znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 710/2015-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2015 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Mikušom,   Advokátska   kancelária,   V. P. Tótha   1081/17,   Zvolen,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2013 a jeho rozsudkom z 5. februára 2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 592/2015-201 z 30. júla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   117/2013   a jeho   rozsudkom z 5. februára   2015   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“),   ako   aj postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 592/2015 a jeho rozsudkom z 30. júla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“; spolu aj „napadnuté rozsudky“).

2.   Zo   sťažnosti vyplýva,   že sťažovateľ   sa   na okresnom súde domáhal zaplatenia finančnej čiastky vo výške 46 471,49 eur z titulu poskytnutej pôžičky žalovanej. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   proti   napadnutým   rozsudkom   uviedol   túto argumentáciu: „Tvrdím, že postupom Okresného súdu vo Zvolene v právnej veci vedenej pod sp. zn. 16C/117/2013 v spojení s konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/592/2015 bolo porušené moje základné ľudské právo vlastniť majetok a právo na jeho súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, článku I. Dodatkového dohovoru   k dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd,   článku   46   ods.   1,   Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Do pojmu majetku patria veci, práva a pohľadávky... Nemôžem preto súhlasiť s tým, že   súdy   zjavne   nadradili   sporné   majetkové   práva   žalovanej   nad   mojim   legitímnym majetkovým právom, keď vôbec nevzali v úvahu skutkový a právny stav, resp. dokazovania za účelom náležitého zistenia skutkového stavu vôbec nevykonal. Týmto v podstate bol narušený aj princíp rovnosti účastníkov konania a princíp jeho kontradiktórnosti (rovnakú právnu ochranu)....

Za   porušujúce   základné   práva   a   slobody   možno   v   konaní   o   ústavnej   sťažnosti považovať   prípady,   v   ktorých   nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   je   spätá s konkurenciou   noriem   tohto   práva,   prípadne   konkurenciou   interpretačných   alternatív, v ktorých   sa   odráža   kolízia   ústavných   princípov,   ako   aj   prípady   svojvoľnej   aplikácie jednoduchého práva....

Aj z tohto pohľadu postup nielen Okresného súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/117/2013 ale aj postup odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co/592/2015 je v zrejmom rozpore s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. IIÚS 31/04, ktorý stanovil, že výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, alebo brániť v uplatnení základného práva.

Prípadná medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo neporušoval, ale naopak garantoval. Obsah práva na spravodlivý súdny proces spočíva najmä v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jednou zo súčastí spravodlivého súdneho konania, je princíp rovnosti postavenia účastníkov.

Podľa   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   II.   ÚS   35/01-31,   žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní   práv,   alebo   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní vo veci.

Okresný   súd   vo   Zvolene   v   napádanom   konaní   sa   ani   týmto   právnym   názorom Ústavného súdu dostatočne neriadil, keď začal po zmene zákonného sudcu a potom, čo žalovaná   nevedela   uniesť   dôkazné   bremeno,   prikladať   najväčší   význam   nesprávnej interpretácii,   resp.   výkladu   jednotlivých   zákonných   ustanovení,   na   ktoré   som   neustále poukazoval a poukazujem. Pokiaľ by bol vyhovel mojim návrhom na dokazovanie a pokiaľ by prebehlo spravodlivé súdne konanie, nemusel by podľa môjho názoru tento nezákonný stav vzniknúť. Takto zvýhodnil sporovú protistranu tým, že jej poskytol neprimeranú súdnu ochranu majetku, t.j. mojej oprávnenej pohľadávky, ktorá jej zo zákona nepatrí.... Taký výklad, že súd vykoná len tie dôkazy, ktoré bude považovať za vhodné, je nesprávny a scestný a to najmä pokiaľ sa mal ich vykonaním náležite zistiť skutkový stav veci. Z tohto dôvodu by išlo o ľubovôľu v postupe súdu, ktorý sa prieči v širšom slova zmysle princípom zakotveným v Ústave Slovenskej republiky.“

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:„Okresný   súd   vo   Zvolene   postupom   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16C/117/2013 v spojení   s   konaním   vedeným   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 16Co/592/2015 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na   ochranu   jeho   majetku   podľa   článku   20   ods.   1,   Ústavy Slovenskej republiky, článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušuje   sa   rozsudok   Okresného   súdu   vo   Zvolene   zo   dňa   5.2.2015   pod   sp.   zn. 16C/117/2013-155 a Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2015 pod sp. zn. 16Co/592/2015-201.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov jeho právneho zastúpenia...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

6.   Bez   potreby   bližších   doktrinálnych   záverov   k označeným   ústavným   právam sťažovateľa   je   potrebné   konštatovať,   že   sťažnosť   nespĺňa   zákonom   o ústavnom   súde predpísané náležitosti.

7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

8.   Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   ústavných   práv   sťažovateľa   postupom a napadnutými   rozsudkami   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažnosti absentuje   prezentovanie   súvislostí   k porušeniu   ústavných   práv   konkrétnymi   právnymi závermi   všeobecných   súdov   obsiahnutými   v napadnutých   rozsudkoch.   Odôvodnenie sťažnosti tak nedáva poznať, aké závery všeobecným súdom sťažovateľ vytýka.

9.   Sťažovateľ   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   avšak   ku   svojej sťažnosti   nepriložil   kópie   napadnutých   rozsudkov   všeobecných   súdov   (podmienka vyplývajúca z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

10. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015