znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 71/2015-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)a Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   LenkouMolčanovou,   Advokátska   kancelária,   Kamenná   Poruba   15,   Vranov   nad   Topľou,ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 12 C 77/2007-368z 9. februára   2010,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   6   Co   131/2010-829z 13. marca 2013   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014, a takto

r o z h o d o l :

, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola28. októbra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušeniezákladných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súduKomárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010, rozsudkomKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 131/2010-829 z 13. marca 2013a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 a žiada vydať tento nález:

„Práva sťažovateľa: ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   republiky konaním a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s Krajským súdom v Nitre a s Okresným súdom Komárno pod č. k. 4 Cdo 238/2013, č. k. 6 Co 131/2010 a č. k. 12 C 77/2007 boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 238/2013 zo dňa 28. 07. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 131/2010-829 zo dňa 13. 03. 2013 a s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 12 C 77/2007-368 zo dňa 09. 02. 2010 ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.“Sťažovateľ   súčasne   požiadal   ústavný   súd   o   vydanie   dočasného   opatrenia,ktorým by bola   odložená   vykonateľnosť   právoplatného   rozsudku   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 238/2013   z   28.   júla   2014   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súduč. k. 6 Co 131/2010-829   z   13.   marca   2013   a   s   rozsudkom   okresného   súduč. k. 12 C 77/2007-368   z   9.   februára   2010   a   ďalej   uložená   predovšetkým   povinnosťsťažovateľovej   protistrane   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.12 C 77/2007 zdržať sa nakladania s predmetom sporu.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľbol ako   žalovaný   v   2.   rade   účastníkom   konania   vedeného   pred   okresným   súdompod sp. zn. 12 C 77/2007, v ktorom sa proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej len„žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľovi Rímskokatolícka cirkev, Farnosť (ďalej len„žalobca“) domáhala vydania nehnuteľností. Predmetom konania bolo po úpravách žalobypripustených okresným súdom vo vzťahu k sťažovateľovi (vo vzťahu k žalovanému v 1. radesa žalobca domáhal vydania iných nehnuteľností) vydanie parcely druh pozemkulesné pozemky o výmere 4726 m2 vytvorenej geometrickým plánom č. z 21.februára 2008 vyhotoveným ⬛⬛⬛⬛, autorizačne overeným

, autorizovaným geodetom a kartografom, 25. februára 2008 a úradne overenýmSprávou katastra 27. marca 2008 pod č., k. ú., vytvorenej odparcely č. druh pozemku lesné pozemky o výmere 4726 m2, vedenej Katastrálnymúradom   v,   Správou   katastra,   okres,   obec,   k.   ú., v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na (ďalej len „parcela č. “) a parcely č. druh pozemku zastavané plochy anádvoria   o   výmere   34   m²   vytvorenej   rovnakým   geometrickým   plánom   vedenejKatastrálnym úradom v, Správou katastra, okres, obec,k.   ú.,   v   katastri   nehnuteľností   v   registri   C   na katastrálnej   mape   na ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „parcela č. “), spolu s dokumentáciou, ktorá k nimprislúcha, všetko do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca žalobu odôvodnil tým, že vlastníkom oboch parciel bol pôvodne právnypredchodca   žalobcu   a   ich   vydanie   žiadal   postupom   podľa   zákona   č.   161/2005   Z.   z.o navrátení   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiama prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“alebo „reštitučný zákon“). Žalobca tvrdil, že napriek tomu, že vyzval žalovaného v 1. rade25.   apríla   2006   a   sťažovateľa   26.   apríla   2006   na   vydanie   nehnuteľností,   žalovaní   sipovinnosť nehnuteľnosť žalobcovi vydať nesplnili. Sťažovateľ sa v konaní bránil tým, ževýzva   žalobcu   nespĺňala   zákonné   podmienky   a   je   neurčitá   (najmä   dostatočnenešpecifikovala nehnuteľnosti, pretože neobsahovala údaje podľa katastra nehnuteľností, aleiba odkaz na zápisy v pozemnoknižných vložkách, aj to nie dostatočne určitý) a sama osebenezakladá právo na navrátenie vlastníctva. Zákonodarcom určená lehota do 30. apríla 2006je lehotou hmotnoprávnou, pričom v tejto lehote bol žalobca povinný preukázať splneniezákonných podmienok podľa zákona č. 161/2005 Z. z., čo však neurobil (a čo nemožnozhojiť dodatočným predkladaním dokladov v konaní pred súdom). V prekluzívnej lehotenavyše   žalobca   nepreukázal,   že   je   oprávnenou   osobou;   nepreukázal,   že   je   právnymnástupcom subjektov zapísaných v pozemnoknižnej vložke; nijako nešpecifikoval dôvodnavrátenia   nehnuteľností   a   aj   geometrické   plány,   na   ktoré   sa   odvoláva   a   ktorýmišpecifikoval, čoho sa vlastne domáha, predložil okresnému súdu až 2. apríla 2008.

Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010 žalobu vočižalovanému   v   1.   rade   zamietol   (pre   nedostatok   jeho   pasívnej   legitimácie,   keďženehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca voči žalovanému v 1. rade domáhal, prešli eštepred vznikom žalovaného v 1. rade do vlastníctva obce podľa Zákona Slovenskej národnejrady   č.   138/1991   Zb.   o majetku   obcí   v znení   neskorších   predpisov),   žalobe   protisťažovateľovi čiastočne vyhovel, keď sťažovateľovi uložil vydať žalobcovi parcelu č. spolu   s dokumentáciou, ktorá k   nej   prislúcha,   a vo zvyšku (t.   j.   pokiaľ ide   o parceluč. ) voči nemu žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi právona náhradu trov konania a vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom rozhodol tak, žežiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľoviodôvodnil okresný súd vyhovujúci výrok rozsudku takto:

„Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona 308/1991 Zb. o slobode   náboženskej   viery   a   postavení   cirkvi   a   náboženských   spoločností   v   znení neskorších predpisov   štátom registrovaná cirkev. Z potvrdenia   Ministerstva kultúry SR cirkevný odbor zo dňa 21.8.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike v minulosti mali a nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili a vlastnia   hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok,   pričom   v minulosti   vystupovali   pod   rôznymi označeniami a názvami tak, ako sú uvádzané aj v pozemkovoknižných vložkách. Jedná sa o totožný právny subjekt, ktorý v minulosti vystupoval pod iným označením.

