SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 71/2021-17
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Jany Laššákovej v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej JUDr. Romanom Foltínom, advokátom, Školská 3, Nitra, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžfk/9/2020 z 8. júla 2020 a proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/107/2018 z 31. júla 2019 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. októbra 2020 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Nitre označeným v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
2. Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol správnu žalobu, ktorá smerovala proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým tento správny orgán zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočky Nové Zámky, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel v sume 9 600 eur na dani z pridanej hodnoty (DPH), tým, že mu neuznal nadmerný odpočet. Krajský súd vychádzal zo zisteného skutkového stavu, základom ktorého je skutočnosť, že sťažovateľ si uplatnil nárok na odpočet DPH z prijatých dodávateľských faktúr, ktorých predmetom bolo dodanie služby – prenájom motorových vozidiel. Predloženie faktúr je však splnením len jednej z podmienok na uznanie odpočtu DPH. Daňový subjekt, ktorý žiada o uznanie odpočtu DPH, musí totiž preukázať reálne uskutočnenie obchodu. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepreukázal reálne uskutočnenie ním deklarovaných obchodných transakcií a z vykonaného dokazovania vyplýva, že deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť povinnosť odviesť DPH, nemohlo sťažovateľovi ani vzniknúť právo na odpočet DPH. Krajský súd sa vyjadril aj k procesným námietkam sťažovateľa, a to a) k námietke zaujatosti daňového kontrolóra, b) k žurnalizácii administratívneho spisu a c) k neupovedomeniu o výsluchu svedkov dožiadaným správcom dane a s tým spojenou nemožnosťou sťažovateľa klásť im otázky. 2.1. (a) Krajský súd odmietol námietku zaujatosti daňového kontrolóra, keďže sťažovateľ túto vzniesol až po ukončení daňovej kontroly, v dôsledku čoho ju považoval za oneskorenú. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že daňový kontrolór mohol byť zaujatý od počiatku daňovej kontroly, považoval krajský súd len za tvrdenia v rovine špekulácií, ktoré nemajú žiadnu oporu v administratívnom spise (bod 86 rozsudku krajského súdu). 2.2. (b) Krajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku týkajúcu sa žurnalizácie spisu, ktorý bol sťažovateľovi predložený pri nahliadnutí, pretože bol toho názoru, že mu bol predložený kompletný spis (bod 88 rozsudku krajského súdu). 2.3. (c) Krajský súd zastáva názor, že i keď sťažovateľ nebol upovedomený o výsluchu uvedených svedkov, táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Predvolaný svedok sa vyjadroval len všeobecne o fungovaní dopytovanej spoločnosti a k jej obchodnému majetku, pričom žiadnym spôsobom sa nevyjadroval ku vzťahom so sťažovateľom. Predvolaná svedkyňa sa vyjadrila k vozidlu, ktoré malo byť predmetom dodania služieb sťažovateľovi, a uviedla, komu bolo v rámci spoločnosti vozidlo zverené a kto ním mohol disponovať. Tiež nebolo obsahom jej výpovede vyjadrenie, ktoré by sa bezprostredne týkalo dodania služby žalobcovi. Súd je toho názoru, že na zistený skutkový stav by nemalo vplyv, ak by sa sťažovateľovi umožnilo klásť týmto svedkom otázky. Uvedený postup dožiadaného daňového úradu za daných okolností nemohol mať vplyv na zákonnosť vydaných rozhodnutí správnych orgánov (bod 83 rozsudku krajského súdu).
3. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Svoje námietky smeroval jednak k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej týkajúcej sa odpočtu DPH, ale aj vo vzťahu k už uvedeným trom procesným pochybeniam.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť zamietol, stotožnil sa s názorom krajského súdu, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno pre preukázanie naplnenia podmienok na odpočet DPH. K procesným námietkam uviedol: 4.1. (a) V prípade námietky súvisiacej s účasťou daňového kontrolóra na daňovej kontrole sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, podľa ktorého pokiaľ žalobca disponoval informáciami, že daňový kontrolór môže byť zaujatý, mohol využiť svoje právo vzniesť námietku zaujatosti už v priebehu daňovej kontroly, nie po jej ukončení. Tvrdenie, že daňový kontrolór mohol byť zaujatý od počiatku, je len v rovine špekulácií a nemá oporu v administratívnom spise. 4.2. (b) Vo vzťahu k námietke smerujúcej k tomu, že spis nebol žurnalizovaný, najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ síce túto námietku odôvodňoval pochybnosťami o možnej manipulácii, keď tvrdil, že v spise chýbali jeho vyjadrenia a podania, avšak, o ktoré malo konkrétne ísť, nešpecifikoval, a tak nie je zrejmé, či by tieto vôbec mali význam pre posúdenie veci a či naozaj v spise absentovali. Uvedená námietka je podľa najvyššieho súdu len všeobecným tvrdením, na ktorého preukázanie sťažovateľ neuviedol žiadne relevantné skutočnosti. Skutočnosť, že bol sťažovateľovi pri nahliadaní do administratívneho spisu predložený spis, ktorý obsahoval voľné listiny očíslované ceruzkou, samo osebe nenapovedá, že by malo ísť o nekompletný spis. Žurnalizácia spisu je tvorená samotným obsahom spisu, pričom najvyšší súd po prieskume spisu konštatoval, že tento nie je neúplný, nachádzajú sa v ňom listiny a dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali a podľa ktorých v konaní postupovali, a teda obsahuje všetky podklady, ktoré boli relevantné a mali vplyv na prejednávanú vec. V tomto smere ešte vo všeobecnosti zdôraznil, že pri posudzovaní úplnosti administratívneho spisu je potrebné prihliadať aj na preukázateľný hoci aj len potenciálny vplyv určitej absentujúcej listiny alebo iného podkladu na prejednávanú vec. Z námietky sťažovateľa však toto nebolo zrejmé a najvyšší súd v tomto smere nespozoroval pochybenie. 4.3. (c) Obdobne vo vzťahu k námietke, že sťažovateľ nebol upovedomený o výsluchu konkrétnych svedkov a nemal možnosť klásť im otázky, sa najvyšší súd stotožnil s odôvodnením krajského súdu, že táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže išlo o výpovede týkajúce sa najmä všeobecných skutočností o pôsobení spoločností, ktoré boli vlastníkmi vozidiel, avšak nie skutočností ohľadom vozidiel samotných a ich vzťahu k sťažovateľovi.
II.
Argumentácia sťažovateľa
5. V ústavnej sťažnosti sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia označených práv. Porušenie svojich ústavných práv vidí jednak v už uvádzaných procesných pochybeniach, a to že: a) daňovú kontrolu mal realizovať kontrolór, ktorý bol zaujatý; sťažovateľ poukazuje, že úkony daňového kontrolóra sa mu zdali zvláštne a neštandardné. Po jeho vylúčení z daňovej kontroly na jeho vlastný podnet sťažovateľovi nebolo oznámené, aké boli dôvody jeho vylúčenia, a ak tieto dôvody trvali aj počas jeho účasti na kontrole, toto konanie je nezákonné. Poukázal tiež na to, že tento kontrolór je väzobne stíhaný pre prijímanie úplatku. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že tu nejde o jeho právo vzniesť námietku zaujatosti, ale o skúmanie dôvodov zaujatosti daňového kontrolóra; b) administratívny spis nebol správne žurnalizovaný a bolo s ním manipulované; sťažovateľ poukazuje na to, že spis bol na konci daňového konania v inom rozsahu ako administratívny spis, ktorý tvoril prílohu súdneho spisu. Uvádza, že administratívny spis mal pôvodne 196 príloh, a spis, ktorý bol predložený súdu, mal iba 132 príloh s tým, že v ňom nie sú sťažovateľove návrhy, podania a námietky, ktoré elektronicky vždy zasielal daňovému úradu. Poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu R 66/1998, č. k. 2 Sžo/7/2012 a č. k. 3 Sžo/87/2013 (zrejme mal na mysli 3 Sžf/87/2013, pozn.), ktoré sa týkajú vedenia administratívnych spisov; c) počas administratívneho konania došlo k neupovedomeniu o výsluchu svedkov dožiadaným správcom dane; sťažovateľ uvádza, že súdy síce potvrdili, že sťažovateľ nebol o výsluchoch upovedomený, ale túto vadu neodstránili. K nim dopĺňa, že d) najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia a jeho rozhodnutie je arbitrárne.
6. Sťažovateľ navrhuje napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Ústavný súd sa najskôr zaoberal tým, či má právomoc preskúmať obidva napadnuté rozsudky. Vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. ústavná ochrana je postavená na princípe subsidiarity. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ podať kasačnú sťažnosť (čo aj využil), o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o ústavnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na to, že na zabezpečenie účinnej ochrany svojich základných práv mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (kasačnú sťažnosť), bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu súdu odmietnuť z týchto dôvodov, teda podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Preto bude ústavný súd posudzovať opodstatnenosť ústavnej sťažnosti len vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu.
8. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (napr. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Ústavný súd touto optikou posudzoval aj sťažovateľom označené zásahy do jeho základných práv a slobôd.
