znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 711/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn. Rvp 1670/2015 až sp. zn.   Rvp   1673/2015   a   sp.   zn.   Rvp   3223/2015   až   sp.   zn.   Rvp   3227/2015   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne   a Krajského   súdu   v Košiciach,   ako   aj   im   predchádzajúcim   postupom a uzneseniami   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom,   Okresného   súdu   Považská Bystrica, Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Trebišov a Okresného súdu Prievidza a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp.   zn.   Rvp   986/2015,   sp.   zn.   Rvp   1670/2015   až   sp.   zn.   Rvp   1673/2015   a   sp.   zn. Rvp 3223/2015 až sp. zn. Rvp 3227/2015 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 229/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) boli   v priebehu roka 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vedené   pod   sp.   zn. Rvp   229/2015,   sp.   zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn. Rvp   1670/2015   až   sp.   zn.   Rvp   1673/2015   a   sp.   zn.   Rvp   3223/2015   až   sp.   zn. Rvp 3227/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie   základného   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a spravodlivý   proces   podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami Krajského   súdu   v Trenčíne   a Krajského   súdu   v   Košiciach (ďalej   lej   „krajské   súdy“; uznesenia   krajských   súdov   sú   uvedené   v prílohe   č.   1   tohto   uznesenia),   ako   aj   im predchádzajúcim   postupom   a   uzneseniami Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom, Okresného súdu Považská Bystrica, Okresného súdu Trenčín,   Okresného súdu Trebišov a Okresného   súdu   Prievidza (ďalej   len   „okresné   súdy“;   uznesenia   okresných   súdov   sú uvedené v prílohe č. 1 tohto uznesenia).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili sťažovateľkou zvoleného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekučných   konaní,   uzneseniami   okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené. Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   tieto   uznesenia   okresných   súdov   potvrdené uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej nebolo umožnené vyjadriť sa aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresných   súdov   podľa   tvrdenia   sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka   v   úvode   svojich   sťažností   poukázala   na   to,   že „všeobecné   súdy postupovali   v   priamom   rozpore   so   záväznou   interpretáciou   práva   EU   obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 sp.zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré   sťažovateľovi   priznáva   právo   EÚ,   tak   ako   je   garantovaná   článkom   47   Charty základných   práv   Európskej   únie.“,   a to   v dôsledku   toho,   že „(a)   vôbec   neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vyjadriť   sa   s účelom   ovplyvniť   súdne   rozhodnutie,   (d)   vôbec neumožnili   sťažovateľovi   vykonať   jeho   majetkové   právo   dopytom   na   povinného   o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky“.

V sťažnostiach sťažovateľka ďalej tvrdí, že postupom okresných súdov v napadnutých konaniach   a   napadnutými   uzneseniami   boli   porušené „...   1)   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd...,   3)   právo   vlastniť   majetok zaručené   čl. 20   ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1 Protokolu   č. 1 k   Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie   ustanovený čl. 12   ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S   poukazom   na   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané   skôr,   ako   bolo   citované   ustanovenie   súčasťou   Exekučného   poriadku   (t.   j.   pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom   rozhodovala   na   základe   správneho   a   adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“.