V danom prípade z pozemkovoknižnej vložky č. vyplýva z bodu B1, že pôvodným vlastníkom   nehnuteľností   je   označená   Rímskokatolícka   cirkev. Z pozemkovoknižnej   vložky   č. vyplýva   v   bode   BI,   že   pôvodný   vlastník   je   zapísaný Rímskokatolícka cirkev. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd nemal pochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 Zákona č. 161/2005 Z. z.

V ďalšom sa súd zaoberal náležitosťami výzvy v zmysle § 5 zákona č. 161/2005, ktorý vymedzuje náležitosti výzvy po formálnej stránke a stanovuje povinnosť uplatniť oprávnenou osobou písomnou výzvou svoj nárok voči osobe povinnej do 30.4.2006, ak preukáže v tejto lehote skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Písomnú výzvu   v   zmysle   §   5   ods.   1   reštitučného   zákona   je   potrebné   doručiť   povinnej   osobe do 30.4.2006.   Samotná   písomná   výzva   doručená   povinnej   osobe   do   30.4.2006   je podmienkou vzniku nároku na vydanie nehnuteľností, ktorou sa nárok oprávneného zakladá. Z písomnej výzvy navrhovateľa zo dňa 21.4.2006 doručenej dňa 26.4.2006 vyplýva, že sa navrhovateľ domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v k. ú. a, ktoré už špecifikovali v samotnej výzve ako aj v prílohách. Označili   pritom   pozemkovoknižné   vložky,   identifikáciu   parciel.   Z   identifikácie   parciel vyplýva,   že   sa   jedná   o   nehnuteľnosti   pôvodne   vedené   v   pozemkovoknižných   vložkách... v prípade odporcu v rade 2. pkn vložka č. ⬛⬛⬛⬛ pre k. ú.. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že navrhovateľ si kvalifikovane uplatnil svoj nárok ako oprávnená osoba....

Navrhovateľ   si   svoj   nárok   uplatnil...   voči   odporcovi   v   rade   2.,   ktorý   však   súd považuje za dôvodný len čiastočne. Poukazuje na to, že v zmysle zákona 161/2005 Z. z. odsek 1 vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárnej usadlosti, lesný pôdny   fond,   hospodárske   stavby   a   ostatné   stavby   súvisiace   s   ním,   podiely   spoločných nehnuteľností.   Navrhovateľ   si   voči   odporcovi   v   rade   2.   uplatnil   nárok   na   vydanie a navrátenie   nehnuteľností,   a   to   parc.   č. -   lesné   pozemky   o   výmere   4726   m² vytvorených   geometrickým   plánom zo   dňa   21.2.2008...   Z   predloženej identifikácie   parciel   navrhovateľom   súd   zistil,   že   parcela   č....   bola   vytvorená z pôvodnej parcely č. zapísané na pozemkovoknižnej vložke pre k. ú.. Táto však bola odpísaná do uvedenej vložky z pkn vložky č.. Z pkn vložky č. vyplýva, že pôvodným vlastníkom tejto nehnuteľnosti bola Rímskokatolícka cirkev. Zo zápisu B3 vyplýva, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa stal štát na základe zákona č. 46/1948 Zb. Táto skutočnosť je potvrdená aj na pkn vložke č. v časti B1, do ktorej bola parcela odpísaná. Z ⬛⬛⬛⬛ tiež vyplýva, že odporca v rade 2) je povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1 Reštitučného zákona nakoľko spravuje majetok Slovenskej republiky. Ďalej z pkn vložky č. vyplýva, že parc. č. je charakterizovaná ako ornica v hone pri cintoríne. Z návrhu je zrejmé, že pri vytvorených parcelách je charakterizovaný druh pozemku ako lesný pozemok... Súd poukazuje na to, že zo znenia zákona vyplýva konkrétny výpočet druhov pozemkov, ktorých navrátenia sa môže navrhovateľ domáhať. S poukazom i na zápis v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola nehnuteľnosť, ktorá spadá pod § 2 ods. 1 reštitučného zákona... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi v rade 2. považoval za oprávnený... pri parc. č. “

Pokiaľ okresný súd žalobu vo vzťahu k sťažovateľovi týkajúcu sa parcely č. zamietol, urobil tak s týmto odôvodnením: „Z návrhu je zrejmé, že... pri parc. č. je charakterizovaný druh pozemku ako zastavané plochy a nádvoria.... S poukazom i na zápis v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola síce nehnuteľnosť, ktorá spadá pod § 2 ods. 1 reštitučného zákona, avšak novovytvorená parcela č. je pozemok, ktorý je zastavanou plochou. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že parc. č. nespĺňa podmienky na navrátenie oprávnenému... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi v rade 2. považoval... pri parc. č. za nedôvodný a v tejto časti... žalobu zamietol.“

Na odvolanie žalobcu a sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 131/2010-829z   13.   marca   2013   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu   k   žalovanému   v   1.   radev zamietajúcom výroku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo vzťahuk sťažovateľovi rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti (teda pokiaľ ide o parceluč. ) ako vecne správny potvrdil a v zamietajúcej časti (teda pokiaľ ide o parceluč. ) zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť žalobcovi vydať aj túto parceluspolu   s   dokumentáciou,   ktorá   k   nej   prislúcha.   Náhradu   trov   konania   žalobcovi   protisťažovateľovi nepriznal. Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 1. radeodôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam,ktorých vydania sa žalobca proti žalovanému v 1. rade domáhal, a na túto otázku budepotrebné   vykonať   ďalšie   dokazovanie.   Pokiaľ   ide   o   potvrdenie   výroku   okresného   súduo povinnosti   sťažovateľa   vydať   žalobcovi   parcelu   č.,   krajský   súd   sa   stotožnils právnym   posúdením   veci   okresným   súdom   vrátane   jeho   záveru   o   tom,   že   výzvana vydanie   nehnuteľností   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti.   Zmeňujúci   výrokvo vzťahu k sťažovateľovi týkajúci sa parcely č. odôvodnil krajský súd tým, žepo doplnení dokazovania je preukázané, že na tejto parcele sú postavené stavby účelovosúvisiace s pôvodnou hospodárskou stavbou. Tie sú vo vlastníctve fyzických osôb, ktorépožiadali o vyňatie pozemkov z lesného pôdneho fondu, a rozhodnutím príslušného orgánuzo 16. apríla 2003 boli z lesného pôdneho fondu vyňaté a preradené do kultúry zastavanéplochy. Preto zodpovedá účelu zákona aj s ohľadom na malú výmeru parcely č. (34 m2), aby bola aj táto parcela vydaná žalobcovi.

Rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010 v spojenís rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   131/2010-829   z   13.   marca   2013   nadobudliprávoplatnosť 25. júna 2013.

O   dovolaní   sťažovateľa   proti   potvrdzujúcemu   a   zmeňujúcemu   výroku   rozsudkukrajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   proti   zmeňujúcemu   výroku   zamietol,   dovolanie   protipotvrdzujúcemu výroku odmietol a žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku je neprípustnéa zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu je vecne správny (vrátane výkladu pojmu„lesný pozemok“ krajským súdom).

Rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   238/2013   z 28.   júla   2014   nadobudolprávoplatnosť 28. augusta 2014.

Sťažovateľ   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   na   porušenie   základných   právna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37ods.   3   a   čl.   38   ods.   2   listiny   a práva   podľa   čl.   6   dohovoru   smerujúcu   proti   rozsudkuokresného   súdu   č.   k.   12   C   77/2007-368   z   9.   februára   2010,   rozsudku   krajského   súduč. k. 6 Co 131/2010-829   z   13.   marca   2013   a   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.4 Cdo 238/2013   z 28.   júla   2014   odôvodnil   tým,   že   všeobecné   súdy   svoje   rozhodnutianedostatočne odôvodnili a vec nesprávne právne posúdili. Nevzali do úvahy a nevyporiadalisa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie   žalobcu, podľaktorej   potvrdenie   Ministerstva   kultúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)z 21. augusta   2008   (k   evidencii   právnických   osôb,   ktoré   odvodzujú   svoju   právnusubjektivitu od cirkví) nebolo (a s ohľadom na čas jeho vydania ani nemohlo byť) prílohouvýzvy na vydanie veci žalobcu z 21. apríla 2006 a bolo vydané nad rámec právomociministerstva.   Navyše   z   obsahu   spisu   okresného   súdu   je   zrejmé,   že   žalobca   vznikol   až25. októbra 1994. Zápis o vlastníctve údajného právneho predchodcu žalobcu na príslušnejpozemnoknižnej   vložke   je   však   už   z   12.   apríla   1911.   Z   uvedeného   je   podľa   názorusťažovateľa zrejmé, že žalobca dosiaľ nepreukázal svoje právne nástupníctvo po pôvodnomvlastníkovi nehnuteľností a nepredložil žiaden doklad o tom, že je právnym nástupcomRímskokatolíckej cirkvi a Rímskokatolíckej cirkvi. Všeobecné súdynesprávne právne posúdili náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti, pričom sa opieraliiba o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 a nevzali do úvahyexistenciu   a obsah ďalších rozhodnutí ústavného súdu (II.   ÚS 419/09, III.   ÚS 382/09,PL. ÚS 23/98 z 1. júla 1999). Pritom je zrejmé, že žalobca nepredložil v prekluzívnej lehotedo 30. apríla 2006 identifikáciu parciel, geometrické zameranie nehnuteľnosti, neoznačilpôvodného   vlastníka   nehnuteľnosti,   ako   prílohu   výzvy   uviedol   iba   pzkn.   vl.   čl.,zo zápisov na ktorej nie je zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti, žalobcanepreukázal   dôvod   na   vrátenie   nehnuteľnosti   a   nepredložil   dôkazy   tento   dôvodpreukazujúce.   Hoci   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľ   opakovane   poukazoval   pred   súdmivšetkých stupňov, žiaden z nich sa s touto argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal. Pokiaľkrajský   súd   a   najvyšší   súd   uložili   sťažovateľovi   vydať   žalobcovi   i   parcelu   č.,nerešpektovali obmedzenie stanovené pre vydávanie nehnuteľností zákonom (taxatívnymvýpočtom   druhov   vydávaných   nehnuteľností),   keď   z   obsahu   spisu   bolo   nespornepreukázané, že táto parcela nie je súčasťou lesného pôdneho fondu a je na nej navyšepostavená stavba, v dôsledku čoho výklad zákona krajským súdom i najvyšším súdom jev priamom rozpore so znením právneho predpisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru, a torozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010, rozsudkom krajskéhosúdu   č.   k.   6   Co   131/2010-829   z   13.   marca   2013   a   rozsudkom   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymiorgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymiorgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovalaproti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcichsa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd tedanezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   aleboslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(napr. I. ÚS 103/02).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárnezodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebomedzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavujev tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,IV. ÚS 135/05).