9. Ešte predtým, ako sa konkrétne vyjadrí k jednotlivým namietaným pochybeniam, vo všeobecnosti vo vzťahu k týmto námietkam uvádza, že ústavný súd nemôže pristupovať k ochrane základných práv a slobôd formalisticky, ale musí skúmať, či medzi namietaným pochybením súdu a tvrdeným porušením základného práva a slobody existuje príčinná súvislosť. Inak povedané, skúma, či namietané procesné pochybenie mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Tiež zdôrazňuje, že okolnosti odôvodňujúce existenciu tejto príčinnej súvislosti musí uviesť sťažovateľ. Ústavný súd z úradnej povinnosti neskúma skutkový stav. Aj z toho dôvodu je v zmysle § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde povinnosťou sťažovateľa uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Ústavný súd dáva do pozornosti, že vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa sa uplatňuje tzv. kritérium materiálnej subsidiarity, ktoré znamená, že sťažovateľ môže v ústavnej sťažnosti argumentovať len tým, čím argumentoval pred všeobecnými súdmi (porov. uznesenie č. k. II. ÚS 191/2015).
10. K zaujatosti vylúčeného kontrolóra ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ namieta, že nebol oboznámený o dôvodoch vylúčenia, hoci sa na ne dopytoval, dôvody vylúčenia sú upravené v § 60 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti. Z uvedeného vyplýva, že daňový poriadok presne uvádza dôvody, ktoré vôbec prichádzajú do úvahy pre vylúčenie zamestnanca daňového úradu. Ďalej § 60 daňového poriadku upravuje aj postup správcu dane po oznámení skutočnosti odôvodňujúcich zaujatosť jeho zamestnanca, a to tak, že zamestnanec príslušného orgánu, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, môže do doby, keď bude rozhodnuté o tom, či je zaujatý, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony. Daňový poriadok tým eliminuje úkony osoby, u ktorej je obava, že je zaujatý. Daňový poriadok ale paušálne nestanovuje, že časť konania, na ktorej sa zúčastnil zaujatý zamestnanec, je automaticky nezákonná. Preto je relevantné skúmať, aké úkony vylúčený daňový kontrolór vykonal a či ide o úkony, ktoré vykonať mohol. Sťažovateľ však neuviedol, v akej fáze daňového konania došlo k vylúčeniu daňového kontrolóra, aké úkony vylúčený kontrolór dosiaľ vykonal a či môže existovať príčinná súvislosť medzi vykonanými úkonmi a výsledkom daňovej kontroly vzhľadom na jeho zaujatosť. Sťažovateľ ostal v tomto ohľade pasívny, a to aj v rámci preskúmavania správnych rozhodnutí správnymi súdmi. Sťažovateľ síce uviedol, že má obavu, že daňový kontrolór mohol niektoré úkony vykonať ako zaujatý, avšak bez ich konkretizovania tak správnym súdom ani ústavnému súdu nedal dostatočný podklad pre posúdenie relevantnosti jeho námietok a najmä pre posúdenie príčinnej súvislosti namietaného pochybenia a výroku napadnutého rozhodnutia. Ak aj sťažovateľ poukazoval na väzobné stíhanie zamestnanca a predložil anonymizované tlačové správy, z ktorých tieto skutočnosti mali vyplývať, nemožno z týchto tvrdení a dôkazov dospieť k záveru, že vylúčený zamestnanec vykonal určitý úkon, ktorý mohol byť nosným podkladom rozhodnutia vydaného v neprospech sťažovateľa.