V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   namieta, že   «súd   sa   nijako   nevysporiadal s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   a   nijako   nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu,   teda   aby   v jeho   mene   uznal   dlh   do   výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17   a   čl. 47   Charty   základných   práv   EÚ...   S   poukazom   na   vyššie   uvedenú   právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru   Európskej   únie   sa   na   základe   článku   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie predkladajú prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je   legitímne   schopný   vykonávať   úkony   smerujúce k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o   veci   s   tým,   že   výsledkom   takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do   situácie   ako   by   bol   exekučný   titul   zrušený.   Je   dôležité   pripomenúť,   že   k   takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajských súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl. 1   Protokolu   č. 1 k Dohovoru;“. Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajské súdy «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a   svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a čl. 47 charty postupom a uzneseniami okresných súdov, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty postupom   a uzneseniami   krajských   súdov,   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov   a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajských   súdov   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností,   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 229/2015, sp. zn. Rvp 681/2015, sp. zn. Rvp 682/2015, sp. zn. Rvp 967/2015, sp. zn. Rvp 986/2015, sp. zn. Rvp 1670/2015 až sp. zn. Rvp 1673/2015 a   sp. zn. Rvp 3223/2015 až sp. zn. Rvp 3227/2015 týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov uvedených v prílohe   č.   1   tohto   uznesenia   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú   použila   v tisíckach   predošlých   sťažností,   ktorými   sa   ústavný   súd   už   zaoberal v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov,   a ktoré skončili   odmietnutím   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   na   ich   prerokovanie   (v častiach   týkajúcich   sa rozhodnutí   okresných   súdov),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti   (v   častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice a   rozsudku   rozhodcovského   súdu),   ako   aj   na   ostatné   skutkové   okolnosti,   ktoré   boli podstatné pre závery všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím   na   totožnosť   tak   osoby   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   použitej právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté   dôvody   odmietnutia.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn. I. ÚS 509/2013 zo 7. augusta 2013, sp. zn. II. ÚS 394/2013 z 10. júla 2013, sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013 alebo sp. zn. III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013 a v nich citovaná prejudikatúra, ale aj sp. zn. II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013,   sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013 a sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku   čoho   pristúpil   k odmietnutiu   týchto   sťažností   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   ich   prerokovanie   (v   častiach týkajúcich   sa   uznesení   okresných   súdov),   resp.   z dôvodu   ich   zjavnej   neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa uznesení krajských súdov).

V   závere   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   namietala   voči   postupu a uzneseniam okresných súdov vydaným po 9. auguste 2012, že v postupe podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku okresné súdy nevykonali   pojednávanie;   táto   podmienka   vyplývala   z v tom   čase   platného   a účinného Exekučného poriadku [t. j. v znení novelizácie Exekučného poriadku zavedenej zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s účinnosťou od 9. augusta 2012]. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajských súdov, ktorými krajské súdy potvrdili uznesenia   okresných   súdov   o   zastavení   exekúcie,   vyplýva,   že   uvedenú   námietku sťažovateľka   neuplatnila   v odvolacom   konaní.   Uvedené   potvrdzuje   i skutočnosť,   že vo vzťahu k postupu a uzneseniam krajských súdov sťažovateľka v samotnej sťažnosti ani nenamietala a nedeklarovala, že uvedenú námietku v odvolacích konaniach uplatnila a že sa krajské súdy s touto nevysporiadali a nepreskúmali na jej základe postup okresných súdov v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,   resp.   sťažovateľka   v sťažnosti   nenamietala   v tejto   súvislosti   porušenie   svojich ústavných práv postupom a uzneseniami krajských súdov. Ústavný súd preto konštatuje, že hoci sťažovateľka z formálneho hľadiska vyčerpala možnosť podania riadneho opravného prostriedku   –   odvolania,   z   hľadiska   materiálneho   túto   možnosť   v súvislosti   s uvedenou námietkou nevyužila, pretože ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní pred   všeobecným   (krajským)   súdom,   ale   až   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu jej námietky nedošlo   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   a   preto   vôbec   neprichádzal   do úvahy prípadný   postup   ústavného   súdu   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Tieto skutočnosti boli dôvodom odmietnutia predmetných sťažností v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015

Príloha k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 711/2015

Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 431/2009 z 29. júla 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 CoE 134/2014 z 3. decembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1607/2008 zo 4. decembra 2013Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 155/2014 z 26. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1360/2008 zo 4. decembra 2013Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 331/2014 z 18. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 384/2009 z 21. februára 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 176/2014 z 27. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4 Er 1850/2008 z 21. februára 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 CoE 156/2014 z 10. decembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 3451/2014 zo 6. októbra 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13 CoE 141/2014 z 26. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 3514/2003 z 15. júla 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 328/2014 z 18. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er 786/2008 z 13. augusta 2012Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 25/2013 z 26. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 59 Er 2379/2006 z 13. augusta 2012Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 28/2013 z 26. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9 Er 565/2009 z 23. augusta 2013Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 188/2014 z 27. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 15 Er 885/05 z 10. júna 2013Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 128/2013 z 18. novembra 2013

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 23 Er 3318/2003 z 9. júla 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 CoE 118/2014 z 5. novembra 2014

Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 10 Er 82/2007 zo 7. apríla 2014Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 157/2014 z 11. novembra 2014Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 Er 1657/2008 z 15. mája 2013Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 8 CoE 249/2013 z 5. novembra 2014