Ústavný   súd   v   súlade   s   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci   skúmal,   či   súsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala protirozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010, a dospel k záveru, ževzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ústavy   je   vylúčená   právomocústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   sťažovateľom   uplatnených   námietkachporušenia   jeho   práv   týmto   rozhodnutím   okresného   súdu,   pretože   preskúmavanie   jehopostupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemusúdu.   Odvolací   súd   vo   veci   o   podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   rozsudkomč. k. 6 Co 131/2010-829   z   13.   marca   2013.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   bol   súdom,ktorému   patrí   právomoc   posúdiť,   či   odvolanie   sťažovateľa   bolo   prípustné   a dôvodné,a rozhodnúť o ňom.

Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorásmerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010.

Ústavný   súd   ďalej   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky   konania   pred   ním   o   tejčasti sťažnosti   sťažovateľa,   ktorá   smerovala   proti   rozsudku   krajského   súduč. k. 6 Co 131/2010-829   z   13.   marca   2013   a   rozsudku   najvyššieho   súdusp. zn. 4 Cdo 238/2013   z   28.   júla   2014.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   doručenejústavnému súdu,   sťažovateľ   tvrdil,   že   k   porušeniu   jeho   základných   práv   došlo   obomatýmito rozhodnutiami.   Toto   svoje   tvrdenie   odôvodnil   v podstate   tým,   že   obe   tietorozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, nezohľadňujú zistený skutkový stav veci a súzaložené na takom výklade ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorý popiera ich účela zmysel.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Krajský   súd   rozsudok   č.   k.   6   Co   131/2010-829   z   13.   marca   2013   vo   vzťahuk sťažovateľovi odôvodnil takto:

«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolania boli podané účastníkmi konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a odvolania spĺňajú náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu v 2. rade nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v časti ako vecne nesprávny podľa § 220 OSP zmenil a v časti ako nepreskúmateľný podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   §   2   ods.   2   Reštitučného   zákona,   práva   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu   subjektivitu,   ktorých   nehnuteľná   vec   prešla   do   vlastníctva   štátu   v   období od 08.05.1945 židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa   §   3   ods.   1   písm.   c/   zákona,   oprávneným   osobám   sa   navráti   vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa § 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.

Podľa   §   4   ods.   1   zákona,   povinnou   osobou   je   právnická   osoba,   ktorá   ku   dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže   uplatniť   oprávnená   osoba   písomnou   výzvou   voči   povinnej   osobe   do   30.04.2006 a k tejto lehote preukáže skutočnosti uvedené v § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebovať vykonať úkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov (ods. 2).

Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa ods. 2 alebo ak jej sídlo nie je známe,   môže   oprávnená   osoba   uplatniť   svoje   nároky   na   súde   v   lehote   12   mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (ods. 3).

Rímskokatolícka   cirkev   v   Slovenskej   republike   je   v   zmysle   zák.   č.   308/1991   Zb. o slobode   náboženskej   viery   a   postavení   cirkvi   a   náboženských   spoločností   v   znení neskorších predpisov štátom registrovaná cirkev.

Odporca v 2. rade od počiatku namietal, že navrhovateľ nie je v danom prípade aktívne   legitimovaný   na   podanie   takéhoto   návrhu.   Odvolací   súd   sa   s   jeho   námietku nestotožňuje a plne poukazuje na zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a   považuje   ho   za   správne.   Z   potvrdenia   Ministerstva   kultúry   SR,   cirkevný   odbor z 21.08.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod Rímskokatolícku cirkev v SR v minulosti a nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili a vlastnia hnuteľný a nehnuteľný majetok, pričom v minulosti vystupovali pod rôznymi označeniami a názvami tak, ako sú uvádzané v pozemnoknižných vložkách. To znamená, že sa jedná o totožný právny subjekt, ktorý v minulosti   vystupoval   pod   iným   označením.   Odporca   v   2.   rade   namietal,   že   takéto potvrdenie Ministerstva kultúry SR nie je správnym aktom, a nemožno naň prihliadať a že Ministerstvo kultúry ho vydalo mimo svojich kompetencii. Na základe podaného podnetu na Generálnu prokuratúru ohľadne vydania potvrdení Ministerstvom kultúry SR opravnej subjektivite,   ktoré   sa   týkajú   právneho   nástupníctva   Rímskokatolíckej   cirkvi,   generálny prokurátor tento podnet vybavil tak, že predmetnými potvrdeniami nedošlo k porušeniu zákona   alebo   iného,   všeobecne   záväzného   právneho   aktu,   a   nemohlo   dôjsť   zo   strany ministerstva kultúry ani k zásahu do práv a právom chránených záujmov odporcu v 2. rade. Preto v ďalšom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa. Z pozemnoknižných vložiek tak, ako uvádzal súd prvého stupňa, z pzkn. vl. č. pod B1 vyplýva, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností je označená Rímskokatolícka cirkev a   z   pzkn.   vl.   č.   126   pod   B1   vyplýva,   že   pôvodný   vlastník   je   zapísaná Rímskokatolícka   cirkev ⬛⬛⬛⬛.   Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   nemal   žiadne pochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 Reštitučného zákona. Je teda aktívne vecne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu....

Čo sa týka vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, táto je daná tak, ako to vyplýva z pre kat. úz., kde ako vlastník je zapísaná Slovenská republika - ⬛⬛⬛⬛. Pasívnu legitimáciu odporcu v 2. rade je potrebné vyvodiť zo zák. č. 161/2005 Z. z., keď označenie SR v tomto prípade odvolací súd považuje za nadbytočné. Podľa § 4 ods. 1 Reštitučného zákona, povinnou osobou je právnická   osoba,   ktorá   ku   dňu   účinnosti   tohto   zákona   spravuje   nehnuteľnú   vec vo vlastníctve   Slovenskej   republiky,   obce   alebo   ju   drží.   Jazykový   a   logický   výklad uvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia povinnej osoby a charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva a umožňuje, aby oprávnená osoba uplatnila svoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec, alebo môže túto vec len spravovať alebo len držať. V danom prípade ide o lesné pozemky, ktoré   môžu   na   území   Slovenskej   republiky   spravovať   iba   Štátne   lesy.   Nadväzujúc na uvedené je odporca v 2. rade ako správca ako držiteľ sporných nehnuteľností v zmysle Reštitučného zákona osobou povinnou. Zo strany odvolacieho súdu nie sú pochybnosti o jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní.