11. K námietke sťažovateľa, že administratívny spis nebol správne žurnalizovaný a bolo s ním manipulované, ústavný súd zopakuje, že medzi tvrdeným zásahom a porušením základného práva a slobody musí byť príčinná súvislosť. Okolnosti tejto príčinnej súvislosti musí sťažovateľ tvrdiť a preukázať. Sťažovateľ však neuvádzal, a to ani v tomto konaní, ani v konaní pred správnymi súdmi, aké dokumenty mali chýbať v administratívnom spise, a ďalej ani to, ako mohla ich prípadná absencia v spise prispieť k vydaniu rozhodnutia v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ tým, že disponoval zoznamom príloh administratívneho spisu v daňovom konaní aj v konaní pred správnymi súdmi, mohol vykonať porovnanie jednotlivých listín v spise a poukázať na relevantné listiny, ktoré v spise predloženému súdu chýbali a boli spôsobilé mu privodiť priaznivé rozhodnutie. 11.1. Ústavný súd uvádza, že žurnalizáciu spisu nemožno vnímať izolovane ako samostatný dôvod pre zrušenie rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žurnalizácia spisu totiž primárne slúži na to, aby sa zabránilo manipulácii so spisom. Spochybnenie žurnalizácie spisu a jeho úplnosti potom musí stáť na podklade konkrétnych tvrdení, na základe ktorých možno zistiť, ktorá konkrétna listina v spise chýba, s tým, že súd ďalej posúdi, či absencia tejto listiny v spise môže byť v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím. Najvyšší súd sám konštatoval, že všetky listiny, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie správnych orgánov, sú súčasťou spisu. Týmto ústavný súd nelegitimizuje prípadné nedostatky v administratívnom spise, avšak uvádza, že posudzovanie veci z pohľadu ústavnej konformnosti nemožno rozšíriť na akékoľvek formálne nedostatky, ktoré sa pritom nemohli prejaviť v arbitrárnom postupe súdov a v nimi vydaných rozhodnutiach. Námietka absencie určitých listín, ktoré sťažovateľ ani neidentifikoval z pohľadu ich vplyvu na rozhodnutie, je potom irelevantná. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľa súvisiacou so žurnalizáciou administratívneho spisu vysporiadal jasne a zrozumiteľne. Tento záver je tiež v súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu (pozri aj II. ÚS 531/2020). 11.2. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentuje rozhodnutiami najvyššieho súdu (pozri bod 5 odôvodnenia tohto nálezu), avšak vo vzťahu k nim je potrebné uviesť, že ani v týchto rozhodnutiach najvyšší súd nevníma nedostatky vo vedení spisu izolovane od toho, či tieto nedostatky môžu znamenať absenciu materiálneho podkladu pre rozhodnutie (č. k. 2 Sžo/7/2012). Skutkové okolnosti v posudzovaných sporoch neboli analogické sťažovateľovej situácii. V rozhodnutí č. k. R 66/1998 išlo o takú neúplnosť spisu, že správny súd nemohol rozhodnutie ani preskúmať, čo však nie je prípad sťažovateľa. V rozhodnutí č. k. 3 Sžf/87/2013 krajský súd rozhodnutie správneho orgánu pre nedostatky v spise síce zrušil, pretože rozhodnutie správneho orgánu bolo nepreskúmateľné, avšak správny orgán sa bránil tým, že jeho administratívny spis bol pripojený k inému konaniu toho istého účastníka vedenému na krajskom súde, predmetom ktorého bol prieskum rozhodnutia za iné zdaňovacie obdobie, na čo správny orgán vo svojom vyjadrení súd aj upozornil.
12. Vo vzťahu k námietke, že sťažovateľ nebol upovedomený o výsluchu konkrétnych svedkov a nemal možnosť klásť im otázky, ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu za dostatočné a správne, keď uvádza, že táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže išlo o výpovede týkajúce sa najmä všeobecných skutočností o pôsobení spoločností, ktoré boli vlastníkmi vozidiel, avšak nie skutočností ohľadom vozidiel samotných. Ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľ ani v tomto ohľade neuviedol, na aké skutočnosti by sa dopytoval a ktoré skutočnosti teda mohli byť rozhodné pre posúdenie veci v prospech sťažovateľa. Ústavný súd ani v tomto prípade nechce bagatelizovať procesný nedostatok, ktorý spočíval v tom, že sťažovateľ nebol o výsluchu svedkov dožiadaným daňovým úradom upovedomený. Avšak dáva do pozornosti, že v konaní o ústavnej sťažnosti je pozícia ústavného súdu odlišná. Jeho úlohou nie je posudzovať správnosť procesného postupu a hmotnoprávne posúdenie v celej jeho šírke, ale len z pohľadu, či malo namietané pochybenie určitú intenzitu, ktorá mohla vyústiť do porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, teda či má namietané porušenie ústavnoprávny rozmer.
13. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia a jeho rozhodnutie je arbitrárne, ústavný súd uvádza, že táto námietka sťažovateľa tiež nie je opodstatnená. Najvyšší súd sa s touto námietkou dostatočne vysporiadal a s rozhodnutím krajského súdu sa stotožnil. Rozhodnutie krajského súdu bolo podrobne a rozsiahlo odôvodnené, a preto je legitímne, ak najvyšší súd v odôvodnení poukáže na jeho argumentáciou, stotožní sa s ňou, prípadne ju doplní, čo najvyšší súd aj urobil. Navyše, ani v tomto prípade sťažovateľ neuviedol, ktorá konkrétna právna otázka mala byť posúdená arbitrárne, teda excesne a na aký argument najvyšší súd nezareagoval dostatočne (pozri I. ÚS 51/2020). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom súdov nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
14. Preto vo vzťahu k tvrdenému porušeniu označených práv nemožno sťažnostným námietkam sťažovateľa prisvedčiť. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces porušené nebolo.
15. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ústavný súd na základe uvedeného odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu