znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 710/2014-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej spoločnosti MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41,   Banská   Bystrica,   za   ktorú   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Roman   Kašuba,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., a obchodnej spoločnosti MED – ART, spol. s r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a obchodnej spoločnosti MED – ART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Nc   9/2014 z 20. marca 2014, ktorou žiadajú vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľov na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovatelia sú ako žalovaní účastníkmi konania vedeného pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 120/2010, v ktorom sa proti nim siedmi žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do dedičstva po neb. A. T. a neb. M.   K.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   C   120/2010-498   z 19. februára   2013   žalobe o určenie vlastníckeho práva žalobcov vyhovel, zamietol návrhy sťažovateľov na prerušenie konania   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného   na Krajskom   súde   v   Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   23   S   1/2013   a na prerušenie   konania   do právoplatného rozhodnutia veci ústavným súdom a zaviazal sťažovateľov na náhradu trov konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom   je   odvolacie konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 16 Co 249/2013.

Sťažovatelia   vzniesli   v   tomto   odvolacom   konaní   podaním   z   27.   februára   2014 námietku   zaujatosti   voči   sudcovi   Š.   B.,   predsedovi   senátu,   v   ktorej   tvrdili,   že   majú pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho negatívny pomer k JUDr. Romanovi Kašubovi, advokátovi   a   konateľovi   Advokátskej   kancelárie   Kašuba,   s. r. o.,   ktorá   ich   v   konaní zastupuje. V námietke zaujatosti namietali procesný postup okresného súdu i krajského súdu,   ktorý   je dôsledkom   práve   tohto   negatívneho   pomeru   k ich   právnemu zástupcovi. Poukázali na to, že sudca Š. B. má priateľský vzťah k bývalému predsedovi krajského súdu a sudcovi Ľ. B., na ktorého podal ich právny zástupca sťažnosť, ktorá bola predsedom krajského súdu J. B. vyhodnotená ako dôvodná s tým, že zvažuje vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči tomuto sudcovi. Ďalej poukázali na to, že sudca Š. B. má nepriateľský vzťah k sudkyni krajského súdu M. S. a k sudcovi rovnakého súdu J. B., pričom právny zástupca sťažovateľov je aj právnym zástupcom M. S., s ktorou má blízky priateľský vzťah, a J.   B.   Tieto   skutočnosti,   o ktorých   sa   dozvedeli   17.   februára   2014,   sa   podľa   názoru sťažovateľov prenášajú aj na ich právneho zástupcu v tomto konaní, narúšajú ich dôveru a nezávislosť, nestranné, spravodlivé a zákonné rozhodovanie Š. B.

Najvyšší   súd   ako   súd   nariadený   o   vznesenej   námietke   zaujatosti   sťažovateľov rozhodol   uznesením   sp.   zn.   1   Nc   9/2014   z   20.   marca   2014   tak,   že   sudca   Š.   B. z rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 249/2013 vylúčený nie je.Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 2. júna 2014.Sťažovatelia sťažnosť na porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 odôvodnili tým, že toto rozhodnutie je „nesprávne, je v rozpore s ústavou a judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 462/2011, III. ÚS   105/2011,   III.   ÚS   36/2011)“ a   je   navyše   aj „nedostatočne   odôvodnené“,   teda nepreskúmateľné, „keď Š. B. sám uviedol, že k M. S. mal negatívny vzťah a bol vylúčený z konaní,   v   ktorých   vystupovala   ako   účastníčka   a   zmenu   svojho   vzťahu   k   nej   k   menej intenzívne   negatívnemu   až   ľahostajnému   bližšie   neodôvodnil,   pričom   sťažovatelia poukazujú na prejav tohto negatívneho vzťahu aj vo vzťahu k ich právnemu zástupcovi v nezákonnom postupe krajského súdu ako súdu odvolacieho v ich veci, ktorý je zrejmý už len zo samotného súdneho spisu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   namietali   porušenie   označených základných práv uznesením najvyššieho súdu ako súdu nadriadeného sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014, ktorý rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľmi tak, že sudca Š. B. nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 249/2013.

Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 1 Nc 9/2014 z 20. marca 2014 odôvodnil takto:«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu   -   predsedu   senátu   krajského   súdu   z   aspektu existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca   vylúčený   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému   prístupu   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   a   tiež   predísť   možnosti neobjektívneho   rozhodovania.   Cieľu   sledovanému   uvedeným   ustanovením   zodpovedá   aj právna úprava skutočnosti,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to:

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo

3. k   zástupcom   účastníkov   konania,   ktorý   vzťah   by   bol   založený   na   pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom,   ktorý   by   pri   všetkej   možnej   snahe   o   správnosť   rozhodnutia   ovplyvnil   jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15   O.   s.   p.).   Obsahom   práva   na   prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   nie   je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98. II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne   a   z   naozaj   závažných   dôvodov,   ktoré   mu   celkom   zjavne   bránia   rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v   konkrétnej   situácii   je   nutné   prihliadať   aj   na   rozsiahlu   a   inštruktívnu   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   a   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu   ku   konkrétnemu   prípadu   a   k   účastníkom   konania,   prípadne   k   ich   zástupcom. Významné   z tohto   hľadiska   je,   čo   si   sudca   myslel   pro   foro   interno.   Pri   subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie   nedostatku   subjektívnej   nestrannosti   vyžaduje   judikatúra   ESĽP   dôkaz   o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa   subjektívneho   stanoviska   sudcu,   ale   podľa   objektívnych   symptómov.   Práve   tu   sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký   aj   objektívne   javiť   (Delcourt   proti   Belgicku).   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci   a k účastníkom   konania,   resp.   aj   k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či je objektívne oprávnená obava účastníka konania (to isté platí u oznámenia zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený). Treba rozhodnúť v každom   jednotlivom   prípade,   či   povaha   a   stupeň   vzťahu   sú   také,   že   prezrádzajú nedostatok nestrannosti (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či obavu z nedostatku nezaujatosti   treba   mať   za   relevantnú.   Relevantnou   je   len   taká   obava   z   nedostatku nestrannosti,   ktorá   sa   zakladá   na   objektívnych,   konkrétnych   a   dostatočne   závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo   aj   len   tieň   pochybnosti   na nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova   zmysle   sú   vzťahmi   vzájomného   pôsobenia,   kontaktu   a   interakcie   medzi   členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter   a   intenzitu,   že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania   sa   sudcu)   existujú   preukázateľne   skutočnosti,   ktoré   môžu   spôsobiť   vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený   dôvod   na   obavu,   že   konkrétny   sudca   je   nestranný,   je   stanovisko   osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Vychádzajúc z vyjadrenia predsedu senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B., z ktorého vyplýva, že nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom konania a ani k advokátovi JUDr.   Romanovi   Kašubovi,   ktorého   ani   osobne   nepozná,   keď   ani   ďalší   obsah   spisu z objektívneho   hľadiska   nezakladá   žiadne   pochybnosti   o   nezaujatosti   predsedu   senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B., Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný   dôvod   v   zmysle   § 14   ods.   1   O.   s.   p.,   ktorý   by   menovaného   vylučoval z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Nadriadený súd zároveň pripomína, že sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný   vykladať   podľa   svojho   najlepšieho   vedomia   a   svedomia;   rozhoduje   nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (porovnaj § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu treba o. i. vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci (celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí).