Navrhovateľka výzvou z 21.04.2006 a doručenú odporcom v 1. a 2. rade 25.04.2006 sa domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom. Zákon   č.   161/2005   Z.   z.   je   podľa   predmetu   v   ňom   obsiahnutej   právnej   úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.   Orgány   štátu   sú   pri   aplikácii   a interpretácii   tohto   predpisu povinné postupovať v súlade   so   zákonnými   záujmami   subjektov,   ktorých   ujma   má   byť   aspoň   čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie NS SR z 28.09.2010 sp. zn. 4Cdo/247/2009).

V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu, ako podmienku jej platnosti v súlade s § 37 OZ. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva a jej náležitosti“ potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu   zákona.   Stanovenie   minimálnych   kritérií   pre   určitosť   a   platnosť   výzvy   nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako   je   namieste   neopomenúť   a   prihliadnuť   na   konkrétne   okolnosti   veci   vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uvedené nemožno pri výzve oprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o   ktorých   ho   opiera.   Na   splnenie   požiadavky   určitosti   výzvy   požiadavka   minimálnej konkretizácie   nehnuteľnosti   bola   splnená   označením   príslušnej   pozemnoknižnej   vložky a katastrálneho územia (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010 sp. zn. I ÚS 12/2010). Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že výzva   spĺňala   všetky   náležitosti   vyžadované   zákonom,   pokiaľ   ide   o   uvedené   parcely. Vo výzve uviedol, akým spôsobom nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, keď uviedol § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis vo   vložke   č.   2131,   keď   odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   nebolo   potrebné   s   výzvou predkladať aj samotné rozhodnutie. Oprávnená osoba vyzvala povinné osoby v zákonom stanovenej lehote t. j. do 30.06.2006, preto nie je možné ani hovoriť o preklúzii nároku tak, ako namieta odporca v 2. rade vo svojom odvolaní ako aj vo vyjadreniach počas celého konania. Ak teda súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi   čiastočne návrhu vyhovel, rozhodnutie v tejto časti je vecne správne a odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

V ostatnej zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi v 2. rade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP ako vecne nesprávny zmenil.

Podľa § 6 Reštitučného zákona, vlastníctvo sa nenavracia : a/ k pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ k pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry a na poskytovanie služieb   sociálnej   starostlivosti,   alebo   sociálnych   služieb,   na   pracovnú   rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemky, na ktorých bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemok, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemok, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Z dôvodovej správy k zákonu č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že existujúci právny stav, najmä   zák.   č.   503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   doplnení zák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu, ako náprave   krívd   spáchaných   na   majetku   cirkví   a   náboženských   spoločností,   podľa zák. č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zák. č. 161/2005 Z. z. je umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zák. č. 161/2005 Z. z. je reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.

Už   vyššie   odvolací   súd   uviedol,   že   pri   interpretácii   tohto   predpisu   je   potrebné postupovať čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd. Odvolací súd sa preto s námietkou odporcu v tom, že nehnuteľnosti označené v katastri ako zastavaná plocha nepodliehajú zák. č. 161/2005 Z. z. nepovažoval za dôvodné.

Ustanovenie   §   6   Reštitučného   zákona   uvádza,   ku   ktorým   nehnuteľnostiam   sa vlastníctvo   nenavracia.   Pozemky,   vydania   ktorých   sa   navrhovateľ   domáha   nespadajú pod citované ustanovenie. Úmyslom zákonodarcu prijatím zák. č. 161/2005 Z. z. nebolo zúžiť rozsah vydania, ale účelom zákona bolo umožnenie uplatnenia reštitučných nárokov, ktoré neboli uplatnené v zákonnej lehote podľa zák. č. 282/1993 Z. z. Preto nie je možné vykladať zákon zužujúco, ale naopak, treba chápať tak, že predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období najmä, ak tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť. Navrhovateľ   sa   od   odporcu   v   2.   rade   domáha   vydania   nehnuteľnosti,   a   to parc. č., ktorá je zapísaná na pre kat. úz. ako zastavaná plocha   o výmere   34   m².   Stavba   na   tejto   parcele   je   evidovaná   na ⬛⬛⬛⬛ ako poľnohospodárska stavba vo vlastníctve fyzických osôb ⬛⬛⬛⬛ a na základe kúpnej zmluvy. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom bolo preukázané, že stavbu postavenú na parc. č. nadobudli fyzické osoby na základe kúpnej zmluvy od správcu konkurznej podstaty PD na základe kúpnej zmluvy z 22.01.2003, vklad   ktorej   bol   povolený   23.04.2003.   Súčasne   s   touto   stavbou   kupujúci   nadobudli do svojho vlastníctva aj nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na parc. č. označenú ako mliečnica,   pričom   podľa   znaleckého   posudku   bola   zaradená   ako   budova pre poľnohospodársku výrobu a chov živočíchov. Stavba na parc. č. bola označená ako garáž, ktorý objekt je užívaný od roku 1953, keď súp. číslo bolo pridelené 08.11.2002. Z takto   doplneného   dokazovania   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ust. § 2 ods. 1 písm. c/ Reštitučného zákona, podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Je nesporné, že tieto pozemky pôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti fyzických osôb, kupujúcich a ⬛⬛⬛⬛, boli tieto na základe rozhodnutia Okresného úradu v Komárne, odbor pozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo 16.04.2003 vyňaté z lesného pôdneho   fondu   a   preradené   do   kultúry   -   zastavané   plochy.   I   vzhľadom   na   výmeru nehnuteľností (34 m²) je nutné vychádzať z toho, že ide o drobnú stavbu, ktorá účelovo súvisí s pôvodnou hospodárskou stavbou. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobnému návrhu navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade vyhovel.»

