť princíp presunu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý v záujme vyvrátenia obrany žalovanej takto bol povinný najprv tvrdiť a následne i preukazovať, aké iné zásielky či prinajmenšom jednu inú zásielku než výpoveď od žalovanej očakával. Žalobca však v tomto smere ostal nečinným a prakticky tak podporil skoršiu vratkú argumentáciu protistrany v spore.

Napokon treťou otázkou s významom pre rozhodnutie v tejto veci (ak už za uzavreté treba   mať,   že   aj   na   správnu   adresu   „...   L.“   bola   predchodcom   žalovanej   žalobcovi doručovaná, práve z takejto adresy sa však po uplynutí odbernej lehoty a nevyzdvihnutí si v nej   adresátom   zásielky   odosielateľovi   vrátila   poštou   zasielaná   výpoveď   a   adresát nepochybne svojim opomenutím toto doručenie zmaril) ostávala otázka legitimity alebo tiež právnej dovolenosti doručovania (neoddiskutovateľne zásielkou s modrým pruhom osobou bez   postavenia   ktoréhokoľvek   z   orgánov   vypočítaných   v   príslušnej   prílohe   vyhlášky č. 78/1989 Zb.).

I v odpovedi na túto otázku sa obe strany sporu v prejednávanej veci diametrálne líšili, keď podľa argumentácie žalobcu tu bol striktne uzavretý okruh subjektov, ktoré mohli zásielky   príslušným   spôsobom   (modrým,   ale   tiež   hnedým   pruhom)   označené   používať (z čoho sa vyvodzoval záver, že pre iné subjekty je používanie takýchto zásielok zakázané) a žalovaná naopak mala za to, že takýto spôsob doručovania nie je vylúčený a teda ho mohli používať aj iné subjekty, než v príslušnej časti poštového poriadku uvedené osoby. Korektné vyriešenie tohto problému nie je možným bez náležitej analýzy ustanovení poštového poriadku majúcich sa tu použiť (resp. i v minulosti reálne použitých), pričom práve na základe takejto analýzy bolo treba nielenže dať za pravdu žalovanej, ale najmä definitívne   usúdiť   na   súlad   doručovania   zvoleného   jej   predchodcom   s   pravom   (hoc   aj zo všetkých   ním   použitých   spôsobov   len   toho   skončeného   vrátením   neprevzatej   zásielky z adresy „... L.“, ktorý však na druhej strane sám osebe bol postačujúcim)...»

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej za platné nemožno považovať doručovanie zásielkou s modrým pruhom, pretože toto bolo podľa prílohy v tom čase platnej a účinnej vyhlášky   Federálneho   ministerstva   dopravy   a   spojov   č.   78/1989   Zb.   o   právach a povinnostiach pošty a jej používateľov (poštový poriadok) v znení neskorších predpisov vyhradené   výlučne   tam   uvedeným   orgánom,   odvolací   súd   v odôvodnení   napadnutého rozsudku uviedol:

«Podľa   §   26   ods.   3 poštového poriadku úprava   doručeniek,   ktoré si odosielateľ obstaral na vlastné náklady, musí byť zhodná s doručenkami vydanými správou spojov. Pre doporučené listy tuzemského styku s doručenkou sa môžu používať biele doručenkové obálky   vyrobené   podľa   odborovej   normy;   potlač   adresnej   strany   musí   byť   schválená výskumným ústavom spojov. Zasielacie podmienky pre úradné písomnosti s doručenkou tuzemského styku sú uvedené v prílohe č. 5.

Podľa § 27 ods. 1 poštového poriadku ak odosielateľ žiada, aby zapísanú zásielku tuzemského styku s výnimkou poštovej poukážky A dodala pošta výhradne adresátovi označí zásielku, pri balíkoch aj poštovú sprievodku, poznámkou alebo nálepkou „Do vlastných rúk“. Podľa   prílohy   č.   5   bodu   1   poštového   poriadku   táto   príloha   upravuje   odlišné podmienky   podávania   a   dodávania   úradných   písomností   s   doručenkou,   ktoré   podľa osobitného predpisu... odosielajú súdy, prokuratúry, orgány Zboru národnej bezpečnosti, štátne notárstva, hospodárska arbitráž a správne orgány; podľa bodu 2, časti vety pred bodkočiarkou   rovnakej   prílohy   úradné   písomnosti   s   doručenkou   sa   na   dopravu   poštou podávajú   v   doručenkových   obálkach   vyrobených   podľa   odborovej   normy...,   ktorých osobitná   úprava   potlače   adresne]   strany   -   doručenky   sa   ustanovuje   po   dohode   medzi Federálnym ministerstvom dopravy a spojov a zúčastnenými rezortmi; podľa bodu 3 tejto prílohy na úradné písomnosti s doručenkou sa používajú doručenkové obálky so zvislým hnedým alebo modrým pruhom, pričom farba pruhu je určujúca pre spôsob zaobchádzania so zásielkou (body 14 až 21) a podľa bodu 4 tu citovanej prílohy poštového poriadku doručenkové obálky podľa bodu 2 sú oprávnené používať tam uvedené orgány...

Napokon   podľa   prílohy   č.   5   bodu   6   vety   druhej   poštového   poriadku   úradné písomnosti s hnedým pruhom nie je dovolené označovať poznámkou „Do vlastných rúk“; podľa bodu 17 úradné písomnosti s modrým pluhom vydá pošta len adresátovi zásielky a podľa bodu 20 písomnosti sa i s doručenkou ukladajú na tri dni, pričom ak si adresát zásielku   do   troch   dní   od   jej   uloženia   nevyzdvihne,   poverený   pracovník   ju   preskúma, doručenku opečiatkuje dennou pečiatkou a popíše, oddelí ju a vráti odosielateľovi; pričom písomnosť ostane pre adresáta uložená do konca odbernej lehoty.

Pri skutočne dôslednom výklade zhora citovanej úpravy potom argumentácii žalobcu z odvolania nebolo možno prisvedčiť.

I keď príloha č. 5 poštového poriadku v úvodnom ustanovení bodu 1 za primárny účel takejto časti príslušnej vyhlášky vymedzila odlišné podmienky podávania a dodávania úradných   písomností   s   doručenkou   odosie1aných   tam   uvedenými   orgánmi,   takéto vymedzenie   účelu   nemožno   vykladať   i   ako   zákaz   používania   všetkých   zásielok predpokladaných takouto prílohou inými než takýmito osobami. Je to tak najmä preto, že podľa   takejto   úpravy   (nevedno či   zámerne   alebo   naopak   v dôsledku   nie   dosť   pozornej formulácie   jednotlivých   ustanovení)   oprávnenie   uvedené   v   bode   4   takejto   prílohy (na používanie doručenkových obálok konkrétnymi štátnymi orgánmi) sa vzťahuje výslovne len na doručenkové obálky podľa bodu 2 (čiže na obálky s osobitnou úpravou potlače adresnej strany - doručenky) a nie aj na tie podľa bodu 3 (kde je práve zmienka o farebných pruhoch na obálkach). Práve z tohto dôvodu, pre povinnosť pri obstarávaní si doručeniek na   vlastné   náklady   učiniť   len   zadosť   požiadavke   na   zhodu   takýchto   doručeniek s doručenkami vydanými správou spojov   a   napokon pre vyhotovovanie   všetkých   obálok podľa rovnakej odborovej normy tak odosielateľ odchylný od orgánov uvedených v bodoch 1 a 4 prílohy č. 5 poštového poriadku mal prakticky na výber, či pri záujme nechať si potvrdzovať   prijatie   písomnosti   na   doručenke   bude   používať   biele   doručenkové   obálky s doručenkou (na   ktoré   podľa   potreby   mohol   pripájať   i   poznámku či   nálepku o určení zásielky do vlastných rúk adresáta), alebo naopak obálky s farebnými pruhmi (u ktorých ale jestvovalo   jedno   obmedzenie,   ktorým   bolo,   že   ak   by   odosielateľ   chcel   zásielku   určiť do vlastných rúk adresáta, musel by použiť obálku s modrým pruhom - nakoľko dopĺňanie príslušnej poznámky na obálky s hnedými pruhmi poštový poriadok nedovoľoval)... I to bol dôvod, pre ktorý bolo treba v prejednávanej veci uprednostniť stanovisko žalovanej (zasadzujúcej sa za nedostatok zákazu používania obálok s farebnými pruhmi - v duchu zásady súkromného práva, že čo nie je zakázané, je dovolené).»

K námietke sťažovateľa,   či   v okolnostiach   prípadu   sa   realizoval zákonný postup doručovania tohto typu zásielky (obálkou s modrými pruhmi), krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že «u zásielky, u ktorej došlo k odmietnutiu prevzatia, totiž bolo   opodstatneným,   že   táto   sa   vrátila   zamestnávateľovi   celá;   kým   u   druhej   (najskôr uloženej i s doručenkou na tri dni a neskôr bez doručenky po zvyšok odbernej lehoty) bolo naopak logickým, že po vrátení odosielateľovi najskôr doručenky a potom i zvyšku zásielky tieto už naďalej nemohli tvoriť celok (takže absencia doručenky na kópii zásielky v spise, majúcej byť doručenej na adresu „... L.“, avšak bez úspechu jej odovzdania adresátovi aj odmietnutia jej prevzatia vrátenej zamestnávateľovi, bola prirodzenou)...

Na predchodcom žalovanej použitých obálkach (s modrým pruhom) boli totiž už ako súčasť   predtlače   vyznačené   údaje,   že   tu   ide   o   doporučenú   zásielku   do   vlastných   rúk adresáta... Práve v tomto sa inak mýlila aj odvolacím súdom vypočutá svedkyňa, pokiaľ vyslovila domnienku, že sa aj na takéto obálky dodatočne dopisovali príslušné údaje, takýto jej omyl však bol bez akéhokoľvek významu.

Pretože tak práve údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk (a nie farba obálky) bol z   hľadiska   posúdenia   spôsobilosti   zásielky   na   doručenie   spôsobom   predpokladaným ustanovením § 266a Zák. práce (ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty) rozhodujúcim, za správne a podložené v konečnom dôsledku bolo treba považovať tiež tie úvahy   súdu   prvého   stupňa   (a   i   žalovanej),   že   už   vrátenie   predchodcovi   žalovanej 15. augusta 1995 zásielky s výpoveďou adresovanej do P. na L. a neprevzatej zmarením žalobcu malo za následok doručenie žalobcovi výpovede a následné plynutie výpovednej doby, ktorá uplynula posledným dňom druhého mesiaca nasledujúceho po takomto doručení (31. októbra 1995).

Počnúc   1.   novembrom   1995   tak   žalobca   v   pracovnom   pomere   k   predchodcovi žalovanej už nebol... a nárok na náhradu mzdy za takéto obdobie mu preto nevznikol. Napadnutý   rozsudok   v takejto   časti   veci   samej,   nech   aj   s čiastočne   pochybnými dôvodmi bol preto správny a odvolací súd ho preto v takejto časti podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).».

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   posudzoval   len   z hľadiska   ústavnoprávnych   kritérií   a   ústavou (resp.   kvalifikovanými   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd.   Vzhľadom   na to   nebolo   jeho úlohou   do   detailov   preskúmať prípad z   pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   s   ústavou   (podobne   IV.   ÚS   325/08, IV. ÚS 17/2012).

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 10 Co 127/2011 zo 17. januára 2012, ústavný súd zastáva názor, že právne závery   krajského   súdu,   ktoré   vyslovil   pri   preskúmaní   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. 13 C 113/1995   zo   16.   marca   2011,   sú   vo   vzťahu   k odvolacím   námietkam   sťažovateľa primeraným spôsobom odôvodnené.

Bolo   nepochybne   v   právomoci   krajského   súdu   vyložiť   príslušné   ustanovenia Zákonníka práce o doručovaní výpovede z pracovného pomeru, ako aj poštového poriadku, na ktoré sa odvolával sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Ústavný súd konštatuje,   že   odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   v   tejto   časti   (potvrdzujúcej   rozsudok okresného súdu vo veci samej týkajúcej sa požiadavky na náhradu mzdy za obdobie počnúc 1. novembrom 1995) odôvodnil ústavne udržateľným a akceptovateľným spôsobom, keď zosumarizoval skutkové zistenia, na ktorých ho založil, uviedol, akými úvahami sa pri tom spravoval, a to v nadväznosti na § 266a Zákonníka práce [z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným týmto zákonom (ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty)], ktorý považoval v danej veci za rozhodujúci.

Vychádzajúc z dikcie označeného ustanovenia Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.   v znení   platnom   a   účinnom   v   čase   vykonania   úkonov   smerujúcich   k   rozviazaniu pracovného   pomeru   sťažovateľa   so   žalovaným)   a z   analýzy   príslušných   ustanovení poštového poriadku (§ 26 ods. 3, § 27 ods. 1, príloha č. 5 bodu 1, 6), krajský súd posúdil zistený   skutkový   stav   (vyriešenie   otázky   posledne   známej   adresy   sťažovateľa na doručovanie   výpovede   z   pracovného   pomeru,   legitímnosti   doručovania   výpovede, ustálenia začiatku a konca výpovednej doby a s tým súvisiaceho posúdenia opodstatnenosti nároku uplatneného sťažovateľom) a na tomto základe odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v časti týkajúcej sa požiadavky na náhradu mzdy za obdobie počnúc 1. novembrom 1995 potvrdil. Podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského súdu,   ktorý   sa   stotožnil   s   názorom   okresného   súdu   v   otázke   legitímneho   (právom dovoleného)   spôsobu   doručenia   výpovede   žalovaného   (jeho   právneho   predchodcu) sťažovateľovi a následného plynutia výpovednej doby, nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, takto odôvodnený záver odvolacieho súdu ústavný súd považuje za prejav nezávislého súdneho rozhodovania, ktorý akceptuje ústavné limity. Základné právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní námietok sťažovateľa nebolo jeho úlohou vysloviť názor na to, či krajským súdom uplatnený výklad bol   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   optimálny,   ale   iba   to,   či   nejde o interpretáciu   natoľko   extrémnu,   resp.   svojvoľnú,   že   by   bola   z ústavného   hľadiska neakceptovateľná   a   neudržateľná.   Rozdielny   názor   na   interpretáciu   zákonov,   prípadne podzákonných   právnych   predpisov   vo   veci   sťažovateľa   konajúcim   súdom   sám   osebe nemôže založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu.

Primárnou   úlohou ústavného súdu   v konaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy totiž nie je podávať výklad príslušných právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v posudzovanom   konaní   pred   ním   už   interpretoval   a   aplikoval.   Za   výklad   a   aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný   súd.   Výklad   právnej   normy   a   jej   uplatnenie   všeobecným   súdom   musí   byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu [v danej veci najmä Zákonníka práce, poštového poriadku a Občianskeho súdneho poriadku (§ 213 ods. 2)] je ústavne akceptovateľný, resp. či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Ústavnému súdu   preto   neprislúcha   posudzovať   zákonnosť   vydaných   súdnych   rozhodnutí za predpokladu,   že   nimi   nebolo   porušené   ústavou   zaručené   právo   či   sloboda (IV. ÚS 130/08).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 117/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2013

Aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   názor   sťažovateľa   o   porušení   jeho   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založený na tvrdení, že mu bola odopretá súdna ochrana tým, že „dovolací súd vecne dovolanie sťažovateľa neprejednal napriek tomu, že jeho dovolanie bolo z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. prípustné“.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii uplatnenej sťažovateľom v sťažnosti považuje za   potrebné   poznamenať,   že   táto   je   porovnateľná   s   argumentáciou   uvedenou   v jeho dovolaní. Najvyšší súd sa s dovolacou argumentáciou sťažovateľa zaoberal v dovolacom konaní,   pričom   v   napadnutom   uznesení   formuloval   záver,   podľa   ktorého   dovolanie sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon   č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Cdo   117/2012   a   jeho   uznesenie z 15. mája 2013,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení napadnutého   uznesenia   najprv   sumarizoval   podstatnú   časť   konania   pred   súdmi   prvého a druhého   stupňa,   ako   aj   obsah   sťažovateľom   podaného   dovolania,   pričom   uviedol,   že sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   (v   jeho potvrdzujúcej časti), ktorého prípustnosť „vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a jeho dôvody z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p... Za dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ktoré zakladajú zároveň jeho dôvodnosť v zmysle § 241 ods.   2 písm. a/ O.   s. p.,   označil prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nepreskúmateľnosť. Uviedol, že odvolací súd sa neriadil ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. napriek tomu, že v danej veci boli pre vykonanie výzvy podľa tohto ustanovenia splnené zákonné predpoklady, v dôsledku čoho došlo k odňatiu mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Ako je z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu zrejmé jednou z rozhodujúcich   otázok   ostávala   otázka   legitimity   alebo   tiež   právnej   dovolenosti doručovania. Sporným bolo, či právny predchodca žalovanej mu mohol zasielať písomnosti do vlastných rúk postupom zasielania úradných zásielok v zmysle prílohy č. 5 poštového poriadku. A práve aplikácia (citovaných ustanovení) poštového poriadku bola z hľadiska § 213 ods. 2 O. s. p. pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca. Nakoľko citované ustanovenia poštového   poriadku   neboli   pri   doterajšom   rozhodovaní   veci   použité,   odvolací   súd   bol povinný v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Odvolací súd takúto výzvu nerealizoval, preto jeho rozhodnutie zakladá odňatie mu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v rozhodujúcej   časti   potvrdil   z   dôvodu,   že napriek   rovnakému   skutkovému   stavu   vychádzal   zo   záveru   o   preukázaní,   že   v   zásielke adresovanej   mu   26.   júla   1995   na   adresu...   L.   bola   obsiahnutá   výpoveď   z pracovného pomeru   právneho   predchodcu   žalovanej.   Preto   ide   o   tzv.   prekvapivé   rozhodnutie odvolacieho súdu aj z tohto aspektu. Ako účelové odmietol snahy odvolacieho súdu založiť záver o preukázaní doručenia mu výpovede tzv. presunom dôkazného bremena, ktoré podľa jeho názoru založili porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tým aj § 237 písm.   f/   O.   s.   p...   Odvolací   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   ani   nezaoberal skutočnosťou,   či   bolo   preukázané   splnenie   všetkých   podmienok   vzniku   fikcie   v   zmysle § 266a   ods.   3   Zákonníka   práce   za   použitia   príslušných   ustanovení   poštového   poriadku a teda ani či fikcia doručenia výpovede v danom prípade nastala. Nijako sa nevysporiadal ani s jeho námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ani so svojimi opačnými závermi uvedenými v uznesení z 31. mája 2010...“.

Vychádzajúc z obsahu dovolania, najvyšší súd formuloval na základe skutkového stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací...   skúmal   najskôr,   či   tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je prípustné...

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, vo výroku ktorého súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa aj otázkou,   či   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   O.   s.   p...   Vady   konania   podľa ustanovenia   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O.   s.   p.   žalobca   nenamietal   a   ich   existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd.

Vychádzajúc   z   obsahu   dovolania,   v   ňom   zvolenej   argumentácie   a   vytýkaných nedostatkov,   dovolací   súd sa osobitne zameral na   skúmanie otázky,   či   postupom   alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu výroku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že   konanie   je   skutočne   takouto   vadou   zaťažené   t.   j.,   že   nastali   skutočnosti   v   dôsledku ktorých   vada   vznikla   (prejavila   sa)   resp.   nebola   odstránená   v   postupe   rozhodnutí odvolacieho súdu.“

K   námietke   sťažovateľa,   že   odvolací   súd   si   nesplnil   povinnosť   vyplývajúcu   mu z § 213 ods. 2 OSP a nevyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k aplikácii príslušných ustanovení   poštového   poriadku,   ktoré   neboli   pri   doterajšom   rozhodovaní   použité   a   sú pre rozhodnutie v danej veci rozhodujúce, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Podľa § 213 ods. 2 O. s. p. ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Citované ustanovenie teda v prípade, ak odvolací súd uvažuje, že svoje rozhodnutie založí na aplikácii iného právneho predpisu ( na inom právnom dôvode), ako súd prvého stupňa, vyžaduje dať možnosť účastníkom konania vyjadriť sa k použitiu tohto ustanovenia. Musí ísť pritom o právny predpis, ktorý pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý a ktorý je pre rozhodnutie veci rozhodujúci.

Z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva,   že   žalobca   sa   v   konaní   domáhal   nároku na náhradu   mzdy   z   trvajúceho   pracovného   pomeru   pre   prekážky   v   práci   na   strane zamestnávateľa podľa § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Vychádzal pritom z tvrdenia, že mu výpoveď z pracovného pomeru (z 25. júla 1995) daná právnym predchodcom žalovanej podľa   §   46   ods.   1   písm.   f/   Zákonníka   práce   nebola   v   súlade   s   ustanovením   §   266a Zákonníka   práce   doručená.   Súd   prvého   stupňa   na   základe   zisteného   skutkového   stavu dospel   k   záveru,   že   výpoveď   bola   žalobcovi   doručená   spôsobom   predpokladaným ustanovením   §   266a   Zákonníka   práce   a   jeho   pracovný   pomer   u   právneho   predchodcu žalovanej   skončil   uplynutím   výpovednej   doby   (začala   plynúť   1.   septembra   1995)   dňom 30. októbra 1995. Na základe toho dospel následne aj k záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobcom titulom náhrady mzdy. Odvolací súd úvahy prvostupňového súdu vedúce k záveru o doručení výpovede žalobcovi a následnom plynutí výpovednej doby a jej uplynutí dňom 31. októbra 1995 považoval za správne a podložené, pričom konštatoval, že z hľadiska posúdenia spôsobilosti zásielky na doručenie spôsobom predpokladaným § 266a Zákonníka práce (ktorýmkoľvek v ňom uvedeným spôsobom za účasti pošty) je rozhodujúci údaj, že sa má doručovať do vlastných rúk (nie farba obálky). K potvrdeniu správnosti záveru o skončení pracovného pomeru žalobou pristúpil odvolací súd po analýze citovaných ustanovení poštového poriadku, prezentovaných žalobcom v jeho odvolaní v rámci námietok týkajúcich sa vzniku fikcie doručenia mu výpovede, ku ktorému sa žalovaná vyjadrila. Teda nešlo   o   ustanovenia   právneho   predpisu   použité   až   odvolacím   súdom   a   napokon   ani o ustanovenia   pre   rozhodnutie   veci   rozhodujúce.   Rozhodujúca   bola   až   aplikácia ustanovenia § 266a Zákonníka práce t. j. právny záver (vyplývajúci zo zisteného skutkového stavu), či nastali účinky doručenia výpovede žalobcovi týmto ustanovením predpokladané a následne z neho vyplývajúci záver o opodstatnenosti uplatňovaného nároku. Preto tým, že odvolací   súd   účastníkov   nevyzval,   aby   sa   k   použitiu   ustanovení   poštového   poriadku vyjadrili, neodňal im možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“

K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšší súd uviedol:

„Po   preskúmaní   veci   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   vo   svojej   celistvosti   a   nádväznosti   spĺňajú   uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.   Prijatý záver o skončení pracovného pomeru žalobcu u právneho predchodcu   žalovanej   vychádzajúci   zo   záveru   o   doručení   mu   výpovede   a   vedúci k zamietnutiu žaloby stručne, ale jasne a zrozumiteľne odôvodnil.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   po   opísaní   priebehu   konania,   stanovísk procesných strán, obsahu odvolania a vyjadrenia žalovanej vzhľadom na určité výhrady vo vzťahu   k   celkovej   bezchybnosti   preskúmateľného   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa (za zjavne   účelovú   považoval   námietku   jeho   nepreskúmateľnosti)   z   hľadiska   jeho presvedčivosti   a potreby   dôsledného   vysporiadania   sa   so   všetkými   pre   posúdenie   veci relevantným otázkami, podrobne a obšírne rozobral skutkové a právne okolnosti danej veci. Z týchto vyvodil správnosť záverov prvostupňového súdu, ktoré boli dôvodom prečo jeho rozhodnutie (v napadnutej časti) ako vecne správne potvrdil. V rámci nich sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu vo vzťahu k naplneniu fikcie doručenia mu výpovede aj z hľadiska aplikácie citovaných ustanovení poštového poriadku, na ktoré v odvolaní poukázal. Zhodne so   súdom   prvého   stupňa   potom   uzavrel,   že   po   doručení   výpovede,   ktoré   zodpovedalo kritériám predpokladaným ustanovením § 266a Zákonníka práca začala plynúť výpovedná doba od 1. septembra 1995 a jej uplynutím 31. októbra 1995 došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u právnej predchodkyne žalovanej, čo viedlo k záveru o neopodstatnenosti ním uplatneného nároku na náhradu mzdy (od 1. novembra 1995). Preto možno uzavrieť, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dôsledne a zrozumiteľne vysvetľujúce skutkový a právny základ rozhodnutia t. j. prečo (pri zohľadnení ktorých skutočností a akom ich právnom   posúdení)   bol   správny   výrok   o   zamietnutí   žaloby   v   časti   uplatneného   nároku na náhradu mzdy od 1. septembra 1995, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Preto postupom a samotným rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať to, že odvolací súd nerozhodol (a neodôvodnil svoje rozhodnutie) podľa požiadavky žalobcu.“