Pre   vylúčenie   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ako   Najvyšší   súd Slovenskej republiky už neraz zdôraznil, nie je postačujúca samotná domnienka účastníka konania o možnej neobjektívnosti sudcu. Tvrdenie odporcov 1/ a 2/ o negatívnom vzťahu predsedu   senátu   k   JUDr.   Romanovi   Kašubovi,   ktorý   by   mal   vyplývať   (byť   odvodený) z negatívneho   vzťahu   predsedu   senátu   k M.   S.   a J.   B.,   vyjadruje   iba   subjektívny   názor (úvahu) odporcov 1/ a 2/. Z obsahu spisu vrátane vyjadrenia predsedu senátu Š. B. nemožno vyvodiť   žiadne objektívne existujúce zákonné dôvody pre jeho vylúčenie.   Základom pre vylúčenie sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod (porovnaj § 14 ods. 1 O. s. p.). Vzťah medzi sudcami a advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je založený na profesionalite. Chýba   tu   preto   objektívny   základ   pre   konštatovanie   zaujatosti.   Rámec   týchto   vzťahov neprekročil   v   predmetnej   veci   hranicu   profesionálnosti   a   nemožno   mať   bez   ďalšieho pochybnosti   o   nezaujatosti   namietaného   sudcu   len   na   tom   podklade,   že   daný   advokát zastupuje v inej právnej veci ako klienta osobu, s ktorou v minulosti sudca mal negatívny vzťah, príp. že advokát sa sťažoval a podobne. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez uvedený rýdzo profesionálny rámec a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, čo sa nestalo, išlo by o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda vtedy by nastal dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Zjavná nespokojnosť (nesúhlas) odporcov 1/ a 2/ s procesným postupom odvolacieho súdu v tejto právnej veci nie je dôvodom na vylúčenie Š. B. Podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú totiž okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici Š. B. nie je vylúčený z prejednávania rozhodovania danej veci.»

Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1   uplatniť námietku   zaujatosti   voči   sudcovi,   ktorý   má   vec   prejednať a   rozhodnúť. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Podľa odseku 3 v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel....

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti   do   15   dní   od   jej   podania   nadriadenému   súdu.   O   tom,   či   je sudca   vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky arbitrárnosti a vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu pochybností o ich nezaujatosti je aj náležite odôvodnené.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd pri posudzovaní námietky zaujatosti sťažovateľov vznesenej proti sudcovi Š. B. vychádzal z príslušných zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Nc   9/2014   z   20.   marca   2014   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové   alebo   právne   závery   najvyššieho   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania pre zaujatosť   v   zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve   súdy   sú   tými   orgánmi   štátu,   ktoré   poskytnú   účinnú   a   nespochybniteľnú   ochranu práva. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP   vo svojom   rozhodnutí   Piersack   c.   Belgicko   z   1.   10.   1982,   kde   išlo   o   posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu   a   jeho   vzťahu   k   prejednávanej   veci a k účastníkom konania.

Tak ako to konštatoval aj najvyšší súd vo veci sťažovateľov, z judikatúry ESĽP vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu   objektívnej   nestrannosti,   aby   neexistovali   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcu k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci. V namietanom prípade   sudca   Š.   B. uviedol,   že vo   veci   sa   necíti   byť zaujatý, nemá žiaden   pomer   ani k právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorého osobne ani nepozná. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti k prejednávanej veci a k účastníkom konania, prípadne ich   zástupcom   je   potrebné   akceptovať   a   predpokladať,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak,   že nezakladajú   dôvod   jeho   predpojatosti.   Pokiaľ   sa   sťažovatelia   snažili   aj   z   objektívneho hľadiska spochybniť nestrannosť sudcu Š. B., ústavný súd je toho názoru, že argumenty sťažovateľov týkajúce sa pochybnosti o nestrannosti sudcu nie sú pre rozhodnutie zásadné. Skutočnosť, že zákonný sudca pôsobí na rovnakom súde ako iní sudcovia, ktorých zastupuje rovnaký zástupca ako sťažovateľov, a to ani v spojení s tvrdeniami sťažovateľov o povahe vzájomných   vzťahov   týchto   sudcov   navzájom,   nezakladá   pochybnosť   o   nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci ani k účastníkom konania. Je potrebné poukázať na skutočnosť,   že   spoločenské   vzťahy   v najširšom   slova   zmysle   sú   vzťahmi   vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti, v tomto prípade však prikladať týmto   vzťahom   intenzitu   a   závažnosť,   ktorá   by   založila   pochybnosť   o   nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach prípadu za nesprávne.

Ostatné   dôvody   sťažovateľov   uvedené   v   námietke   zaujatosti   ostali   iba   v   podobe tvrdení.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ako aj základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014