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 odôvodnil takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,   že   dovolanie   podal   včas   účastník   konania   (§   240   ods.   1   O.   s.   p.),   zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal preto prípustnosť dovolania osobitne vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku   odvolacieho   súdu   a   osobitne   k   jeho   zmeňujúcej   časti   a   dospel   k   záveru,   že dovolanie žalovaného 2/ nie je prípustné vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku a vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku nie je dôvodné.

U dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti potvrdil, neboli totiž splnené podmienky jeho prípustnosti.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2, 3 O. s. p.

V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci. Podľa §   238   ods.   3   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ani taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolanie žalovaného 2/ podľa týchto zákonných ustanovení proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto nie je prípustné. Vzhľadom   na   zákonnú   povinnosť   dovolacieho   súdu   skúmať   vždy,   či   napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní   postihnutom   niektorou   z   vád uvedených v § 242 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou vadou v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a   rozhodovania   vylúčeným   sudcom,   či konania nesprávne obsadeným súdom).

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady konania, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané a existencia procesných vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Žalovaný 2/ v dovolaní namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Žalovaný 2/ v súvislosti s ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p. namietal nedostatočné odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   v   dôsledku   čoho   je   rozhodnutie nepreskúmateľné, nemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pretože odvolací súd sa nevyporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (IV.   ÚS   115/03).   Z   práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,1. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra   práva   na   odôvodnenie   je   rámcovo   upravená   vo   vyššie   citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konám (§ 211 O. s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O. s. p. dáva odvolaciemu súdu možnosť,   v   prípade,   že   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej   veci,   citoval   právne   predpisy,   ktoré   aplikoval   na   prejednávaný   prípad a z ktorých   vyvodil   svoje   právne   závery,   vysporiadal   sa   s   námietkami   žalovaného   2/ uvádzanými v konaní a tiež v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom rozsahu žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené a prečo bola žaloba čiastočne zamietnutá. Prijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie žalobkyni uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd, ktorý sa tiež   vysporiadal   s   jeho   námietkami   uvádzanými   v   odvolaní.   Odôvodnenie   dovolaním napadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany.   Okolnosť,   že   táto   odpoveď   neúspešného   žalovaného   2/ neuspokojuje,   neznamená,   že   odôvodnenie   nespĺňa   parametre   zákonného   rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného 2/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je. Pokiaľ žalovaný 2/ v tejto časti svoje dovolanie odôvodňuje aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že iné procesné   vady   (§   241   ods.   2   písm.   b/   O.   s.   p.)   považuje   Občiansky   súdny   poriadok za prípustný   dovolací   dôvod,   ktorý   možno   uplatniť   vtedy,   ak   je   dovolanie   prípustné; samotné   tieto   vady   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladajú.   Rovnako   nesprávne   právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky   prípustnosti   dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Možno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaného 2/ týkajúce sa potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu, nie je prípustné.

Ostávalo preto posúdiť opodstatnenosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti tej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na kat. úz., okres Komárno, parc. č. - zast. pl. a nádvoria o výmere 34 m² s príslušnou dokumentáciou.

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti treba považovať za vecne správny.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje aj konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku namieta, že sa odvolací súd obmedzil len na interpretáciu § 6 zákona č. 161/2005 Z. z. bez interakcie na iné ustanovenia tohto zákona a osobitných právnych predpisov.

Účelom zákona č. 161/2005 Z. z. je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z. z. a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo je podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria

a/ poľnohospodársku pôdu, b/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d/ podiely spoločnej nehnuteľnosti. Podľa ods. 2 cit ustanovenia, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   môže   uplatniť   oprávnená   osoba   písomnou   výzvou   voči   povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Podľa § 6 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastníctvo sa nenavracia k a/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín,

b/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú rehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,

c/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada, d/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/   pozemku,   ktorý   slúži   na   účely   obrany   štátu,   ťažbu   vyhradených   nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vec posudzoval podľa všetkých hore citovaných ustanovení, keď z obsahu vykonaného dokazovania mal preukázané, že parc. č., je zapísaná na pre kat úz. ako zastavaná plocha o výmere 34 m2 a stavba na tejto parcele je evidovaná na ako poľnohospodárska stavba. Skutočnosť, že sa jedná o poľnohospodársku stavbu vyplýva aj z potvrdenia Obce z 8. novembra 2002 o určení súpisného a orientačného čísla, z ktorého tiež vyplýva, že stavba bola postavená v rokoch 1952-1953. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že parc. č. zap. na

bola odčlenená z parc. č. zap. na z jej výmery 7724 m2, vedenej ako lesný pozemok,   vo   vlastníctve   Slovenskej   republiky   - ⬛⬛⬛⬛,   a   to geometrickým   plánom   č.   35049171-268/2002   z   21.   novembra   2002,   vyhotoveným na zameranie parc. č.. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím Okresného úradu v zo 16. apríla 2003 bol pozemok parc. č. nachádzajúci sa v kat. úz. vyňatý z lesného pôdneho fondu a preradený do kultúry zastavané plochy. Ak potom odvolací súd na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že   predmetná   nehnuteľnosť   spĺňa   podmienky   ustanovenia   §   2   ods.   1   písm.   c/   zákona č. 161/2005 Z. z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie § 6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie považovať za vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok v zmysle zákona č. 61/1977 Zb., resp. zákona č. 326/2005 Z. z.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaný 2/ napadol dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O. s. p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie   žalovaného   2/   podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Pokiaľ jeho dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   dovolanie   ako   neprípustné   odmietol   (§   218   ods.   1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.).“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdua uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súdydostatočne   neodôvodnili   svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnostisťažovateľa   neobstojí.   Krajský   súd   i   najvyšší   súd   dali   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveďna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorésťažovateľ   v   odvolaní   a   dovolaní   nastolil.   Podrobne   vysvetlili   ciele   a   účel   zákonač. 161/2005 Z. z. a v súlade s nimi jeho ustanovenia aj aplikovali. Dôsledne sa zaoberali ajposúdením náležitostí   a obsahu   výzvy   na vydanie nehnuteľnosti   so   zohľadnením účeluzákona.   Všeobecné   súdy   neponechali   teda   bez   povšimnutia   žiadny   z   argumentovsťažovateľa, ktorý majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich rozhodnutia pretospĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivýproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ   zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   malprerokovať   meritórne   jeho   dovolanie   aj   vo   vzťahu   k   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudkukrajského súdu [a nie toto odmietnuť ako neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu,proti ktorému dovolanie nie je prípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1písm.   c)   OSP],   ústavný   súd   poukazuje   v   prvom   rade   na   to,   že   pravidlá   týkajúce   saprípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovaťprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osobymusia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ichpoužívanie   nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci   opravný   prostriedok(napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonnýchpredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesťk záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanienepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôžebyť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013z 28. júla 2014, vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemuvýroku rozsudku krajského súdu, neboli zistené vady konania podľa § 237 OSP, a to anivada tvrdená sťažovateľom spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)OSP],   ktorá   mala   byť   spôsobená   nedostatočným   odôvodnením rozhodnutia   odvolaciehosúdu. Skutočne, tak ako to uvádza najvyšší súd a ako to už konštatoval aj ústavný súd vtomto   uznesení,   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   Co   131/2010-829   z 13. marca   2013nedostatkom dôvodov netrpí. Stotožniť sa je potrebné aj s ustáleným záverom najvyššiehosúdu,   pokiaľ   ani   vo   veci   sťažovateľa   nekonštatoval   prípustnosť   dovolania   v dôsledkusťažovateľom   tvrdenej   inej   vady   konania,   resp.   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,keďže   v   tomto   prípade   ide   iba   o   dovolacie   dôvody,   ktoré   možno   použiť   v prípadeprípustného dovolania, ktoré však samy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pretože dovolaním možno napadnúť iba také právoplatné rozhodnutie odvolaciehosúdu, voči ktorému zákon dovolanie pripúšťa, najvyšší súd postupoval správne, ak dovolaniesťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s §218 ods. 1 písm. c) OSP. Preto týmto rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani kporušeniu sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ však tvrdí aj to, že k porušeniu ním označených práv došlo aj aplikáciouustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorá popiera ich účel a zmysel, a to najmä pokiaľ ideo náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností a rozsah nehnuteľností, na ktorých reštitúciu satento zákon vzťahuje.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľnýmveciam,   ktoré   tvoria   a)   poľnohospodársku   pôdu;   b)   hospodárske   budovy   a   iné   stavbypatriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti; c) lesný pôdny fond, ³) hospodárske stavbya ostatné stavby súvisiace s ním; d) podiely spoločnej nehnuteľnosti [pričom v bode c) jeodkaz na Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov].

Podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctvak nehnuteľným   veciam   podľa   odseku   1   môže   uplatniť   oprávnená   osoba,   ktorou   jeregistrovaná   cirkev   a   náboženská   spoločnosť   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republikyvrátane   ich   útvarov,   ktoré   majú   právnu   subjektivitu,   ktorých   nehnuteľná   vec   prešlado vlastníctva   štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciamod 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctvak nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnejosobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnenímpráva v tejto lehote právo zaniká.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   hopred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislýma nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchtoprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Problematikou ústavne súladného výkladu zákona č. 161/2005 Z. z. sa ústavný súdzaoberal vo viacerých rozhodnutiach (napr. nález č. k. I. ÚS 12/2010-47 zo 7. júla 2010;uznesenie č. k. III. ÚS 373/2012-23 z 23. augusta 2012; uznesenie č. k. IV. ÚS 150/09-21z 30.   apríla   2009;   uznesenie   č.   k.   IV.   ÚS   111/2012-22   z   1.   marca   2012;   nálezč. k. II. ÚS 42/2011-56   z   20.   septembra   2012;   uznesenie   č.   k.   II.   ÚS   419/2009-24z 15. decembra 2009; uznesenie č. k. III. ÚS 382/2009-23 z 9. decembra 2009), a to vrátaneriešenia otázky výkladu jeho ustanovenia upravujúceho výzvu povinnej osobe na vydanienehnuteľnosti.

Doterajšie závery ústavného súdu možno zhrnúť takto:«Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   účel   zákona   o   navrátení   vlastníctva,ktorým je pri registrovaných cirkvách zmiernenie následkov majetkových krívd a inýchkrívd, ku ktorým došlo v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Tieto krivdy spočívaliv porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období.Zmyslom   reštitučného   zákonodarstva   vo   všeobecnosti   je   uľahčiť   oprávneným   osobámdosiahnutie   ich   zápisu   ako   vlastníkov   v   katastri   nehnuteľností   v   (nepochybne   častých)prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody, nedbal ani na platnéprávo.   Zmyslom   zákona   o   navrátení   vlastníctva   však   nemôže   byť   znemožnenienadobudnutia (resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženskýmspoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov)k   tomu   nehnuteľnému   majetku,   ktorý   prešiel do   vlastníctva   štátu   alebo   obce   v obdobíneslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takéhoprávneho   stavu   usporiadania   majetkových   práv   k   týmto   nehnuteľnostiam,   aký   bynepochybne   existoval,   ak   by   zavŕšeniu   procesov   vyporiadania   a   správy   nehnuteľnýchmajetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobieneslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysela účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva)vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadochspravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutiavšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a inýchvšeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súdnie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavnéhosúdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jehonezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavnýsúd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názorvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Samotný   výkladpríslušných   ustanovení   zákona   o   navrátení   vlastníctva   cirkvám   a   náboženskýmspoločnostiam   teda   patrí   do   výlučnej   právomoci   všeobecných   súdov.»   (uznesenieč. k. III. ÚS 373/2012-23 z 23. augusta 2012)