K   námietke   nesprávneho   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov   a   nesprávnych skutkových záverov (vo vzťahu k doručovaniu výpovede), ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý   z   vykonaných   dôkazov,   môže   byť   jeho   rozhodnutie   vecne   nesprávne,   no   táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (pre   úplnosť   treba   uviesť,   že   nesprávne   vyhodnotenie   vykonaných   dôkazov   nie   je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné... Tzv.   iné   vady   konania   (t.   j.   procesné   vady,   ktoré   na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom   nesprávne   rozhodnutie   súdu)   a   nesprávne   právne   posúdenie   veci   sú   síce relevantnými   dovolacími   dôvodmi,   samé   osebe   však   prípustnosť   dovolania   nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (o aký prípad išlo v danej vecí), nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiž podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje.

Keďže   v danej   vecí   nebolo   dovolanie   procesne   prípustné,   nemohol   dovolací   súd pristúpiť   k   preskúmaniu   správnosti   právneho   posúdenia   veci   súdmi   nižších   stupňov (všetkými senátmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.) a zaoberať   sa   tzv.   inými   vadami   konania   namietanými   v   dovolaní.   Aj   pokiaľ   dovolateľ namietal nesprávnosť skutkových zistení, tieto by mohli prípadne zakladať ( len) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej   praxi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol   považovaný   za   dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., pretože ním nie je znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania ). Vadu tejto povahy však možno namietať iba v procesne prípustnom dovolaní ( čo nebol daný prípad).“

Na   základe   citovanej   argumentácie   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že „v   danom prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   238   O.   s.   p.,   ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu v napadnutej časti z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti   dovolania,   nebol   povinný   vecne   preskúmať v   ňom   (ako   aj   v   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu) obsiahnuté argumenty sťažovateľa o dôvodnosti jeho nároku. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa založená na tvrdení, že napadnuté uznesenie   je   nepreskúmateľné,   keďže   dovolací   súd   v   ňom   neodpovedal   na   jeho   vecné argumenty   týkajúce sa   otázky   podmienok vzniku   nároku   sťažovateľa na náhradu   mzdy z dôvodu neplatnej výpovede z pracovného pomeru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že závery najvyššieho súdu odvodené z dikcie § 213 ods. 2 OSP zakladajú „absolútnu arbitrárnosť“ rozhodnutia, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom uznesení cituje označené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti so svojím záverom, podľa ktorého odvolací súd pristúpil k potvrdeniu správnosti   záveru   o skončení   pracovného   pomeru   sťažovateľa   po   analýze   príslušných ustanovení   poštového   poriadku   prezentovaných   sťažovateľom   v   jeho   odvolaní   v   rámci námietok   týkajúcich   sa   vzniku   fikcie   doručenia   mu výpovede,   ku   ktorému   sa   žalovaná vyjadrila.   V   danom   prípade   nešlo   teda   o   ustanovenia   právneho   predpisu   použité   až odvolacím súdom a napokon ani o ustanovenia pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ústavný súd zastáva názor, že takýto postup nemožno považovať za porušenie ústavnoprávnych princípov vyplývajúcich zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu, keďže   v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   vyjadriť   na   pojednávaní,   ktoré   nariadil odvolací súd, ku všetkým skutkovým okolnostiam, ktoré vyšli dokazovaním pred súdom prvého stupňa najavo, ako aj k argumentácii druhej procesnej strany, a nedošlo tak ani k odopretiu možnosti prieskumu správnosti akýchkoľvek skutkových zistení relevantných v danej veci.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom, v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec neboli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   Cdo   117/2012 z 15. mája 2014   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   (z   už   uvedených   dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2014