SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 71/2025-11
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a sudcov Petra Molnára a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou Mgr. Andreou Ondriašovou, Námestie hraničiarov 18, Bratislava, proti postupu Správneho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. BA-8Sa/98/2021 (pôvodne vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 8Sa/98/2021) takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. januára 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom všeobecného súdu označeného v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prikázal správnemu súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 2000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že namietané konanie o preskúmanie rozhodnutia v priestupkovom konaní (vydaného v mimoodvolacom konaní z dôvodu oneskorenosti podania odvolania, pozn.) je poznačené zbytočnými prieťahmi.
3. Sťažovateľka podala na krajskom súde správnu žalobu 19. októbra 2021. Krajský súd 18. mája 2022 vyzval sťažovateľku na úhradu súdneho poplatku a uznesením z 27. júla 2022 zamietol návrh sťažovateľky na priznanie odkladného účinku jej správnej žaloby. Od 1. júna 2023 v dôsledku súdnej reformy konanie prebieha na správnom súde. Od júla 2022 sú oba konajúce súdy vo veci úplne nečinné, nebol vykonaný žiaden úkon smerujúci k prejednaniu veci a meritórnemu rozhodnutiu. Takýmto postupom súdu nie je dosiahnutá účinná a rýchla ochrana práv bez zbytočných prieťahov ako predpokladá zákon. Sťažovateľka zastáva názor, že súdny spor vybočil z rámca požiadavky dosiahnutia právoplatného rozhodnutia vo veci v primeranej lehote.
4. K ústavnoprávnym aspektom veci sťažovateľka uviedla, že vec má pre ňu mimoriadny význam, keďže sa snaží domôcť ochrany pred nezákonným postupom správneho orgánu. Ťažiskom jej žalobnej argumentácie v konaní je nezákonné ustálenie uplynutia lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiu o uložení sankcie za priestupok, a to z dôvodu nesplnenia zákonných predpokladov na uplatnenie fikcie doručenia. Predmetné konanie nie je právne a ani skutkovo zložité, ide o štandardnú vec. Sťažovateľka podľa svojho vyjadrenia k predĺženiu konania neprispela a splnila riadne a včas všetky povinnosti uložené súdom.
5. Sťažovateľka požaduje aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 eur ako kompenzáciu za pocit nespravodlivosti z absencie rýchlej a účinnej ochrany pred nezákonným uložením sankcie zo strany štátu.
II.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
7. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
8. Ústavný súd zohľadňuje aj rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dvoch až troch rokov v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. Humen proti Poľsku, rozsudok z 15. 10. 1999, body 58 a 69, Calvelli a Ciglio proti Taliansku, rozsudok zo 17. 1. 2002, body 64, 65 a 66).
9. Ústavný súd vo svojej judikatúre súvisiacej s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
10. V prejednávanom prípade napadnuté konanie trvá od 19. októbra 2021 a ku dňu podania ústavnej sťažnosti (27. január 2025) jeho celková dĺžka tri roky a tri mesiace presahuje štandardnú dĺžku súdneho konania na jednom stupni sústavy súdov (dva až tri roky) len nepatrne. Zároveň z hľadiska predmetu konania nejde o konanie, ktoré v zmysle ustálenej judikatúry vyžaduje prednostné vybavenie. Z príloh k ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd pred vydaním uznesenia o zamietnutí žiadosti o priznanie odkladného účinku už vykonal doručenie žaloby žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi a žalovaný správny orgán doručil krajskému súdu svoje vyjadrenie k žalobe 2. mája 2022, ako aj administratívny spis. Tvrdenia sťažovateľky o vykonaní len dvoch procesných úkonov v konaní (vyrubenie poplatku a vydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti o priznanie odkladného účinku) prima facie neobstojí už na základe obsahu dokumentov priložených k sťažnosti.
11. Ústavný súd pri posudzovaní intenzity a ústavnej relevancie namietanej dĺžky konania vzal na zreteľ aj obdobie pandémie a prechod správneho súdnictva v dôsledku súdnej reformy, ktoré objektívne prispeli k predĺženiu konania. Rovnako zvážil, že celková dĺžka konania mimoriadne nevybočuje z akceptovateľnej dĺžky konania, ako aj činnosť krajského súdu, ktorý rozhodol o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe a realizoval procesné úkony zabezpečujúce kontradiktórnosť konania a prípravu spisu na rozhodnutie. Doterajší postup konajúcich súdov preto z hľadiska intenzity prieťahov, ako aj celkovej dĺžky konania ústavný súd považuje ešte za ústavne akceptovateľný.
12. Z uvedených dôvodov by ústavný súd ani po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne nemohol dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
13. V závere ústavný súd dodáva, že toto uznesenie nebráni sťažovateľke, aby sa opätovne obrátila so sťažnosťou na ústavný súd, ak dospeje k záveru, že správny súd naďalej nepostupuje v konaní spôsobom efektívne smerujúcim k nastoleniu jej právnej istoty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2025
Ľuboš Szigeti
predseda senátu