«Ústavný   súd   pripomína,   že   jednotlivé   ustanovenia   jednoduchého   práva   súvšeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelua zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípadehypoteticky   možnej   konkurencie   viac   metodologicky   racionálne   obhájiteľnýchinterpretačných   alternatív   je   nutné   zvoliť   ako   výsledok   výkladu   tú,   ktorá   opodstatnenenadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavnekonformnejšia.

Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. je výslovnevymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005 Z. z.nadväzuje, a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (akoi porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvámv dobe totality.

(...) V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožnoustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jejplatnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd.Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzenýobsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jejurčitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenieúčelu   zákona.   Stanovenie   minimálnych   kritérií   pre   určitosť   a   platnosť   výzvy   nesmieopomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektuoprávnenej a povinnej osoby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   už   uvedené   nemožno   pri   výzveoprávnenej   osoby   podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   ustúpiť   od   požiadavkyminimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučnýnárok, a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.

Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnejkonkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   sťažovateľka   ako   oprávnená   osobav posudzovanom   prípade   uplatnila   reštitučný   nárok,   bola   splnená   označením   príslušnejpozemkovoknižnej   vložky   a   katastrálneho   územia.   Ústavný   súd   zároveň   dodáva,   žeoznačenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve,teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňaťpožiadavku   minimálnej   konkretizácie   nehnuteľností,   a   poukazuje   na   to,   že   takýtozáver vyplýva   aj   z   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   v   iných   prípadoch,predmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavnéhosúdu   č.   k.   IV. ÚS 150/09-21   z   30.   apríla   2009).»   (nález   č.   k.   I.   ÚS   12/2010-47zo 7. júla 2010)

Ústavný súd sa od týchto stabilných právnych názorov, ktoré vyslovil už v minulostinemá dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľa, a preto dospel k záveru, podľa ktorého spôsobaplikácie dotknutých ustanovení krajským súdom a najvyšším súdom vo veci sťažovateľa jepotrebné považovať za ústavne akceptovateľný.

Pokiaľ sťažovateľ nadraďuje nad zmysel a účel tohto zákona vo vzťahu k vydaniuparcely č. o výmere 34 m2 formalisticky znenie § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.,aj ústavný súd (zhodne s najvyšším súdom) konštatuje, že takýto výklad neobstojí. Ako užkonštatoval ústavný súd „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcejaplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov jezisťovanie   obsahu   a   zmyslu   právnej normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právnehovýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladovýchmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňaťa viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzaťprvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanoveniaviazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právnehotextu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematickásúvislosť   alebo   požiadavka   ústavne   súladného   výkladu   zákonov   a   ostatných   všeobecnezáväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa   v takýchtoprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnejnormy   musí   založiť   na   racionálnej   argumentácii.   V   prípadoch   nejasnosti   alebonezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verziíinterpretácie)   alebo   v   prípade   rozporu   tohto   znenia   so   zmyslom   a   účelom   príslušnéhoustanovenia,   o   ktorého   jednoznačnosti   niet   pochybnosti,   možno   uprednostniť   výklade ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnychorgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnúnevyhnutnosť   doslovného   gramatického   výkladu   aplikovaných   zákonných   ustanovení.Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale ajzmyslom a účelom zákona.“ (nález č. k. III. 341/2007-38 z 1. júla 2008)

Ako   vyplýva   z   uvedeného,   vo   veci   sťažovateľa   najvyšší   súd   a   ani   krajský   súdneaplikovali   reštitučný   zákon   spôsobom   nezlučiteľným   s   ústavou,   ich   rozhodnutia   súústavne   akceptovateľné,   udržateľné   a   sú   v   súlade   so   zmyslom   a   účelom   reštitučnéhozákonodarstva tak, ako vyplývajú i z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené.

Pokiaľ   sťažovateľ   osobitne   tvrdil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranuporušením   princípu   rovnosti   účastníkov v   konaní (čl. 47   ods. 3   ústavy),   ktorý je   inaksúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že všeobecné súdysvojím výkladom reštitučného zákona zvýhodnili žalobcu oproti sťažovateľovi, v dôsledkučoho mal žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súdpovažuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   čl.   47   ods.   3   ústavy   upravuje   rovnosť   účastníkovv súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľdôvodí tým, že k porušeniu tohto   článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciouhmotného práva, takáto situácia je vylúčená.

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konaniav konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsťnapr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,v rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupompredchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   inéhoúčastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatneani sťažovateľ to dostatočne konkrétne netvrdil).

Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovhozákladného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   právny   názor   všeobecných   súdov,   ktorýmodôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a ich rozhodnutiaza také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnúsúvislosť   medzi   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   a   postupom   krajského   súdua najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľasmerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok z už uvedenýchdôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľa a osobitneani o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosťprávoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 v spojenís rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   12   C   77/2007-368   z   13.   marca   2013   a s rozsudkomokresného súdu č. k. 12 C 77/2007-368 z 9. februára 2010 a ďalej uložená predovšetkýmpovinnosť   sťažovateľovej   protistrane   v   konaní   vedenom   pred   okresným   súdompod sp. zn. 12 C 77/2007 zdržať sa nakladania s predmetom sporu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2015