znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 711/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   G.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Petrom   Peružekom,   Radlinského   1,   Hlohovec,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sp 31/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2014 doručená sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sp 31/2013 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa v namietanom konaní návrhom doručeným krajskému súdu 15. februára 2013 domáhal preskúmania rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Bratislave č. k. 2630/04, Zn.: R3-6308/12/1464/07/MBE z 30. novembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že od doručenia návrhu „neboli vykonané žiadne úkony súdu a preto som písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu vec urgoval dňa 09.01.2014... Vec urgoval aj samotný sťažovateľ dňa 17.01.2014, pričom na uvedenú urgenciu   odpovedal   podpredseda   Krajského   súdu   Bratislava   dňa   11.02.2014...,   ktorý uviedol,   že   predmetná   sťažnosť   je   dôvodná.   Napriek   tejto   okolnosti   súd   však   termín pojednávania   neurčil   a   ani   nevykonal   žiaden   úkon   a   z   tohto   dôvodu   som   vec prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   urgoval   dňa   23.07.2014...   Nie   je akceptovateľné, aby uvedenú právnu vec nebolo možné rozhodnúť po uplynutí 1,5 roka, pričom ani skutkovo ani vecne nejde o právne zložitú vec. Opätovne uvádzam, že zo strany sťažovateľa neboli podniknuté žiadne úkony, ktoré by odôvodňovali vzniknuté prieťahy v predmetnom konaní a uvádzam, že zo strany sťažovateľa nedošlo k žiadnym prieťahom, nakoľko bol aktívny a svojimi podaniami sa dožadoval rozhodnutia v uvedenej veci.“.

Podľa názoru sťažovateľa nečinnosťou krajského súdu v namietanom konaní, resp. zdĺhavým rozhodovaním v jeho veci došlo k porušeniu ním označených práv, pričom ďalej uvádza: „Nečinnosť súdu resp. nedostatočná rýchlosť konania súdu v tomto konaní môže mať závažné následky pre sťažovateľa. Takouto nečinnosťou súdu preto sťažovateľovi môže vzniknúť   škoda,   ktorú   mu   nik   neuhradí.   Uvádzam,   že   v   zmysle   Dohovoru,   musí   súd poskytovať efektívnu ochranu práv, čo vzhľadom na dĺžku predmetného súdneho konania sa javí sťažovateľovi ako pohŕdanie jeho právami a slobodami.“

Sťažovateľ   zároveň   žiada   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume   3   320   €,   ktoré   odôvodňuje   tým,   že   v   namietanom   konaní „súd   nezabezpečil a neposkytol ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej neistoty“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sp 31/2013 porušil právo O.   G.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   Bratislava   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Sp 31/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. G. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 Eur, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. O. G. sa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 Eur, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Petra Peružeka do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sp   31/2013   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Sp   31/2013,   ktorý   si   ústavný   súd   pre   účel predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal,   vyplýva,   že   namietané   konanie   začalo 15. februára   2013   predložením   administratívneho   spisu   spolu   s   opravným   prostriedkom sťažovateľa   krajskému   súdu.   V   priebehu   konania   sťažovateľ   podal   20.   januára   2014 predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   namietanom   súdnom   konaní. Podpredsedníčka   krajského   súdu   v   odpovedi   na uvedenú   sťažnosť   z 11.   februára   2014 (sp. zn.   Spr   2016/2014)   konštatovala   jej   dôvodnosť   spôsobenú   okolnosťami   objektívnej povahy „so zreteľom na množstvo vecí pridelených na vybavenie do oddelenia 4 Sp, spôsob ich   vybavovania   podľa   poradia,   okrem   vecí   prednostných   v   zmysle   zákonnej   úpravy a rozvrhu práce súdu, ako aj na personálnu vyťaženosť sudcov, pričom tieto skutočnosti majú   nemalý   vplyv   na   rýchlosť   konania   v   predmetnej   veci   a   sú   objektívnym   dôvodom neprimeranej   dĺžky   súdneho   konania“. Súčasne   uviedla,   že   vec   sťažovateľa „bude prevedená   do režimu   sledovania   vecí   podpredsedníčkou   krajského   súdu   za   účelom zabránenia   vzniku   ďalších   prieťahov   v   konaní“.   Podľa   zistení   ústavného   súdu v namietanom konaní bolo 1. októbra 2014 krajským súdom meritórne rozhodnuté, a to rozsudkom, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie správneho orgánu.  

Z uvedeného vyplýva, že namietané konanie pred krajským súdom od predloženia administratívneho   spisu   spolu   s   opravným prostriedkom   sťažovateľa   až do   meritórneho rozhodnutia trvalo približne poldruha roka. Aj napriek skutočnosti, že do podania sťažnosti predsedovi krajského súdu sa namietané konanie skutočne vyznačovalo prieťahmi, tak ako to   tvrdil   sťažovateľ,   a   potvrdila   to   i   podpredsedníčka   krajského   súdu   v   odpovedi na sťažnosť,   podanie   sťažnosti   predsedovi   krajského   súdu   sa   v   danom   prípade   ukázalo účinným prostriedkom nápravy. Krajský súd vo veci následne 27. júna 2014 nariadil termín pojednávania a 1. októbra 2014 (aj keď ešte nie právoplatne) meritórne rozhodol.

S   ohľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a   v   súlade   so   svojou   doterajšou rozhodovacou   činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup krajského súdu   v označenom   konaní po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na ďalšie konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014